Autor v tomto odbornom článku hľadá odpovede na otázku, či spôsob, akým tvorcovia televízneho seriálu Hra o Tróny uzavreli v ňom sa odvíjajúci príbeh, naozaj znamená koniec boja o moc, o formu vlády, a vôbec o ústavnoprávne usporiadanie fiktívneho kontinentu Westeros. Je pre Westeros schodnou cestou demokracia či volená monarchia? Alebo dynastické monarchistické usporiadanie bolo napokon najlepším z rôznych zlých riešení?
Na úvod si môžeme povedať: …tak sme sa dočkali – Hra o tróny má za sebou finálnu epizódu, a pokiaľ G. R. R. Martin nedopíše v dohľadnej dobe knihy, práve tento ku koncu už dosť kontroverzne vnímaný seriál sa stane kánonickým ukončením spletitého a košatého príbehu vojen, zrád, intríg a vášní v Siedmich kráľovstvách a ostatných končinách sveta vytvoreného Martinovým géniom.
Keďže, ako už bolo povedané, kánonom konca Hry o tróny je momentálne seriál a nie knihy, článok sa viac zameriava na seriál, než na knižnú predlohu, hoci niet pochýb o tom, že knihy seriál vysoko prevýšia svojimi kvalitami, a právnik, ktorý ich nečítal, by to podľa mňa čo najskôr napraviť. Martin je totiž taký zábavnejší Machiavelli našej doby. Celá séria vynikajúco rozoberá psychológiu a techniky moci: Robert Baratheon, všetci Starkovci, Stannis, Renly, Tywin, Cersei, Tyrion, Varys, Littlefinger, Olenna, Margaery, Doran Martell, Jon, Daenerys, Mance Rayder, Walder Frey, the High Sparrow … tí všetci a mnohí ďalší zodpovedajú nejakému konceptu prístupu k moci a k vládnutiu. Všetci nejakým spôsobom bojujú o svoje mocenské postavenie. Niektorí tak robia prirodzenou autoritou, snahou o spravodlivé, čestné a pre ľud prospešné spravovanie vecí verejných, ďalší zastrašovaním, brutálnym násilím a terorom, iní zas intrigami, peniazmi, zradou, alebo napríklad osobnou charizmou, sexualitou, či využívaním náboženstva a mágie. Rozhodne v pozadí nie je ani aspekt vojny informácií, dezinformácií, interpretácií a dezinterpretácií, či niečoho, čo by sme mohli nazvať populizmom a „stredovekým politickým PR“.
A teraz pozor – spoilers are coming!
Posledný diel seriálu uzavrel súboj o mocenské usporiadanie v Siedmich, teda pardon, už len Šiestich, kráľovstvách. Došlo k zavrhnutiu dedičnej dynastickej monarchie a popredné víťazné aristokratické rody kráľovstva sa dohodli na zavedení volenej monarchie, v ktorej práve tieto popredné šľachtické rody zvolili a budú aj do budúcna voliť kráľa.
Nesmelý návrh na zavedenie všeľudovej demokracie zostal vysmiaty. Vysmiať ho bolo pravda úplne na mieste. Demokracia vo Westerose nachádzajúcom sa v stave, v akom sme ho mali to privilégium spozn(áv)ať, by ani vo sne nemohla fungovať. Demokracia si žiada aspoň určitú minimálnu úroveň vzdelania voličov, ale kľúčová je najmä možnosť interakcie a výmeny informácií medzi nimi. Ako vieme, Westeros je kontinent veľkosti Južnej Ameriky, so spoločnosťou ustrnutou v stredovekých pomeroch, kde väčšina ľudí nevie čítať ani písať a monopol na informácie a diaľkovú komunikáciu majú vzdelanci (maestri) a politická elita (no a samozrejme – momentálne nado všetkých – Bran Stark). Okrem toho pochybujem, že bežní obyvatelia tohto kontinentu vôbec majú vnútorné povedomie nejakého jednotného politického westeroského národa (obávam sa, že nejeden prostý dedinčan žijúci niekde pri Zimohrade by zostall prekvapený, keby ste mu povedali, že Dorne naozaj existuje a nežijú tam len hady a škorpióny). Takéto povedomie o tom, že ľudia tvoria určité spoločenstvo, je pre fungovanie demokratických inštitúcií takisto dôležité.
Ak by Sam bol býval chcel presadiť demokraciu v takom obrovskom meradle, mal najprv navrhnúť zaviesť všeobecnú povinnosť školskej dochádzky a vymyslieť kníhtlač, noviny, rozhlas, televíziu a najlepšie aj internet (alebo možno radšej internet predsa len nie, ten demokracii v našej realite príliš nepomáha).
