Pred viac ako týždňom sme si pripomenuli výročie vzniku štátu Čechov a Slovákov. Každoročne ide o pripomienku významného historického medzníku a nie inak tomu bolo aj tento rok. Jednou z tých, ktorí si pripomenuli túto udalosť, bola aj novovymenovaná ministerka kultúry Martina Šimkovičová vo svojom príspevku na sociálnej sieti Facebook. Ten bol veľmi rýchlo podrobený širokej kritike, v rámci ktorej sa otvorila otázka, či je vhodné hovoriť o vzniku „Prvej česko-slovenskej republike“. Pani ministerka si, pochopiteľne, stála za svojim a okrem iného argumentovala tým, že ide o nejednotnosť medzi jazykovedcami a pridala aj argument s pomenovaním Rakúsko-Uhorsko, ktoré bolo tiež zložené z dvoch celkov.[1] Šimkovičovej argument veľmi pripomína aj tvorbu známeho publicistu Eduarda Chmelára, ktorý je v porovnaní s ňou radikálnejší a písanie Československa bez spojovníka napáda s poukazom práve na rakúsko-uhorskú úniu i na zásady slovenského pravopisu.
Keďže sa tento problém objavuje relatívne často, rozhodol som sa pre tento stručný príspevok na túto tému.
Rakúsko-Uhorsko ako nesprávna analógia
Začnem pritom práve rakúsko-uhorskou analógiou. Tá je vo vzťahu k Československu nepoužiteľná, a to hneď z viacerých dôvodov. Prvým je, že Rakúsko-Uhorsko vzniklo ako politický útvar (únia dvoch entít) v roku 1867. Rakúsko-Uhorsko pritom nevytvorilo spoločnú ústavu, v ktorom by bol tento celok pomenovaný. Nemal ani spoločný právny poriadok, a je vôbec diskutabilné, či išlo z ústavnoprávneho hľadiska o spoločný štát. Nemal nejaký spoločný „rodný list“; technicky vzaté bolo Rakúsko-Uhorsko vytvorené na základe dvoch samostatných zákonov, a to uhorského[2] a rakúskeho.[3]
Ak by sme chceli v tom uhorskom zákone hľadať výraz pre Rakúsko-Uhorsko, hľadali by sme ho márne. Uhorsko je tu označené ako „krajiny uhorskej koruny“ („a magyar korona országai“) a Rakúsko ako „ostatné krajiny a územia Jeho veličenstva“ („Ő Felségének többi országai és tartoményai“). V rakúskom zákone sa zase tvárili, že názov spoločného štátu je „Rakúska monarchia“ („österreichische Monarchie“), ktorá sa delí na „kráľovstvá a krajiny zastúpené v ríšskej rade“ („im Reichsrathe vertretenen Königreichen und Ländern“) a „krajiny uhorskej koruny“ („Ländern der ungarischen Krone“).
Táto zvláštna nejednotnosť bola priam čarovná a vyplývala z toho, že ak neexistovalo spoločné rakúsko-uhorské právo, nebola ani spoločná ústava a teda formálne rakúske ústavné právo nepotrebovalo mať rovnaké pomenovanie pre toto súštátie ako uhorské ústavné právo. Ako Rakúsko-Uhorsko tak vystupoval tento celok predovšetkým vo vzťahu k zahraničiu. Keď napríklad uhorský parlament ratifikoval medzinárodnú zmluvu z Berlínskeho kongresu (1875), už sa do nej prepašoval výraz „rakúsko-uhorský dvor“.[4] O týchto nuansách Rakúsko-Uhorska by sa dali písať celé litánie, avšak pre naše potreby stačí vec uzavrieť s tým, že vo vzťahu k Československu ide o veľmi pochybnú analógiu.
