Tradícia je pojem, ktorý sa na prvý pohľad vylučuje s modernizáciou a reformou. Nie je to však celkom tak. Reformy a systémové zmeny je vždy dôležité uskutočňovať v súlade s dodržiavaním základných vlastností toho, čo chceme reformovať. V prípade univerzít je súčasťou ich organizácie rozsiahla autonómia, ktorá nemôže mať kozmetickú povahu, nesmie byť figovým listom prekrývajúcim dirigizmus štátnej správy, či politických nominantov. V tejto stati si len veľmi stručne ukážeme, v akých podmienkach dochádzalo u nás k obmedzovaniu či likvidácii univerzitnej samosprávy.
Tá bola imanentnou súčasťou už prvých európskych univerzít (Paríž, Bologna, Oxford, Cambridge…) a túto autonómiou získali prostredníctvom privilégií tak učitelia, ako aj študenti univerzít. Samo slovo univerzita (lat. universitas) znamená spoločenstvo, ktorý sa vo vtedajšej latinčine používal pre samosprávné inštitúcie, ako boli napríklad aj vtedajšie slobodné mestá. Dá sa preto povedať, že univerzita je už len zo svojho názvu samosprávou, resp. spoločenstvom. Súčasťou týchto samospráv bola od samých počiatkov nášho univerzitného školstva tak tvorba učebných plánov, ako aj materiálne zabezpečenie univerzít, spôsob získavania svojich členov, a aj sloboda bádania. Netreba tiež zabúdať aj na disciplinárne konania na univerzitách, ktoré v časoch predmoderného súdnictva bránili neprijateľným zásahom svetskej moci voči členom akademickej obce. Aj keď to vyvolávalo niekedy odpor zo strany miest, v ktorých sa tieto univerzity nachádzali, členovia akademickej obce tak boli chránení pred šikanou zo strany svetskej moci.
Najstaršie univerzity sa teda zrodili ako vzdelávacie inštitúcie, ktorým sa podarilo vymaniť spod kontroly a ťaživého vplyvu miestnych vládcov. S príchodom slobody bádania prišiel aj rozmach vzdelávania a vedy. Stagnáciu a patristické konzervovanie zvyškov antickej vzdelanosti včasného stredoveku vystriedal po 12. storočí rozmach, ktorý by bez akademickej slobody nemohol prísť. Platilo však súčasne, že ak univerzity v neskoršom období príliš koketovali so svetskou mocou, veľmi často to viedlo k úpadku úrovne, ako ukazuje príklad Pražskej univerzity po vydaní Kutnohorského dekrétu a počas Husitskej revolúcie.
Hoci úroveň samosprávy v ďalších stáročiach kolísala, táto bola vždy súčasťou chodu univerzít. Týka sa to aj najstarších univerzít na Slovensku, reprezentovaných spoločenstvami v Trnave a v Košiciach. Historické skúsenosti so zásahmi proti akademickej samospráve nájdeme v najkrikľavejšej podobe až v 20. storočí.
Univerzita Komenského v Bratislave vznikla zákonom v roku 1919 ako samosprávna inštitúcia a legitimita tejto samosprávy sa odvodzovala od slobody vedeckého bádania a vyučovania. Zásahy do tejto samosprávy prichádzali – neprekvapivo – od roku 1938 pod vplyvom budovania hnedej totality na Slovensku. Okrem hanebného vyhnania českých profesorov, ktorým jednotlivé fakulty Univerzity Komenského vďačili za svoju existenciu, sa nový režim rozhodol podriadiť akademické orgány, študentské organizácie a akademickú tvorbu potrebám režimu. Na pokyn predsedu autonómnej vlády Jozefa Tisa došlo k premenovaniu Univerzity Komenského na Slovenskú univerzitu, do čela ustanovizne sa potom dostal vrcholný ľudácky politik Vojtech Tuka (od 30. marca 1939).
Ľudácka ústava z roku 1939 následne obmedzila slobodu vedeckého bádania vágnymi hranicami, ako „ustanovenia zákona“, „verejný poriadok“ a „kresťanské mravy“. Zákonom o Slovenskej univerzite (168/1940 Sl. z.) zákonodarca nanominoval nových univerzitných funkcionárov. Prezident Slovenskej republiky (Jozef Tiso) sa stal čestným rektorom, minister školstva a národnej osvety sa stal čestným kancelárom. Ostatných hodnostárov (rektor, prorektori, dekani, prodekani) už nevolili ako doposiaľ akademické orgány univerzity (resp. fakúlt), ale menoval ich prezident republiky. Rovnako došlo k zrušeniu Akademického senátu ako voľbami kreovaného orgánu univerzity (resp. fakulty) a z tohto telesa sa stala inštitúcia tvorená automaticky hodnostármi vysokej školy.
