Už niekoľko mesiacov sa intenzívne diskutuje o tom, čo má, môže či nemôže robiť hlava štátu po voľbách v súvislosti s menovaním novej vlády. Presnejšie povedané, či musí poverovať zostavením vlády predstaviteľov strán v poradí podľa počtu získaných mandátov alebo sa má rovno obrátiť na toho, kto dá dohromady parlamentnú väčšinu. Niečo k tomu už opakovane povedala aj samotná prezidentka republiky a potom je tu rad komentárov, z ktorých zaznievajú rôzne názory a argumenty. Žiada sa mi k tomuto problému vyjadriť trochu komplexnejšie, položiť si niekoľko podstatných otázok a ponúknuť na ne odpovede.
Otázka 1: Čo je to ústavná zvyklosť?
Ospravedlňujem sa za túto ústavno-teoretickú vsuvku na úvod, no je nevyhnutná. Táto otázka má totiž zásadný význam. Ústavná zvyklosť (obyčaj) je nepísaná ústavná norma. Keďže je to ústavná norma, má ústavnú silu a je záväzná rovnako ako všetky ostatné ústavné normy. Je teda rovnako záväzná ako ústavný text. Fakt, že je nepísaná, na tom nič nemení. Zdá sa mi, že väčšina komentárov vychádza z predstavy, že právne záväzné môže byť len to, čo je napísané. A teda pokiaľ hovoríme o prezidentskom poverení na zostavenie vlády, právne je vlastne jedno, čo prezidentka urobí, lebo je to aj tak „len akási zvyklosť“. Tento pohľad nepovažujem za správny. Tu nie sme v oblasti trestného práva, kde znaky trestného činu musia byť presne napísané v zákone, a ak určité konanie tieto znaky nenapĺňa, potom nemôže ísť o trestný čin. Ústavné právo funguje podľa trochu iných pravidiel.
Ústavné normy môžu byť písané aj nepísané. Ak niečo nie je napísané v ústave, ešte to neznamená, že to nie je záväzné. Nedá sa tu argumentovať ani rozlišovaním medzi tzv. kontinentálnou a angloamerickou právnou kultúrou, kde prvá má byť založená na písanom práve a druhá na precedensoch a zvyklostiach. Do veľkej miery je to pravda, no zároveň to treba brať s veľkou rezervou. Tak ako vo Veľkej Británii existuje okrem zvyklostí a precedensov aj kvantum písaných noriem, aj v kontinentálnej Európe treba pripustiť, že popri písaných normách môžu existovať aj ústavné zvyklosti a sudcovská tvorba práva.
Ústavná zvyklosť teda bude vždy záväzná ústavná norma, akurát nepísaná. Netreba si ju však zamieňať s tým, čo môžeme označiť pojmom „prax“, respektíve „politická prax“ či „faktický postup“. Teda čosi, čo sa použiť môže aj nemusí, a v oboch prípadoch to bude v poriadku, pretože nepôjde o ústavnú normu, iba o postup, ktorý je nepísaný a nezáväzný zároveň.
V právnej teórii panuje zhoda na tom, že na vznik ústavnej zvyklosti je potrebné spojenie dvoch prvkov – materiálneho (hmotného, faktického) a nemateriálneho (nehmotného, psychologického). Odborne sa im hovorí corpus a animus, teda, metaforicky, „telo“ a „duša“.
Materiálny prvok je vždy nejaká prax, faktický postup. Nemôže ísť o hocijaký postup, ale o postup, ktorý vykazuje štyri základné vlastnosti – musí byť jasný, opakovaný, ustálený a dlhodobý. Jasnosť znamená, že musí byť zrejmé, v čom presne ten postup spočíva. Právna norma totiž nemôže vzniknúť z niečoho, čo nevieme presne uchopiť, popísať, pozorovať.
Opakovanosť znamená, že ten postup musí prebehnúť viackrát, nielen raz. Koľkokrát sa musí zopakovať, nie je striktne dané, no ťažko by vznikla ústavná zvyklosť z postupu, ktorý prebehol celkovo dvakrát – teda zopakoval sa iba raz. Ustálenosťou postupu sa rozumie to, že prax je po celý čas rovnaká, nevyskytuje sa protichodný postup, je teda konštantná.