„Štát československý vstúpil do života“
Dôvod bol totiž ten, že Československo vzniklo ako štát jednotný, mal onen jeden „rodný list“ a od svojho vzniku až do mníchovskej krízy malo jedno ústavné právo. Na jeho začiatku bol tzv. prvý československý zákon, ktorý bol neskôr publikovaný v zbierke zákonov.[5]
Tento zákon vo svojom úvode hovoril o vytvorení československého štátu. V ňom samozrejme nenájdeme žiaden spojovník, a to ani v českých verziách zákona (áno, bolo ich naozaj viac), ani v slovenskej verzii.[6] Dôležitou vecou tiež je, že tento zákon, ani mnohé neskoršie, ešte nehovorili o Československej republike. Preto je niekedy výraz o vyhlásení Československej republiky 28. októbra 1918 nepresný, hoci je nepochybne pravda, že o republikánskom smerovaní budúceho štátu už bolo prakticky rozhodnuté. Názov štátu nebol paradoxne zakotvený ani v dočasnej ústave, ktorú parlament schválil 13. novembra 1918 a bolo potrebné si tak vyčkať až na ústavu konečnú.
Na strane druhej sa však do vydania niekedy používala aj forma so spojovníkom. Zaujímavé je, že takto boli publikované aj mierové zmluvy. Napríklad mierová zmluva s Rakúskom z roku 1919 bola publikovaná v zbierke zákonov v roku 1921, pričom francúzska a anglická mutácia zmluvy používala spojovník (Tchéco-Slovaquie, Czecho-Slovakia). Nie však už český preklad, ktorý tento spojovník vyškrtol a používal výraz Československo.[7]
Tento zaujímavý stav, samozrejme, vydržal do 29. februára 1920, kedy bola schválená ústavná listina (účinná bola od 6. marca). Tá formálne zakotvila názov Československá republika, ktorý – s jednou významnou prestávkou – bol názvom štátu až do roku 1960.
Spojovníky a pravopisné chyby v názve štátu
Touto prestávkou bolo samozrejme obdobie pomníchovské. Názvu štátu sa dotkol najmä ústavný zákon o slovenskej autonómii z 22. novembra 1938,[8] ktorý bol na rozdiel od ostatných predpisov prvorepublikovej zbierky zákonov publikovaný po slovensky, a ktorý vo svojej preambule i v jednotlivých článkoch akoby mimochodom hovoril o republike Česko-Slovenskej. Tento názov bol používaný až do vyhlásenia slovenského štátu 14. marca 1939 a následne do začiatku okupácie českých krajín Treťou ríšou o deň neskôr.
K názvu Československá republika sa samozrejme vrátili v rámci dočasného štátneho zriadenia republiky československej v zahraničí a následne po vojne. Spojovníkový názov by zrejme príliš pripomínal výdobytky ľudáckej politiky v pomníchovskej ére a nikoho preto nenapadlo spojovník oživovať. Mimo debaty bol potom aj názov Československá socialistická republika, zakotvený novou ústavou z roku 1960.
Spojovníková (v dobovom žargóne nesprávne „pomlčková“) vojna sa rozpútala až v roku 1990 pri pokuse novozvoleného prezidenta Václava Havla zmeniť názov štátu návratom k pôvodnej Československej republike. Pomlčková vojna sa stala veľmi slávnou etapou v našich dejinách a netreba čitateľa zaťažovať jej podrobnosťami. Pokus o spojovník v názve štátu však narazil na tuhý odpor drvivej väčšiny českej a časti slovenskej verejnosti, a to najmä s odkazom na pomníchovské obdobie, ku ktorému nebola ochota sa veľmi vracať (snáď s výnimkou neoľudákov). Ako schodné riešenie sa nakoniec ukázalo byť uzákonenie nového názvu v podobe „Česká a Slovenská Federatívna Republika“, ktoré paradoxne obsahovalo v českej i slovenskej verzii tri pravopisné chyby, keďže veľkým písmenom by sa malo písať len slovo „Česká“. Týmto bizarným spôsobom sa však podarilo vyriešiť komplikovanú ústavnú a politickú krízu a zároveň dokázať, že jazyk právnych predpisov môže obsahovať úmyselne vložené pravopisné chyby.
