Autor sa v tomto odbornom príspevku venuje centiniu prvej univerzálnej medzinárodnej organizácii-Spoločnosti národov a jej prínosu k medzinárodnej bezpečnosti.
Pred 100 rokmi 10. januára 1920 vznikla Spoločnosť národov (Société des Nations, League of Nations), ktorá vzišla zo zložitého medzinárodného usporiadania po I. svetovej vojne a ktorá bola „najmúdrejšou ideou, ktorá z tohoto usporiadania vyplynula“.[1] Vznikla na základe Versaillskej mierovej zmluvy, ktorá bola podpísaná 28. júna 1919 v zrkadlovej sále francúzskeho zámku Versailles. Hlavným autorom myšlienky vzniku medzinárodnej organizácie, ktorej cieľom sa stala demilitarizácia a udržanie svetového mieru na báze kolektívnej bezpečnosti a diplomacie, bol americký prezident Woodrow Wilson[2], ktorý za iniciovanie vzniku Spoločnosti národov dostal Nobelovu cenu mieru. Idea Spoločnosti národov a viera v zaistenie mierovej budúcnosti jej prostredníctvom bola po prvej svetovej vojne všeobecne veľmi populárna. Hoci svetové mocnosti mali značný vplyv na politický vývoj, v 30. rokoch sa prejavili minimálne možnosti vynútenia mierových procesov diplomatickou cestou prostredníctvom tejto prvej univerzálnej medzinárodnej organizácie. Nemecká, talianska, ale aj japonská expanzívna politika nebrali na Spoločnosť národov takmer žiadny ohľad a následné vypuknutie druhej svetovej vojny jej osud prakticky spečatilo. Formálne bola Spoločnosť národov ako neúspešná organizácia rozpustená 18. apríla 1946, ale v tej dobe už jej funkciu garanta svetového mieru prevzala nová univerzálna Organizácia spojených národov (OSN), ktorá bola založená 24. októbra 1945 v San Franciscu. Napriek celkovému zlyhaniu Spoločnosti národov v otázke udržania svetového mieru by ale bolo vhodné pripomenúť aj niektoré čiastkové úspechy, ktoré sa na poli mierového riešenia sporov medzi subjektami vtedajšieho medzinárodného spoločenstva podarilo Spoločnosti národov dosiahnuť, keďže už v období jej fungovania možno badať základy mierového riešenia sporov prostredníctvom ozbrojených síl členských štátov a formovanie sa budúcich zásad mierových operácií OSN.[3] Tieto operácie pod egidou OSN predstavujú aj v súčasnosti pomerne významný nástroj medzinárodného spoločenstva na vynútenie a udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, aj keď ich výsledky sú v niektorých prípadoch min. diskutabilné, priam až dubiózne.[4] Dôležitým aspektom, ktorým sa Spoločnosť národov odlišovala od predchádzajúceho obdobia usporiadania medzinárodného spoločenstva bolo, že sa do jej činnosti mohli zapojiť aj štáty mimo dominantnej európskej mocenskej politiky[5] a že bola postavená na spoločných myšlienkach a hodnotách. Jej hlavným úspechom je, že počas svojho fungovania „dokázala urovnať konjuktúrne spory vyplývajúce z aplikácie mierových zmlúv“.[6]
Prvou takouto úlohou bola od roku 1920 správa Sárska, ktoré bolo po 1. svetovej vojne odčlenené od Nemecka a bolo z neho vytvorené samostatné územie ako súčasť francúzskej colnej únie. Po uplynutí 15 rokov sa malo Sársko v referende rozhodnúť o svojom ďalšom osude. Spoločnosť národov menovala 5-člennú komisiu pre vykonávanie správy nad teritóriom. Keďže sa ešte pred plánovaným referendom dostal v Nemecku k moci Hitler a v Sársku boli silne rozdúchavané nacionalistické vášne, Spoločnosť národov na posilnenie svojej autority rozmiestnila v oblasti 3300 väčšinou britských a talianskych vojakov, vedených dvoma základnými princípmi, neskôr typickými pre mierové misie OSN: súhlasom hosťujúcej krajiny a použitia sily iba v sebaobrane. Tieto vojská napomohli k pokojnému priebehu slobodného referenda v ktorom sa až 90% obyvateľstva vyslovilo za návrat k Nemecku.
