1. (Interdisciplinárny) úvod do problematiky
Veľké množstvo chorôb dnes už nepredstavuje takmer žiadne riziko, hoci ešte na začiatku 20. storočia sa mohli pre nakazených javiť ako smrteľné nebezpečenstvo. Túto hrozbu ešte prehĺbila absencia antibiotík, keďže penicilín objavil A. Fleming až v roku 1928. Pokiaľ lekárom nebol známy na určitú chorobu liek, pokúšali sa aspoň o improvizovanú terapiu jednotlivých príznakov. Nositeľ Nobelovej ceny Thomas Mann vo svojom slávnom románe Budenbrookovci výstižne opísal prípad liečenia týfu v bohatej obchodníckej rodine:
„Všetky liečebné prostriedky používa lekár celkom naverímboha, iba akosi pre prípad, že by azda mohli mať nejaký účinok, keďže nevie, či ich použitie má nejakú cenu alebo účel. Prikáže čistiť ústnu dutinu čo najčastejšie malou ľanovou kúdeľou a použije ako liek jód, jódové draslo, predpíše chinín a antipyrín, a predovšetkým nariadi – lebo žalúdok je ťažko napadnutý – čo najľahšiu a najvýživnejšiu diétu. Ničivú horúčku bude potláčať kúpeľom celého tela, do kúpeľa treba chorého prinášať často, každú tretiu hodinu, neprestajne vo dne, v noci, od nôh hore pomaly ochladzovať. A po každom kúpeli rýchle podať niečo na posilnenie a povzbudenie, koňak, tiež šampanské.“[1]
Veľmi rozšírenou sa vtedy stala tiež tuberkulóza. Mechanizmus prenášania kvapôčkovej infekcie si ľudia ešte nedokázali vysvetliť, spozorovali však, že choroba nemusí postihnúť len ľudí žijúcich v biede, ale rovnako aj aristokraciu (pre milovníkov literatúry odkazujeme v tomto prípade na Dumasovu Dámu s kaméliami).
V takom stave teda bola lekárska veda na konci 19. storočia. Ako sa však s nákazlivými chorobami vysporiadala štátna moc a právo v našich končinách? O vláde cisára Františka Jozefa sa často tvrdilo, že spočíva na troch pilieroch a opiera sa o stojacu armádu vojakov, sediacu armádu byrokratov a kľačiacu armádu kňazov. V prípade nutnosti by v boji s nákazlivou chorobou bol zrejme potrebný každý z týchto substrátov. Naša reminiscencia sa však pokúsi priblížiť normy, ktoré sa nachádzali práve v spisoch a knihách úradníkov. Aká bola regulácia nákazlivých chorôb z pohľadu správneho práva?
2. Právny stav v 19. storočí
Dlhé obdobie sa právne predpisy v tejto oblasti vyznačovali veľkým množstvom a s tým súvisiacou neprehľadnosťou. Aby sme konkrétne demonštrovali neveľké kontinuum vtedajšej právnej úpravy, môžeme selektívne spomenúť napríklad cisársky patent č. 731 z 21. mája 1805, ktorý zavádzal opatrenia proti rozšíreniu moru. Proti zavlečeniu žltej zimnice zasa bojoval dvorský dekrét z 26. decembra 1804. Ak by sa objavili pravé kiahne, hlava rodiny bola povinná túto skutočnosť oznámiť vrchnosti a osoby, ktoré na kiahne zomreli sa mali pochovať v najväčšej tichosti, pričom o tomto akte bolo nutné spísať osobitný protokol (dvorský dekrét z 21. februára 1812).[2]
Už dvorský dekrét zo dňa 8. februára 1816 z dôb vlády „dobrého cisára“ Františka I. obsahoval legálnu definíciu vypuknutia nákazlivej choroby. Ide o stav, keď na tú istú chorobu a v tom istom čase zaľahne 6 osôb na jednej ulici alebo 3 osoby v jednom dome.[3] Podľa dvorského dekrétu zo dňa 25. októbra 1831 sa mala zriadiť zvláštna vládna komisia pre pomoc postihnutým oblastiam, ak by sa choroba šírila povážlivo rýchlym spôsobom.