Posledný znak materiálneho prvku – dlhodobosť – znamená, že postup musí vykazovať znaky trvalosti, nesmie byť len epizodický. Dĺžka potrebného času nie je presne daná. No treba mať na zreteli, že ústavné zvyklosti sa týkajú života štátu, ktorý sa meria v dlhších jednotkách ako život človeka. Preto vznik ústavnej zvyklosti nemôže byť otázkou rokov, ale prinajmenšom desaťročí, resp. generácií. Niet univerzálneho receptu na to, koľko tých desaťročí minimálne musí byť – záleží aj od dynamiky vývoja, striedania režimov a radu ďalších faktorov.
Ak materiálny prvok spĺňa všetky štyri požadované znaky, stále to ešte nie je zvyklosť vo význame právnej normy. Na to musí byť splnený aj psychologický prvok, ktorým je domnienka záväznosti (opinio iuris). Je to všeobecné presvedčenie, že tento postup je záväzný, povinný, nevyhnutný. V pozadí tohto presvedčenia je viera, že takto je to správne, spravodlivé, a preto žiaduce.
Tu sme pri najťažšom bode celého problému. Všeobecné presvedčenie o záväznosti sa musí prejaviť konsenzom. Nepísaný konsenzus sa však pozoruje omnoho ťažšie než napríklad hlasovanie o ústavnej novele, ktorá, aj keby prešla o jediný hlas, je neodškriepiteľne prijatá. Overenie zvyklosti si vyžaduje mnoho intelektuálneho úsilia, súdnosti, dobrej viery a jemnocitu. Predovšetkým nemožno akceptovať, že každý postup, ktorý je jasný, opakovaný, dlhodobý a na ktorom je nejaká zhoda, sa automaticky stáva ústavnou zvyklosťou. Môže totiž ísť, v tom lepšom prípade, o opakované konanie bez právnej relevancie alebo, v tom horšom, o opakovaný protiústavný postup.
Na existenciu domnienky záväznosti, respektíve konsenzu má zásadný vplyv postoj relevantných ústavných aktérov – ústavných orgánov vystupujúcich v ústavnoprávnych vzťahoch, v ktorých uvažujeme o existencii ústavnej zvyklosti. Je teda podstatné, napríklad či sa totožného postupu držali viacerí prezidenti s rôznym politickým svetonázorom, rôzni predsedovia vlády, rôzne parlamentné väčšiny. Osobitne podstatné je, či sa ho ústavný aktér držal aj vtedy, keď sa mu to politicky nehodilo. Ak áno, potom to môže významne nasvedčovať tomu, že videl domnienku záväznosti a cítil sa byť postupom viazaný, hoci keby si mohol vybrať, konal by radšej inak.
Toľko teda, v extrémnej stručnosti, k vymedzeniu ústavnej zvyklosti ako takej. Viacero problémov nechávam bokom, napríklad veľmi zaujímavú otázku, či môže ústavná zvyklosť legálne prekonať ústavný text a presadiť sa proti nemu. Tu však riešime zvyklosť v kontexte prezidentského poverenia na zostavenie vlády na Slovensku, teda nehovoríme o prelamovaní ústavného textu, ale len o možnom vyplnení priestoru, ktorý text ponecháva voľný.
Otázka 2: Je poverenie prezidenta na zostavenie vlády ústavnou zvyklosťou?
Opäť zásadná otázka, ktorá pripúšťa odpoveď iba v rovine áno – nie. Ak platí odpoveď nie, potom je z pohľadu ústavnosti jedno, koho, kedy a v akom poradí prezidentka poverí zostavením vlády, lebo ústavu tým neporuší, ani keby chcela. Ak je však odpoveď áno, potom tu platia nepísané pravidlá, ktoré prezidentku viažu. Postupy, ktoré predchádzajú vymenovaniu vlády, majú v tom prípade nielen faktický, ale aj právny rozmer. Potom je namieste pýtať sa, ako presne tieto pravidlá vyzerajú, aby sme vedeli, čo určujú striktne a kde prípadne ponechávajú voľnosť.
Odpoveď na vyššie nastolenú otázku sa dá nájsť len tak, že sa najskôr fakty rozmenia na drobné, aby sa zistila (ne)prítomnosť materiálneho prvku. Ak sa tento potvrdí, potom je nevyhnutné overiť aj (ne)prítomnosť prvku psychologického. Iba ich súčasnou existenciou môžeme konštatovať ústavnú zvyklosť. Ak sa oba prvky nepotvrdia, ústavná zvyklosť tu (zatiaľ) nie je. Môžu tu byť buď len faktické postupy bez právneho rozmeru, alebo nanajvýš formujúca sa ústavná zvyklosť, ktorej vznik ešte nebol zavŕšený.