Druhou takouto úlohou bolo vyriešenie statusu nemeckého mesta Gdaňsk, ktoré sa po povojnových zmenách hraníc ocitlo v Poľsku, ktoré si na neho robilo nárok. Tento prípad sa dostal na pôdu Spoločnosti národov a pokiaľ sa o ňom diskutovalo boli tu rozmiestnené dva prápory spojeneckých vojsk podriadené autorite britského správcu. Na sklonku roku 1920 bol Gdaňsk vyhlásený slobodným mestom pod správou Spoločnosti národov, ktorej Vysoký predstaviteľ pre Gdaňsk riešil problémy a dohliadal nad demokratickým vývojom jeho inštitúcií.
Spoločnosť národov zaznamenala úspechy aj pri dohľade nad povojnovými referendami v Alenštajnsku, Šlezvicku, Marienwerdersku, Klagenfurte, Hornom Sliezsku a Šoproni.
Počas referenda Spoločnosť národov zväčša spravovala celú oblasť a pomáhali jej pritom medzinárodné jednotky v počte 450 až 3300 mužov.[7]
K úlohám Spoločnosti národov patrilo aj medzinárodné sprostredkovanie. Pri ňom si počínala úspešne hlavne v troch prípadoch, v spore o Alandské ostrovy medzi Švédskom a Fínskom[8], spore o Albánske hranice medzi Albánskom, Gréckom, Talianskom a Juhosláviou[9] a v spore medzi Gréckom a Bulharskom.[10] Vo všetkých týchto sporoch Spoločnosť národov potvrdila svoj sprostredkovateľský potenciál a rozhodujúcou mierou napomohla k definitívnemu riešeniu. Napriek úspechom v týchto oblastiach Spoločnosť národov zlyhávala v iných, ako bolo napr. odzbrojenie. Kritická situácia pre Spoločnosť národov nastala v prípade ak strany sporu nepristúpili na jej zásah, ako sa stalo v spore medzi Poľskom a Litvou o Vilnius.
Podobná situácia nastala aj pri invázii do Mandžuska a Abesínska členmi Spoločnosti národov Japonskom a Talianskom, ktorí boli pri jednomyseľnom systéme rozhodovania v Rade schopní blokovať kolektívne opatrenia namierené proti nim. Ďalším dôležitým zlyhaním je, že sa Spoločnosť národov nemohla oprieť o autoritu niektorých dôležitých aktérov, najmä USA a ZSSR.[11] Otázkou zostáva, či by Spoločnosť národov vykonávala svoje funkcie úspešnejšie ak by sa pri jej vytvorení presadil princíp medzinárodných vojenských síl navrhovaný jedným z jej významných zakladateľov, Léonom Burgeoisom, ktorého návrh neprešiel kvôli obavám Anglicka. Podobný princíp bol neskôr vložený do Charty OSN, ale ani tam nebol nikdy realizovaný. Činnosť Spoločnosti národov teda položila inštitucionálny základ mierového riešenia sporov aj s použitím ozbrojených síl členských štátov. Nebol to ale jediný prínos ku garancii mierového vývoja. Na pôde Spoločnosti národov došlo aj ku kriminalizácii vojny, ako dovtedy legálneho prostriedku riešenia sporov medzi štátmi. Prvým pokusom bol Ženevský protokol o pokojnom riešení medzinárodných sporov z r. 1924, ktorý prehlásil vojnu za medzinárodný zločin. Problém bezpečnosti sa totiž po 1 svetovej vojne stal jedným z hlavných problémov medzinárodnej politiky a medzinárodného práva ako konštatoval aj významný československý internacionalista medzivojnového obdobia – Antonín Hobza.[12] Avšak ani predmetný protokol sa nestal platným právom. Snaha stroskotala na nedostatočnom počte signatárov. Útočná vojna sa stáva medzinárodným deliktom až tzv. Briand-Kellogovým paktom z r. 1928, ktorým sa štáty zriekli vojny ako prostriedku národnej politiky a uznali, že spory sa majú riešiť mierovou cestou.[13] Jeho slabinou bolo, že neobsahoval sankcie za porušenie, ale aj tak je možné od nadobudnutia platnosti Paktu konštatovať, že útočná vojna sa stala nelegálnym prostriedkom riešenia sporov a zásluhu na tom má bezpochyby Spoločnosť národov, ktorá síce v konečnom dôsledku nedokázala zabrániť vypuknutiu novej svetovej vojny, ale rozhodne stojí za to si pripomenúť aj niektoré jej čiastkové úspechy, ktoré položili základy nového svetového poriadku, založeného na rešpektovaní medzinárodného práva všetkými subjektami medzinárodného spoločenstva bez rozdielu veľkosti a vplyvu, čo ani v súčasnosti nie je samozrejmosťou pri pohľade na konanie niektorých svetových mocností s veľmi pochybným výkladom noriem medzinárodného práva na ktorých formovaní sa podieľala už Spoločnosť národov pred takmer 100 rokmi.
Autor: JUDr. Daniel Bednár PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra medzinárodného práva a medzinárodných vzťahov , E-mail: daniel.bednar@flaw.uniba.sk
Vlajka Spoločnosti národov, zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/League_of_Nations
[1] ROBERTS, J.M.: Dvacáté století. Dĕjiny svĕta od roku 1901 do současnosti. Praha-Plzeň: Beta – Borovský Ševčík, 2004, s. 214.
[2] MAREŠ, F.: Mezinárodní jednota pro společnost národů: (Otisk z Národních listů). V Prahe: Státovědecká společnost, 1920.(Rozpravy a přednášky Státovědecké společnosti. Pořádá Jan Kapras. Čís. 2/1920), s.7.
[3] BEDNÁR, D.- MARKOVÁ, V.: Budúcnosť mierového riešenia sporov podľa kapitoly „Šesť a pol“. Príspevok prednesený na 12. česko-slovenskom medzinárodnoprávnom sympóziu v Kroměříži, 4.-6.októbra 2019
[4] BEDNÁR D.: K niektorým aspektom mierových operácií OSN. In: Kolektív autorov, Aktuálne otázky medzinárodného práva. Zborník príspevkov vydaný pri príležitosti 70. narodenín doc. JUDr. Petra Vršanského, CSc. (Wolters Kluwer 2019) s. 14-34.
[5] Z pôvodných 42 členov bolo 26 neeurópskych.
[6] FILIPPI – CODACCIONI, A. M., FRAGONARD, M., GAUTHIER, Y., ROGUES, P. A.: Dĕjiny 20. století. Encyklopedie politického ekonomického a kulturního dĕní. Praha: Mladá Fronta, 1994, s. 322- 323.
[7] až 15 500 prípade Horného Sliezska
[8] Po predložení problému Rade SN, táto priznala kontrolu Fínsku za silnej autonómie pre domáce švédske obyvateľstvo.
[9] Keď začali po Prvej svetovej vojne nároky na jeho územie, Albánsko predložilo požiadavku SN, ktorá menovala vyšetrovaciu komisiu na stanovenie definitívnych hraníc. Zároveň bol vyslaný tím, ktorý počas tohto procesu vykonával dohľad na neutrálnou zónou.
[10] Keď si v roku 1925 náhodná pohraničná prestrelka medzi hliadkami Grécka a Bulharska vyžiadala jednu až dve obete na gréckej strane, Grécko začalo okupáciu blízkeho bulharského mestečka Petrich. Bulharsko požiadalo o pomoc SN, ktorá rýchlo zareagovala a nariadila stiahnutie gréckych vojsk. Taktiež rozmiestnila skupinu vojenských pozorovateľov, viedla vyšetrovanie a priradila dvoch neutrálnych švédskych dôstojníkov, aby pomohli armádam Grécka a Bulharska pri reorganizácii ochrany hraníc, aby sa už v budúcnosti podobná situácia neopakovala.
[11] HOBZA, A.: Úvod do mezinárodního práva mírového. Část I. Praha, 1933. s.132.
[12] HOBZA, A.: Úvod do mezinárodního práva mírového. Část I. Praha, 1933. s.139.
[13] Viac k Briand-Kellogovmu paktu pozri: The Internationalists: How A Radical Plan to Outlaw War Remade the World. By Oona A. Hathaway and Scott J. Shapiro. New York, New York: Simon and Schuster, 2017. Dostupné aj ako audiokniha na: www.audible.com/pd/The-Internationalists-Audiobook/