Vedecká diskusia ohľadom právomocí prezidenta v procese originálneho kreovania vlády má svoje počiatky už v rozhodnutí ústavného súdu I. ÚS 39/93. To znamená, že táto diskusia má bezmála toľko rokov, čo samotná Slovenská republika. Je teda zrejmé, že nejde o tému, ktorá by sa v podmienkach nášho systému objavila bezprostredne po posledných parlamentných voľbách. Pravdou však je, že posledné povolebné udalosti vniesli do ústavnoprávnej diskusie impulz v podobe nových úvah, tvrdení či argumentov z prostredia ústavných právnikov. Autori tohto článku sa pokúsia nadviazať najmä na niektoré tvrdenia a argumenty, ktoré zazneli v článku s názvom: Ako je to vlastne s vymenovaním „nekompletnej“ vlády?,[1] a chceli by prostredníctvom nasledujúcich riadkov formovať reakciu, ktorej cieľom je ďalej posunúť diskusiu o záveroch, ku ktorým smeroval spomenutý článok.
Autori v predmetnom článku vzniesli dve nasledovné otázky: „1. Akú mieru diskrécie … má ústavne priznanú hlava štátu pri konštituovaní zostavenia vlády, 2. a môže odmietnuť vymenovať vládu v takom zložení, že nebude obsadený niektorý ministerský post?“[2]
Pokiaľ ide o prvú otázku, argumenty, ktoré tu prinášajú, sú skôr v prospech záveru, že prezident má mať pri zostavovaní vlády len úradnícku úlohu. Ako zásadný argument autorov sú tu vnímané vzťahy typické pre parlamentnú formu vlády, s ktorými počíta aj samotný text ústavy. To znamená, že predseda vlády, resp. vláda ako celok sa nezodpovedá prezidentovi, ale parlamentu. Povedané inak, zodpovednostné vzťahy existujú vo dvojici parlament – vláda, a nie vláda – prezident. Domnievame sa však, že problém je zložitejší a odpoveď je potrebné vnímať komplexnejšie.
Predovšetkým je potrebné poukázať na fakt, že pred samotným vymenovaním predsedu vlády a ostatných členov vlády podľa článku 111 ústavy existuje špecifický ústavný vzťah, ktorým je vzťah osoby poverenej zostavením vlády a prezidenta. Ťažko teda argumentovať návrhmi predsedu vlády na menovanie a poverenie členov vlády. V štádiu pred menovaním predsedu vlády ide vo svojej podstate len o návrhy osoby poverenej zostavením vlády. Kľúčovým pri riešení nastolenej otázky je podľa nášho názoru správne analyzovať a aplikovať už existujúcu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.
V spomenutom rozhodnutí I. ÚS 39/93 ústavný súd po analýze vzťahov predsedu vlády, resp. vlády a prezidenta konštatoval, že nie je možné prísť k takej interpretácii ústavného textu, ktorá by priznala prezidentovi „všeobecnú povinnosť prijať podnety a návrhy predsedu vlády bez možnosti ich odmietnuť.“ Podotýkame, že k takémuto záveru ústavný súd prišiel v čase, keď v ústave nebola zakotvená priama voľba prezidenta a neexistovalo ani explicitné ustanovenie o „zabezpečovaní riadneho chodu ústavných orgánov“.
Proti uvedenému záveru by sa dalo argumentovať rozhodnutiami ústavného súdu PL. ÚS 14/06 a PL. ÚS 4/2012, z ktorých v zásade vyplýva, že ústavný súd sa v odôvodnení týchto rozhodnutí priklonil k tzv. teórii slovesného vidu. Ústavný súd tu poukazuje na predmetné ústavné novely, ktorými prišlo k zmene článku 111 ústavy tak, že došlo k zmene vo formulácii ustanovenia pokiaľ ide o slovesný vid z pôvodného „vymenúva a odvoláva“ na „vymenuje a odvolá“. Poukazujúc na úmysel ústavodarcu, ktorý mal tkvieť zmene slovesného vidu, malo podľa týchto rozhodnutí ústavného súdu prísť k obmedzeniu či dokonca k vylúčeniu úvahy prezidenta pri rozhodovaní o návrhu predsedu vlády.