Proti zavlečeniu chorôb od námorníkov z mora bojovalo cisárske nariadenie z 13. decembra 1851 č. 41/1852 ř. z., ktoré zavádzalo všeobecné pravidlá pre námornú zdravotnú správu c. k. Rakúskeho mocnárstva. Ako sa konštatuje v preambule, pravidlá boli prijaté „aby se stát Rakouský uchránil, by do něho se strany mořské nebyl vnešen mor východní neb žlutá zimnice“.
Ak sme množstvom právnych predpisov čitateľa ešte neodstrašili, v rámci množstva predpisov o zamedzení šírenia nákazlivých chorôb pokladáme za mimoriadne zvláštny právny predpis isté Nariadenie Ministerstva vnútra č. 34/1891 ř. z. o opatreniach, aby nákazlivé choroby neboli rozširované fotografovaním mŕtvol, v ktorom sa (§ 1) „zakazuje osobám vykonávajúcim živnosť fotografa, aby fotografovali mŕtvoly osôb zomretých v dôsledku nákazlivých chorôb, pričom výnimku môže zodpovedný úrad udeliť len na účely policajné alebo súdne“. Šírku ľudských schopností a neblahých nápadov dosvedčujú aj ďalšie ustanovenia tohto predpisu, podľa ktorých bolo z hygienických dôvodov zakázané nosiť mŕtvolku dieťaťa do ateliérov fotografa za účelom ich odfotografovania (§ 3), no po dovolení obhliadajúceho lekára ich bolo možné „zvečniť“ na fotografii v domácnosti, kde zomreli (§ 4).[4]
Až pred prvou svetovou vojnou sa pristúpilo ku kodifikácii jednotlivých predpisov.
3. Kodifikácia úpravy v oblasti nákazlivých chorôb
Od 80-tych rokov 19-teho storočia sa verejná diskusia sústreďovala na vydanie zákona upravujúceho potláčanie infekčných chorôb. Tento zákon mal obsahovať obsahovať nasledujúce tézy: po prvé, zavedenie povinného očkovania, po druhé, prísnu izoláciu chorých a obmedzenia pohybu osôb (pričom by sa mal zohľadniť možný povinný presun do nemocnice), po tretie, jednotné zaobchádzanie s dezinfekciou, po štvrté, povinnosť hlásiť všetky infekčné choroby, po piate, antiseptické ošetrovaní rán, po šieste, reguláciu prepravy pacientov a po siedme ustanovenia o predmetoch kontaminovaných infekciou.[5] Jednotnú koncepciu boja s nákazlivými chorobami zakotvil v rakúskej časti monarchie až zákon č. 67/1913 ř. z. o zamezení a potlačení přenosných nemocí a jeho vykonávacie nariadenie č. 103/1914 ř. z. o oznamování nakažlivých nemocí. Táto úprava bude predmetom našej stručnej analýzy nižšie.
Boj s nákazlivými chorobami v Uhorsku zachytávali §§ 80-88 zákonného článku č. XIV/1876 o usporiadaní verejného zdravotníctva (tzv. zdravotný zákon) a príslušné nariadenie č. 91 954 z 8. decembra 1894.
Následkom všeobecnej recepcie rakúskeho a uhorského práva pri vzniku prvej Československej republiky zákonom č. 11/1918 Sb. z. a n. sa tieto predpisy stali súčasťou platného československého a pretrvali v ňom až do roku 1948, keď bol prijatý zákon č. 60/1948 Sb. o potíraní nemocí.
