Revidované nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel Ia) explicitne vylučuje rozhodcovské konanie spod svojej pôsobnosti.[1] V rozličných rozsudkoch však Súdny dvor Európskej Únie vytýčil výnimky, ktorými upozorňuje na potrebu aplikácie tohto nariadenia aj na konanie rozhodcovského typu. V nasledujúcich častiach článku si priblížime postup pri uznaní a následnom výkone rozhodcovských rozsudkov optikou všeobecných súdov Slovenskej republiky (pri prezumovaní neaplikovateľnosti nariadenia Brusel Ia), nakoľko prítomnosť viacerých prameňov práva, ktoré sa mnohokrát dostávajú do vzájomného stretu, spôsobuje problém v posúdení ich hierarchie.
V prípade, že bude požadované, aby rozhodcovský rozsudok bol uznaný a vykonaný v našom štáte, je potrebné rozlíšiť viacero aspektov, podľa ktorých sa uplatnia jednotlivé pramene rozhodcovského práva v súvislosti s uznaním arbitrážneho rozhodnutia a jeho výkonom.[2] Práve v Slovenskej republike, kde nie je frekvencia výskytu cudzích rozhodcovských rozsudkov príliš vysoká, sa môžu vzhľadom na nerozvinutú prax vyskytnúť otázky, ktoré ovplyvnia účastníkov konania v rámci celého procesu.
Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní upravuje rozhodovanie sporov, pri ktorých je miesto arbitráže určené v Slovenskej republike a predmet úpravy zákona zahŕňa aj uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí, či už rozhodnutí tuzemských alebo cudzích.[3] V takomto prípade treba skonštatovať, že súdy budú postupovať podľa tohto zákona v prípade, ak sa bude jednať o spor vnútroštátny, kedy oba subjekty sporu budú zo Slovenskej republiky alebo si subjekty zvolili miesto arbitráže v Slovenskej republike.
Štvrtá hlava druhej časti zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní obsahuje len jeden paragraf, ktorý sa týka výkonu tuzemského rozhodcovského rozhodnutia. Uznanie tuzemského rozhodcovského rozhodnutia nie je potrebné rozoberať, nakoľko takéto rozhodnutie vydané na území Slovenskej republiky je automaticky uznané.[4] Zákonodarca pri výkone tuzemského rozhodcovského rozsudku stanovuje len, že v prípade, ak sa rozsudok stal právoplatným, bude po uplynutí lehoty na plnenie aj vykonateľným, a to podľa osobitných predpisov Slovenskej republiky.[5]
Právna úprava uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozhodnutia je v predmetnom zákone vymedzená v piatej hlave druhej časti, a to v § 46 až § 50. Z uvedených ustanovení pritom vznikajú povinnosti subjektu, ktorý žiada o uznanie rozhodcovského rozhodnutia z iného štátu, než je Slovenská republika.[6] Takýto účastník konania musí podať na všeobecný súd návrh na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, k nemu pripojiť aj originálny cudzí rozhodcovský rozsudok a originálnu rozhodcovskú zmluvu. Zákon uvádza aj alternatívnu možnosť, a teda je prípustné, aby sa nejednalo o originál rozhodnutia a zmluvy, avšak postačí ich overená kópia.[7] Je pochopiteľné, že ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v inom štáte, bude vyhotovený v inom jazyku, než v slovenskom štátnom jazyku. Pre takéto prípady preto zákonodarca stanovuje ako povinnosť účastníkovi, ktorý o uznanie rozhodcovského rozsudku žiada, aby zabezpečil úradný preklad rozhodcovského rozsudku pre potreby slovenských všeobecných súdov.[8]
V prípade, že všeobecný súd uzná cudzí rozhodcovský rozsudok, neučiní tak osobitným rozhodnutím. Moment uznania nastane, keď orgán, ktorý je príslušný na jeho vykonanie alebo na exekúciu, naň bude nazerať ako na rozsudok, ktorý by bol vydaný v Slovenskej republike (tuzemský rozhodcovský rozsudok).[9] V prípade, ak však nebude potrebné vykonanie cudzieho rozhodcovského rozsudku, súd jednoducho v uznesení vysloví uznanie takéhoto rozsudku a upovedomí o tom navrhovateľa.[10]
Samozrejme, existujú aj prípady, kedy súd odoprie uznanie, a tým aj výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku. Zákonné dôvody odopretia zo strany súdu, ktoré môžeme rozdeliť na základe zákonnej úpravy, sú:
- odoprenie, ktoré nastane na základe návrhu účastníka konania, proti ktorému sa rozsudok uplatňuje alebo
- súd odoprie jeho uznanie z úradnej povinnosti (ex offo).[11]
