Článok približuje priebeh roka u starých Rimanov. Zaoberá sa špecifikami ich kalendára, ale osobitnú pozornosť venuje charakteristike a datovaniu sviatočných dní starých Rimanov.
V súčasnosti už patrí rok 2019 do histórie. Snáď k nemu bude oficiálna historiografia milosrdná a naše vlastné spomienky zhovievavé. Oslávili sme začiatok Nového roka 2020. Kiež bude dobrým, zdarným, šťastným a požehnaným (Quod bonum felix faustum fortunatumque sit). Prelom rokov dáva príležitosť pozrieť sa na trávenie roka tej zo starovekých civilizácií, ktorá nás právnikov ovplyvnila zrejme najviac. Rok starovekých Rimanov sa síce vyznačoval určitými zvláštnosťami, ale v zásade v jeho priebehu môžeme vidieť zárodky našich vlastných zvykov a tradícií.
Aby sme začali s príslovečnou vedeckou presnosťou, pokúsme sa rok najprv zadefinovať, ideálne dogmaticky. Najslávnejší encyklopedista neskorej antiky Izidor zo Sévilly sa o ňom vyjadril, že „ide o oblúk, ktorý slnko prejde po 365 dňoch a znovu sa vráti do východiskového bodu slnečnej sústavy. Preto sa mu tiež latinsky hovorí annus, lebo sa vždy vracia na začiatok. Podľa toho dostal meno aj prsteň (anulus), lebo je to uzatvárajúci sa kruh.“[1] S touto definíciou snáď možno súhlasiť. Veď už aj Starí Egypťania označovali rok ako hada požierajúceho vlastný chvost.
Ale aby sme si to príslovečne vedecky skomplikovali, treba dodať, že máme rok solárny a lunárny, podľa toho, či beh roka určujeme podľa fáz mesiaca alebo slnka. Je to problém logický… predstavme si človeka, ktorý vzišiel zo spoločnosti prvotno-pospolnej a nemá po ruke nič, čím by svoj čas skladal do dlhších období. Vie, kedy je deň a noc, leto a zima. Preto je pozorovanie nebeských telies logickým východiskom tohto problému. Ako ich však správne pozorovať?
Rimania beh svojho času odjakživa riadili podľa pozorovania mesiaca, avšak tu museli počítať s drobnou nezrovnalosťou, že 12 mesiacov lunárneho roka sa nerovnalo celému roku solárnemu. Rímsky lunárny rok totiž tvorilo iba 355 dní. Aby však dali za dosť aj solárnemu roku, do svojho kalendára – zásadne vo februári – vkladali dni navyše, čím prirodzene narúšali cyklus lunárneho roku. Tento proces vkladania (tzv. prestupných) dní nazývame interkalácie a vyhlasovali ich rímski kňazi (pontifikovia) úplne svojvoľne, podľa svojho uváženia.[2] Aj preto sa na hodinách práva rímskeho mladí adepti práva učia, že pontifikovia boli pánmi rímskeho kalendára.
Do tohto ťažkopádneho určovania času vstúpil Gaius Iulius Caesar v roku 46 p. n. l., keď zaviedol exaktnejšie určovanie času. Jeho systém dodnes používajú v niektorých krajinách ako tzv. juliánsky kalendár. Vzniknutá oneskorenosť rímskeho kalendára o niekoľko dní bola riešená razantne: málokto vie, že rok 46 p. n. l. trval celkom 445 dní, čím sa pokúšal Caesar docieliť, aby sa chod ľudského času vyrovnal s tým prírodným (či nebeským).[3] Túto hru s dňami muselo ľudstvo absolvovať aj pri prechode na gregoriánsky kalendár v roku 1582, kedy bolo zasa nutné niekoľko dní vypustiť. Preto je známou historickou skutočnosťou, že obľúbená svätica Terézia z Avilly (známa aj ako sv. Terézia od Ježiša) umrela v noci zo 4. októbra na 15. október 1582. Nejedná sa o zázrak, v túto noc bolo naplánované posunutie kalendára. To je pekné svedectvo o tom, že ľudia sú pánmi svojho času a určenie behu ľudského života na hodiny, dni a roky je len orientačné. Netreba byť preto hodinami a rokmi ustarostený, čas každému beží objektívne rovnako.
