Reforma volebného systému pripomína všetky nekonečné príbehy slovenského verejného života. Pre právnika je takýmto príbehom nový Občiansky zákonník, pre bežného Slováka nekonečne dlho sa stavajúca diaľnica do Košíc. Reforma volebných obvodov je odlišná najmä v tom, že sa s ňou ani len nezačalo. Najskôr preto, že o zásadnú reformu politické strany nemajú záujem. Niekoľko poznámok k tejto téme dodal Marek Domin na portáli Comenius a tento príspevok bude nielen reakciou na jeho článok, ale aj zamyslením sa nad zmyslom volieb na Slovensku vôbec.
Základnou predstavou Mareka Domina je, že jeden volebný obvod pre Slovenskú republiku je najviac proporcionálny zo všetkých ostatných možností, a teda ide o najviac spravodlivý systém, ktorý zabezpečuje široké spektrum zastúpenia v parlamente. Práve tu sa treba pristaviť, pretože tento postreh mieri k podstate veci. Autor sa v ňom mýli a ukážeme si prečo. Náš postreh pritom nesúvisí s tým, že mať z územia celého štátu jeden volebný obvod je krajne neštandardné a v zahraničí neobvyklé riešenie. Dôvod je prozaickejší a súvisí s tým, aké úlohy plnia poslanci, parlament, a vôbec celý systém reprezentácie občanov.
Zmyslom parlamentu je totiž na prvom mieste reprezentovať suveréna (v našej ústave označeného ako „občania Slovenskej republiky“). Aj preto by volebný systém nemal byť vecou úvah o drobných technikáliách, odtrhnutých od systému politických strán, či od parlamentarizmu ako takého. Z ústavnoprávneho hľadiska sme všetci reprezentovaní našimi poslancami v parlamente, avšak ak sa na vec nepozrieme cez optiku ústavného práva, väčšina občanov sa dnes – keď už – identifikuje skôr s politickými stranami a ich najvýraznejšími predstaviteľmi (najmä predsedami). Tento stav však ide nad rámec funkcie politických strán, ktoré majú byť organizáciami pre uľahčenie výkonu pasívneho volebného práva.
Ale nech je to aj tak. Základným problémom nášho systému by v podstate nemusel byť ani tak jeden volebný obvod, ako skôr viazané kandidátske listiny. Tento inštitút je u nás vynálezom z obdobia po vzniku Československa, keď sa prvýkrát v dejinách tvoril parlament partokraticky a politické strany to samozrejme radi využili. Viazaná kandidátka znamenala (a znamená), že volič si nevyberal kandidáta ako doteraz v jednomandátových volebných obvodoch (voliči si predtým tak v Rakúsku, ako aj v Uhorsku volili „svojho“ poslanca), ale vyberá si medzi skupinami kandidátov zhromaždených do „volebných strán“. Pôvodný zámer bol viac ako legitímny. Poukazovalo sa práve na prepadávanie hlasov vo väčšinovom volebnom systéme, na náročnú úlohu strán pri organizovaní kampaní a na jednotu kandidátov a strany.
Z hľadiska dnešných skúseností však môžeme povedať, že je systém viazaných kandidátiek pre voliča obrovský problém. Kandidátky zostavujú strany (v skutočnosti ich vedenia, často fakticky predsedovia), a tieto listiny sú pre voliča „balíkom“, ktorý si musia vyberať ako celok. Máme síce systém preferenčných krúžkov, ale tie len korigujú nevhodnosť systému viazanej kandidátky. Volič tak dostane ponuku kandidátnych listín, kde kandidátov z drvivej väčšiny nepoznajú a ak aj áno, často si musia vyberať jeden „balík“ kandidátov, v ktorom sa súčasne nájde niekto pre nich prijateľný a súčasne absolútne neprijateľný.
Kandidátka je preto obrazne ako obedové menu, v ktorej dostane zákazník gumové cukríky zmiešané s držkovou polievkou, čilipapričkami a vysmážaným tofu. Sami o sebe to nemusia byť nechutné ingrediencie, ale dohromady by asi nikto takýto obed nechcel. Aj preto, ak sa vrátime opäť do prvej republiky, tak volič nezískal prehľadnejší a kvalitnejší systém výberu kandidátov. Výsledkom bola obludná partokracia, ktorú sa nám dodnes nepodarilo odstrániť. Z politických strán, ktoré boli pôvodne viac-menej neformálne združenia v parlamente, sa stali obludy, ktoré zhltli najprv týchto zástupcov, aby potom pohlcovali svojich voličov a najmä ich dane. Sú to tieto obludy, ktoré sa rozhodli manipulovať politický systém, aby zneprehľadnili spôsob zastupovania voličov v demokracii.