Aké sú teda fakty, ktoré rámcujú materiálny prvok? Najskôr úplne zoširoka. Republikánske zriadenie a funkcia prezidenta republiky u nás existujú približne sto rokov. Tých sto rokov bolo mimoriadne turbulentných, menili sa ústavy, režimy, hranice, forma štátu. Vystriedali sa dve totality, ktoré spolu trvali takmer polstoročie a právo aj právne myslenie krivili spôsobom pre diktatúry typickým a miestami až obludným. Skrátka, bolo tu všetko možné, len nie harmonické podmienky na pokojný kontinuálny vývoj jedného demokratického režimu a demokratického myslenia. Nemôžeme sa tváriť, že toto všetko sa „vygumovalo“ vznikom samostatnej republiky v roku 1993. Každý národ si svoju históriu nesie vo svojom vedomí (či podvedomí) a to má vždy vplyv na súčasné myslenie a správanie.
A teraz konkrétnejšie. Naša terajšia ústava je účinná niečo vyše 27 rokov. Za ten čas prebehlo sedmoro parlamentných volieb, tie najbližšie budú ôsme. V prezidentskej funkcii sa vystriedalo päť ľudí, pričom neboli všetci z toho istého politického cesta. Vyskytli sa situácie, keď medzi prezidentom a vládou, opierajúcou sa o parlamentnú väčšinu, vládla politická harmónia, aj situácie tvrdej disharmónie. Pri siedmich parlamentných voľbách sa stalo až trikrát, že vládu zostavila strana, ktorá skončila v poradí podľa počtu mandátov druhá.
Pokiaľ ide o vznik vlády, ústavný text hovorí v podstate len toľko, že predsedu vlády menuje prezident sám (bez návrhu), kým ostatných jej členov menuje na návrh predsedu vlády (čl. 110 a 111 ústavy). Ústavný text nerieši ani otázku, či akt menovania predsedu vlády a akt menovania ostatných členov majú prebehnúť s časovým odstupom (dní až týždňov) alebo v bezprostrednej nadväznosti. Inými slovami, či má parlamentnú väčšinu hľadať človek už vo funkcii predsedu vlády alebo len ako „poverený líder“, ktorý sa predsedom vlády stane len pod podmienkou, že väčšinu nájde. Predstaviteľné je oboje.
Na rozdiel od Českej republiky, ktorá išla prvou možnou cestou, sa u nás ujala prax, že menovanie predsedu vlády a menovanie ostatných jej členov prebieha okamžite za sebou, de facto naraz. Parlamentnú väčšinu preto treba nájsť (a aj návrhy na ostatných členov vlády prezidentovi doručiť) nielen pred menovaním ministrov, ale ešte pred menovaním samotného predsedu vlády. Práve vďaka tomu vznikol priestor na „poverenie na zostavenie vlády“, o ktorom ústavný text mlčí. Poverenie vlastne slúži na to, aby prezident pristúpil k menovaniu predsedu vlády až na základe predpokladu získania dôvery v parlamente. Zároveň tým odpadá otázka, čo s predsedom vlády, ktorý už je vo funkcii, parlamentnú väčšinu nenašiel, no trvá na vymenovaní zvyšku vlády a chce sa pokúsiť o získanie dôvery aj napriek zlým vyhliadkam.
Na Slovensku zatiaľ každý prezident (aj zastupujúci prezident) vždy poveril zostavením vlády najskôr predstaviteľa strany, ktorá vo voľbách skončila prvá v poradí. Urobil to aj vtedy, keď bolo jasné, že napriek prvému miestu táto strana reálne voľby prehrala a vládu nezostaví, pretože parlamentná väčšina na čele s druhou najsilnejšou stranou fakticky vznikla už počas volebnej noci (1998, 2002, 2010). Ak prvý poverený vládu zostavil, prezident ho vymenoval za predsedu vlády a na jeho návrh vzápätí vymenoval ostatných ministrov. Ak ju nezostavil, vrátil poverenie prezidentovi, ktorý hneď poveril predstaviteľa druhej strany v poradí. Tomu sa zatiaľ vždy podarilo vládu zostaviť a tá následne bola vymenovaná. Ešte nikdy sa k slovu nedostal predstaviteľ tretej či ďalšej najúspešnejšej strany.
