Odborný príspevok predstavuje 2. časť série, v ktorej autorka analyzuje druhy územných rozhodnutí. Autorka v odbornom príspevku definuje a analyzuje platnú a účinnú právnu úpravu rozhodnutia o využívaní územia. V príspevku je uvedená aj súvisiaca judikatúra súdov Slovenskej republiky.
Rozhodnutie o využívaní územia zaraďujeme podľa § 32 ods. 1 písm. b) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,SZ“) medzi územné rozhodnutie, na základe ktorého je možné meniť využitie územia.
Prostredníctvom tohto druhu rozhodnutia dochádza k povoleniu nového využitia územia oproti pôvodnému účelu a spôsobu využitia[1], a zároveň sa určujú podmienky nového využívania územia vzhľadom na potreby žiadateľa. V podmienkach nového využívania územia sa určí najmä spôsob, akým sa má územie upraviť, usporiadať, zalesniť, odvodniť, pripojiť na pozemné komunikácie, na siete a zariadenia technického vybavenia územia, spôsob zabezpečenia požiadaviek vyplývajúcich z blízkosti chránených častí krajiny a zo stanovísk dotknutých orgánov a určenia požiadaviek na ochranu existujúcich stavieb a zelene.[2]
Ustanovenie § 39b ods. 3 SZ taxatívne vymenúva prípady, kedy je potrebné dané rozhodnutie. Rozhodnutím o využívaní územia sa povoľujú opatrenia, ktoré nemajú charakter stavby (napr. terénne úpravy).[3] Na terénne úpravy, ktorými sa podstatne mení územný systém ekologickej stability, vzhľad krajiny, využitie významných krajinných prvkov alebo odtokové pomery v území, najmä na výkop alebo zasypanie priekop, zavážky, na násypy a meliorácie sa vyžaduje podľa § 39b ods. 3 písm. a) SZ okrem tohto druhu rozhodnutia aj stavebné povolenie, a to v prípadoch, ak sa jedná podľa § 71 ods. 1 písm. a) SZ o terénne úpravy, ktorými sa podstatne mení vzhľad prostredia alebo odtokové pomery. Podľa § 39b ods. 3 písm. e) a § 71 ods. 1 písm. b) SZ sa rozhodnutie vyžaduje aj na ťažobné práce, im podobné práce a s nimi súvisiace práce, ak zákon č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení neskorších predpisov neustanovuje inak. V súvislosti s § 27 ods. 6 zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení neskorších predpisov je rozhodnutie o určení a zmene dobývacieho priestoru rozhodnutím o využití územia v rozsahu jeho vymedzenia na povrchu. V rozhodnutí o využívaní územia môže stavebný úrad upustiť od vydania stavebného povolenia na tento druh terénnych úprav a prác.[4]
Je dôležité tiež uviesť, že podľa § 40 ods. 1 SZ rozhodnutie o využívaní územia platí dva roky odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť, ak stavebný úrad neurčil v odôvodnených prípadoch dlhšiu lehotu. Rozhodnutie nestráca však platnosť, pokiaľ bola v týchto lehotách podaná žiadosť o stavebné povolenie alebo o povolenie na terénne úpravy, práce a zariadenia podľa 71 ods. 1 SZ, alebo ak sa začalo s využitím územia na určený účel.
Rozhodnutie o využívaní územia sa zlúči s rozhodnutím o umiestnení stavby, ak sa má na pozemku, ktorého sa rozhodnutie týka, uskutočniť aj stavba. Uplatnenie uvedeného ustanovenia v praxi umožňuje v podstatnej miere zjednodušiť a skrátiť proces povoľovania.[5]
S rozhodnutím o využívaní územia sú nepochybne spojené i zásahy do verejných záujmov a subjektívnych práv. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,NS SR“) sp. zn. 5 Sžp/10/2009 zo dňa 12.01.2010 pripúšťa obmedzenie práv jednotlivca v prípade stretu verejného záujmu na ochrane životného prostredia a súkromných práv. Nielen stavebné konanie samotné, ale aj územné konanie predstavuje konanie o veci, ktorou môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, a nie je možné vylúčiť, že aj výrazným spôsobom. Otázku, či záujmy ochrany prírody a krajiny sú v konkrétnej veci skutočne dotknuté, a to aj vzťahom do budúcnosti, a pokiaľ áno, potom v akom rozsahu a s akými následkami, o tom má právomoc rozhodnúť orgán ochrany prírody a krajiny vo forme vyjadrenia alebo iného stanoviska. Stavebný úrad nesmie nechať nepovšimnuté záujmy ochrany prírody a krajiny (§ 103 ods. 6 zák. č. 543/2002 Z. z.) a vyjadrenie alebo iné stanovisko musí vyhodnotiť ako nevyhnutný podklad pre rozhodnutie. Tento záver má aj podklad v ust. § 39b ods. 3 písm. b) a ods. 5 SZ. Podľa § 39b ods. 3 písm. b) SZ rozhodnutie o využívaní územia sa vyžaduje na zriadenie alebo zrušenie verejných sadov, parkov, okrasných záhrad a inej zelene, ak sú spojené s terénnymi prácami, s