Od pravičiarov a ľavičiarov ku konzervatívcom a liberálom
Politické a spoločenské zápasy na Slovensku sa na prelome 90. a nultých rokov preklopili od boja proti mečiarizmu s jeho korupciou, autoritárstvom a prízemným nacionalizmom, k zápasu vtedy prevládajúcej pravice s ľavicou. Už veľmi skoro sa ale v spoločenskej debate objavila tzv. kultúrna vojna, ktorú z iniciatívy konzervatívcov rozpútalo najmä tzv. idealistické krídlo vtedajšieho Kresťansko-demokratického hnutia. Jeho podstatou bolo presvedčenie, že dochádza k rozhodujúcej fáze zápasu o piliere európskeho kresťanstva.
Na Slovensku tak vraj nemalo zmysel sa naťahovať o percentá jednotlivých daňových sadzieb, či zápasiť o nejaké sociálne práva. Kľúčom k budúcnosti politiky má byť definícia manželstva, či zápas za obmedzenie (či rovno zákaz) interrupcií. Cez vtedajšiu okrajovosť spomenutého krídla KDH sa – ako treba priznať – podarilo s časovým odstupom vytvoriť na Slovensku dnes najdiskutovanejšiu deliacu čiaru, a to medzi konzervatívcami a liberálmi. Poučné je, že tento úspech je dielom malej, no v minulosti politicky významnej časti slovenskej politiky. Ovocie ich práce neskôr pozbierali nacionalisti zo Slovenskej národnej strany, fašisti, politický bizár Borisa Kollára s názvom Sme rodina, či formálne k ľavici sa hlásiaci politici strany Smer.
Keďže sa debaty na tieto témy stali pevnou súčasťou aj akademickej pôdy, dovolím si publikovať nasledujúci drobný článok, ktorý je mojim pokusom o vysvetlenie pôvodu tejto témy. Bude poctivé voči čitateľovi poznamenať, že z hľadiska názorového spektra patrím k sociálno-demokratickej ľavici, pričom toto moje ukotvenie je zároveň spojené s presvedčením, že veľkú časť mojich postojov dnes nereprezentuje žiadna zo súčasných parlamentných politických strán. Necítim sa byť zároveň v ničom oslovovaný z krajných častí konzervatívneho či liberálneho spektra.
Svet je starý a ženiť sa netreba
Spojenie kresťanstva a zápasu za monogamické manželstvo uzavreté dvoma osobami opačného pohlavia by mohlo vyvolať predstavu, že život v manželstve je akousi zásadnou a trvalou hodnotou kresťanstva. Len málo vecí je vzdialenejších skutočnosti.
Kresťanské autority mali k manželstvu spočiatku pomerne rezervovaný vzťah, a to najmä s ohľadom na to, že manželský život sa spájal s telesnými vášňami. K tomu pribudlo aj vedomie, že svet je starý a čoskoro nastane jeho koniec. Načo sa starať o pozemské veci? Autor biblického Listu Korintským sa preto netajil presvedčením o istej zbytočnosti manželstva: „Toto teda hovorím, bratia, čas je krátky! Napokon aj tí, čo majú ženy, nech sú, akoby nemali.“ (1K 7, 29)
Manželský život ideálom nebol ani neskôr. Tým bolo panictvo a panenstvo; či už dobrovoľne podstúpené na základe slávnostného sľubu laika, alebo na základe cirkevného celibátu. Život v manželstve, „prelievanie tekutín“, plodenie detí; to všetko sa pokladalo za prinajmenšom nečisté. Podľa Huga od sv. Viktora z 12. storočia je smilstvom aj sex v manželstve: „K počatiu detí nedochádza bez hriechu.“[1]
Neprekvapí preto, že veľmi prezieravý vzťah k manželstvu mal údajne aj solúnsky rodák, nám veľmi dobre známy sv. Konštantín, ktorý si namiesto žien (vrátane tzv. „dobrých partií“ vo vtedajšom Konštantínopole) vybral radšej štúdium a dráhu knihovníka.[2]
