„Chlieb? Chleba si žiadate, o chlieb staráte sa?
Hej, i chlieb je potrebný! Dajú ho nebesá,
daly vám ho dosýta! Letí šťastný oznam —
No ja iný pri vás hlad, inú žízeň poznám;
i hoc neotvoríte úst, riecť: že ste hladní,
že vás mdloba za noci, záha trápi na dni.“
Pavol Országh Hviezdoslav: V žatvu.[1]
Úvod
V pamäti si relatívne presne vybavujem, keď pri písaní jedného článku v prvom ročníku svojho doktorandského štúdia som pri analýze advokátskej činnosti Pavla Országha Hviezdoslava kdesi v jeho korešpondencii naďabil na jeho poľutovanie nad tým, že už dlho sa nemohol venovať svojej literárnej tvorbe, lebo ho zamestnávali „záležitosti chlebové“. Chcel tým naznačiť, že sa venoval advokácii, ktorou pokrýval svoje životné potreby, kým svojmu skutočnému poslaniu sa mohol venovať iba vo voľných chvíľach. Keďže by som sa asi nemal uspokojiť s konštatovaním, že som niečo kdesi čítal, predmetnú stať sa mi podarilo opäť vyhľadať a citovať.[2]
Keď som sa pred niekoľkými týždňami zapodieval ideovým dedičstvom profesora rímskeho práva Otakara Sommera,[3] jedného zo zakladateľov Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, v jeho literárnej pozostalosti som bol konfrontovaný aj s výrazom „chlebové štúdium“ práva. Čo to predstavuje?
Chlebové štúdium ako pedagogická metóda
Tento terminus-technicus nepochádza priamo od profesora Sommera. Dopátral som sa k tomu, že toto zvláštne slovné spojenie prvý krát zrejme použil osvietenský teoretik pedagogiky Peter Villaume. Proti sebe postavil do antagonistickej súvzťažnosti štúdium čisté a štúdium chlebové (Brotstudium). Chlebové štúdium považoval za výhodnejšie, lebo rozumu sa ním dostáva nezávislejšej práce. „Der grosse Mann wird geboren, nicht erzogen!“[4]
Diferenciácia základných typov štúdia na čisté (niekedy sa zvykne označovať aj ako „idealistické“, pre jeho odtrhnutosť od potrieb bežného života) a chlebové (jeho účel sa obmedzuje na prípravu pre život v praxi) bol teórii pedagogiky známy už v 19. storočí a v odbornej literatúre ho často pretriasali pred prvou svetovou vojnou.[5] Jedna z diskusií tohto druhu sa typicky týkala zachovania výučby latinského jazyka na vtedajších gymnáziách humanistického typu. Niekde dokonca chceli trápiť študentov s hodinami starogréčtiny! Nedá nám na tomto mieste opomenúť zľudovený citát, že napokon „i skladník ve šroubárně si může přečíst Vergilia v origináli“.[6]
Bez úsilia zľahčovať túto problematiku však možno poukázať na naliehavé konštatovanie v jednom z dobových článkov o reforme stredoškolského štúdia: „Krásně se to mluví o pokladech antické kultury, o něž nesmí prý mládež býti oloupena. Ale skutečnost vyhlíží jinak… Studium antiky by se hodilo jako kulturní luxus jen pro ty, kdo mají k tomu opravdové vnitřní povolání a pak zbytečný čas, neboť dnešní gymnasium je průchodní chlebové studium pro massu žactva, z valné části vůči staroklasicismu lhostejného, ba nepřátelského, a jemuž jde jen o jednu metu: maturitní vysvědčení.“[7]
Chlebové štúdium ako pejoratívny výraz
V tomto kontexte nadobúda chlebové štúdium úplne iný zmysel. Už nejde len o zameranie, resp. účel pedagogického procesu. V tomto duchu „chlebové štúdium“ predstavuje expresívne a pejoratívne označenie praktík skupiny študentov, ktorí navštevujú univerzitu len z pragmatických dôvodov, aby čím skôr nadobudli doklad o vzdelaní v podobe právnického titulu iuris utrisque doctor. Titul bol pre nich prostriedkom na dosiahnutie pohodlného života v budúcnosti. Necítili ozajstnú spolupatričnosť k svojmu stavu a lásku k alma mater.