odstraňovaním zelene, s vybavením chodníkmi a inými spevnenými plochami, s umiestnením drobnej záhradnej architektúry a technickým prevádzkovým zariadením na osvetlenie a údržbu zelene. Podľa § 39b ods. 5 SZ rozhodnutie o využívaní územia sa zlúči s rozhodnutím o umiestnení stavby, ak sa má na pozemku, ktorého sa rozhodnutie týka, uskutočniť aj stavba. S prihliadnutím na čl. 44 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov (pozn. autora – ďalej len ,,Ústava SR“) a § 17 ods. 1 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí pre NS SR vyplýva záver, že verejný záujem na ochrane životného prostredia ako základného predpokladu existencie ľudskej bytosti je mimoriadny a preto právny poriadok SR jej venuje zvýšenú pozornosť a na základe uvedeného je prípustné výkon niektorých práv jednotlivca obmedziť. Najmä toto je markantné v prípade stretu verejného záujmu na ochrane životného prostredia a súkromných práv, ktorým je napríklad vlastnícke právo, ktorých obsah (pre vlastníctvo je to čl. 20) a zvýšená ochrana v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 veta druhá) sú zakotvené priamo v Ústave SR. Pritom k obsahu vlastníckeho práva k pozemkom jednoznačne prislúcha právo na realizáciu stavby. Potom je celkom prirodzené, že zákonodarca prostredníctvom ust. § 4 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z. z. zakotvil všeobecnú prevenčnú povinnosť nielen štátu ale aj jednotlivcov, aby vzhľadom na zachovanie zdravého životného prostredia prispôsobili vykonávanie svojich činností tak, aby nedošlo k poškodeniu životného prostredia alebo jeho, pre existenciu jednotlivca nenahraditeľných zložiek, a ďalej v špeciálnych ustanoveniach, ktorým je napríklad § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny ako aj ust. § 39a SZ, túto prevenčnú povinnosť bližšie rozviedol pre podmienky výkonu vlastníckeho práva v územnom plánovaní.[6]
V súvislosti s rozhodnutím o využívaní územia je zaujímavým aj rozsudok Krajského súdu Trnava, sp. zn. 14 S/78/2009 zo dňa 26.04.2012, ktorý pojednáva o vplyve vydaného rozhodnutia o využívaní územia na právom chránené záujmy osôb. Pri riešení otázky, či práva a právom chránené záujmy konkrétnych osôb môžu byť rozhodnutím o využití územia priamo dotknuté, treba vyhodnotiť, či výsledok konania – rozhodnutie o využití územia môže spôsobiť priamy zásah do právnej pozície tvrdeného účastníka konania, t. j. či jeho hmotnoprávne postavenie bude po vydaní rozhodnutia iné ako pred jeho vydaním. Nepostačuje, ak sa vydané rozhodnutie dotkne konkrétnej osoby len nepriamo, napr. ekonomicky. Nepostačuje ani sprostredkovaný vplyv alebo vplyv zasahujúci faktický záujem osoby. Tvrdením osoby, že spĺňa podmienky pre uznanie za účastníka konania jej vzniká zo zákona procesný nárok na to, aby bola pribratá do konania, pričom za štandardných podmienok správny orgán osobitným rozhodnutím rozhoduje o prípadnom nepriznaní postavenia účastníka správneho konania, ak zistí, že osoba nie je legitimovaná z hmotnoprávneho hľadiska.[7]
Vzhľadom na vyššie uvedené judikáty možno uviesť, že je možné obmedziť právo na realizáciu stavby, ktorá sa má uskutočniť na pozemku, ktorého sa rozhodnutie o využívaní územia týka. Toto právo možno obmedziť v prípade jeho stretu s verejným záujmom, ktorý spočíva v ochrane životného prostredia. V konaní o využití územia je potrebné identifikovať aké osoby majú postavenie účastníkov konania.[8] Pri riešení otázky, či práva a právom chránené záujmy konkrétnych osôb môžu byť rozhodnutím o využití územia priamo dotknuté, treba vyhodnotiť, či rozhodnutie o využití územia môže spôsobiť priamy zásah do právnej pozície tvrdeného účastníka konania, t. j. či jeho hmotnoprávne postavenie bude po vydaní rozhodnutia iné ako pred jeho vydaním.[9]
Autorka: Mgr. Viera Jakušová, PhD., Katedra správneho a environmentálneho práva, e-mail: viera.jakusova@flaw.uniba.sk
[1] RIŠIANSKÝ, Š. a kol., Stavebný zákon s komentárom. Územné plánovanie a stavebný poriadok. s. 25. roč. č. 11. Žilina: Poradca s. r. o., 2020, s. 114.
[2] Pozri § 39b ods. 2 SZ.
[3] Pozri § 39b ods. 3 písm. a) SZ.
[4] Pozri § 71 ods. 2 SZ.
[5] Pozri § 39b ods. 5 SZ.
[6] Rozsudok NS SR, sp. zn. 5 Sžp/10/2009 zo dňa 12.01.2010.
[7] Rozsudok Krajského súdu Trnava, sp. zn. 14 S/78/2009 zo dňa 26.04.2012.
[8] Pozri § 34 SZ.
[9] Rozsudok Krajského súdu Trnava, sp. zn. 14 S/78/2009 zo dňa 26.04.2012.