K odstráneniu platnosti právneho dualizmu na území Československa prišlo v roku 1950 prijatím prvého unifikovaného československého trestného poriadku zákonom č. 87/1950 Sb. o trestnom konaní súdnom, ktorým bol derogovaný uhorský trestný poriadok z roku 1896 platný pre územie Slovenska, a ktorý zmenil dovtedy platnú úpravu inštitútu väzby spôsobom, aby zodpovedal fungovaniu vtedajšieho totalitného režimu, ktorý bol vystavaný na komunistickej ideológií. [1] Jeho prijatie bolo výsledkom právnickej dvojročnice v rokoch 1948 – 1950, počas ktorej došlo k rekodifikácií vo všetkých relevantných právnych odvetviach. [2] Tento trestný poriadok bol účinný do roku 1956, kedy bol zákonom č. 64/1956 Zb. vydaný nový trestný poriadok. K zmene trestnoprávnej úpravy došlo preto, že od konca prvej polovice 50. rokov sa začínala ozývať kritika právnej úpravy obsiahnutej v Trestnom poriadku z roku 1950, pričom jeho kritici uvádzali najmä to, že síce znamenal pokrok v tom, že bol vybudovaný na správnych zásadách ale snaha čo najväčšieho zjednodušenia trestného konania viedla k tomu, že záruky k dodržiavaniu socialistickej zákonnosti neboli dostatočné. [3] Nový trestný poriadok mal napraviť „hrubé a vážne nedostatky“ v práci orgánov činných v trestnom konaní, ako bolo eufemisticky označované svojvoľné a účelové porušovanie elementárnych princípov trestného konania zo strany orgánov činných v trestnom konaní. [4] Nová právna úprava trestného konania mala smerovať k upevneniu socialistickej zákonnosti a tým k zaručeniu objektívnosti trestného konania, prehĺbeniu práv obvineného na obhajobu v trestnom konaní. [5] Považujeme za dôležité zmieniť, aj keď sa to netýka priamo inštitútu väzby, že oproti predchádzajúcej právnej úprave bola v trestnom poriadku jasne formulovaná zásada prezumpcie neviny, zaistenie práva obvineného na obžalobu, boli presnejšie sformulované práva obvineného v prípravnom konaní a tiež už priznanie obvineného k trestnej činnosti neznamenalo pre orgány činné v trestnom konaní, že nemusia zhromažďovať ďalšie dôkazy. [6]
Napokon tretím dôležitým míľnikom je rok 1960, kedy bola prijatá Ústava Československej socialistickej republiky, ktorá v preambule obsahovala známe heslo „Socializmus v našej vlasti zvíťazil“ [7], a práve v tomto období došlo k rekodifikácií oboch trestných kódexov. Bol prijatý zákon č. 141/1960 Zb. o trestnom konaní súdnom, ktorý platil na území Slovenska po prijatí množstva noviel až do roku 2005. Jedným z dôvodov pre zmenu právnej úpravy boli okrem politickej objednávky aj značné nedostatky kodifikácie trestného práva z 50-tych rokov. [8] V Trestnom poriadku z roku 1961 je možné badať snahu o to, aby bol lepšou zárukou k tomu, že sa zmiernia, resp. nebudú opakovať najväčšie nezákonnosti, ktoré sa diali práve v predchádzajúcom období, je však otázne, či sa to naozaj aj v plnej miere naplnilo, pretože aj keď nová právna úprava trestného poriadku priniesla určité zlepšenia, stále pretrvávali v praxi mnohé závažné negatívne prvky, naďalej vo výraznej miere dochádzalo k zneužívaniu inštitútov trestného práva, ktoré bolo využívané ako nástroj v boji proti nepriateľom, či odporcom komunistického režimu. [9] V trestnom poriadku chýbali ustanovenia, ktoré by predstavovali záruky dodržiavania procesných práv obvinených, resp. obžalovaných. Absencia záruk práv v trestnom procese, ako aj spoločenská klíma však prispeli k tomu, že (aj) právna úprava trestného procesu umožnila využívanie neetických a protiprávnych postupov v prípravnom konaní a ako sme uviedli, zneužívanie trestnej represie voči oponentom vtedajšieho režimu. [10]
K dôvodom väzby