Porovnajme si tieto fakty s požiadavkami na vlastnosti materiálneho prvku ústavnej zvyklosti. Pomerne dobre vyzerajú byť splnené jasnosť, opakovanosť aj ustálenosť postupu. Splnenie prvých dvoch azda nie je potrebné špeciálne odôvodňovať. Pokiaľ ide o ustálenosť, aj tá je splnená, lebo za účinnosti tejto ústavy prezidenti po voľbách nikdy nepristúpili k vymenovaniu predsedu vlády bez toho, aby dotyčného najskôr poverili zostavením vlády. K povereniu došlo dokonca aj v roku 2012, keď nebolo treba zostavovať parlamentnú väčšinu, lebo vzišla priamo z volieb.
Otázne je však splnenie podmienky, že prax musí byť aj dlhodobá. Pre život štátu je 27 rokov pomerne krátky čas. Nepochybne dosť dlhý na to, aby sa položili solídne základy ústavnej zvyklosti, no hovoriť o tom, že tu už jednoznačne je, by bolo dosť odvážne. Ústavná zvyklosť, na rozdiel od ústavného textu, nevznikne zo dňa na deň. Jej vznik je postupný, nenápadný, často možno až podvedomý. Spoľahlivo overiť sa dá až vtedy, keď ju potvrdí pohľad do hlbšej minulosti, ktorý umožňuje odstup. Pri vzniku každej ústavnej zvyklosti je nevyhnutné prejsť aj „fázou neistoty“, v ktorej je ešte možná cesta späť. Teda zvyklosť sa nemusí doformovať, jej vznik môže zahatať iná prax, ktorá naruší požiadavku ustálenosti postupu. Ak nevieme s určitosťou potvrdiť, že materiálny prvok tu už je prítomný so všetkými potrebnými kvalitami, potom ťažko môže byť prítomná dostatočne silná domnienka záväznosti ako prvok psychologický.
Ak mám dať odpoveď na otázku, či poverenie prezidenta na zostavenie vlády na Slovensku je ústavnou zvyklosťou, ktorá hlavu štátu viaže k presnému postupu, mám tendenciu povedať: ešte nie. Nazdávam sa, že sme práve v spomínanej fáze neistoty, keď proces ešte nie je stopercentne zavŕšený. A je dosť možné, že práve funkčné obdobie prezidentky Čaputovej, v ktorom sa ráta prinajmenšom s dvoma parlamentnými voľbami, bude veľmi podstatné pre celkový osud tejto potenciálnej ústavnej zvyklosti. Môžu totiž nastať okolnosti, ktoré významne otestujú ustálenosť toho, čo dosiaľ ako ustálené vyzeralo.
Otázka 3: Kto je to „víťaz volieb“?
Odpoveď sa môže zdať jasná, no nie je to celkom tak. Pri parlamentných voľbách sa vo svete uplatňujú dva základné typy volebného systému: väčšinový systém a systém pomerného zastúpenia. Pri väčšinovom sú volebné obvody jednomandátové, v každom obvode sa volí jeden poslanec. Kandidát, ktorý získa najviac hlasov, je zvolený, ostatní sú porazení, aj keby za ním zaostali len o chlp. Voľby môžu byť jedno- aj dvojkolové, no na princípe to nič nemení – mandát získava len prvý v poradí.
Pri pomernom systéme sú obvody viacmandátové. Pri prideľovaní mandátov stranám platí priama úmera medzi počtom získaných hlasov a počtom získaných mandátov. Tento systém sa používa u nás (obvod je dokonca len jeden, 150-mandátový). Zároveň sme parlamentnou republikou, čo znamená, že vládne ten, kto má väčšinu v parlamente, lebo vláda potrebuje vyslovenie dôvery. Efektom pomerného volebného systému je, že väčšinu v parlamente, až na ojedinelé výnimky, nemáva jedna strana, preto je na vytvorenie väčšiny nutný vznik koalície. Toto sú všeobecne známe veci.
Odpoveď na otázku, kto je na Slovensku víťaz volieb, treba hľadať vo svetle uvedených faktov. Víťazom je ten, kto získa alebo zloží parlamentnú väčšinu. Porazení sú tí, ktorí skončia v opozícii, pretože nebudú mať podiel na vládnutí. Je to podobné ako vo futbale či hokeji: víťazom je mužstvo, ktoré v zápase strelí viac gólov súperovi. Nemusí to byť zároveň mužstvo, ktoré má vo svojich radoch najlepšieho strelca zápasu.