Plány Daenerys Targaryen na „zlomenie“ kolesa moci aristokracie vo Westerose boli podľa môjho skromného úsudku od počiatku utopické a asi aj pokrytecké. Nikdy sme sa vlastne nedozvedeli podrobnosti o jej predstavách o mocenskom usporiadaní Westerosu po tom, ako zasadne na Železný trón, ale sotva si niekedy predstavovala, že vo Westerose zavedie demokraciu. Je pravdepodobné, že keby mohla doviesť veci do konca, potlačila by moc šľachty, ale nie v prospech vlády ľudu: sama by vládla autokraticky (hoci nepochybne si vysnívala, že bežní ľudia ju budú ako osvietenú kráľovnú milovať). Daenerys bola človek s veľmi rozporuplným mindsetom: na jednej strane s hlbokým presvedčením o svojom posvätnom dedičnom práve vládnuť, na druhej strane s túžbou s dynastiami skoncovať. Nevedno, či vôbec veci premyslela ďalej, ako po okamih svojej korunovácie. Čakať od nej zápal pre demokraciu bolo dosť nerozumné.
Áno, vo Westerose fungovala a zrejme bude ďalej fungovať aj demokracia. Ale všetky prvky demokracie v Siedmich kráľovstvách boli uplatňované len v pomerne malom meradle (voľba veliteľa Nočnej hliadky, ktorá mala len pár stoviek členov; Železné ostrovy, ktoré si volili svojho kráľa, boli málo zaľudnené a predstavovali akúsi vojenskú demokraciu, kde zjavne hlavným kritériom pre formovanie preferencií boli najlepšie schopnosti vojenského lídra, nie spravovanie Železných ostrovov ako také). V malých spoločenstvách spomínaná priama interakcia a výmena informácií medzi oprávnenými voličmi mohla fungovať. Na celom obrovskom kontinente ako takom sotva, najmä ak nemá žiadne všeobecne dostupné informačné a komunikačné technológie a je plný nevzdelaných a minimálne spoločensky angažovaných ľudí.
Pokiaľ ide o volenú monarchiu, ktorú v poslednej časti seriálu navrhol a presadil Tyrion Lannister, dá sa predpokladať, že časom bude degenerovať do chaosu možno väčšieho, než priniesli vojny, ktoré zobrazil seriál. Tyrion a ostatní zhromaždení aristokrati konali zrejme pod vplyvom idealistických osvietenských predstáv a emócií po strašných masakroch ledva skončených vojen, no odhadli politickú budúcnosť dostatočne prezieravo? S čestnou výnimkou Sansy Stark veru nie. A mimochodom, ak by ste žili vo Westerose v deň voľby Brana za kráľa, bolo by rozumné emigrovať na Sever, lebo Sansa, tá to má v hlave upratané, a ako číra realistka si v novom štáte urobí poriadok.
Dá sa predpokladať, že po konci dní kráľa Brana sa Westeros prepadne do mocenského pnutia a partikularizmu, aký z reálnej histórie poznáme z pomerov Svätej rímskej ríše národa nemeckého. I tu bol cisár volený úzkym kruhom vysokých aristokratov, a výsledkom bola, ako z dejín vieme, extrémna rozdrobenosť tohto politického útvaru.
Ak sa nástupníctvo na trón nebude riadiť dedičným dynastickým princípom, čo sa stane s Westerosom po Branovej smrti? Budú sa veľké a malé aristokratické rody správať altruisticky a vyberú za kráľa najlepšieho kandidáta? Naozaj by tomu niekto veril? Zmierlivý idealizmus, ktorý sa aspoň sčasti zvykne presadiť po konci strašných vojen, sa čoskoro vytratí. Keď už nebude Brana, dá sa čakať, že „koleso moci“ (ktoré chcela Daenerys nielen zastaviť, ale aj zlomiť), sa zrejme začne krútiť ešte rýchlejšie, než v prípade dynastickej monarchie Targaryenovcov a Baratheonovcov. Hra o tróny bez jasného nástupníctva bude ešte nepredvídateľnejšia a surovejšia, veľké i menšie šľachtické rody si budú presadzovať svoje vlastné záujmy a vo Westerose nastane ešte väčší chaos a rozbroje. Jedinou nádejou je, že Bran zabezpečí, aby po jeho smrti na trón zasadla nová Trojoká Vrana (pre neznalých – vševedúca magická bytosť, akou je on sám) – ale to by už nebola volená monarchia, ktorú si vysníval Tyrion, ale určitá forma totalitnej vlády.
A tak si môžeme len vzdychnúť: Tyrion, Tyrion, čo sa stalo s tvojim ostrovtipom? Zostáva len dúfať, že G. R. R. Martin svoje knihy dopíše a že v nich Tyrion bude väčší realista a vymyslí prezieravejší systém kontinuity a transportu moci.
Autor: doc. Mgr. Ján Škrobák PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra správneho a environmentálneho práva, E-mail: jan.skrobak@flaw.uniba.sk