O niečo bizarnejšie sú potom predstavy o Imrichovi, synovi prvého uhorského kráľa Štefana I., ktorý sa stal blahoslaveným na základe jeho údajného sľubu žiť v doživotnom panictve napriek tomu, že bol ženatý, bol jediným žijúcim synom kráľa, jeho nástupcom na trón, a že plodenie potomstva bolo v panovníckych rodoch povinnou jazdou. Namiesto toho autor legendy rozvíja „obdivuhodnosť mladíckej zdržanlivosti“, veliacej ísť proti ľudskej prirodzenosti, vďaka ktorej mohli obaja, teda Imrich i jeho manželka „pohŕdať potešením manželov“, či „opovrhovať ľúbeznosťou detí“.[3]
„Hreší aj ten, kto príliš vášnivo miluje svoju manželku“
Z pohľadu vyjadrených hodnôt, text tejto legendy možno pokladať za dôkaz o tom, že manželský a vôbec rodinný život nepatril v hlbokej minulosti k tradičným kresťanským normám. Práve naopak, na tomto príklade sa dá demonštrovať dynamika kresťanských hodnôt v historickom vývoji. Jej podstatou nebolo vzývanie rodiny a manželského spolužitia, ale skôr opak: život mimo manželstva. Vysvetlenie bývalo prosté: všeobecný odpor k prelievaniu telesných tekutín (krvi i spermií) vedie k tomu, že toto prelievanie sa výslovne zakazuje predovšetkým klerikom (oratores), u ktorých sa očakáva zdržanlivosť vo fyzickom boji i v telesných túžbach. Sám život v manželstve sa nepokladal za príliš nasledovaniahodný, no bol aspoň prijateľný, pokiaľ bol realizovaný v nerozlučiteľnom kresťanskom manželstve.
Tak vzniká hierarchia povoleného sexuálneho správania sa: na prvom mieste úplná cudnosť v panenskom (panickom) živote, na druhom mieste vdovská cudnosť a až na treťom mieste bola cudnosť v manželstve.[4] Manželstvo sa tak stalo nie príliš vyzdvihovaným nástrojom na ovládanie seba samého, pre ktoré teológia vytvorila ordo conjugatorum, a v ktorom existoval aj priestor pre reguláciu sexuálneho života. Aj v ňom sa však bolo treba vystríhať prílišného chtíča, pretože, ako kedysi upozornil sv. Augustín, hreší aj ten, „kto príliš vášnivo miluje svoju manželku“. Cirkevní otcovia nie nadarmo upozorňovali, že aj k počatiu detí nedochádza bez hriechu.[5]
Ak niečo kresťanstvo v ohľade manželstva prinieslo, išlo o sériu významných regulácií, ktoré sa vzťahovali na prísny zákaz polygamie, regulácie v oblasti sexuálneho správania sa, či reguláciu zániku manželstva za života manželov. Napriek dnešným predstavám, ani tu nebola cesta k zásadnej nerozlučiteľnosti príliš priamočiara. Mojim obľúbeným príkladom je písomné potvrdenie o zániku manželstva v stredovekom Uhorsku, ktoré si manželia na základe vzájomného súhlasu nechali potvrdiť v roku 1216. Čuduj sa svete, inštitúciou, ktorá vystavila potvrdenie, bola kapitula varadínskej cirkvi (dnes Oradea, Rumunsko).[6]
Rôzne kánonicko-právne regulácie, ktoré sa s odstupom času začali javiť ako ťažiskové pravidlá manželstva, vznikali nielen v historickej postupnosti, ale najmä dochádzalo len k ich veľmi pozvoľnému uplatňovaniu. Snáď najvýznamnejším medzníkom pri formulovaní rôznych formálnych procedúr pri uzavretí manželstva sa tak stal zrejme až Tridentský koncil (1545 – 1563).