Pokiaľ hovoríme o dôvodoch väzby, Trestný poriadok z roku 1950 zaviedol delenie väzby na obligatórnu a fakultatívnu. Obligatórna väzba existovala v tejto podobe iba do roku 1956, nakoľko následne bola novelou Trestného poriadku z roku 1956 zrušená. Obligatórny dôvod väzby v zmysle § 96 ods. 1 Trestného poriadku z roku 1950 takto: „ak je obvinený podozrivý z trestného činu, na ktorý zákon ustanovuje trest smrti, trest doživotného odňatia slobody alebo trest dočasného odňatia slobody, ktorého dolná hranica je najmenej desať rokov.“ Obligatórny dôvod väzby prichádzal do úvahy v zmysle Trestného zákona č. 86/1950 Sb. pre trestné činy, ktorými boli napríklad velezrada, vyzvedačstvo či vojnové škodcovstvo. Dôvodnosť obligatórnej väzby bola teda daná už samotnou vyššou trestnou sadzbou, resp. hrozbou trestu smrti bez ohľadu na to, či bola skutočne potrebná, pričom jediná výnimka z obligatórnosti vzatia do väzby v týchto prípadoch platila v konaní proti mladistvému, ktorý mohol byť vzatý do väzby iba v prípade, ak účel väzby nebolo možné dosiahnuť inak, a obvineného bolo možné prepustiť až po právoplatnom skončení trestného konania. [11]
Trestný poriadok samozrejme pri obligatórnej väzbe rozoznával aj tri skupiny fakultatívnych dôvodov väzby v zmysle § 96 ods. 2, a to: útekový, preventívny a kolúzny dôvod väzby. Hoci názvy dôvodov sú totožné, ako v súčasne platnom Trestnom poriadku č. 301/2005 Z. z., boli v skutočnosti vymedzené vágne, široko a dávali priestor na svojvoľné a arbitrárne rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní.
Prijatím Trestného poriadku v roku 1956 došlo k zásadnej zmene, ktorú možno označiť za určitý krok vpred, a tou bolo zrušenie obligatórnej väzby. Jej zrušenie malo význam v tom, že už nebolo možné vziať obvineného do väzby iba z dôvodu hroziacej vysokej trestnej sadzby (bez ohľadu na to, či existoval niektorý z dôvodov väzby), ale bolo potrebné zohľadňovať, či je skutočne nevyhnutné nariadiť u obvineného väzbu. Väzba sa stala fakultatívnym inštitútom, kedy obvineného bolo možné vziať do väzby iba ak bol splnený jeden (alebo viac) z väzobných dôvodov. Väzobné dôvody zostali oproti Trestnému poriadku z roku 1950 nezmenené, zostali však vymedzené široko, čo aj naďalej zakladalo možnosť inštitút väzby pomerne ľahko zneužívať, čo bolo príznačné počas celého trvania socialistického režim.
Prijatím Trestného poriadku z roku 1961 k významným zmenám vo vzťahu k dôvodom väzby nedošlo. Väzba zostáva fakultatívnym zaisťovacím inštitútom a väzobné dôvody ostali nezmenené.
K trvaniu väzby
Právna úprava trvania väzby bola v Trestnom poriadku z roku 1950 veľmi strohá, a najpodstatnejším negatívom bolo neobmedzenie maximálnej dĺžky trvania, väzba tak mohla trvať neobmedzený čas a neexistovali v tomto smere žiadne záruky. Jednoznačne možno konštatovať, že v tomto období bola právna úprava trvania väzby nedostatočná a neexistovali dostatočné právne poistky, ktoré by bránili zneužívaniu inštitútu väzby, o to viac, že na území Slovenska vládol nedemokratický režim, ktorý sa už zo svojej povahy vyznačoval nedodržiavaním a nerešpektovaním demokratických pravidiel. [12]
Zmenu prinieslo až prijatie Trestného poriadku z roku 1956, v ktorom zákonodarca zakotvil zákonné obmedzenie dĺžky trvania väzby.[13] Podľa ustanovenia § 81 ods. 1 Trestného poriadku z roku 1956 „ak trvá väzba v prípravnom konaní už 2 mesiace, musí byť obvinený prepustený na slobodu, ak nadriadený prokurátor nerozhodol, že väzba trvá ďalej. Nadriadený prokurátor môže takto väzbu predĺžiť len z dôvodov uvedených v § 79 písm. a) alebo písm. c) a to najdlhšie o jeden mesiac. Na dlhší čas môže väzbu z týchto dôvodov predĺžiť len generálny prokurátor.“ Z uvedeného vyplýva, že dĺžka trvania väzby v prípravnom konaní bola obmedzená na dva mesiace, a to tak v prípade kolúznej, útekovej ako aj preventívnej väzby. Nadriadený prokurátor bol oprávnený väzbu o jeden mesiac predĺžiť, v prípade útekovej a preventívnej väzby. Kolúznu väzbu predĺžiť nebolo možné, pričom dôvodová správa k tomuto zákonu uvádza, že cieľom obmedzenia trvania kolúznej väzby na maximálne dva mesiace malo byť zamedzenie neodôvodneného predlžovania dĺžky jej trvania a poskytnutie záruky, že bude rešpektované právo na osobnú slobodu obvineného. [14]
Prijatím rekodifikovaného Trestného poriadku v roku 1961 k zmene vo vzťahu k dĺžke trvania väzby nedošlo, a právna úprava zostala v tomto smere totožná. Malou zmenou bolo iba to, že ustanovenia o dĺžke trvania väzby sa vzťahovali rovnako na všetky väzobné dôvody a teda bola zrušená osobitná úprava pre kolúznu väzbu.