Sviatky starovekých Rimanov sa buď viazali na oslavu konkrétneho božstva, eventuálne sa úcta pomerne často vzdávala celej skupine bohov. Napokon poznali aj sviatky, ktoré nemali náboženský charakter a skôr od seba odčleňovali jednotlivé obdobia ich obvyklej práce. Vo všeobecnosti Rimania mali sviatky buď pevne stanovené v kalendári, ktoré slávili každý rok v rovnaký čas (feriae stativae) alebo sviatky, ktorých dátum sa vždy ustanovil osobitne (feriae conceptivae – ako napríklad dnes slávime Veľkú noc). Popri týchto sviatkov mohli úradníci vyhlásiť aj mimoriadne sviatočné dni (feriae indictae). V priebehu tisícročnej rímskej histórie vznikli viaceré nové sviatky, iné sa postupne prestali oslavovať. V rámci rodinného života starých Rimanov bolo veľmi obľúbené aj slávenie narodenín (dies natalis) jednotlivých členov rodiny s osobitným dôrazom na patra familias.
Rimania tiež radi udržiavali tzv. sviatok príbuzenstva (CARISTIA – odvodené od slov cara cognatio) vždy 22. februára. Dokonca mali aj deň spomienky na zomrelých – tzv. dušičky (PARENTALIA) – ktoré celkom atypicky oslavovali 14. februára, pričom pamiatka na nebohých príbuzných sa mohla podľa miestnych obyčajov predĺžiť až do polnoci počínajúcej sviatok príbuzenstva (tzv. dies parentales). V týchto dňoch sa na rodinných hrobkách nechávali kvety (predovšetkým fialky), ale aj malé obetné dary, ako kúsky chleba nasiaknutého do vína.[4]
Kým tieto sviatky boli skôr súkromnou záležitosťou každej rodiny, ďalšie sviatky mali verejný charakter. Významným dňom v rímskom roku boli tzv. PARILIA, 21. apríla, sviatok zameraný najmä na ochranu rímskeho dobytka. Panoval zvyk na úsvite vyčistiť a vyzdobiť chlievy, stajne a ďalšie príbytky zvierat a následne na zhromaždení najvyšší kňaz (pontifex maximus) obetoval nekrvavú obetu, kňazi založili oheň s olivových a vavrínových vetví a ľudia sa zdobili zelenými ratolesťami. Pokladá sa za jeden z veselších sviatkov.
Od 11.-13. mája Rimania oslavovali sviatok zvaný LEMURIA. Na prvotnú asociáciu s rozkošnými ľudoopmi z Madagaskaru treba zabudnúť, lebo šlo o celkom nepríjemný sviatok. Rimania verili, že v tieto dni sa mŕtvi vracajú späť na Zem a chcú obťažovať živých. Týchto duchov označovali ako lemures. Ľudia, ktorí opustili tento svet predčasne (umbras vagantes) sa mali osobitne zjavovať ako desivé tiene. Pater familias v tieto dni musel presne o polnoci vstať z postele, umyť si ruky a na boso deväťkrát obísť svoj dom, pričom recitoval čarovnú formulku a do okolia pľul čierne fazule, ktoré bral do úst z misky, nesúcu so sebou.[5] Koncom mája sa slávil sviatok AMBARVALIA, ktorý bol podobne ako parilia zameraný na symbolické očistenie, kedy sa z Ríma vyháňali prasce a slúžilo to na purifikáciu tentoraz poľnohospodárskej pôdy, pričom šlo o pohyblivý sviatok, ktorý nemal pevne stanovené slávenie.
