Autor poukazuje na existenciu archaických študijných poriadkov, ktoré platili na univerzitách v Habsburskej monarchii v priebehu druhej polovice 19. storočia a v dôsledku recepcie práva aj v Československej republike. Komparatívne pristupuje k príslušnej rakúskej a uhorskej úprave, pričom odôvodňuje svoj zámer komentovať Uhorský študijný poriadok z roku 1891.
1. Úvod
Dnes vnímame právo a povinnosť univerzít vydávať vlastné interné predpisy ako prejav ich výsostnej autonómie a samosprávy.[1] V súčasnej demokratickej spoločnosti je prirodzené, že sú sami najlepšie povolané na správu svojich záležitostí. Stredoveký ideál, v rámci ktorého univerzita vystupuje ako priestor slobody a vedeckej voľnosti pre učiteľov i študentov, tak nachádza svoje uplatnenie. Do tohto modelu však neblaho zasiahli panovníci z dôb osvietenského absolutizmu, ktorí niektoré otázky vysokého školstva prevzali pod svoju právomoc. Preto ešte v druhej polovici 19. storočia predpisy tohto charakteru vydávali štátne orgány vo forme všeobecne záväzných predpisov. Z toho vyplýva, že v dôsledku svojej uniformity sa vzťahovali rovnako na každú inštitúciu svojho druhu. Dokonca nebolo zriedkavé, ak na určitom území platil jednotný univerzitný študijný poriadok nielen pre všetky fakulty z daného odboru, ale pre všetky univerzity v krajine vôbec.
2. Rakúska právna úprava
Už v roku 1802 sa v Rakúsku objavuje inštitút študijných direktorov, ktorí mali široké oprávnenia vo vzťahu k organizácii výučby, priebehu skúšok, ale aj prešetrovaniu osobného života profesorov. Pre dané obdobie sa stáva čoraz charakteristickejším výrok cisára Františka I. z roku 1821, že „od univerzít neočakáva, aby vychovávali slobodomyseľných intelektuálov, ale poslušných úradníkov.“[2] Iniciatíva študentov počas revolučných udalostí rokov 1848/49 napokon prinútila príslušné orgány Habsburského súštátia, aby záležitosti vysokých škôl preskúmali ešte detailnejšie.
Viedlo to k vydaniu „oktrojovaného“ študijného poriadku. Bol ním Výnos Ministerstva kultu a vyučovania z 1. októbra 1850 č. 370/1850 ř. z., ktorým sa vyhlasujú všeobecné nariadenia o fakultných štúdiách na univerzitách (tzv. Univerzitný študijný poriadok), ktorý platil v Rakúskej časti Habsburskej monarchie.[3] Hoci tento predpis mal charakter a silu zákona, pri jeho interpretácii uplatňovali príslušné orgány školskej správy mimoriadny rozsah voľnej úvahy, dokonca sme sa v praxi mohli stretnúť s delením jeho ustanovení na „dôležité a menej dôležité“.[4] Obsahoval viacero častí, ktoré sa venovali otázkam prijímania na štúdium, priebehu štúdia, vrátane zakotvenia práv a povinností študentov.[5] V dôsledku recepcie práva ostal tento výnos platný dokonca ešte v období prvej československej republiky, čo dalo zámienku k istému rozčarovaniu, že študijné predpisy v podstate pochádzajú z dôb hlbokého absolutizmu.
Štúdium na právnických fakultách upravoval aj neskorší zákon č. 68/1893 ř. z. o štátovedeckých a právovedeckých štúdiách a štátnych skúškach. Tento predpis však vyslovene neupravoval otázky, ktoré by boli blízke matérii študijného a disciplinárneho poriadku v súčasnom chápaní. Zameriaval sa na obsah výučby na právnických fakultách, upravoval otázky rozdelenia štúdia do troch veľkých oddielov (historickoprávneho, štátovedeckého a judiciálneho), obsahoval výpočet povinných predmetov, zakotvil podmienky pre absolvovanie štátnych skúšok a pre priznanie doktorátu. Dnes by sme tento zákon mohli prirovnať k akýmsi akreditačným štandardom vysokej školy, vrátane opisu študijného odboru. Skutočným ekvivalentom študijného poriadku naďalej ostal predpis z roku 1850 aj pre právnické štúdium.