Zásadný problém je však v tom, že tieto dve rozhodnutia sa nevenovali primárne výkladu ustanovení spojených s právomocami prezidenta pri rozhodovaní o návrhoch predsedu vlády. Povedané inak, výrokové časti týchto výkladových rozhodnutí sa týkali kreácie iných orgánov, a otázkam právomocí prezidenta pri rozhodovaní o návrhu predsedu vlády pri kreácii vlády sa venovali len obiter dictum. Ak sa vrátime k rozhodnutiu I. ÚS 39/93, tu ústavný súd uviedol tri možnosti, ako môžu byť formulované právomoci prezidenta, pričom uviedol, že ak ja napísané „vymenúva/vymenuje“, tak sa s jazykovým výkladom nedá vystačiť. V rozhodnutí PL. ÚS 4/2012 sa ústavný súd k východiskám v I. ÚS 39/93 prihlásil – o to paradoxnejšie je, keď v tom istom rozhodnutí začal obiter dictum pracovať so slovesným vidom. Navyše, ak sa pozrieme podrobne na kľúčový bod 43 rozhodnutia PL. ÚS 4/2012, tak v tej istej vete kde sa hovorí o stanovení povinnosti prezidenta, sa za čiarkou, za slovom „kontrasignácie“, v podstate neguje povedané.[3]
Okrem toho je teória slovesného vidu značne kritizovaná aj doktrínou. Podľa nej nie je možné podľa slovesného vidu vyvodzovať príkaz či povinnosť,[4] s čím sa stotožňujú aj autori tohto článku. V tomto ohľade je tiež dôležité spomenúť iné ustanovenia ústavy, pri ktorých by obdobná interpretácia slovesného vidu pôsobila prinajmenšom absurdne. Ako príklad možno uviesť čl. 91 ods. 1 ústavy.
Rovnako podľa nás nie je možné argumentovať úmyslom ústavodarcu. Pôvodne sa v návrhu ústavného zákona navrhovalo nasledujúce znenie čl. 111 ústavy: „Na návrh predsedu vlády prezident Slovenskej republiky vymenúva a odvoláva ďalších členov vlády a poveruje ich riadením ministerstiev. Prezident je týmto návrhom viazaný. Za podpredsedu vlády a ministra môže vymenovať občana, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky.“[5] Bez akejkoľvek diskusie by takáto formulácia ustanovenia čl. 111 ústavy znamenala prelomenie predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu. Počas legislatívneho procesu však bol návrh novely ústavy v tomto bode zmenený, resp. vypadla z neho tá kľúčová časť,[6] ktorá nepochybne ustanovovala povinnosť prezidenta vyhovieť návrhu predsedu vlády a ku ktorej sa vzťahovala aj príslušná časť dôvodovej správy deklarujúca úmysel rozhodnutie prelomiť.
V tomto ohľade je preto dôležité poukázať aj na tú skutočnosť, že vôľu ústavodarcu nepredstavuje až tak úmysel predkladateľov návrhu ústavného zákona, ale predstavuje ju finálna textácia, ktorá je prijatá zákonodarným (ústavodarným) zborom, ako kolektívnym orgánom. Z toho dôvodu, práve text schváleného dokumentu a jeho jazykový význam primárne odráža jeho úmysel. Pokiaľ predmetná ústavná zmena v pôvodnom návrhu obsahovala nespochybniteľnú formuláciu zaväzujúcu prezidenta vymenovať alebo odvolať člena vlády, ale počas legislatívneho procesu táto textácia vypadla, tak táto skutočnosť hrá v prospech záveru, že uvedený úmysel predkladateľov návrhu ústavného zákona napokon nebol naplnený.
Okrem už vyššie spomenutého rozhodnutia ústavného súdu a následnej genézy predmetného ustanovenia ústavy, nie je možné opomenúť ani ústavnoprávnu doktrínu, ktorá viac-menej konštante potvrdzuje mieru úvahy prezidenta pri návrhoch na vymenovanie členov vlády.