Pomerný volebný systém s jedným volebným obvodom len prehlbuje tento problém, ktorý by samozrejme existoval aj v prípade viacerých volebných obvodov. Viac obvodov by však bol aspoň trochu znesiteľnejší v tom, že by na kandidátnych listinách muselo byť menej kandidátov ako teraz (v závislosti od veľkosti volebných obvodov) a pôsobili by prehľadnejšie. Navyše strany, tieto naše politické obludy, by sa (azda) aspoň trochu snažili ponúkať regionálne známe mená.
Ešte vážnejšia výhrada k jednoobvodovému pomernému volebnému systému smeruje k jeho výsledkom. Pomerný volebný systém je často pokladaný za výhodný preto, že vraj prináša pestrejší a stranami naplnenejší parlament, zastupujúci (údajne) aj menšiny v spoločnosti. Vynechajme teraz pomerne pestrý a väčšinovým systémom volený Senát Parlamentu České republiky, ktorý dokazuje, že to jednoducho nie je pravda a predstierajme chvíľu v súlade s povrchnými politologickými poučkami, že to tak je. To naozaj zloženie slovenského parlamentu so súčasnými stranami reprezentuje politické spektrum na Slovensku a politické presvedčenie občanov? Alebo je skôr tento stav výsledkom marketingu, sťaženého prístupu k výkonu pasívneho volebného práva a manipulácie s volebnými pravidlami?
Domnievam sa, že druhá odpoveď je správna. Napriek existencii všeobecného volebného práva je súčasná kríza politických systémov v západnom svete, do ktorého tiež patríme, krízou zastupovania. Ľud (reprezentovaní) nemá pocit, že ich záujmy skutočne reprezentujú ich zástupcovia (parlament, strany), ktoré viac ako na záujmy ľudu kývajú na záujmy bánk, oligarchie, finančných trhov a sponzorov strán. Poslanci sú tak trochu obeťami tohto nedemokratického systému, pretože namiesto toho, aby im záležalo na zastupovaní záujmov svojich voličov, skôr sa starajú o to neuraziť predsedu svojej strany, aby sa ocitli na kandidátke aj po štyroch rokoch. Pre predsedov sú potom „ich“ poslanci len hlasovacími zariadeniami, ktoré ovládajú na diaľku cez sekretariát strany. Málokto si môže dovoliť rozísť sa s názorom predsedu a preto sa radšej budú mýliť spolu so stranou, ako mať pravdu so svojimi voličmi.
Z pohľadu práva je otázka všeobecných nálad spoločnosti síce skôr druhoradá, ale teoretické postrehy právnikov môžu prispieť k určitým riešeniam. Na prvom mieste však zdôrazňujem, že tento pohľad je idealistický a v súčasnom slovenskom politickom priestore nemá zrejme nijakú nádej na uskutočnenie. Predsa však – aspoň dúfam – stojí za diskusiu. Snívajme teraz na chvíľu spoločne.
Hoci je Slovenská republika unitárnym a relatívne malým štátom, má zmysel uvažovať nad dvojkomorovým parlamentom. Aj keď sa môže zdať, že dve komory pre tak malý štát predstavuje zbytočný luxus, vedie ma k tomuto názoru pohľad na príliš časté a často len populistické novelizácie ústavy z posledných rokov, či nedávne zneužitie inštitútu skráteného legislatívneho konania. Vznikol by tak dvojkomorový parlament, kde od dolnej komory (nazvime ju Snemovňou) by závisela vláda a druhá komora (nazvime ju Senát) by tvorila prvok, ktorý by vedel stabilizovať politický systém na Slovensku a bol by pri správnom nastavením „brzdou a protiváhou“, v demokracii tak potrebnou. Senát je najlepšie vyberať na základe väčšinového volebného systému s jednomandátovými obvodmi a môžeme sa len zamyslieť, či treba alebo netreba jednokolový alebo dvojkolový systém. Proti jednokolovému systému hovorí strach z politických extrémistov, avšak skúsenosť z posledných regionálnych volieb na Slovensku dokazuje, že extrémisti sú ľahko poraziteľní aj za podmienok jednokolového výberu.