Na účely potlačenia niektorých špecifických chorôb však mohli byť opäť prijaté aj osobitné zákony, trefným príkladom je napríklad uhorský zákonný článok č. V/1886 o zamedzovaní rozšírenia očnej infekcie trachómu alebo rakúsky zákon č. 105/1884 ř. z. z 1. júna 1884, „aby v Dalmácii byla potlačena nemoc škrlěva“[6]. Po vzniku ČSR je možné za taký predpis považovať zákon č. 241/1922 Sb. z. a n. o potíraní pohlavních nemocí. Ustanovenia týchto osobitných zákonov tvorili lex specialis k ustanoveniam uvedeného rakúskeho zákona z roku 1913 a uhorského zákona z roku 1876, ktoré predstavovali lex generalis. Táto charakteristika nie je celkom presná, pretože osobitné zákony mohli regulovať systém potláčania ochorení, na ktoré sa všeobecné zákony nevzťahovali. Použitie všeobecného zákona tak neprichádzalo do úvahy. Napokon, toto bezpochyby platí o pohlavných chorobách, čo vyslovene uvádza dôvodová správa k zákonu z roku 1922, a to v súvislosti s ohlasovacou povinnosťou: „Případ takovéto všeobecné povinnosti ohlašovací stanovil na př. zákon ze dne 14. dubna 1913, č. 67 ř. z., o zamezení a potlačování přenosných nemocí. Zákon tento netýká se však nemocí pohlavních.“[7]
Rakúsky zákon č. 67/1913 ř. z. obsahoval demonštratívny výpočet nákazlivých chorôb (nemecky Volksseuchen), pričom za pozitívnu možno v tomto smere pokladať skutočnosť, že vďaka pokroku lekárskej vedy a očkovaniu nás mnohé z nich v súčasnosti až tak netrápia. Podľa ust. § 1 ide o tieto ochorenia:
- šarlach (spála)
- záškrt (difterie)
- brušný týfus
- škvrnitý týfus
- zvratný týfus
- úplavica (dysenterie)
- horúčka šestonedieľok
- pravé kiahne
- ázijská cholera
- mor
- malomocenstvo (lepra)
- trachóm (tzv. egyptský zápal očí)
- žltá zimnica
- antrax (slezinová sneť)
Na margo tohto výpočtu si dovoľujeme dodať zaujímavosť, že uhorská právna úprava v nariadení č. 91 954 z roku 1894 obsahovala mierne odlišný výpočet nákazlivých chorôb a to konkrétne namiesto lepry, žltej zimnice a antraxu za nebezpečné pokladala čierny kašeľ, mumps, encefalitídu a besnotu.[8]
4. Konkrétne opatrenia na boj proti nákazlivým chorobám
V jednotlivých ustanoveniach predpokladal rakúsky zákon č. 67/1913 ř. z. o zamezení a potlačení přenosných nemocí realizáciu nasledujúcich opatrení zameraných na boj s nákazlivou chorobou:
4.1 Oznamovacia povinnosť a vyšetrovanie (ust. § 2-6)
Pri výskyte nákazlivej choroby, ale aj pri akomkoľvek podozrení na jej prítomnosť, bolo nevyhnutné bez zbytočného odkladu upovedomiť o tejto skutočnosti starostu obce, v obvode ktorej daný prípad nastal. Oznámenie bola povinná vykonať každá osoba, ktorá sa o takom prípade dozvedela. Zákon však ukladal sprísnenú mieru starostlivosti v tejto otázke najmä lekárom, pôrodným babiciam, správcom internátov a majiteľom hostincov.
Po prijatí tohto oznámenia bol starosta o ňom povinný informovať príslušné krajinské miestodržiteľstvo, ktoré v spolupráci s vybranými lekármi ihneď začalo vyšetrovanie a vyhľadávanie zdroja nákazy v obci. Zákon im priznával právo obrátiť sa so žiadosťou o pomoc pri vyhľadávaní choroboplodných zárodkov na príslušné vedecké ústavy a inštitúcie.