Podľa komentára k ústave, ktorého autorom je kolektív okolo profesora Milana Čiča (2012) „Dikcia súčasne platného textu Čl. 111 však neznamená zakotvenie výslovnej viazanosti prezidenta SR návrhom predsedu vlády na menovanie a odvolanie člena vlády. Preto je opodstatnená extenzívna interpretácia prvej vety Čl. 111, to aj v kontexte uvedeného rozhodnutia ÚS SR č. 39/93 tak, že prezident môže odmietnuť návrh predsedu vlády na vymenovanie alebo odvolanie člena vlády. Ak však návrhu vyhovie, je povinný vyhovieť aj návrhu na poverenie riadením ministerstva.“.[7]
Rovnako docent Ján Drgonec vo svojom komentári k ústave (2019) uvádza: „Ústava nezbavuje prezidenta SR úvahy o návrhu predsedu vlády SR. Prezident SR môže odmietnuť vymenovať navrhovaného kandidáta, ale nemôže vymenovať za člena vlády SR osobu, ktorú nenavrhol predseda vlády SR.“.[8]
Nakoniec aj najnovší komentár k ústave od kolektívu okolo profesorov Ladislava Orosza a Jána Sváka (2022) v rámci tejto problematiky v zhode s predchádzajúcimi komentármi konštatuje: „Ústavný text, ústavná judikatúra a ani doterajšia ústavná prax neumožňujú prijať záver, že prezident je návrhom predsedu vlády na vymenovanie ministra viazaný do tej miery, že môže skúmať len splnenie formálnych podmienok podľa druhej vety čl. 111 Ústavy. Prezident v tomto prípade neplní tzv. notariálnu úlohu.“.[9] Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na to, že všetky tri citované komentáre sa viažu na účinné znenie čl. 111 ústavy, teda boli vydané už po novelizácii z roku 1999.
Na doplnenie je vhodné uviesť aj úvahu, ktorá odznela v publikácii, na ktorej sa podieľal autorský kolektív pod vedením profesora Bröstla – Ústavné právo slovenskej republiky (2021) : „Ak by sme však prijali názor, že prezident je povinný vymenovať a odvolať osoby navrhnuté predsedom vlády za členov vlády, znamenalo by to neúmerné posilnenie postavenia predsedu vlády a oslabenie celkového postavenie prezidenta. Ak však použijeme systematicko-historický výklad, prídeme k záveru, že prezident nie je povinný akceptovať návrhy predsedu vlády.“[10] Taktiež tu môžeme pozorovať príklon k výkladu ústavného textu, ktorý nevníma prezidenta ako subjekt, ktorý zohráva len úradnícku úlohu pri zostavovaní vlády. Rovnako je dôležité konštatovanie o neúmernom posilnení predsedu vlády, v prípade prijatia zužujúceho výkladu.
Pre uvedené sa teda prikláňame k výkladu formulovanému v rozhodnutí I. ÚS 39/93 a dovoľujeme si vysloviť nasledovný záver: Ak platí, že v zmysle uvedeného rozhodnutia ústavného súdu má prezident pri relevantných návrhoch už menovaného predsedu vlády možnosť úvahy, tým skôr musí platiť, že ju prezident má aj pri návrhu, ktorý mu predkladá osoba, ktorej udelil poverenie na zostavenie vlády. Rozhodnutie prezidenta však nemôže byť svojvoľné a nevyhovenie návrhu subjektu, za ktorým stojí parlamentná väčšina, musí byť jasne zdôvodnené a malo by prichádzať do úvahy ako nástroj ultima ratio. Rovnako aj z povahy ústavného princípu demokratického parlamentarizmu by prezident pri aktívnom využívaní svojich právomocí mal vstupovať do tohto procesu len v nevyhnutnej miere a po dôslednom uvážení. Prezident by pri využití tejto svojej právomoci mal pristupovať predovšetkým s cieľom zabezpečenia riadneho chodu ústavných orgánov, a to v závislosti od konkrétneho prípadu, buď aktívne alebo zdržanlivo.