Nepochybne najobľúbenejším rímskym sviatkom boli decembrové SATURNALIE, ktoré sa začínali sláviť 17. decembra, no postupne sa ich slávenie predlžovalo na dva, tri až napokon z toho vzišlo sedem dní (do 23. decembra). Ich účel jasne vyplýva z ich umiestnenia v období zimného slnovratu. Formálne bol venovaný bohovi Saturnovi, ktorého svätyňa bola v Ríme vysvätená práve 17. decembra. Tento sviatok predstavoval čas radosti a veselosti, kedy sa nepracovalo, ľudia sa stretávali, boli povolené zábavy a hazardné hry. Pomyselný vrchol sviatkov predstavovalo obdarovávanie darčekmi, keď deti dostávali figúrky z keramiky a priatelia sa navzájom obdarovávali voskovými sviecami.[6]
Kým Saturnálie boli jedným z najkrajších rímskych sviatkov, určite najznámejším boli LUPERKÁLIE, ktoré sa konali presne 15. februára ako ďalší z očisťovacích sviatkov. Sviatok sa začal obetovaním kozy a psa ako netradičných obetných zvierat v jaskyni pod Palatínom a ich krvou kňazi potreli čelo mládencov z urodzených rodín, ktorí mali viesť ďalších ochotníkov na beh mestom. Títo takmer nahí mládenci, odetí len do drobných kúskov kozej kože na najpodstatnejších miestach podnikli preteky cez celé mesto, čo malo mesto symbolicky ochrániť od vlkov (lat. lupus – vlk). Počas behu ich iniciatívne vyhľadávali predovšetkým mladé ženy a pokúšali sa ich dotknúť, lebo verili, že im to v budúcnosti prinesie plodnosť a hojné potomstvo.[7] Do dejín sa tieto sviatky zapísali, keď jeden z takýchto rozjarených mladíkov v zinscenovanej chvíli položil (akože nič netušiacemu) Gaiovi Iuliovi Caesarovi na hlavu kráľovskú korunu. Hoci ju Caesar potom veľkodušne odmietol, pre republikánsky orientovaných sprisahancov to bolo znamením, že musí ísť o posledné Luperkálie v Caesarovom živote.[8] O mesiac bol Caesarov pohreb.
Týmito sviatkami sa dni oddychu starých Rimanov nekončili. Ich rok bol spestrený konaním niekoľkodňových hier a festivalov. Nesmieme však zabúdať, že soboty a nedele nepokladali za dni pracovného pokoja.
Autor: JUDr. Martin Gregor, PhD., Univerzita Komenského Bratislave, Právnická fakulta, Katedra rímskeho práva, kánonického a cirkevného práva, E-mail: martin.gregor@flaw.uniba.sk
[1] Etym. 5, 36. Pozri: ISIDOR ZE SEVILLY: Etymologie V. Praha: Oikoymenh, 2003, s. 131.
[2] VAŇKOVÁ, Jarmila. Rímske reálie pre právnikov. Bratislava: Iura edition, 2010, s. 130.
[3] GROH. Vladimír. Starý Řím. Praha: Jednota čských filologů, 1931, s. 351.
[4] KROTZL, Christian. On Old Age: Approaching Death in Antiquity and the Middle Age. Turnhout: Brepolis, 2011, S. 236-243.
[5] MICHELS, Agnes. The Calendar of the Roman Republic. New Jersey: Princeton University Press, 1967, s. 64.
[6] O priebehu a význame tohto sviatku máme vynikajúce správy z pôvodného prameňa: MACROBIUS. Saturnálie. Praha: Hermann & synové, 2002, 403 s. alebo neprekonateľný preklad od P. Daviesa: MACROBIUS. The Saturnalia. New York: Columbia University Press, 1969.
[7] SCULLARD, Howard. Festivals and ceremonies of the Roman Republic. London: Thames and Hudson, 1981, s. 76. Pozri aj: SVOBODA, Ludvík. Encyklopedie antiky. Praha: Academia, 1973, s. 347.
[8] Suet Caes. 76. Pozri: SUETONIUS, Gaius. Životopisy rímskych cisárov. Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov, 2010, s. 48.