Postoj stredovekých štátov k otázke manželstva bol v podstate taký, že sa všeobecne uznávala príslušnosť cirkevných súdov k otázkam manželstva. Základom manželského práva sa tak stali kánonicko-právne predpisy, ktoré však dopĺňali rôzne miestne obyčaje (či zvyklosti), často ešte predkresťanského pôvodu. S ohľadom na dobové nazeranie na tvorbu práva nikoho nenapadlo niečo v tejto oblasti meniť.
Od revolúcie ku Kulturkampfu a vzniku tradičnej rodiny
Zásahy štátu do oblastí súkromného práva, s ktorými sa stretávame po Veľkej francúzskej revolúcii (1789) sa preto stali novou etapou vo vývoji práva. V roku 1792 sa tak stal platným vo Francúzsku civilný sobáš a túto formu uzavretia manželstva potom nájdeme aj v Code civil (1804), prostredníctvom ktorého sa civilná forma rozširuje aj do zahraničia tam, kde sa rozširuje vplyv francúzskej kodifikácie občianskeho práva. V Nemecku sa tesne po jeho zjednotení stala realitou povinná civilná forma (od r. 1875) a stala sa jedným z dôvodov vypuknutia Kultúrnej vojny (Kulturkampf), ktorú viedol Vatikán proti železnému kancelárovi Ottovi von Bismarckovi z protestantského severného Nemecka.
Kým vtedajšie prevažne katolícke Rakúsko sa tomuto zápasu vyhlo, jeho dualistická dvojička Uhorsko bola nábožensky omnoho pestrejšia a politicky radikálnejšia. V roku 1894 tu tak došlo k presadeniu civilnej formy, na čo nadväzovalo vzopätie politického katolicizmu v krajine a založeniu katolíckej ľudovej strany. Jej súčasťou sa stali aj slovenskí kňazi, vrátane vtedy mladého Andreja Hlinku. Deväťdesiate roky 19. storočia tak môžeme zaradiť ako obdobie, kedy vzniklo nielen politické hnutie uhorských katolíkov, ale zároveň aj ako začiatok zápasu za tzv. tradičnú rodinu. Pripomeňme si preto, že za vznikom slovenského ľudáctva nemožno vidieť jeho neskorší nacionalizmus a pomerne obskúrny antisemitizmus a protičeský šovinizmus. Rodným listom ľudáctva sa v skutočnosti stal odpor k civilnému manželstvu a možnosti rozluky prostredníctvom civilného súdu.
Vzhľadom k historickým okolnostiam bolo typické, že v tomto zápase boli mimoriadne aktívni v celibáte žijúci kňazi. Tí nenadväzovali na nejakú tradičnú, teda historicky sa nemeniacu rodinu, pretože tá ani nikdy neexistovala. V staršom práve boli základom rodín v skutočnosti pomerne početné rody, v rámci ktorých boli manželské zväzky nepochybne dôležitým stavebným kameňom. Základom rodinnej hierarchie sa však stala najmä priama línia potomkov, ktorá bola najdôležitejšia pre pomery dedičské, všeobecne majetkové, či rodinno-mocenské. Rody boli základom šľachtických rodín až do modernej doby, v iných spoločenských vrstvách však medzitým došlo k ich postupnému rozvoľneniu do podoby flexibilnejších, no stále relatívne širších rodín.
O nezastupiteľnosti manželstva v nich (podobne ako v rodoch) nemôže byť samozrejme žiadnych pochýb. Tieto manželstvá však zrejme väčšinou nevznikali na báze cirkvou zdôrazňovaného konsenzu, ako skôr na základe vôle rodičov a sobášnych stratégií jednotlivých rodín, či rodov. Počty detí v týchto manželstvách zodpovedali viac úrovni vtedajšej medicíny, než vôli manželov. Mnohodetné manželstvá sa tak stali normálnymi až relatívne neskoro, s rozvojom lekárstva a so schopnosťou zabezpečiť prežitie detí v kritických prvých rokoch ich života.