Na tomto mieste by sme plynule prešli k druhej otázke, ktorú vzniesli autori v článku, na ktorý reagujeme. Súhlasíme s tvrdením autorov, že „ústavná úprava v čl. 111 celkom prirodzene počíta s tým … že členstvo vo vláde nemusí byť automaticky spojené s riadením (jedného) ministerstva, ale aj so žiadnym, či dokonca viacerými.“[11] Relevantnosť tohto výkladu potvrdzuje to, že si ho osvojili aj príslušní ústavní aktéri. V roku 2020 bol pri originálnom kreovaní vlády vymenovaný člen vlády Richard Sulík poverený riadením ministerstva hospodárstva a ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí. V roku 2021 bol pri originálnom kreovaní vlády vymenovaný člen vlády Andrej Doležal poverený riadením ministerstva dopravy a ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny.[12] V oboch prípadoch existovali určité prekážky, pre ktoré v čase menovania celej vlády nemohlo prísť k riadnemu menovaniu a povereniu osôb, o ktorých už vtedy bolo známe, že sa majú v krátkom čase ujať vládnych postov (minister zahraničných vecí a európskych záležitostí, minister práce, sociálnych vecí a rodiny). Po odpadnutí týchto prekážok boli pôvodné poverenia zrušené a do vlády boli menovaní a poverení noví členovia vlády, ktorí prevzali vedenie rezortov, kde existovalo de facto dočasné, de iure však plnohodnotné riadenie iným členom vlády.
Dôležité však je, že práve prípady, ktoré spočívajú v poverení jedného člena vlády riadením viacerých rezortov dávajú odpoveď na vyššie nastolenú otázku. Či už to bol prípad z roku 2020 alebo 2021, v oboch prípadoch bol tento postup prejavom konsenzu predsedu vlády a hlavy štátu na tom, že pri originálnom kreovaní vlády musí byť obsadený každý ministerský post. Domnievame sa, že tento konsenzus bol vybudovaný na kontinuálnej dlhodobej praxi, keďže počas ústavného vývoja vždy dochádzalo k menovaniu členov vlády bezprostredne po menovaní predsedu vlády a nikdy sa nestalo, že by návrh na menovanie a poverenie členov vlády zo strany jej predsedu nebol kompletný. V roku 2020 a 2021 sa konsenzus prejavoval tým, že predseda vlády navrhol prezidentke, ktorý člen vlády bude riadiť dva rezorty, a to s faktickým, nie však ústavnoprávnym predpokladom dočasnosti. Je možné uvedený konsenzus oprieť aj o konkrétny ústavný text?
Kľúčom k odpovedi na položenú otázku je skutočnosť, že ústava neumožňuje ponechanie ministerstva bez riadenia aj v iných ústavných situáciách. Práve na ústavné normy, ktoré regulujú tieto ústavné situácie, je podľa nášho názoru možné primerane odkázať v rámci právnej argumentácie. Napríklad pri odvolaní člena vlády či pri prijatí jeho demisie prezidentom ústava podľa článku 116 ods. 7 prikazuje dočasné spravovanie vecí člena vlády, ktorému členstvo vo vláde zaniklo, iným členom vlády. Ústava teda podľa nášho názoru neumožňuje ponechanie ministerstva bez riadenia v žiadnej ústavnej situácii. Spor by teda nemal byť o nekompletnosti vlády, ale skôr o nekompletnosti návrhu potenciálneho predsedu vlády, keďže riešením tejto situácie je predložiť návrh, ktorý by počítal s obsadením všetkých ministerských postov, hoci aj v takej podobe, že by niektorí členovia obsadili dva a viac rezortov.
Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že je možné sa baviť o ústavnoprávne kompletnej a ústavnoprávne nekompletnej vláde. Ústavnoprávne nekompletná vláda by bola len taká vláda, keď by po vymenovaní vlády zostalo čo i len jedno ministerstvo, ktorého riadením by nebol poverený nikto z jej členov. Ak je jeden člen poverený riadením viacerých rezortov, vláda je ústavnoprávne kompletná, pričom jeden člen je plnohodnotným ministrom pre dva rezorty súčasne.
Reakciu si zaslúži aj ďalšia otázka, ktorú autori článku, ponechali otvorenú. Táto otázka znie nasledovne: „Ako otvorenú ponechávame otázku, či vymenovanie čo aj nekompletnej vlády a tým ukončenie vlády s obmedzenými právomocami má vyššiu ústavnú hodnotu a predstavuje zo strany prezidenta lepšie zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov alebo je to vyžadovanie vymenovania iba kompletnej vlády s rizikom neskoršieho uskutočnenia?“[13] Stotožňujeme sa s tým, že ústavný základ podľa článku 115 ods. 3 ústavy nie je dobrý a taktiež ho považujeme za najhorší možný. Problémom však je, že autori pri kladení tejto otázky neberú do úvahy možné alternatívy, ktoré potvrdila ústavná prax, a ktoré sú podľa nás ústavne udržateľnejšie a prinášajú pro futuro menej ústavných rizík.