Návrh účastníka a jednotlivé prípady, ktoré definuje zákon sú taxatívne vymedzené v ustanovení § 50 ods. 1 písm. a) až písm. e), patrí k nim napr. skutočnosť, že účastníkovi konania, proti ktorému rozhodcovský rozsudok smeruje, nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní.[12]
Pri druhej skutočnosti, kedy je odopreté uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku z úradnej povinnosti súdu, je rozpor s verejným poriadkom.[13] Slovné spojenie „verejný poriadok“ je pritom definované v zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, z čoho možno tento pojem opísať ako zásady spoločenského a štátneho zriadenia Slovenskej republiky a jej právneho poriadku.[14] Verejný poriadok pritom treba chápať ako súbor zásad a princípov, na ktorých je potrebné bez akejkoľvek výhrady trvať a nepovoliť tak aplikáciu cudzieho právneho predpisu. Sama o sebe však nesprávna aplikácia národného, či európskeho práva nie je dôvodom pre zamietnutie uznania alebo výkonu rozsudku.[15]
V prípade, že súd odoprie uznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia, je v každom prípade nutné, aby svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, pričom účastník konania má zákonný nárok na opravný prostriedok proti takémuto odopretiu uznania a výkonu rozhodcovského rozsudku.[16]
Súd v niektorých prípadoch môže postupovať aj podľa vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 74/1959 Zb. o Dohovore o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí (Newyorský dohovor).[17] Tento dohovor pritom upravuje uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí, ktoré vyplynuli zo sporov fyzických alebo právnických osôb, a ktoré boli vydané na inom území štátu, ako štátu v ktorom sa žiada o uznanie a výkon predmetného rozhodcovského rozhodnutia.[18]
Komparáciou predmetného dohovoru a Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý rozoberáme vyššie, badáme, že úprava uznania a výkonu cudzích rozhodcovských rozsudkov je vo viacerých ustanoveniach týchto dvoch aktov rovnaká a totožná. Napríklad čl. 5 dohovoru upravuje situácie, kedy dôjde k odopretiu uznania cudzieho rozhodcovského rozsudku a tieto isté dôvody vidíme zrkadlovito upravené v Zákone o rozhodcovskom konaní v ustanovení, konkrétne v § 50 ods. 1 a ods. 2.
Aký prameň má ale súd aplikovať a na základe ktorého má uznať a vykonať rozhodcovský rozsudok? Ak príslušný súd musí rozhodnúť o použití vnútroštátnej právnej úpravy, a teda Zákona o rozhodcovskom konaní alebo o použití Newyorského dohovoru vo forme vyhlášky, dochádza tu ku kolízii právnych noriem rôznych úrovní.
Pri postupe určenia použiteľnosti týchto prameňov treba zvážiť, ktorý z nich sa bude používať prednostne, ktorý bude pôsobiť subsidiárne, a teda ako prameň podporný a ktorý sa nepoužije podporne vôbec. Odpoveď nám ponúka § 53 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý zakotvuje, že prednostne sa použije všeobecná medzinárodná úprava, a to v podobe Newyorského dohovoru, ak je jeho úprava odlišná od úpravy prameňa národnej úrovne. Newyorský dohovor preto bude aplikovateľný v prípade odlišnej národnej úpravy v podobe zákona č. 244/2002 Z. z. a predmetný zákon doplní dohovor len subsidiárne, a to v oblastiach, ktoré nie sú riešené dohovorom.
Existuje však výnimka, kedy sa bude uplatňovať národná úprava Zákona o rozhodcovskom konaní aj v prípade, ak je odlišná od dohovoru. Je to situácia, kedy je národná právna úprava aj napriek odlišnostiam priaznivejšia. Pod pojmom „priaznivejšia“ možno pritom považovať takú úpravu, ktorá na oprávneného alebo povinného kladie menej zákonných požiadaviek, a teda prihliada sa na obe zúčastnené strany v rozhodcovskom spore.[19] V prípade, že si súd môže vybrať priaznivejšiu právnu úpravu pri riešenej otázke, je teda vhodné spomenúť voľnú úvahu súdu v oblasti aplikovateľnosti prameňov, avšak v niektorých prípadoch treba predvídať, že každá zo strán bude požadovať, aby súd zohľadnil prameň pre stranu priaznivejší.[20] Takéto situácie pritom vkladajú určitú právnu neistotu do riešenia právnych vzťahov, ktoré majú byť rozhodnuté v arbitrážnych konaniach.