Napriek tomuto hrubému zásahu do autonómie univerzity, profesorský zbor sa pomerne dlho vedel vyrovnať s politickými tlakmi, najmä v habilitačných a inauguračných konaniach, kde politická moc ľudákov sa pokúšala svoju kváziintelektuálnu elitu ovenčiť akademickými titulmi. Tlaku zo strany vlády však bolo možné odolať len na čas. Takým príkladom bolo aj dotlačenie významného ľudáckeho exponenta Ferdinanda Ďurčanského cez problémovú habilitáciu až k profesúre, „zázračný“ akademický posun sa však netýkal iba jeho.
Po druhej svetovej vojne došlo k obnoveniu autonómie univerzity a fakúlt (88/1945 Sb. nar. SNR) a k zrušeniu „čestných“ funkcií z obdobia ľudáckeho režimu. Slovenská univerzita si síce dočasne ponechala svoj názov z roku 1939, vnútorný život však nadviazal na duch akademickej samosprávy spred roka 1938.
Druhý zásah do akademických slobôd priniesol rok 1948. Nová ústava obmedzila slobodu vyučovania zhodou „s ľudovodemokratickým zriadením“. Zákon o vysokých školách (58/1950 Sb.) po krátkej povojnovej prestávke znovu zlikvidoval akademickú samosprávu, vysoké školy stratili právo podávať návrhy na profesorov a docentov a súčasne si štát podmanil univerzity aj po stránke majetkovej. To všetko pod zámienkou likvidácie „buržoáznych atribútov vysokých škôl“, s dešpektom voči autonómii vysokých škôl a s dôrazom na význam vysokých škôl pre budovateľské obdobie nového režimu. Štátnu správu nad vysokými školami potom vykonával Štátny výbor pre vysoké školy, ústavy a semináre nahradil sovietsky typ katedier, ktoré zriaďoval minister.
Aj počas prvej, aj počas druhej totality pritom školstvo na Slovensku zaznamenalo istý rozmach, avšak prostredie dirigizmu, kontroly, riadenia zo strany štátostrany, či odchody zvučných mien slovenskej vedy „na dôchodok“ boli krutou daňou za likvidáciu samosprávy. Niet divu, že jedným z výdobytkov Novembra 1989 bol návrat k akademickej samospráve, k voľbám akademických funkcionárov, dokonca predtým nebývalé začlenenie študentov do akademických samospráv, obnovenie senátov a odstránenie štátneho vplyvu nad habilitáciami a inauguráciami.
Ak by sme parafrázovali Churchillov výrok o demokracii, tak akademická samospráva nie je azda ideálna, je však najmenej zlá forma riadenia univerzít. Pokusy o odstránenie samosprávy skôr alebo neskôr privedú do univerzitného prostredia profesionálnych politrukov. Priamy politický vplyv na univerzity tak alebo onak spôsobí, že akademici budú cítiť menej slobody vo svojom bádaní i vo verejnom vystupovaní. Obmedzovanie akademickej samosprávy je u nás historicky spojené s tými temnejšími obdobiami našich dejín a v súčasnosti sa dá prirovnať s protiakademickými aktivitami tých politických síl v Európe (krajne konzervatívne sily v Poľsku, FPÖ v Rakúsku, FIDESZ v Maďarsku), ktorých politický odkaz je nehodný nasledovania. Nemáme snáď na Slovensku dostatočne neblahé skúsenosti s politickými nomináciami? Vieme, nakoľko (ne)kultivovane budú vyzerať ďalšie vládne garnitúry, ktoré v budúcnosti prídu a budú rozhodovať o nomináciách do správnych rád? Budú potom univerzity schopné oponovať lžiam a nekompetentnosti nových generácií slovenských politikov?
Odpoveď pozná asi každý, kto sa čo len povrchne vyzná v slovenských pomeroch.
Autor: doc. Mgr. Miroslav Lysý PhD., Katedra právnych dejín a právnej komparatistiky, Právnická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave, e-mail: miroslav.lysy@flaw.uniba.sk