Môžeme uviesť jeden príklad, ktorý môže nastať ak by si ústavná prax osvojila výklad o možnosti menovania vlády, v ktorej nebudú obsadené všetky ministerské posty. Posledné mesiace ukázali, že slovo „dočasne“ môže v slovenskom ústavnom systéme znamenať všetko, len nie dočasnosť v pravom slova zmysle. Zoberme si teda situáciu, že predseda vlády bude vymenovaný a prezident bude rešpektovať jeho návrh, v ktorom však budú absentovať nie jeden, ale možno aj viacero nominácií na obsadenie ministerských postov. V prvom rade je otázne, ako dlho by takýto stav mohol trvať. Nie je vylúčené, že tento stav bude trvať tak dlho, že takáto vláda „prežije“ vylovenie dôvery parlamentom a bude fungovať v tomto stave ďalej. Ak sa tak stane, kto bude riadiť ministerstvo v čase jeho neobsadenia (podpisovať veci, resp. riešiť všetko, čo si pýta úkon ministra)? Voči komu by mala byť vyvodzovaná zodpovednosť za chod takéhoto ministerstva? Mal by to byť rovno predseda vlády, resp. vláda ako celok? Nie je vylúčené, že parlament môže takýto stav tolerovať a namiesto toho, aby sa púšťal do vyslovenia nedôvery vláde ako celku, zvolí radšej vyššiu ústavnú hodnotu, ktorou je vláda s plnými kompetenciami.
Je teda zrejmé, že to, čo sa na prvý pohľad ukazuje ako riešenie s vyššou ústavnou hodnotou, napokon prináša ďalšie otázky a riziká, ktoré môžu mať pre chod ústavných orgánov veľmi nepriaznivé dôsledky.
Záverom je možné konštatovať, že postavenie prezidenta v našom ústavnom systéme primárne vyplýva z jeho ústavných právomocí, ktoré vychádzajú nie len z ústavného textu, ale aj z interpretácie a ústavno-politickej praxe. V tomto ohľade aj spomínané rozhodnutia ústavného súdu sú reakciou na konkrétnu aplikáciu ústavného textu zo strany ústavných činiteľov.
Podľa názoru autorov tohto príspevku je tak možné dopracovať sa k záveru, že rozhodovacia prax ústavného súdu a ústavný vývoj od vzniku samostatnej Slovenskej republiky potvrdzujú významnú pozíciu prezidenta v ústavnom systéme štátu pri jeho kreačných právomociach vo vzťahu k členom vlády. Prezident tak predstavuje pomyselný kameň uholný, ktorého dôležitosť sa prejavuje vo chvíľach, kedy prichádza k mocenským zmenám v štáte, buď po parlamentných voľbách alebo pri politických krízach. Preto je práve úlohou hlavy štátu, v týchto chvíľach zabezpečovať stabilitu štátu a riadny chod ústavných orgánov, na čo však z povahy veci potrebuje ústavný rozsah jeho pôsobnosti, v ktorých disponuje určitou mierou diskrécie.
Pokiaľ ide o menovanie ,,nekompletnej vlády“, aj tu existuje ústavno-politická prax a výklad ústavy, ktoré podľa nás dávajú odpoveď na možnosti a limity predsedu vlády a prezidenta. Platí, že ideálom je návrh predsedu vlády, kde nie je člen vlády poverený riadením viac ako jedného ministerstva. Na druhej strane je potrebné brať na zreteľ ústavné situácie, kedy tento ideál nie je možné z rôznych príčin naplniť. V prípade, že takáto ústavná situácia nastane, do úvahy prichádza poverenie jedného člena vlády riadením viacerých rezortov. Takýto postup je podľa nášho názoru ústavne konformný a udržateľný. Riešením však podľa nás nemôže byť neobsadenie čo i len jedného ministerstva.
Ústavný život môže priniesť množstvo situácií, na ktoré ústava nemusí dávať explicitnú odpoveď. Ak však existujú viaceré možnosti výkladu ústavy, mala by sa zvoliť taká možnosť, ktorá ponúka menší rozsah ústavných rizík pre ďalší ústavný vývoj. Okrem toho by to v neposlednom rade mala byť taká možnosť, ktorá je ústavne konformná a jej akceptácia je prejavom kontinuity existujúceho konsenzu. Takéto uplatnenie ústavy, vrátane jej nepísaných zložiek, dodáva ústave vážnosť a celému ústavnému systému stabilitu.