Hoci boli prijaté určité zmeny uvedené vyššie, stále existovali mnohé výhrady vo vzťahu k väzbe sa týkali najmä neustálej ignorácie návrhov na striktné určenie dĺžky väzby. Ako uvádzajú Číč s Mathernom, Trestný poriadok síce obsahoval ustanovenia ako napr. § 71 ods. 1 podľa ktorého „väzba v prípravnom konaní môže trvať najviac dva mesiace“, alebo ustanovenie § 72 ods. 1 podľa ktorého museli „všetky orgány činné v trestnom konaní povinne skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby ešte trvajú..“ avšak vtedajšia prax jasne ukazovala, že vymedzená trestnoprávna úprava v tejto oblasti dostatočne nechránila obvinených pred neodôvodnenou väzbou, pričom známe boli aj prípady kedy väzba trvala 2-3 roky a dlhšie.[15] Dôležitosť v zakotvení maximálnej dĺžky väzby a tak zabráneniu neodôvodnenému väzobnému stíhaniu osôb spočíva v prehlbovaní právnej istoty občanov, a najmä v naplnení zásady zákonnosti trestného konania. Obaja autori v článku uvádzali názor, že trvanie väzby by mohlo byť napríklad obmedzené tak, že v prípravnom konaní by bola stanovená maximálne dĺžka väzby 1 rok a súčasne by sa postupne vytvorili predpoklady na to, aby väzba v tej istej veci nemohla trvať dlhšie ako 2 roky. [16]
K rozhodovaniu o väzbe
Trestný poriadok z roku 1950 ako aj ďalšie novelizované kódexy boli výrazne poznačené sovietskym vplyvom. [17] Prejavom bolo napríklad to, že o nariadení, resp. vzatí obvineného do väzby rozhodoval prokurátor (predstavený), ktorý mal výrazne dominantné postavenie v trestnom konaní. Proti rozhodnutiu prokurátora o vzatí do väzby bola prípustná sťažnosť podľa § 105 Trestného poriadku z roku 1950, o ktorej však tiež rozhodoval nadriadený prokurátor. V prípravnom konaní teda väzba stála mimo kontroly súdov, a ponechaná bola čisto na hierarchicky usporiadanú prokuratúru. [18]
Kozmetickú zmenu priniesol Trestný poriadok z roku 1956 kedy o väzbe rozhoduje predseda senátu a prokurátor už iba v prípravnom konaní, stále mal však prokurátor oprávnenie rozhodovať aj o sťažnosti obvineného o vzatí do väzby. Takto stanovené právomoci prokurátora platili až do roku 1969, kedy novelou č. 149/1969 Zb. boli prenesené právomoci rozhodovať o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu prokurátora o vzatí obvineného do väzby, resp. zamietnutí žiadosti obvineného o prepustení z väzby na súd.
Záver
Hoci počas trvania komunistického režimu postupne prebiehali (aj) vyššie uvedené kozmetické zmeny v právnej úprave väzby, ozývala sa postupom času čoraz väčšia kritika [19] a úvahy o potrebe novelizácie trestného zákondarstva. ktorú sa v plnej miere podarilo zrealizovať až po udalostiach novembra 1989, kedy komunistický režim padol, čo samo o sebe predznamenalo vážnu požiadavku spoločnosti na konečné zrealizovanie rozsiahlej úpravy trestného práva vrátane trestného poriadku. Došlo k očisteniu trestnoprávnych predpisov od ideologických ustanovení, a prestalo tak výrazné obmedzovanie zásahov do občianskych práv obvinených v trestnom konaní. [20] V úvodných mesiacoch a rokov po zmene spoločenského usporiadania badáme istý pohyb a hľadanie najvhodnejšej úpravy najmä trvania väzby, ale tiež spresnenie dôvodov väzby a konečné prenesenie rozhodovania o väzbe z prokurátora na súd, a to v prípravnom konaní aj konaní pred súdom. Ako sme uviedli, Trestný poriadok z roku 1961 platil až do roku 2005 kedy konečne prišlo k rozsiahlej rekodifikácií trestného práva, ktorej výsledkom bolo prijatie nového Trestného poriadku zákonom č. 301/2005 Z. z. a právna úprava väzby sa tak naplno zosúladila s ústavnými požiadavkami a medzinárodnými štandardami.