Zo všetkého ma na tom najviac udivuje, že honba za titulmi a nepoctivý prístup k univerzitnému štúdiu bol v našom prostredí prítomný už v období medzivojnovej republiky:
„Studium již není cílem, nýbrž namnoze jen prostředkem k dosažení lepší kvalifikace. Jim nejblíže jsou ti, kteří provozují t. zv. studium chlebářské. Záleží jim jen na vykonání zkoušek, po případě na doktorském diplomu. Celé jejich studium je vyčerpáno přípravou na zkoušku. Jsou však i posluchači, kteří se dali zapsati na práva z rozpaků. Jsou to lidé, kteří sice dosáhli formální kvalifikace pro studium vysokoškolské, avšak skutečného povolání pro toto studium necítí. Na vysokou školu je přivádí nemožnost nalézti zaměstnání s kvalifikací středoškolskou, jindy zase představa pohodlného a laciného studia nebo i přímo snaha využití různých výhod studia vysokoškolského.”[8]
Na druhej strane bol tento fenomén aj kritizovaný. Pri charakteristike dejín Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave som sa v archívnych dokumentoch stretol s úprimným odsúdením podobných praktík zo strany jej predstaviteľov. Už v historicky prvej slávnostnej reči nášho prvého dekana, profesora Dr. Augustína Rátha, ktorú predniesol pri príležitosti začatia prednášok na Právnickej fakulte v októbri 1921, sa uvádza:
„ …Na začiatku vašich štúdií Vám hovorím, aby ste hľadeli priniesť do skladu a harmónie javy života s vyššími ideálmi dobra a pravdy. Štúdium práva nesmie byť ako konské dostihy, závody s prekážkami, kde sa len beží, skúšky skladajú, ľudia sa ženú za diplomom, aby si čím pohodlnejšie zariadili život. Na právnika s akademickou hodnosťou a diplomom za rámom nesmie nikto hľadieť ako na človeka, ktorý vraj za peniaze klame. Ius respondendi musí byť i dnes veľkou cťou a právnikov dom, kancelária musí sa stať azylom utlačených a bezprávnosťou poškodených. Keď aj žiť treba, a aj služobník práva je hoden mzdy svojej, ale nesmie nikdy zabúdať, že vykonáva nobile officium…“[9]
Hneď pri vzniku Právnickej fakulty Univerzity Komenského teda pokladal profesorský zbor za nevyhnutné čo najrezolútnejšie bojovať proti chlebovým názorom určitej skupiny študentstva. Aj dekan a neskorší rektor Univerzity Komenského v roku 1926/1927, profesor Otakar Sommer: „porážel statečně zakořeněné domnění, že universita jest jen továrna na laciný tovar doktorského diplomu. Sommer věděl, že v praktickém životě uslyší snad již jen málokdo něco prohloubenějšího o vědě, donucoval, aby každý prošel aspoň na studiích očistnou a obrodnou vědeckou lázní s příměsí nejživnějších solí.“[10]
Prirodzene, určite nešlo len o špecifikum na Univerzite Komenského, ale o širší spoločenský problém. Chlebové štúdium sa rozmohlo natoľko, že v Nemecku sa v prostredí študentov práva ustálilo porekadlo: „Als Jurist kann man alles werden, sogar Jurist!“ Ako právnik môžeš robiť všetko, dokonca aj právnika.
Záver
Spôsobom, ako som túto úvahu začal, tak aj skončím. Hviezdoslavovým zvolaním! Som totiž presvedčený, že príspevok vo forme odborného „blogu“ umožňuje len mierne prihliadnutie na zaužívané limity, štandardy a normy. Pridanú hodnotu predstavuje v týchto eventualitách skutočnosť, ak možno formou prerozprávania sprítomniť nejakú črtu spoločne prežitého, teda toho, čo je zakorenené v našej historickej pamäti, aj keď u každého zostáva autentickou jeho vlastná optika.
„Sme uhly stavby, dychtivej vzrásť k nebu,
korábu vlny smerom v Kolchidu;
snáh ramená sme v neustálom ruchu: —
kde za to nám mzda, prípust k výhod chlebu,
česť ľudská, srdcu rozkoš, svetlo duchu…?
Tie chceme! voláme… kým neprídu.
Pavol Országh Hviezdoslav: Dozvuky.[11]
Autor: JUDr. Martin Gregor, PhD., Katedra rímskeho práva, kánonického a cirkevného práva, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, email: martin.gregor@flaw.uniba.sk
[1] HVIEZDOSLAV, Pavol Országh. Hviezdoslavove sobrané spisy básnické. Sväzok 1: Oddiel epický. Turčiansky sv. Martin, Matica slovenská, 1924, s. 311.
[2] „Prekážky sú: najprv moje advokátske zamestnanie, viac než inokedy; po chlebovej úmornej práci nezbýva mi síl k dačomu lepšiemu, bárs bych i mal kus slobodného času, pravda, len v neskorej noci.“ List P. O. Hviezdoslava Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému, 2. februára 1884. Pozri: ŠMATLÁK, Stanislav (eds.). Korešpondencia P. O. Hviezdoslava so Svetozárom Hurbanom Vajanským a Jozefom Škultétym. Bratislava: Veda, 1962, s. 382 s.
[3] HARAMIA, Ivan. Niekoľko poznámok k literárnemu odkazu Otakara Sommera. In Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae, roč. 18. Bratislava: Univerzita Komenského, 1999, s. 101-106.
[4] VILLAUME, Peter. Practische Logik für junge Leute, die nicht studiren wollen. Berlin: Lagarde und Friedrich, 1787, s. 154.
[5] O pokrokovém hnutí v učitelské obci. In ÚLEHLA, Josef. Listy paedagogické. Praha: Nákladem dědicství Komenského, 1904, s. 251-286.
[6] Replikla profesora Hrbolka v klasickej komédii Oldřicha Lipského „Marečku, podejte mi pero“.
[7] Glossy k debatám o středoškolské reformě. In Rozhledy: List pro politiku, vědu, literaturu a umění, 1908, roč. 18, č. 3, s. 55.
[8] BUŠEK, Vratislav. Sommrovy snahy o reformu právnických studií. In BOHÁČEK, Miroslav (ed.). Otakar Sommer: K prvému výročí jeho smrti. Turnov: Müller, 1941, s. 101.
[9] Citované podľa: Právnici na Univerzite Komenského v Bratislave: 75 rokov činnosti Právnickej fakulty UK (1921-1996). Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1996, s. 11-14.
[10] PRAŽÁK, Albert. Doba a osobnost. In BOHÁČEK, Miroslav (ed.). Otakar Sommer: K prvému výročí jeho smrti. Turnov: Müller, 1941, s. 300-301.
[11] HVIEZDOSLAV, Pavol Országh. Dozvuky, Krvavé sonety a básne príležitostné. Pripravil Andrej Kostolný. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, 528 s.