Na margo pôsobnosti obce je potrebné doplniť, že po vzniku ČSR prevzal pôsobnosť výkonu zdravotnej polície od obcí štát, a to zákonom č. 332/1920 Sb. z. a n. jímž stát přejímá výkony zdravotně-policejní. Podľa ust. § 2 tohto zákona realizácia zdravotnej polície je vykonávaná najmä okresnými úradmi, kde sa prijíma lekársky a pomocný zdravotný personál – zdravotná polícia tým preberá to, čo doposiaľ náležalo obci ako výkon prenesenej pôsobnosti (§ 3): „Zdravotní policie zahrnuje vše, co podle dosud platných ustanovení náleželo v oboru tom od samostatné a přenesené působnosti obce, a co v budoucnosti zvláštními zákonnými nebo jinými ustanoveními bude do zdravotní policie pojato.“ Tento zákon bol významne zmenený a doplnený zákonom č. 236/1922 Sb. z. a n., ktorý okrem iného uviedol právnu úpravu zdravotných rád.
4.2 Izolácia nakazených osôb (ust. § 7, 9)
Okrem začatia vyšetrovania zákon č. 67/1913 ř. z. obsahoval aj opatrenia zamedzujúce pohyb chorých osôb s cieľom, aby sa choroba ďalej nešírila. Zákon rozlišoval dve kategórie osôb: osoby nakazené a chorobou postihnuté (§ 7), osoby podozrivé z nákazy, pri ktorých je bakteriologicky dokázané, že sú nosičmi zárodkov choroby.[9] Osoby nakazené, ale rovnako aj osoby podozrivé z nákazy, teda nosiči museli byť bez ďalšieho izolované vo svojom príbytku. Ak účinnú izoláciu nebolo možné vykonať v domácnosti chorého, zákon ukladal úradom povinnosť previesť ho do najbližšej nemocnice. Takýto prevoz chorého však mohol byť realizovaný len po úradnom schválení a za predpokladu, že tým nebude ohrozený verejný záujem.
Všetkým obyvateľom domu, kde bol zaznamenaný prípad nákazy, sa od momentu jej podchytenia zakazovalo navštevovať akékoľvek školské ústavy a zariadenia pre deti. O tom úrady informovali príslušného zástupcu týchto ústavov.
Náklady izolácie znášal štát, avšak to sa nemuselo týkať nákladov bezprostredne spojených s izoláciou týkajúcich sa stravovania a lekárskeho ošetrovania, resp. nákladov sprievodu.[10]
4.3 Dezinfekcia (§ 9, 11)
Predmety a miestnosti, u ktorých bolo dôvodné predpokladať, že boli zamorené choroboplodnými zárodkami bolo nutné podrobiť úradnej dezinfekcii. Osoba, ktorá oznámila výskyt alebo podozrenie nákazlivej choroby bola zároveň povinná úradom oznámiť aj potrebu eventuálnej dezinfekcie priestorov a predmetov, ktorá mala byť vykonaná pod odborným vedením. Na miestach vyskytnutia nákazy mohol príslušný úrad nariadiť úplný zákaz používania verejných kúpeľov, umyvární a toaliet. V prípade potreby mohol tiež príslušný úrad obmedziť alebo úplne zakázať čerpanie vody z určitého prameňa, studne, vodovodov, potokov, či rybníkov.
Pred realizáciou úradnej dezinfekcie sa mohlo nepovolaným osobám zakázať vstupovať do miestností, v ktorých sa zdržiaval chorý, rovnako osoba podozrivá z nákazy. Za účelom realizácie tohto opatrenia bol príslušný úrad oprávnený uzavrieť takéto miestnosti (§ 12).