Autorka: Michaela Satmáryová, študentka Právnickej fakulty, Univerzity Komenského v Bratislave.
Použitá literatúra
[1] LACIAK, O. – MLKVÁ ILLÝOVÁ, Z. Historický vývoj inštitútu kolúznej väzby, súčasná právna úprava a perspektívy de lege ferenda. In: Bulletin Slovenskej advokácie, 2021, roč. XXVII, č. 3, s. 20 – 29.
[2] LYSÝ, M. a kol. Slovenské právne dejiny II. Vývoj súkromného a trestného práva na Slovensku od najstarších čias po súčasnosť. Šamorín: Heuréka, 2021, 195 s. ISBN 978-80-8173-124-2.
[3] GŘIVNOVÁ, P. – GŘIVNA, T. Trestní právo procesní. In BOBEK, M. – MOLEK, P. – ŠIMÍČEK, V. (eds.) Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví.
Medzinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita: Brno, 2009, 582 – 610 s.
[4] VOJÁČEK, L., SCHELLE, K. Právní dějiny na území Slovenska. Brno: KEY Publishing s.r.o., 2007, 450 s.
[5] Dôvodová správa k zákonu č. 64/1956. Zb. o trestnom konaní súdnom.
[6] KUKLÍK, J. a kol. Vývoj československého práva 1945-1989. Praha: Linde, 2009, 727 s.
[7] Ústavný zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky.
[8] VOJÁČEK, L., SCHELLE, K. Právní dějiny na území Slovenska. Brno: KEY Publishing s.r.o., 2007, 450 s.
[9] LACIAK, O. – MLKVÁ ILLÝOVÁ, Z. Historický vývoj inštitútu kolúznej väzby, súčasná právna úprava a perspektívy de lege ferenda. In: Bulletin Slovenskej advokácie, 2021, roč. XXVII, č. 3, s. 20 – 29.
[10] VOJÁČEK, L., SCHELLE, K. Právní dějiny na území Slovenska. Brno: KEY Publishing s.r.o., 2007, 450 s.
[11] GŘIVNOVÁ, P. – GŘIVNA, T. Trestní právo procesní. In BOBEK, M. – MOLEK, P. – ŠIMÍČEK, V. (eds.) Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví.
Medzinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita: Brno, 2009, 582 – 610 s.
[12] GŘIVNOVÁ, P. – GŘIVNA, T. Trestní právo procesní. In BOBEK, M. – MOLEK, P. – ŠIMÍČEK, V. (eds.) Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví.
Medzinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita: Brno, 2009, 582 – 610 s.
[13] LACIAK, O. – MLKVÁ ILLÝOVÁ, Z. Historický vývoj inštitútu kolúznej väzby, súčasná právna úprava a perspektívy de lege ferenda. In: Bulletin Slovenskej advokácie, 2021, roč. XXVII, č. 3, s. 20 – 29.
[14] Dôvodová správa k zákonu č. 64/1956. Zb. o trestnom konaní súdnom.
Zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok).
[15] ČIČ, M. – MATERN, V. Úvaha nad návrhom zásad novelizácie trestného zákonodarstva z decembra 1984. In: Právny obzor, 68, 1985, č. 7, s. 646 – 659.
[16] ČIČ, M. – MATERN, V. Úvaha nad návrhom zásad novelizácie trestného zákonodarstva z decembra 1984. In: Právny obzor, 68, 1985, č. 7, s. 646 – 659.
[17] LYSÝ, M. a kol. Slovenské právne dejiny II. Vývoj súkromného a trestného práva na Slovensku od najstarších čias po súčasnosť. Šamorín: Heuréka, 2021, 195 s. ISBN 978-80-8173-124-2.
[18] GŘIVNOVÁ, P. – GŘIVNA, T. Trestní právo procesní. In BOBEK, M. – MOLEK, P. – ŠIMÍČEK, V. (eds.) Komunistické právo v Československu. Kapitoly z dějin bezpráví.
Medzinárodní politologický ústav, Masarykova univerzita: Brno, 2009, 582 – 610 s.
[19] ČIČ, M. – MATERN, V. Úvaha nad návrhom zásad novelizácie trestného zákonodarstva z decembra 1984. In: Právny obzor, 68, 1985, č. 7, s. 646 – 659.
[20] VOJÁČEK, L., SCHELLE, K. Právní dějiny na území Slovenska. Brno: KEY Publishing s.r.o., 2007, 450 s.
Zákon č. 87/1950 Sb. Trestný zákon.
Zákon č. 64/1956 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok).
Zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok).