Pozor na únik inovátorov z krajiny.
S menším oneskorením sa aj v politickej debate na Slovensku mihla myšlienka zdaňovania robotov. Bez ohľadu na to, kto ju v rámci predvolebného boja priniesol, ide o zaujímavú tému hodnú minimálne niekoľkých postrehov.
Tým prvým je, že ide o jedno z navrhovaných riešení na globálny jav, ktorý naozaj existuje. Tým je štvrtá priemyselná revolúcia, ktorá zjednodušene predstavuje ďalší vývojový stupeň masívnej automatizácie, ktorú sme zažili už v minulom storočí.
Čo sme urobili preto, aby nás nenahradili roboty
Digitálne riešenia prinášajú veľký potenciál a pochopiteľne pre niektorých aj veľké riziká. Potenciál je tradične v tom, že efektívnejšie spôsoby výroby a distribúcie prinesú zlacnenie tovarov a služieb, ktoré predtým boli vyhradené len pre tie bohatšie vrstvy.
Tým rizikom je, že zlomovo bude vymazané obrovské množstvo pracovných miest a nové (zaujímavejšie) budú vznikať len postupne.
Štát, kde takýto zlom nastane, bude zasiahnutý minimálne dvakrát. Jednak mu naraz pribudne masa nezamestnaných a narastú verejné výdavky na ich podporu. Súčasne sa zmenšia rozpočtové príjmy pochádzajúce zo zdanenia práce.
Nezdá sa vo vyššie uvedenom kontexte prekvapivé, že s nápadom dane z robotov prišiel právnik.
To riešenie pôsobí na prvý pohľad pomerne elegantne. Nová daň by mala cieliť priamo na robotov a tým ich nasadenie vlastne predražiť oproti ľudskej pracovnej sile.
Tým by mal štát na jednej strane pribrzdiť nahrádzanie ľudskej pracovnej sily robotmi a súčasne ako bonus by mal získať aj dodatočné daňové príjmy. Už len doladiť niektoré, nie úplne nepodstatné detaily akým je definícia, čo je to vlastne ten robot…
Kým je ešte čas, treba sa napríklad zamyslieť nad tým, aké „kádre“ naše školstvo momentálne produkuje a ako to zmeniť. Tiež sa treba pozrieť na stav našej vedy. Tiež tu máme evergreeny v podobe stability podnikateľského prostredia, vymáhateľnosti práva, veľkosti administratívnej záťaže, či celkovej efektívnosti nakladania s verejnými zdrojmi.
Napokon, niektoré štáty už experimentovali aj s konceptom univerzálneho základného príjmu pre tých, čo (obrazne povedané) už nebudú mať šancu sa adaptovať. Chápem však, že všetky tieto cesty zahŕňajú veľa drobnej a systematickej práce a nepredávajú sa tak bombasticky ako všeliek v podobe novej dane.
Stará dilema zdaňovania
Ekonomicky sa táto nová daň až takou novinkou nezdá byť a v skutočnosti sa vraciame k pomerne starej dileme, či zdaňovať viac prácu, alebo kapitál. Hlasy odporcov (z radov Svetovej banky, ale aj Európskej komisie) zdôrazňujú práve fakt, že daň z robotov ako prakticky každá daň uvalená na kapitál so sebou nesie riziko, že ten kapitál z krajiny vypudí.
“ Hoci daň z robotov znie lákavo, osobne by som sa prihováral za menej radikálne nástroje riešenia rizík štvrtej priemyselnej revolúcie. „
Pokrok si pôjde ďalej svojím tempom, ale už sa na ňom budú podieľať iné štáty. Paradoxne teda dobre mienené opatrenie môže viesť k presnému opaku, zbrzdí zmeny v štruktúre ekonomiky krajiny, ktorej potom môže ujsť vlak a neskoršie dosahy môžu byť ešte bolestivejšie.
Hoci teda daň z robotov ako nový koncept znie lákavo, osobne by som sa prihováral za menej radikálne nástroje riešenia rizík štvrtej priemyselnej revolúcie.