Z povahy pomerného volebného systému teda vyplýva, že víťazom nemusí byť strana, ktorá skončila prvá v poradí podľa počtu získaných mandátov. Táto strana môže byť (tesne, no nepochybne) porazená dokonca aj vtedy, keď je jej náskok oproti druhému v poradí výrazný (voľby 2010). Alebo môže byť napriek prvému miestu porazená úplne na hlavu (voľby 1998, 2002).
Prvé miesto v poradí strán má určitý symbolický význam a tiež význam praktický, práve pri poverovaní na zostavenie vlády. V pomernom volebnom systéme však prvé miesto samo osebe nestačí na volebné víťazstvo. Podľa toho aj treba narábať s pojmom „víťaz volieb“. Jasné, že každá strana, ktorá skončí prvá, si dá komunikačne veľmi záležať na tom, aby všemožne zdôrazňovala, že voľby „vyhrala“. No týmto politickým marketingom sa netreba nechať miasť. Formálny a reálny víťaz nemusí byť ten istý. Podstatná je vždy realita. Tá hovorí, že rozhodujúca je väčšina v parlamente.
A ešte je tu jeden aspekt. Prvá strana v poradí môže, napríklad, získať 36 percent hlasov a druhá v poradí 12 percent. Ale možné je aj to, že prvá strana získa trebárs 15 percent, druhá 14,2 percenta a tretia 13,5 percenta hlasov. Pri prvom variante ani trojnásobný náskok prvého pred druhým mu ešte teoreticky nemusí stačiť na zostavenie vlády. Rozdiel je však taký výrazný, že označenie „víťaz volieb“ tu pôsobí celkom adekvátne a je nepredstaviteľné prvú stranu obísť pri poverení zostaviť vládu. V druhej modelovej situácii sa však, s dávkou zjednodušenia, dá povedať, že prvé tri strany získali viac-menej rovnaký výsledok. Postaviť len na rozdiele pár desatín percenta záver, že prvý je víťaz a ostatní porazení, je príliš odvážne a málo presvedčivé. Víťaz so ziskom 30 – 40 percent nie je ten istý ako „víťaz“ so ziskom okolo 15 percent. Aj toto môže byť dôležitý faktor pri úvahách o poverení na zostavenie vlády.
Otázka 4: Čo poradiť hlave štátu?
Dnes už mám luxus, že si túto otázku môžem položiť v novinovom článku a voľne o nej uvažovať, a nie sa ňou zaťažovať v rámci svojej pracovnej náplne. Preto si ten luxus trochu užijem.
Začnem jednou subjektívnou poznámkou. Netajím sa názorom, že právo môže byť vo všeobecnosti, teda aj u nás, nielen písané, ale aj nepísané a že existencia nepísaných zložiek ústavy je nielen možná, ale v princípe aj dobrá. Tento názor ma zrejme radí medzi výraznú menšinu v našej právnickej obci, čo ma však nijako nevyrušuje. Aj moja habilitačná prednáška, prednesená verejne 19. januára 2018, niesla názov Nepísané ústavné právo a rozprúdila veľmi búrlivú, no korektnú diskusiu medzi slovenskými konštitucionalistami, z ktorých väčšina tam bola prítomná.
Myslím si, že existencia a fungovanie nepísaných zložiek práva kultivuje právne prostredie a je celkovo znakom vyššej vyspelosti, keď veci dokážu fungovať aj bez toho, aby boli napísané. U nás sme, žiaľ, neraz svedkami toho, že poriadne nefunguje ani to, čo napísané je. Prípadne, že sa robia veci nenáležité či zvrátené a obhajujú sa argumentom, že nie sú nikde písomne zakázané. Pričasto znie z úst slovenských právnikov vrátane vysokopostavených štátnych funkcionárov názor, že spravodlivosť či morálka nie sú nikde napísané, tak sa vlastne nedajú poznať a netreba sa nimi zaťažovať a hlavne ich netreba „pliesť“ do práva. Tento prístup ťahá Slovensko dole a treba s ním tvrdo bojovať.