3. Pomery v Uhorsku
Pre vydávanie noriem o univerzitnom štúdiu bolo v Uhorsku príslušné Ministerstvo kultu a vyučovania. Organizačný štatút univerzít č. 58.872/91 nebol zverejnený ani v Zbierke uhorských nariadení (Rendeletek tára) ani v súkromnej zbierke zákonov Közoktatás müvészet. Dochovalo sa nám však nariadenie uhorského Ministra kultu a vyučovania č. 28.458 z roku 1891, ktorým bol vydaný študijný a disciplinárny poriadok univerzitného štúdia. Na rozdiel od rakúskej časti monarchie mal teda povahu podzákonného predpisu. Nešlo však o jediný rozdiel. Uhorský predpis bol formálne adresovaný len jednej centrálnej univerzite, avšak zároveň mal slúžiť ako záväzný vzor, teda všeobecná norma. V tomto prípade išlo o vzorový štatút Budapeštianskej univerzity, pričom sa predpokladalo, že ho preberú všetky ostatné univerzity v Zalitavsku.
To sa vzťahovalo aj na našu Alžbetínsku univerzitu v Bratislave (Magyar királyi Erzsébet tudomány egyetem), ktorá vznikla v roku 1912 na základe zákonného článku č. XXXVI o vzniku kráľovských univerzít v Bratislave a v Debrecíne. Najreprezentatívnejšou fakultou novozriadenej univerzity bola práve tá právnická, ktorá začala pôsobiť od začiatku akademického roka 1914/1915 (slávnostné otvorenie prebehlo 13. októbra 1914). Jej plynulý vznik umožňovala silná tradícia, ktorú v Bratislave malo štúdium práva (kontinuálne od druhej polovice 18. storočia). Veď nie nadarmo zlé jazyky povrávali, že „každý Uhor je buď právnikom alebo pastierom svíň.“ Nová fakulta vznikla de facto pretransformovaním bývalej Kráľovskej Právnickej akadémie na vyššiu úroveň.[6] Ostatné fakulty svoju činnosť v podstate ani nezačali rozvíjať.[7]
Uhorský študijný poriadok teda platil aj pre bratislavských študentov. Po páde monarchie a vzniku Univerzity Komenského v Bratislave patrilo medzi prvé úlohy českých profesorov, aby došlo k rozšíreniu pôsobnosti českých študijných predpisov aj na slovenské územie, kde zatiaľ generálne ostávali v platnosti uhorské predpisy. Výsledkom tohto počinu bolo, že aj u nás začal platiť Rakúsky študijný poriadok z roku 1850, s ktorým sa na Univerzite Komenského stretávame už natrvalo. Ako budeme demonštrovať neskôr, odiózny pomer prichádzajúcich profesorov k uhorským predpisom bol zapríčinený nielen neznalosťou miestnych pomerov, ale aj značnou dezorganizáciou…
Aký teda bol Uhorský študijný poriadok z roku 1891? V Národním archíve Českej republiky autor tohto príspevku našiel vo fonde Ministerstva školstva a národnej osvety jeden exemplár tohto predpisu v nemeckom jazyku, ktorý si pôvodne nechalo vyhotoviť Ministerstvo za účelom lepšej orientácie pri riešení tohto zložitého problému na Slovensku. Zámerom autora je tento predpis v budúcnosti nielen preložiť, ale zároveň ho začleniť do širšieho kontextu a pokúsiť sa o jeho „komentár“. Odhalí ťažký život študenta na prelome storočí…
4. Závery
Tento príspevok poukázal na to, že v minulosti jestvovali predpisy, ktorými štátne orgány direktívne ovplyvňovali štúdium na univerzitách, vydávané štátnymi orgánmi. Úloha fakúlt bola deklasovaná na rolu vykonávateľa vôle zákonodarcu. Poukázali sme tiež na univerzálny univerzitný študijný poriadok z roku 1850 a pokúsili sme sa veľmi stručne predstaviť jeho charakter. Následne sme ho v určitých smeroch porovnali s uhorským študijným poriadkom z roku 1891. To podstatné, analýzu konkrétnych inštitútov, si ponechávame nabudúce. Jeho znenie stojí za detailnejšie priblíženie.