Ako zdaňovať digitálne giganty
Zaujímavou paralelou sa tu zdá byť téma zdaňovania digitálnej ekonomiky, kde už niektoré štáty podnikli svoje nesmelé kroky a pred časom už bol na stole aj návrh smernice EÚ, ktorý mal novú daň zaviesť.
Politicky ide tiež o vďačnú tému, lebo implicitne ide o zdanenie väčšiny ziskov gigantov ako Google, Facebook, Amazon atď. Tieto spoločnosti už nepotrebujú mať v každom štáte zriadenú distribučnú spoločnosť pre svoje služby a gro svojich služieb, teoreticky vedia dodávať z jedného miesta do celého sveta.
Súčasný stav konzervovaný niekoľkými tisíckami bilaterálnych zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia favorizuje zdanenie v štáte, kde bola určitá hodnota vytvorená (čiže tam, kde ten geniálny algoritmus vznikol a odkiaľ je ďalej vylepšovaný).
Tento status quo pochopiteľne vyhovuje USA, kde by tie zisky mali byť jedného dňa zdanené. Proti nim stoja prakticky všetky štáty, kde majú vyššie uvedení giganti platiacich zákazníkov a ktorých daňové príjmy pochádzajú maximálne tak z miezd zamestnancov lokálnych obslužných centier.
Diskusie o novom systéme zdanenia tak ešte môžu určitý čas trvať a je už teraz možné očakávať, že riešenie nebude predstavovať nejaký ideálny koncept, ale bude sa pohybovať v línii politického pragmatizmu.
Zdržanlivosť je na mieste
Tým paradoxným sprievodným javom debát o zdanení digitálnej ekonomiky je, že štáty, ktoré už daň z digitálnych služieb medzičasom jednostranne zaviedli, alebo sa tak chystajú urobiť, túto daň vystavali ako daň spotrebnú.
Tam sa však z podstaty takejto dane predpokladá, že dodávateľ tovaru alebo služby podliehajúceho spotrebnej dani túto prakticky celú prenesie na svojho odberateľa.
Jediným logickým dôsledkom uvalenia digitálnej dane potom bude len predraženie digitálnych služieb pre miestnych podnikateľov a spotrebiteľov.
Vynára sa tu tak paralela s neúspešným príbehom slovenského odvodu obchodných reťazcov, a tak je vlastne pozitívne, že slovenské ministerstvo financií je v tejto otázke skôr zdržanlivé.
Ani tu sa zatiaľ nezdá, že by nejaký nový prevratný koncept vedel zázrakom nahradiť systematickú prácu správcov dane na znižovaní daňových medzier pri už existujúcich daniach. DPH je v tomto favorit, ale aj pri dani z príjmov existujú významné rezervy. Napríklad pri prenajímaní bytov cez Airbnb môžeme rovno pracovať s predpokladom, že iba časť takýchto „podnikateľov“ svoje príjmy riadne priznáva a platí z nich dane.
Oblúkom sa tu vieme vrátiť k potenciálu digitalizácie. Môže z nej ťažiť aj správca dane, keď prispôsobí fungovanie svojej daňovej správy možnostiam tretieho tisícročia.
V Európe sa napríklad stávajú štandardom predvyplnené daňové priznania zasielané daňovníkom elektronicky už len na schválenie. Otázka centrálnych úložísk účtovných údajov a faktúr už tiež nie je sci-fi. Údaje o bankových účtoch sa celosvetovo zasielajú automaticky správcom dane, a teda je oveľa ťažšie svoj príjem jednoducho „schovať“ na Bahamách.
Ovocie týchto krokov sa mi momentálne zdá bližšie ako to, čo potenciálne môžu priniesť veľké iniciatívy v podobe nových daní a veľkých globálnych reforiem.
Autor: doc. JUDr. Ing. Matej Kačaljak, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra finančného práva, E-mail: matej.kacaljak@flaw.uniba.sk
Tento odborný príspevok bol pôvodne publikovaný na SME Komentáre. Odkaz: https://komentare.sme.sk/c/22311439/pri-zdanovani-robotov-a-gigantov-sa-neradno-ponahlat.html