Až tieto mnohodetné rodiny s dvoma rodičmi tak boli prvou „tradičnou rodinou“ slovenského Kulturkampfu. Keď vzniklo v roku 1918 Československo, relatívne skoro začal spoločný parlament rokovať aj o podobe manželstva, keďže bývalá rakúska právna úprava vychádzala z povinného cirkevného sobáša, kým bývalá uhorská mala povinnú civilnú formu. Napriek snahe ľudáckych poslancov o návrat ku kánonickým manželstvám bol nakoniec schválený v roku 1919 zákon, ktorý umožňoval obidve formy – civilnú i cirkevnú – ako rovnocenné, a zároveň umožnil pre českých katolíkov rozluku (dnešný rozvod). Ten bol vďaka predošlému uhorskému zákonu už predtým možný na Slovensku.
Naspäť k starým kresťanským zásadám!
Prekvapivá pokrokovosť Slovenska v novom štáte však nebola dôvodom veľkej hrdosti politického katolicizmu. Prečítajme si slová neskoršieho biskupa Andreja Škrábika z jeho politického pamfletu z roku 1926, ktorý bol plný invektív proti „červeným“, otvoreného antisemitizmu a antipokrokárstva:
„Sociálni demokrati a komunisti chcú tento svätý, zlatý a sladký sväzok rodinný surovo roztrhať. Najprv hlásajú rozluku manželstva, potom odobierajú deti rodičom, a na konci chcú mať voľnú lásku.“
„Sociáldemokrati chcú roztrhať rodinu aj tým, že usilujú sa vykoreniť lásku a úctu dietok proti rodičom.“
„Prečo sú červení proti kresťanstvu? Preto, lebo ich zakladatelia a vodcovia sú židia, ktorí Krista zo závisti zavraždili, ktorí všetko nenávidia, čo je Kristovo: kríže, kostoly, vieru, kňazstvo. Oni sú ancikristi.“[7]
Cez všetky Škrábikove plamenné výzvy nedošlo k zákazu „rozsobášov“ (ako nazýval rozluku) ani v čase ľudáckeho režimu na Slovensku (1938 – 1945). Niežeby sa o to nikto nesnažil; pôvodný uhorský zákon z roku 1894 očastoval poslanec snemu Pavol Čarnogurský ako „manželské právo“ zašpinené „maďarským židovským liberalizmom“. Celkovú zmenu v občianskom práve hmotnom však ľudáci z rôznych dôvodov nestihli, a preto sa uspokojili aspoň so sťažením manželskej rozluky prostriedkami procesného práva.[8]
Čo nestihli ľudáci v oblasti rozlukovej legislatívy, to naopak rozvíjali v iných smeroch. Na záchranu manželstiev tak vyrazili s formulovaním hesla: „Naspäť k starým kresťanským zásadám!“ Tieto zásady sa prejavili rôzne. Asi nebudeme za ne pokladať vyššie prídavky pre mnohodetné rodiny, ako skôr bizarné opatrenia v podobe zákazov vydatých učiteliek vykonávať svoju profesiu a všeobecnú snahu „vrátiť“ ženy do domácností, teda k deťom a upratovaniu.[9]
Po druhej svetovej vojne spolu s prudkým obratom doľava dochádza ústavou 9. mája k formálnemu zrovnoprávneniu žien a mužov v rodine, čím sa uľahčilo širšie zapojenie žien do výrobného procesu, industrializácie, či kolektivizácie. V priebehu komunistického režimu sa zároveň dotvára posledný model „tradičnej rodiny“, teda dvoch pracujúcich rodičov a počtu detí, ktoré sa relatívne bezpečne zmestili do dvoj- až trojizbového panelákového bytu, novej vymoženosti dobového sociálneho inžinierstva.[10]
Práve táto štvor- až päťčlenná rodina z rokov bývalého režimu sa stala predobrazom toho, čo sa začalo okolo roku 2000 predstavovať ako „tradičná rodina“. Jej nepriateľmi už neboli „komunisti“ a „sociáldemokrati“ zo Škrábikovho pamfletu. Novým nepriateľom spoločnosti sa stali liberáli, progresívci a „kultúrni neomarxisti“, ktorí sa vraj pokúšajú o rozvrat spoločnosti tým, že zaútočia na jej základnú stavebnú bunku, a to rodinu. Ak pre veľkú časť konzervatívcov je základnou stratégiou udržanie súčasného statu quo, niektorí sa netaja odporom k inštitútu rozvodu[11] a najčervenším súknom sa v súčasnosti stala polemika o príslušníkoch LGBT+ menšiny v spoločnosti.
