Autor si v tomto odbornom príspevku kladie za cieľ predniesť niekoľko svojich úvah o tom, aké schopnosti by mal mať právnik v 21. storočí špecificky s ohľadom na dynamický vývoj informačných technológií a rolu právnických fakúlt v tejto turbulentnej dobe.
Isaac Asimov, jeden z troch autorov tzv. zlatej generácie americkej science-fiction literatúry vo svojich dielach predstavil tri zákony robotiky.[1] Tieto zákony zneli nasledovne:
- Robot nesmie ublížiť človeku alebo svojou nečinnosťou dopustiť, aby mu bolo ublížené.
- Robot musí poslúchnuť človeka, okrem prípadov, keď je to v rozpore s prvým zákonom.
- Robot sa musí chrániť pred poškodením, okrem prípadov, keď je to v rozpore s prvým alebo druhým zákonom.
Z hľadiska regulácie je nepochybne zaujímavé pozorovať, že vyššie uvedené pravidlá reflektujú otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú ľudskej bytosti (prvý zákon), zodpovednosti za škodu vadným výrobkom či spotrebiteľské pravidlá (druhý zákon) a následne otázku sebapoškodzovania uvedomelej entity (tretí zákon).
Kľúčovým aspektom týchto zákonov je modalita, prostredníctvom ktorej sú implementované a vynucované. V Asimovových poviedkach a románoch totiž tieto zákony nie sú súčasťou právneho poriadku, ale sú súčasťou softwaru alebo kódu samotných robotov. Inými slovami, pravidlá sú „vštiepené“ a súčasťou dizajnu technológií.
Myšlienka regulácie prostredníctvom iných modalít ako právnych noriem nie je nová,[2] avšak domáca právna proveniencia jej venuje minimum pozornosti.[3] Za zmienku stojí predovšetkým fakt, že tieto pravidlá v drvivej väčšine prípadov netvoria právnici alebo legislatívci, ale profesionáli z IT sektora. Tu sa práve dostávame k jadru problému. Predmetné pravidlá netvoria právnici (a teda jednotlivci s humanitným vzdelaním), ale absolventi informačných vied (information sciences). Tieto dva svety majú odlišný subjekt, na ktorý zameriavajú svoju pozornosti. Kým právnici ako absolventi humanitným vied majú v centre pozornosti (v drvivej väčšine) človeka a jeho základné práva, slobody a povinnosti, informatici svoju plnú pozornosť venujú vytvoreniu, čo najlepšieho/najbezpečnejšieho/najkrajšieho/najplynulejšie produktu (snáď mi absolventi informačných vied prepáčia toto zjednodušenie).
Uvediem príklad. Súkromná spoločnosť chce vytvoriť aplikáciu, ktorá bude ovládaná myšlienkami jednotlivcov. Úlohou informatikov bude vytvoriť plynulú aplikáciu, ktorá precízne zaznamená myšlienkové procesy užívateľov a následne tieto pretaví do funkcionality aplikácie. Centrom ich pozornosti je tak užívateľský komfort a funkčnosť aplikácie. Tento prístup ale prirodzene nehľadí na to, aké právne riziká môžu z takejto aplikácie plynúť (zodpovednosť za škodu, ochrana súkromia alebo ochrana osobných údajov). V tomto momente by do hry mali nastúpiť jednotlivci s právnym vzdelaním, ktorí vedia kvalifikovane posúdiť vplyv na práva a slobody užívateľov a byť pri procese tvorenia aplikácie od začiatku. Mnohokrát to ale tak nie je.
Právnik 21. storočia by teda mal vedieť tieto témy uchopiť a zrozumiteľne komunikovať. Mal by vedieť rozlíšiť, kedy je potrebné pravidlo vynucovať právnymi normami v podobe právnych aktov, kedy nechať pôsobiť sociálne normy či trh a v neposlednom prípade kedy a ako efektívne implementovať pravidlá prostredníctvom techno-regulácie (architektúry alebo kódu ako to nazval Lawrence Lessig). Aspoň minimálna znalosť technických detailov je vždy obrovským benefitom pre právnikov, ktorí sa venujú oblasti informačných technológií (alebo skúste poskytnúť kvalifikované právne poradenstvo klientom používajúcich SDK – software developoment kit bez toho, aby ste vedeli, ako fungujú).
Domnievam sa, že na naplnenie tohto cieľa je potrebné (i) poskytnúť vedomostný základ a (ii) cibriť tzv. soft skills. V tomto smere vidím priestor aj na vylepšenie kurikula vo vzdelávaní nádejných právnikov.
Vedomostný základ vzhľadom na problémy načrtnuté vyššie by bolo možné dosiahnuť prostredníctvom dvoch samostatných predmetov. Prvý predmet, ktorý by študenti absolvovali v jednom z prvých semestrov by sa mal zamerať na charakteristiku vzťahu práva, technológií, inovácií a spoločnosti, pričom jeho cieľom by bolo vysvetliť základné axiómy, ako sa tieto dva svety dotýkajú, ako vyzerá analýza rizík a pod. Po absolvovaní tohto predmetu by už tak nádejní právnici vedeli, že právne normy nie sú jedinou modalitou regulácie, aké riziká predstavujú nové technológie vo všeobecnosti a ako pristúpiť k ich regulácií. Druhý predmet (pokojne aj v rámci viacerých semestrov) by už bol obsahovo zameraný na právnu reguláciu v oblasti informačných technológií (Právo informačných technológií). Mnohé právnické fakulty tento predmet vo svojich študijných programoch majú, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave dokonca ako predmet povinný. Pridanou hodnotou by v tomto smere bola spolupráca s odborníkmi z IT sektora. Opäť uvediem príklad. Predtým, než by odborník na reguláciu a právne problémy cloud computingu študentov oboznámil so základnou právnou reguláciou a otázkami, s ktorými je potrebné sa vysporiadať by študenti absolvovali úvodnú (nultú) hodinu do problematiky vedenú expertom z informačných vied, ktorý by osvetlil základne technické záležitosti fungovania cloudov. Podobný prístup je možné uplatniť v zásade pri akejkoľvek téme práva informačných technológii (umelá inteligencia – strojové učenie, informačná bezpečnosť, informácie verejného sektora, kybernetická kriminalita či elektronický obchod alebo bankovníctvo). Takýmto spôsobom by študenti získali jednak základný technický pohľad a zároveň aj právne znalosti. Túto kombináciu by tak mohli efektívne uplatniť pri poskytovaní právneho poradenstva klientom v IT sektore.
Soft skills tvorené zrozumiteľnou komunikáciou a argumentáciu sú podľa môjho názoru praktizované v rámci právnej výuky na dobrej úrovní v rámci klinického právneho vzdelávania a samostatných predmetov týkajúcich sa argumentácie a prednesu.
Záverom by som len dodal, že tento krátky blog je skromný príspevok do diskusie, kde umelá inteligencia plnohodnotne právnikov nenahradila a dúfame, že ani nenahradí.
Autor: JUDr. Matúš Mesarčík, LL.M, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra správneho a environmentálneho práva, Ústav práva IT a práva duševného vlastníctva, E-mail: matus.mesarcik@flaw.uniba.sk
[1] Prvýkrát v poviedke ISAAC ASIMOV: Runaround (1942).
[2] LAWRENCE LESSIG: Code v2.0. (2006).
[3] Svetlou výnimkou napr. BERTHOTY JAKUB – MESARČÍK MATÚŠ – ŠTEVČEK MAREK: Osobné údaje z pohľadu civilného práva In Všeobecné nariadenie na ochranu osobných údajov (C.H. Beck, 2018).