Autori:
Mgr. František Pažitný, PhD., Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied, v.v.i., e-mail: frantisek.pazitny@flaw.uniba.sk.
Mgr. Daniel Takács, PhD., katedra ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, e-mail: daniel.takacs@flaw.uniba.sk.
Použitá literatúra:
BALOG, B., TRELLOVÁ, L. Ako je to vlastne s vymenovaním „nekompletnej“ vlády? In Comenius odborný blog, 2023.
BRÖSTL, A., HOLLÄNDER, P., PRÍBELSKÝ, P. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky, 4. vyd. Plzeň: Aleš Čenek, 2021. 514 s.
ČIČ, M. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: EUROKÓDEX, 2012, 831 s.
DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax, 2. prepracované a doplnené vydanie (Osemnásť zmien Ústavy a nový zákon o Ústavnom súde SR). Bratislava: C. H. Beck, 1792 s.
OROSZ, L., SVÁK, J. a kol. Ústava Slovenskej republiky. Komentár Zväzok II. (ústavné orgány). Bratislava: Wolters Kluwer, 892 s.
[1] BALOG, B., TRELLOVÁ, L. Ako je to vlastne s vymenovaním „nekompletnej“ vlády? In Comenius odborný blog, 2023. Dostupné na https://comeniusblog.flaw.uniba.sk/2023/10/20/ako-je-to-vlastne-s-vymenovanim-nekompletnej-vlady/. (Navštívene dňa 25.10.2023).
[2] Tamtiež.
[3] Bližšie pozri bod 43 rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 zo dňa 24. októbra 2012.
[4] OROSZ, L., SVÁK, J. a kol. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok II. (ústavné orgány). Bratislava : Wolters Kluwer, 2022, s. 311.
[5] Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky [P. Kresák, I. Šimko, L. Orosz, L, Mészáros] na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky číslo 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona číslo 244/1998 Z. z. Parlamentná tlač č. 58. Dostupné na: https://www.nrsr.sk/dl/Browser/DsDocument?documentId=285230 [Navštívené dňa 27.10.2023].
[6]V odôvodnení uznesenia, ktorým sa navrhovali zmeny a doplnky k návrhu ústavného zákona k predmetnému bodu, ktorým sa navrhovalo dnes účinné znenie čl. 111 ústavy bola uvedená len všeobecná veta „Ide o legislatívno-technické spresnenie.“. Pozri Uznesenie Ústavnoprávneho výboru NR SR z 12. januára 1999 č. 37. Dostupné na: https://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=175682. [Navštívené dňa 27.10.2023].
[7] ČIČ, M. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: EUROKÓDEX, 2012, s. 587.
[8] DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax, 2. prepracované a doplnené vydanie (Osemnásť zmien Ústavy a nový zákon o Ústavnom súde SR). Bratislava: C. H. Beck, s. 1379.
[9] OROSZ, L., SVÁK, J. a kol. Ústava Slovenskej republiky. Komentár Zväzok II. (ústavné orgány). Bratislava: Wolters Kluwer, s. 312.
[10] BRÖSTL, A., HOLLÄNDER, P., PRÍBELSKÝ, P. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky, 4. vyd. Plzeň: Aleš Čenek, 2021. s. 311.
[11] BALOG, B., TRELLOVÁ, L. Ako je to vlastne s vymenovaním „nekompletnej“ vlády? In Comenius odborný blog, 2023. Dostupné na https://comeniusblog.flaw.uniba.sk/2023/10/20/ako-je-to-vlastne-s-vymenovanim-nekompletnej-vlady/. (Navštívene dňa 25.10.2023).
[12] Údaje dostupné na https://www.prezident.sk/page/vymenovania-a-odvolania/. [Navštívené dňa 25.10.2023].
[13] BALOG, B., TRELLOVÁ, L. Ako je to vlastne s vymenovaním „nekompletnej“ vlády? In Comenius odborný blog, 2023. Dostupné na https://comeniusblog.flaw.uniba.sk/2023/10/20/ako-je-to-vlastne-s-vymenovanim-nekompletnej-vlady/. (Navštívene dňa 25.10.2023).