Druhá komora by sa potom mohla voliť pomerne. Treba viac volebných obvodov? Tomuto by sme sa nemali brániť, pretože regionalizácia výberu kandidátov tak či onak približuje voličov k ich zástupcom. Dnes voliči nevedia, kto sú „ich“ poslanci, pretože na výber dostanú balík kandidátov, v ktorých sú už spomínané gumové cukríky, držková polievka, čilipapričky a vysmážané tofu v jednom obedovom menu. Pri dostatočnej regionalizácii by možno voliči tiež nemuseli mať úplný prehľad o „svojich“ poslancoch, ale aspoň by existovala teoretická šanca si túto informáciu zistiť. Dnes sa to jednoducho nedá.
Každá debata zmeny volebného systému sa točí okolo témy, koľko by malo existovať obvodov, aby bol pomerný volebný systém čo najpomernejší, pričom najčastejšie sa spomínajú modely umelého členenia Slovenska z dôb minulého režimu 3+1, či osem volebných obvodov (=8 VÚC). Skúsme si však uvedomiť, že systémy zastúpenia vznikli pôvodne tak, že parlamentní poslanci (u nás „ablegáti“) reprezentovali región, ktorého hranice sa dlho nemenili. Nemenili sa tak dlho, že tieto regióny dodnes existujú v mentalite ľudí, žijúcich na Orave, Liptove, Zemplíne, Spiši, či Tekove. Ich identifikácia s umelo vytvorenými „Vyššími územnými celkami“ (čo je nešťastný legálny termín, ktorý si zaslúži ísť na smetisko nášho právneho poriadku) je veľmi nízka. Tak ako by sa z hľadiska územnosprávneho členenia malo vrátiť k historickým regiónom, rovnako by týmto regiónom mali zodpovedať aj volebné obvody. Čím menšie, tým lepšie, avšak (prečo nie?) s možnosťou spájania tých najmenších. Historických regiónov na Slovensku je približne dvadsať a niet dôvod, aby tomu nezodpovedal aj počet volebných obvodov. Politické strany by samozrejme boli proti, pretože by to znamenalo menšiu moc pri manipulovaní volieb (prostredníctvom zostavovania kandidátok). Rovnako by sa cítili ohrdnuté aj skupiny sponzorov, pretože na zvolenie poslanca v rámci regionálnej kandidátky by zrazu nebolo treba toľko sponzorských „darov“ (rozumej politickej korupcie). Známy a úspešný starosta či primátor by tak mohol poraziť dlhoročného straníckeho podržtašku, ktorý o riadení vecí verejných nevie vôbec nič. Odrazu by strany mohli vznikať skutočne „zdola“ a nie na základe rozhovoru Jaroslava Haščáka a Jirka Malchárka v konšpiračnom byte na Vazovovej ulici.
Poslednou a najkľúčovejšou zmenou v takýchto voľbách do Snemovne by bol tzv. systém jedného prenosného hlasu, fungujúceho vo viacerých krajinách v zahraničí. Jeho podstatou je, že volič si nevyberá kandidátne listiny ako celok, ale volí viacerých kandidátov naprieč viacerými stranami. Tie si môžu ako doteraz nominovať kandidátov, volič si však už nemusí vybrať gumové cukríky s držkovou polievkou, čilipapričkami a tofu v jednom menu, ale vyberá si kandidátov z celého spektra podľa vlastnej chute. Ďalšími výhodami (okrem obmedzenia partokracie) je, že v takomto systéme prakticky neexistujú prepadnuté hlasy, strany sú nútené nominovať osobnostné typy do parlamentu a poslanci sa nemusia štyri roky triasť, že sa znepáčia predsedovi a ten ich vyškrtne z kandidátky. Skrátka by kandidovali mimo svojich strán ako nezávislí kandidáti.
Je to radikálny návrh? Akiste áno. Ale domnievam sa, že je minimálne užitočné zamyslieť sa nad tým, kam kráča náš parlamentný systém, a či by nebol už konečne čas na jeho zmenu. Hovorí sa, že politika je umenie možného. Právo je však (vraj) umením dobra a spravodlivosti. Dá sa v rámci umenia možného dosiahnuť dobro a spravodlivosť? Snáď áno. Aj keď len občas. Za pokus to určite stojí.
Autor: doc. Mgr. Miroslav Lysý, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra právnych dejín a právnej komparatistiky, E-mail: miroslav.lysy@flaw.uniba.sk