Vo vyššie rozoberanej problematike sme určili aplikáciu zákona vo vzťahu k dohovoru, avšak netreba opomínať množstvo bilaterálnych zmlúv, ktoré sa týkajú uznávania a výkonu rozhodcovského rozsudku medzi dvoma štátmi alebo multilaterálnych zmlúv, ktoré sa dotýkajú úpravy uznania a výkonu rozsudku viacerých krajín súčasne. Ak sa dostanú do zreteľa pre použiteľnosť pramene medzinárodnej úrovne, a to v podobe medzinárodných zmlúv a dohovorov, ako určiť ich aplikovateľnosť? V takomto prípade Newyorský dohovor poskytuje riešenie a zakotvuje, že ustanovenia, ktoré sú v ňom obsiahnuté, sa nebudú dotýkať platnosti dvojstranných alebo mnohostranných dohôd, ktoré štáty medzi sebou uzavreli.[21] V takýchto prípadoch sa bude aplikovať zásada lex specialis derogat lex generalis, a teda právna úprava, ktorá je špeciálna, bude derogovať úpravu všeobecnú.
Poslednou možnosťou, ktorá môže nastať, je situácia, kedy bude potrebné uznať cudzie rozhodnutie tretieho štátu, s ktorým Slovenská republika nemá uzatvorenú bilaterálnu zmluvu a tento tretí štát sa nestal signatárom Newyorského dohovoru. Súd môže použiť ustanovenia Newyorského dohovoru len do takej miery, ak tretí štát, ktorý rozhodcovské rozhodnutie vydal, zaručí reciprocitu.[22] Ak nepríde do úvahy ani použitie zásady reciprocity, súd nebude mať inú možnosť a bude musieť použiť pri uznaní a výkone cudzieho rozhodcovského rozhodnutia výlučne národnú právnu úpravu, a to ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení so zákonom č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).[23]
V sumáre, pri posúdení vykonania rozhodcovského rozhodnutia pri vnútroštátnom spore subjektov sa bude uplatňovať národná právna úprava v podobe Zákona o rozhodcovskom konaní, pričom ak pôjde o spor medzinárodný, súd uplatní medzinárodnú právnu úpravu v podobe Newyorského dohovoru, ak rátame s neexistenciou medzinárodnej zmluvy štátu, v ktorom bol rozhodcovský rozsudok vydaný. Ak súd zistí, že Slovenská republika má uzatvorenú zmluvu s takýmto štátom, aplikuje sa prednostne medzinárodná úprava v podobe bilaterálnych alebo multilaterálnych zmlúv, ktoré boli uzavreté.
Autor: Bc. Ema Krkošková, študentka Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty.
[1] Článok 1 ods. 2 písm. d) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.
[2] Pokrytie problematiky a súvisiacich otázok s uznávaním a výkonom rozhodcovských rozsudkov prostredníctvom právnej úpravy naznačuje pomerne rýchle rozhodovanie obchodných sporov a jednoduchý výkon rozhodcovských rozsudkov v cudzine, čo sa v konečnom dôsledku považuje za prospešné opatrenie pre medzinárodný obchod. Viac o výklade problematiky k rozhodcovskému konaniu v tejto oblasti pozri: CSACH, K., GREGOVÁ ŠIRICOVÁ, Ľ., JÚDOVÁ, E. Úvod do štúdia medzinárodného práva súkromného a procesného. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2018, ISBN 978-80-8168-782-2, s. 219-220.
[3] Ustanovenie § 1 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
[4] Tuzemský rozhodcovský rozsudok teda rovno môže byť podkladom pre exekučné konanie podľa § 45 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Pozri: HUČKOVÁ, R. Rozhodcovské konanie. Košice, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2013, ISBN 978-80-8152-091-4, s. 145-146 a ŠTEVČEK, M. a kol. Civilné právo procesné. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, ISBN 978-80-89447-18-3, s. 703.
[5] Ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý odkazuje na osobitné predpisy ako napr. na § 41 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších prepisov. Medzičasom bol však Exekučný poriadok novelizovaný, a preto odkaz poukazuje na ustanovenie § 45 ods. 2 písm. d) predmetného zákona (Exekučného poriadku). Viac o výkone tuzemského rozsudku a o prieskume takéhoto rozsudku v exekučnom konaní: LACKO, P., HRUŠOVSKÝ, M. Zákon o rozhodcovskom konaní. Praktický komentár. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2020, ISBN 978-80-571-0182-6, s. 171-172.