Len pár mesiacov delilo rakúsky Univerzitný študijný poriadok z roku 1850 od momentu, aby oslávil pomyselnú storočnicu svojej účinnosti. Bol zrušený na základe zákona č. 58/1950 Zb. o vysokých školách, teda prvým zákonom tohto druhu po Víťaznom februári roka 1948. Právo vysokých škôl vydávať vlastný študijný poriadok to však pozitívne neovplyvnilo. Podľa ust. § 20 tohto zákona mal študijné a skúšobné plány pre jednotlivé študijné odbory ustanoviť minister školstva vied a umení po dohode so zúčastnenými členmi vlády. Minister školstva, vied a umení mal vydávať aj študijné a skúšobné poriadky.[8]
Autor:
JUDr. Martin Gregor, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra rímskeho práva, kánonického a cirkevného práva, Email: martin.gregor@flaw.uniba.sk.
[1] VERNANSKÝ, Martin. Akademická samospráva verejných vysokých škôl v aktuálnej právnej úprave. In Úloha univerzít v regionálnom rozvoji. Košice: Univerzita P. J. Šafárika, 2009, s. 222-229. K vymedzeniu vysokoškolskej samosprávy ako súčasti záujmovej samosprávy pozri: CEPEK, Branislav. Organizácia samosprávy. In VRABKO, Marián a kolektív. Správne právo hmotné: všeobecná časť. Bratislava: C. H. Beck, 2012, s. 180.
[2] Bližšie pozri: VOJÁČEK, Ladislav. Dis/kontinuita organizace výuky na právnických fakultách po vzniku ČSSR. In Bratislavské právnické fórum 2013: (Dis)kontinuita práva a kríza. Bratislava: Univerzita Komenského, 2013, s. 1825.
[3] Pozri aj Výnos Ministerstva z 13. októbra 1849, ktorým sa vydáva disciplinárny poriadok pre univerzity č. 416/1849 ř. z.
[4] HOETZEL, Jiří. Československé správní právo: Část všeobecná. Druhé vydání. Praha: Melantrich, 1937, s. 41.
[5] Jeho text je dostupný napríklad aj v práci: LAŠTOVKA, Karel (ed.). Studijní předpisy obecné (Sbírka zákonů a nařízení pro Universitu Komenského – 2. část). Bratislava: Univerzita Komenského, 1933, s. 3-31.
[6] Doktrinálne dielo je: ORTVAY, Tivadar. Száz év egy hazai föiskola életéböl a pozsonyi kir. Akadémiának 1784-töl 1884-ig való fennállása alkalmából. Budapesten: Magyar Kir. Egyetemei Könyvnyomdában, 1884, 324 s.
[7] Z lekárskej fakulty boli otvorené len niektoré klinické pracoviská pomocou transformácie mestskej nemocnice, Filozofická fakulta bola deklarovaná len na papieri a Prírodovedecká fakticky vôbec nevznikla. Pozri: HORNA, Richard. Bratislava jako universitní město. In Bratislava. Berlin: Dari-Verlag, 1928, s. 36-37.
[8] TUREČEK, Josef. Vysokoškolský zákon. In Právník, 1950, roč. 89, č. 5-6, s. 236-237.