4.4 Trestnoprávna represia
Štvrtá časť predmetného zákona od § 39 obsahovala pasáže označené ako trestnoprávne ustanovenia (Strafbestimmungen). Verejnoprávny postih uvádzaný zákonom mal však predovšetkým charakter správnych deliktov (nie trestne súdnych deliktov), keďže prejadnanie a uloženie sankcie spadalo do pôsobnosti policajných úradov. Za takýto správny delikt je možné považovať skutkovú podstatu porušenia oznamovacej a ohlasovacej povinnosti podľa § 39 uvedeného zákona, za čo policajný úrad bol oprávnený uložiť peňažný trest až do 100 korún alebo odňatie slobody (Arrest) vo výmere až na osem dní. V ust. § 40 zákon obsahoval skutkovú podstatu správneho deliktu, ktorý je možné označiť ako zberný: postih sa rozširoval na porušenie iných povinností podľa tohto zákona alebo nariadení vydaných na základe tohto zákona, ak skutok nie je možné kvalifikovať ako trestný čin. Policajný úrad mohol za spáchanie tohto správneho deliktu uložiť peňažný trest až do 200 korún alebo odňatie slobody (Arrest) vo výmere až na štrnásť dní.
Ust. § 41 predmetného zákona ustanovovalo inštitút adekvátny ochrannému opatreniu zhabania veci. Vec mohla byť zhabaná, ak jej držbou, narábaním s ňou alebo jej používaním sa porušovalo alebo obchádzalo ustanovenie tohto zákona alebo naradenia vydaného na základe tohto zákona. Obligatórne zhabanie sa týkalo vecí, ktorých obeh bol podľa § 25 tohto zákona zakázaný. Prostriedky získané na základe uložených peňažných trestov a inštitútov zhabania veci boli príjmom obce, v ktorej bolo protiprávne konanie spáchané alebo v ktorej sa vec nachádzala.
Trestnoprávne ustanovenia v pravom zmysle slova boli právne normy tohto zákona, ktorými sa menil a dopĺňal trestný zákon rakúskej časti monarchie č. 117/1852 (ďalej TZ 1852). Podľa § 48 sa zrušili ust. § 393 až 397 TZ 1852 a niektoré ďalšie predpisy (cisársky patent č. 731 z roku 1805). V ust. § 393 TZ 1852 bol namiesto tohto uvedený trestný čin ohrozenia zdravia prenosnými chorobami (Gefährdung der Gesundheit durch übertragbare Handlungen). Týmto trestným činom sa postihovalo konanie (opomenutie) páchateľa, o ktorom mohol vedieť, že je spôsobilé privodiť rozšírenie prenosnej choroby, a tým nebezpečenstvo pre život a zdravie ľudí. Adekvátne súčasnej právnej úprave[11] bol tak trestný čin koncipovaný ako ohrozovací a postačovala aj nedbanlivostná forma zavinenia. Požiadavka vôľovej zložky (mohol vedieť) indikuje však aspoň vedomú nedbanlivosť – páchateľ vedel, že môže ohroziť záujem chránený zákonom a bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že sa tak nestane. Systematické rozdelenie podľa úmyselnej a nedbanlivostnej formy zavinenia do dvoch základných skutkových podstát sa prejavilo následne už v (neprijatej) osnove československého trestného zákona z roku 1937 (rozšíření nakažlivé nemoci nebo škůdce podľa § 274 ods. 1 a 2) a potom aj pri rekodifikácii trestného práva hmotného zákonom č. 86/1950 Zb. Trestný zákon (šírenie nákazlivých chorôb podľa § 199 a 200).
5. Záver
Predložený článok nám môže byť útechou (súc len čiastočnou), že ľudské pokolenie muselo zápasiť s eventualitou prudko sa šíriacich epidémií celé storočia. To, že doteraz nevyhynulo nám dáva oprávnenú nádej sa sebavedomo domnievať, že sa tak nestane ani v blízkej budúcnosti. Na spôsoby, ako možno prežiť s čo najmenšou ujmou, svojou trochou upozornil aj tento článok, ktorý priblížil opatrenia verejnej správy proti nákazlivým chorobám v Habsburskom počas 19. storočia. Napokon si dovoľujeme pripomenúť, že predpisy habsburského mocnárstva platili v dôsledku recepcie práva aj počas prvej Československej republiky. Stav právneho dualizmu dopĺňaný novým zákonodarstvom (napr. zákon o potláčaní pohlavných chorôb, resp. zákon o poštátnení zdravotnej polície) významne komplikoval prehľadnosť právnej úpravy v tejto oblasti. Recipované predpisy definitívne zrušil až zákon č. 60/1948 Sb. o potíraní nemocí.