Vyššie spomenutý prehľad je len veľmi stručnou sondou, ktorej podstatou je poznanie, že na podobu rodiny mali viac ako plamenné prejavy ideológov vplyvy sociálne, hospodárske, či rozvoj lekárskej vedy.
Taktiež si zopakujme, že tradícia je v slovenskom spoločenskom diskurze (tak ako všade inde) predovšetkým komunikáciou vlastnej prítomnosti s viac-menej domnelou minulosťou, ktorú si časť diskutujúcich formuje najmä vo svojej snahe legitimizovať svoje východiská a predsudky.
Nedá mi preto nespomenúť si na dávnejšiu reklamu na „tradičné čipsy“ vyvolávajúcu pocit, že snáď už naši prastarí rodičia ich museli pripravovať vo svojich nemoderných kuchyniach z doma vypestovaných zemiakov, aby ich na priedomku chrúmali so svojimi deťmi. Priznajme preto tejto reklame podobnú funkčnosť ako sloganu o tradičnej rodine.
prof. Mgr. Miroslav Lysý, PhD., Katedra právnych dejín a právnej komparatistiky
[1] Le Goff, Jacques – Truong, Nicolas. Tělo ve středověké kultuře. Praha: Vyšehrad, 2003, s. 38.
[2] Žitije Konstantina, c. 3 – 4. In MMFH II. Textus biographici, hagiographici, liturgici. Eds. D. BARTOŇKOVÁ et al. Brno: Universita J. E. Purkynĕ, 1967, s. 62 – 63, 66 – 67.
[3] Legenda s. Emerici ducis 5. In Scriptores rerum Hungaricarum tempore ducum regumque stirpis Arpadianae gestarum. Ed. Emericus Szentpétery. Budapestini: Academia Litter. Hungarica atque Societate Histor. Hungarica in partem impensarum venientibus, 1938, s. 454 – 456.
[4] Nie je celkom bez zaujímavosti, že sa vo svätoimrišskej legende v prospech cudného a sexuálne zdržanlivého života nápadne zdôrazňuje aj narodenie Ježiša práve z panenského, teda dedičným hriechom nepoškvrneného lona, pre spásu ľudstva. Legenda s. Emerici ducis 5, s. 455.
[5] Le Goff, Jacques – Truong, Nicolas. Tělo ve středověké kultuře. Praha: Vyšehrad, 2003, s. 34-37. Rossiaud, Jacques. Sexualita. In Encyklopedie středověku. Eds. Jacques Le Goff – Jean-Claude Schmitt. Praha: Vyšehrad, 2002, s. 641-648.
[6] Regestrum Varadinense examinum ferri candentis ordine chronologico digestum, descripta effigie editionis a. 1550 illustratum.Eds. Joannes Karácsonyi – Samuel Borovszky.Budapest: Typis Victoris Hornyánszky, typographi regii, 1903, č. 161 (241.), s. 210 – 211.
[7] RAJECKÝ. Červené Slovensko. Trnava: Nákladom Spolku sv. Vojtecha v Trnave, 1926, s. 5, 10 a 19. (Rajecký bol pseudonym pre Andreja Škrábika. Úrad banskobystrického biskupa vykonával v rokoch 1943 – 1950.
[8] SZABÓ, Miloslav. Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu. Bratislava: N Press, 2020, s. 86 – 88.
[9] Tamže, s. 54.
[10] K symbolickej hodnote panelákového bytu porovnaj: Buzalka. Juraj. Postsedliaci. Slovenský ľudový protest. (b.m.): Mamaš, 2023, s. 24 – 25.
[11] https://dennikn.sk/2548533/organizator-konzervativneho-summitu-rozvody-by-som-zakazal-su-jednou-z-najvacsich-tragedii-spolocnosti/