V diskusiách ku kontroverznej novele súčasného vysokoškolského zákona č. 131/2002 Z. z. často zaznieva podporný argument, že jej schválením by sa vysoké školy na Slovensku vracali v oblasti politizácie a obmedzení samosprávy pred rok 1989. Cieľom tohto odborného blogu je v kontexte aktuálneho diania poskytnúť prehľad socialistickej vysokoškolskej legislatívy a pripomenúť prípravu poslednej novely vysokoškolského zákona zo sklonku obdobia reálneho socializmu koncom 80. rokov 20. storočia.[1]
Po druhej svetovej vojne sa obnovila činnosť vysokých škôl ako samosprávnych a autonómnych inštitúcií, ktoré riadili a spravovali akademické senáty v čele s rektormi, v rámci fakúlt profesorské zbory a dekani. Pre KSČ bolo takéto postavenie vysokých škôl neprijateľné a preto hneď po februári 1948 v ich pôsobení nastolili radikálne zmeny. Nový zákon o vysokých školách č. 58/1950 Zb. prijalo Národné zhromaždenie Československej republiky 18. mája 1950. Takmer celá rozhodovacia právomoc v oblasti vysokých škôl bola daná Ministerstvu školstva, vied a umení, ktoré malo jednotne spravovať všetky vysoké školy po stránke ideovej, pedagogickej a vedeckej. Spomenúť treba konkrétny § 31 tohto zákona, ktorý zoštátnil celý majetok vysokých škôl. Po prenesení právomocí nad riadením a správou vysokých škôl na ministerstvo školstva, resp. ministra školstva sa ale rýchlo ukázalo, že nie je v jeho silách zvládnuť všetky činnosti, ktoré na neho boli delegované. Tieto z veľkej časti na vysokých školách prevzali na nich pôsobiace organizácie KSČ, resp. KSS, ktoré de facto riadili bežné činnosti vysokých škôl a presadzovali na nich rozhodnutia centra – rozhodnutia Predsedníctva ÚV KSČ. Ministerstvo školstva sa v praxi sústredilo najmä na koncepčné riadenie a celkové usmerňovanie práce vysokých škôl.[2]
Dokladom uvoľnenia druhej polovice 60. rokov 20. storočia bolo aj znenie nového vysokoškolského zákona č. 19/1966 Zb., ktorý schválilo Národné zhromaždenie ČSSR 16. marca 1966. Boli ním posilnené vedecké rady vysokých škôl (fakúlt), ústredné riadenie ale naďalej prináležalo ministrovi školstva. Vysoké školy boli ustanovené ako štátne rozpočtové organizácie a mali mať možnosť vykonávať projektové a ďalšie práce pre štátne, družstevné, spoločenské a iné organizácie, ako aj pre jednotlivcov. V inom duchu sa už ale niesla novela zákona o vysokých školách, prijatá po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Prijalo ju Federálne zhromaždenie ČSSR v decembri 1969 ako zákon č. 163/1969 Zb. Išlo o účelovú novelu vysokoškolského zákona, prijatú s cieľom vytvoriť legislatívne podmienky k tomu, aby sa mohli aj na vysokých školách dôsledne realizovať normalizačné čistky.
Posledný, v poradí tretí, socialistický zákon o vysokých školách pred Novembrom 1989 bol zákon č. 39/1980 Zb. zo dňa 10. apríla 1980. Rozsahom išlo o najväčší z vysokoškolských zákonov – mal 105 paragrafov (prvá socialistický vysokoškolský zákon z roku 1950 mal 37 paragrafov, ten druhý z roku 1966 64 paragrafov). Legislatívne zakotvoval centralistické opatrenia prijímané v oblasti riadenia vysokých škôl v priebehu 70. a začiatkom 80. rokov. Vysokoškolský zákon potvrdzoval silné právomoci ministrovi školstva a rektorom vysokých škôl. Výrazne boli oslabené vedecké rady vysokých škôl (fakúlt), ktoré stratili právo voliť tajným hlasovaním funkcionárov vysokých škôl a podieľať sa na riadení vysokej školy (fakulty), ako im to umožňoval vysokoškolský zákon z roku 1966. Ich činnosť na riadení vysokej školy (fakulty) sa zúžila na funkciu poradného a iniciatívneho orgánu rektora (dekana). Novo boli vymedzené aj právomoci rektora a dekanov pri riadení vysokej školy. Ako už bolo naznačené, hlavnou črtou systému riadenia vysokého školstva bolo uplatňovanie vedúcej úlohy komunistickej strany. Tá sa uplatňovala „komplexne“, čo znamenalo, že základné organizácie KSS „svojím politickým a výchovným pôsobením“[3]ovplyvňovali všetky riadiace zložky, ktoré v systéme fungovali.