Záver
Nový názov si však každopádne Československo dlho neudržalo, pretože už čoskoro došlo k jeho definitívnemu rozpadu. Čas od času sa však vraciame v diskusiách k spojovníkovej téme. Vyššie uvedený prehľad ukazuje najmä to, že so spojovníkom sa tento štát označoval úradne relatívne málo (1918 – 1920, 1938 – 1939 a 1990[9]), že hovoriť o vzniku „Prvej česko-slovenskej republiky“ v roku 1918 je niekoľkonásobnou nepresnosťou, ale tiež to, že poukazy niektorých autorov, že jediné správne písanie je so spojovníkom, súvisí s tým, že nerozumejú problému vzťahu pravopisných a právnych noriem.
Hoci je táto téma v skutočnosti okrajovým problémom pri dejinách 20. storočia, je bez pochýb dôležitá v symbolickej rovine. Písanie spojovníka pre tie etapy československých dejín, v ktorých nešlo o úradný, či oficiálny názov, je totiž veľmi často prejavom ťažko skrývanej nevraživosti voči tomuto útvaru. Neprekvapí nás preto, ak tento úzus razí napríklad známy neoľudácky historik Milan S. Ďurica,[10] ktorý týmto nepochybne inšpiroval mnohých ďalších, častokrát podobne orientovaných autorov.
Spôsob zapisovania tohto štátu sa tak veľmi často stáva znamienkom toho, aký vzťah k nemu máme. Domnievam sa, že s odstupom viac ako tridsiatich rokov po jeho rozpade by bolo vhodné tento problém prekonať. V prvom rade je bez pochýb nutné rešpektovať dobový – český i slovenský – úzus, ktorý by mal vychádzať z autority právnych predpisov, nech už sa nám páčia, alebo nie. Oficiálne označenia štátov predsa nemôžeme zapísať ani inak, než spôsobom, akým na nás prehovára jazyk ústavného práva.
Druhou stránkou potom je, ak majú niektorí autori silnú potrebu používať spojovník pre neoficiálne (či neúradné) označenie štátu („Česko-Slovensko“). Tu by bolo vhodné používať spojovník skôr pre obdobia, kedy sa naozaj úradne používal.
Patrí k tomu aj obdobie tesne nasledujúce po 28. októbri 1918? Z hľadiska dobovej úradnej praxe určite skôr nie. Ak už ale k tomu konkrétny autor, či nebodaj minister alebo ministerka dnešnej vlády pristúpi, malo by byť z použitia tohto názvu zjavné, že nejde o oficiálny názov štátu.
prof. Mgr. Miroslav Lysý, PhD., Katedra právnych dejín a právnej komparatistiky
[1] https://www.facebook.com/SimkovicovaOficialna/posts/pfbid032ev7VWHQwpXCptNJ61raaowWGzUdiXLpKkJh8mewC48wmsux1BQK7naPqyBDwekwl
[2] Zák. čl. XII/1867 o vzťahoch vzájomného záujmu medzi krajinami Uhorskej koruny a ostatnými krajinami pod vládou Jeho Veličenstva a o spôsobe ich usporiadania.
[3] Zákon č. 146/1867 r. z. o veciach spoločných pre všetky krajiny rakúskej monarchie a o spôsobe ich úpravy.
[4] Zák. čl. VIII/1875 o parafovaní berlínskej zmluvy.
[5] Autentické znenie zákona bolo publikované ako zákon č. 11/1918 Sb. z. a n. o zřízení státu československého.
[6] Tú možno nájsť napríklad tu: https://www.forumhistoriae.sk/sites/default/files/kol_od-uhorskeho-kralovstva-k-ceskoslovenskej-republike.pdf
[7] 507/1921 Sb. z. a n. Mírová smlouva mezi mocnostmi spojenými i sdruženými a Rakouskem, podepsána v Saint-Germain-en-Laye dne 10. září 1919.
[8] Ústavný zákon č. 299/1938 Sb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny.
[9] V roku 1990 sa nakrátko schválil ústavný zákon č. 81/1990 Zb. o zmene názvu Československej socialistickej republiky, ktorým sa v slovenskej verzii zákona (nie však v českej!) používal názov Česko-slovenská federatívna republika.
[10] Ďurica, Milan S. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Bratislava: Lúč, 2003, s. 288 a inde.