Slovenský ústavný systém nestojí ani nebude stáť prevažne na nepísanom práve, čo je v poriadku. To však neznamená, že v ňom nie je priestor aj na ústavné zvyklosti. Ten priestor bude v pomere k celku výrazne menší, ale jeho zmysluplným využívaním sa môžeme ako ústavný a právny štát kultivovať. Preto by mňa osobne veľmi potešilo, keby v poverení (povereniach), ktoré bude prezidentka po voľbách dávať, výslovne uviedla, že vychádza aj z ústavných zvyklostí. Nie je nutné sa stroho odvolávať iba na články 110 a 111 ústavy a škrupulózne tvrdiť, že z právomoci prezidenta menovať vládu implicitne vyplýva aj právomoc udeliť predtým poverenie na jej zostavenie, len aby sme, nedajbože, nepripustili, že to môže vyplývať aj z niečoho nepísaného. Ak sa prezidentka odvolá aj na ústavnú zvyklosť, ako hlava štátu tým dá najavo, že pri plnení svojich úloh dokáže vidieť aj viac než len holé texty. A môže tým prispieť k doformovaniu zvyklosti smerom do budúcna.
Po najbližších voľbách môžu nastať dosiaľ nevídané situácie. Napríklad sa môže stať, že prví v poradí skončia extrémisti. Nešpekulujem, či môžu voľby aj vyhrať, ale prví v poradí, zdá sa, skončiť môžu – k rozdielu sa nevraciam. Pravdou je, že dosiaľ vždy prvé poverenie zostaviť vládu dostala prvá strana v poradí. No pre tento prípad by možno stálo za zváženie (popri iných možnostiach) predstaviteľovi tejto strany udeliť poverenie – nie však na zostavenie vlády, ale na sformovanie parlamentnej väčšiny. Stačí ho aj ústne požiadať, aby existenciu parlamentnej väčšiny preukázal – to je tiež forma poverenia. A dať najavo, že poverenie na zostavenie vlády môže prísť až v ďalšom kroku, ak sa spoľahlivo preukáže parlamentná väčšina.
V podstate by sa len doterajší postup rozdelil na dve samostatné fázy – najskôr väčšina, potom vláda. Hlava štátu by tým nenarušila zaužívanú prax, ktorá hovorí, že prvej strane v poradí sa dáva „poverenie“. Pri dobrom odkomunikovaní celej veci by zároveň nik nemohol tvrdiť, že túto stranu rovno poverila zostavením vlády. Napokon, keby sa malo stať – horribile dictu – že extrémisti nielen skončia prví v poradí, ale ešte aj zložia parlamentnú väčšinu, tak ju zložia aj bez prezidentského poverenia. Niekto by možno povedal, že to je hra so slovíčkami. Právnik však vie, že niekedy aj drobné slovné rozdiely majú veľký právny význam. A „neprávnik“ zasa vie, že svoj význam má aj symbolická rovina.
Ako nóvum týchto volieb sa tiež môže stať, že poverený predstaviteľ prvej strany v poradí neuspeje a schopným zostaviť vládu sa bude javiť predstaviteľ nie druhej, ale až tretej, ba možno i štvrtej strany v poradí. V takom prípade sa nazdávam, že ako druhého by mala hlava štátu poveriť toho, u koho bude predpoklad zostavenia vlády najsilnejší, bez ohľadu na to, v akom poradí na výsledkovej listine skončil. A nehovorím to preto, že by som hľadal cestu, ako sa vyhnúť povereniu pre extrémistu. Treba brať do úvahy, že v tejto situácii už nejaký čas skonzumovala neúspešná misia prvého povereného a že voľbami sa oslabuje legitimita starej vlády, ktorú treba čím skôr nahradiť novou. Ideálne tak, aby bolo možné novú vládu vymenovať hneď po demisii starej, ktorú táto podáva po ustanovujúcej schôdzi nového parlamentu, spravidla ešte v ten istý deň. Prvé poverenie má okrem praktického aj symbolický význam, ktorý je v princípe dobré zachovať. Ale po prvom neúspechu by už nad symbolikou mala prevážiť povinnosť prezidenta zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov. Preto by mal prihrať tomu, kto má najlepší ťah na bránu.
Problematika nepísaného ústavného práva nie je ľahká, rovnako ako nemusí byť ľahká ani pozícia prezidentky po 29. februári. Jej kroky môžu mať dosah, ktorého význam prekročí horizont jedného volebného obdobia. Z dlhodobého hľadiska môže byť dokonca podstatnejší ako vznik jednej vlády.
Text pôvodne vyšiel v Denníku N dňa 27. januára 2020.
Autor: doc. JUDr. Marián Giba, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra ústavného práva, E-mail: marian.giba@flaw.uniba.sk