V druhej polovici 80. rokov 20. storočia, v období deklarovanej prestavby (oficiálne označovanej ako prestavba hospodárskeho mechanizmu a demokratizácie spoločnosti), sa pripravovali aj zmeny v oblasti vysokého školstva. V prípade riadenia vysokých škôl mala prestavba priniesť zmeny v dvoch hlavných oblastiach – decentralizácii a tzv. demokratizácii. Keďže sa začalo oficiálne priznávať, že po celej osi centralistické riadenie vysokých škôl, zakotvené vo vysokoškolskom zákone z roku 1980, bolo brzdiacim faktorom pre samostatnejšiu a efektívnejšiu prácu vysokých škôl, deklarovalo sa hľadanie nových foriem a metód ich riadenia. Riešením mala byť kombinácia skvalitnenia centrálneho riadenia pri posilnení zodpovednosti nižších článkov riadenia vysokých škôl za plnenie ich úloh, ktoré mali vo výchovno-vzdelávacej a vedeckej oblasti.[4] Takáto deklarácia ale iba signalizovala pokračovanie snahy o skvalitňovanie už existujúceho centralistického modelu, v tomto prípade vysokoškolského riadenia. Demokratizácia riadenia vysokých škôl bola chápaná ako posilnenie možnosti voľby vysokoškolských funkcionárov, k čomu bolo potrebné vrátiť späť postavenie vedeckých rád vysokých škôl (fakúlt) a rozšíriť účasť učiteľov a študentov na riadení škôl. Zaujímavé je, že už v tomto čase sa uvažovalo o možnosti rozdeliť riadne štúdium na vysokých školách na dva stupne. Konkrétne návrhy boli rozpracované v dokumente Návrh zásad novely zákona č. 39/1980 Zb. o vysokých školách [5] avšak do Novembra 1989 novela nebola prijatá.
Nový vysokoškolský zákon bol prijatý po Nežnej revolúcii Federálnym zhromaždením Českej a Slovenskej Federatívnej republiky už 4. mája 1990 ako zákon č. 172/1990 Zb. Napodobňoval vysokoškolské zákony západoeurópskych krajín a vychádzal z úplnej inej filozofie, ako predchádzajúce socialistické vysokoškolské zákony.
Z vyššie uvedeného prehľadu socialistickej legislatívy vyplýva, že vysoké školy na Slovensku boli viac ako 40 rokov vystavené silnej politizácii vtedajšej vládnucej komunistickej strany a v ich fungovaní absentovala skutočná samosprávnosť. Zaujímavé je, že samotní komunisti v období prestavby priznávali, že je to problém a deklarovali v tejto oblasti určité ústupky, pričom ale neplánovali prekročiť rámce oficiálnej ideológie marxizmu-leninizmu. To už ale ani zďaleka nestačilo vtedajším aktívnym vysokoškolským študentom, ktorí svoju nespokojnosť začali aktívnejšie prejavovať od roku 1988. Aktivity študentov Univerzity Komenského v Bratislave, predovšetkým jej Filozofickej fakulty, vyvrcholili demonštráciou 16. novembra 1989. Večernými ulicami vtedajšej socialistickej Bratislavy sa niesli heslá ako – „Slobodu“, „Demokraciu“, „Dialóg“, „Viac peňazí do škôl“ a aj heslo spájajúce politické a školské požiadavky vtedajšieho študentstva „Slobodu školstva“.[6]
Autor: Mgr. Tomáš Královič, PhD., externý študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. E-mail: kralovic49@uniba.sk
[1] Obsah blogu vychádza z autorovej dizertačnej práce – KRÁLOVIČ, T.Vysoké školstvo na Slovensku v druhej polovici 80. rokov 20. storočia a študentský prológ Nežnej revolúcie (demonštrácia 16. novembra 1989). (Dizertačná práca). Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, Katedra histórie, 2020.
[2] MORKES, F. Zákony o vysokých školách z let 1948–1989. In Pedagogika, 1999, roč. XLIX, č. 2, s. 116-118.
[3] HORÁK, J. – STRUHÁR, J. – ŽBIRKOVÁ, V. Riadenie výchovy a vzdelávania. Nitra: Pedagogická fakulta, 1987, s. 116.
[4] Slovenský národný archív, fond Ministerstvo školstva Slovenskej socialistickej republiky (nespracovaný), škatuľa 26, Materiály predkladané ministerstvom do vlády a straníckych orgánov, 1988. Správa o analýze Československej výchovno-vzdelávacej sústavy.
[5] Slovenský národný archív, fond Ministerstvo školstva Slovenskej socialistickej republiky (nespracovaný), škatuľa 26 (30), Materiály predkladané ministerstvom do vlády a straníckych orgánov, 1988 (1989). Návrh Zásady novely zákona č. 39/1980 Zb. o vysokých školách.
[6] Pozri Bratislavský pochod vysokoškolákov 16.11.1989. In youtube [online]. Dostupné na internete <https://www.youtube.com/watch?v=dHLW4-LMN4Q> [cit. 7.11.2021].