[6] Pod pojmom „cudzie rozhodcovské rozhodnutia“ preto budeme rozumieť aj také rozhodcovské rozhodnutia, ktoré boli vydané v štáte mimo územia Slovenskej republiky, nebude pritom záležať na posúdení, či išlo o rozhodcovské rozhodnutia, ktoré boli vydané v medzinárodnom konaní alebo v konaní, ktoré sa v mieste vydania rozhodcovského rozsudku považovalo za vnútroštátne. Pozri: ŠTEFANKOVÁ, N., LYSINA, P. a kol. Medzinárodné právo súkromné. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2011, ISBN 978-80-7400-351-6, s. 599.
[7] Ustanovenie § 47 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
[8] Ustanovenie § 47 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
[9] Ustanovenie § 49 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
[10] Ustanovenie § 49 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
[11] Ustanovenie § 50 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
[12] Pri neumožnení zúčastnenia sa účastníkovi na rozhodcovskom konaní ide o zásah do jeho práva byť vypočutý. Takýto účastník pritom nemá povinnosť sa konania zúčastniť, avšak musí mu byť daná možnosť sa na konaní zúčastniť. Viac o jednotlivých dôvodoch zrušenia rozhodcovského rozsudku: LACKO, P., HRUŠOVSKÝ, M. Zákon o rozhodcovskom konaní. Praktický komentár. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2020, ISBN 978-80-571-0182-6, s. 160-161.
[13] Ustanovenie § 50 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Pozri k problematike: ŠTEVČEK, M. a kol. Civilné právo procesné. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o., 2010, ISBN 978-80-89447-18-3, s. 704 a LACKO, P., HRUŠOVSKÝ, M. Zákon o rozhodcovskom konaní. Praktický komentár. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2020, ISBN 978-80-571-0182-6, s. 165-166.
[14] Ustanovenie § 36 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.
[15] LACKO, P. Nariadenie Brusel I (prepracované znenie). Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2016, ISBN 978-80-8168-438-8, s. 214.
[16] Ustanovenie § 50 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
[17] Newyorský dohovor dostupný online na internetovom odkaze: https://www.aspi.sk/products/lawText/1/29481/1/2/vyhlaska-c-74-1959-sb-o-umluve-o-uznani-a-vykonu-cizich-rozhodcich-nalezu/vyhlaska-c-74-1959-sb-o-umluve-o-uznani-a-vykonu-cizich-rozhodcich-nalezu.
[18] Ustanovenie čl. 1 ods. 1 vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 74/1959 Zb. o Dohovore o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí (Newyorský dohovor). Cieľom tohto dohovoru je úprava rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli vydané v inom štáte, a to nezávisle od štátnej príslušnosti účastníkov konania a na transakcii. Predmetný dohovor bude použiteľný aj v prípade rozhodcovských rozhodnutí vydaných v zahraničí, ak obaja účastníci pochádzajú z rovnakého štátu. Pozri MIČINSKÝ, Ľ., OLÍK, M. Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí. Úmluva o uznání a výkonu cizích rozhodčích nálezů (New York, 1958). Komentár/Komentář. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2016, ISBN 978-80-8168-526-2, s. 18.
[19] Viac sa možno dozvedieť na hlavnom webovom sídle United Nations Commission On International Trade Law, a to na dostupnom internetovom odkaze: https://uncitral.un.org/.
[20] JAKUBEK, M. Vzťah medzinárodného práva, vnútroštátneho práva a práva Európskej únie v praxi Slovenskej republiky. Uznávanie a výkon cudzích rozhodcovských rozhodnutí. Bratislava: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, Bratislavské právnické fórum, 2013, s. 1176-1177.
[21] Ustanovenie čl. 7 ods. 1 vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 74/1959 Zb. o Dohovore o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí (Newyorský dohovor).
[22] Reciprocita je jedným zo základných inštitútov v odvetví medzinárodného práva súkromného. Inštitút reciprocity značí podmienené správanie štátu (ako subjektu práva) k iným štátom, a to na základe toho, ako tieto štáty vystupujú smerom k nemu. K téme reciprocity pozri LYSINA, P., HAŤAPKA, M., BURDOVÁ, K. a kol. Medzinárodné právo súkromné. 3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2023, ISBN 978-80-8232-031-5, s. 139-142 a k reciprocite a výhradám pri čl. 1 Newyorského dohovoru zo strany štátov pozri MIČINSKÝ, Ľ., OLÍK, M. Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí. Úmluva o uznání a výkonu cizích rozhodčích nálezů (New York, 1958). Komentár/Komentář. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2016, ISBN 978-80-8168-526-2, s. 32-48.
[23] JAKUBEK, M. Vzťah medzinárodného práva, vnútroštátneho práva a práva Európskej únie v praxi Slovenskej republiky. Uznávanie a výkon cudzích rozhodcovských rozhodnutí. Bratislava: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, Bratislavské právnické fórum, 2013, s. 1178.