Autori:
JUDr. Martin Gregor, PhD., Katedra rímskeho práva, kánonického a cirkevného práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Email: martin.gregor@flaw.uniba.sk
JUDr. Andrej Beleš, PhD., Ústav európskeho práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Email: andrej.beles@flaw.uniba.sk
[1] MANN, Thomas. Buddenbrookovci. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1970, s. 687.
[2] PRAŽÁK, Jiří. Rakouské právo správní. Část druhá: Nástin zvláštní části práva správního. Praha: Nákladem Jednoty právnické, 1906, s. 67.
[3] PRAŽÁK, Jiří, tamtiež, s. 66.
[4] PRAŽÁK, Jiří, tamtiež, s. 68.
[5] Wiener Medizinische Wochenschrift, 1885, 965. Citované podľa HIERSCHE, Alexander. Sanitätspolizeiliche Bekämpfung übertragbarer Krankheiten. Dissertation. Wien: Universität Wien, 2010, s. 20.
[6] Originálny názov v nemeckom jazyku: Gesetz, betreffend die Unterdrückung der Skrljevo-Krankheit in Dalmatien. Škrljevo je druh syfilisu, označovaný tiež ako francúzska choroba vzhľadom na svoj údajný pôvod. Prenos mali spôsobiť napoleónske vojská, ktoré v blízkosti malej chorvátskej obce Škrljevo si založili tábor. Pozri: http://www.tz-bakar.hr/de/bakar/wusstest-du-schon/355-wussten-sie-dass-es-eine-krankheit-gibt-die-den-namen-die-skrljevo-krankheit-skrljevska-bolest-traegt cit. 10. 4. 2020.
[7] Dôvodová správa k zákonu č. 241/1922 Sb. z. a n., dostupná na: https://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=25936
[8] LAŠTOVKA, Karel. Československé správní právo. Část zvláštní. Praha: Melantrich, 1936, s. 176.
[9] Pozri Nejvyšší soud ČSR, Rv II 652/27 z 20. apríla 1928, Vážný č. 7991 (z odôvodnenia): „Zákon ze dne 14. dubna 1913 čís. 67 ř. zák. o zamezení a potlačení přenosných nemocí rozeznává mezi osobami nemocí postiženými a nemocí podezřelými (§ 7) a osobami nákazou podezřelými (§ 17), t. j., jak patrno z § 1 druhý odstavec min. nař. ze dne 22. února 1915 čís. 39 ř. zák., mezi osobami, u nichž jest nemoc již zjištěna, osobami, u nichž se objevily známky, podle nichž lze za to míti, že nemoc tu jest, a osobami, jež ne vykazují známek onemocnění, u nichž však bakteriologicky jest dokázáno, že jest je pokládati za nositele zárodků nemoci, nebo u nichž jest jinak jisto nebo lze podle skutečnosti za to míti, že byly vydány nákaze a mohou sprostředkovati další šíření.“
[10] Tamtiež, právna veta judikátu: „Zemský fond (na Moravě) jest oprávněn domáhati se na manželském otci náhrady útrat ošetření dítěte v nemocnici, třebas otec nesouhlasil s odevzdáním dítěte, podezřelého nakažlivou nemocí, do nemocnice. Jen ohledně osob podezřelých nákazou hradí stát náklad na dozor k mim a na jejich isolaci (na jejich stravování). Prostředky, potřebnými k ošetřování, nemíní zákon (§ 16 zákona ze dne 13. července 1922, čís. 236 sb. z. a n.) ani léky, natož pak stravování.“
[11] Ust. § 163 a 164 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.