Ako sa predstaviteľom MŠ podarilo o potrebe väčšieho socializmu vo vysokom školstve presvedčiť zástupcov strany SaS?
Opäť sa rozhorel konflikt medzi predstaviteľmi vysokých škôl a ministerstvom školstva o podobu plánovanej reformy vysokých škôl. Tá momentálne bola predložená v podobe návrhu zákona do medzirezortného pripomienkového konania a predstavitelia vysokých škôl, neskrývajúci rozhorčenie, plánujú ísť do ulíc.
Keď starostu schvaľuje minister vnútra
Treba hneď na úvod zdôrazniť, že jadro sporu nespočíva v tom, či vysoké školstvo na Slovensku treba reformovať. Tu platí ten otrepaný vtip, že ako identifikovať z 50 oblastí verejného života na Slovensku tú zlyhávajúcu? Náhodným výberom. Vysoké školstvo nie je výnimkou a všetky tie príbehy vedeckých úspechov sa dejú skôr napriek podmienkam, v akých títo vedci a pedagógovia tvoria.
Pozíciu predstaviteľov vysokých škôl tak je skôr možné rámcovať ako „reformu treba, ale takúto si neprosíme“. Inak povedané, sú ochotní obetovať tých niekoľko dobrých nápadov, čo v reforme sú, ak sa im podarí zabrániť v presadení jedného extrémne škodlivého. Ten jeden škodlivý nápad spočíva v mechanizme, podľa ktorého by každá vysoká škola potrebovala súhlas ministerstva školstva (jeho nominanta) s tými najvýznamnejšími krokmi, ako je napríklad voľba rektora a schválenie rozpočtu.
Pre ilustráciu, je to akoby každá obec na Slovensku potrebovala na voľbu starostu a schválenie rozpočtu súhlas ministra vnútra, Slovenská advokátska komora by potrebovala súhlas ministra spravodlivosti na voľbu predsedu, či (pre tých, čo radi rozmýšľajú vo veľkom) menovanie premiéra a schválenie štátneho rozpočtu na Slovensku by vyžadovalo súhlas predsedu Európskej komisie.
Konkrétne detaily uvedeného mechanizmu sa postupne menili, ale podstata vždy ostala rovnaká, čo vedie predstaviteľov vysokých škôl k pochopiteľnej obave, že nejde o omyl, ale o jeden z kľúčových prvkov pripravovanej reformy.
Málo štátu?
Ponúka sa potom pochopiteľná otázka: „A čo je na tom zlé? Keď to štát platí, tak by malmať aj primeraný vplyv.“ A tu prichádza pointa. Štát má totiž už teraz enormný vplyv navysoké školy na Slovensku, bez ohľadu na ich formálne zakotvenú samosprávu.
Štát je totiž najväčším (v prípade niektorých vysokých škôl možno dokonca jediným) odberateľom služieb vysokých škôl a z veľkej časti tvorí aj dopyt po určitej kategórii vysokoškolských diplomov, keď na veľkú časť úradníckych pozícií vyžaduje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa.
Je to štát, ktorý si od vysokých škôl „kupuje“ ich vzdelávaciu a vedeckú činnosť, za ktorú ich „odmeňuje“ v podobe dotácie z rozpočtu ministerstva školstva.
Ministerstvo školstva má plne v rukách aj tvorbu metodiky pre rozpis tejto dotácie, kde určuje, koľko peňazí má ísť na aké konkrétne študijné odbory a ako budú vysoké školy odmeňované za ich vedeckú činnosť. Zjednodušene, štát školám pomerne podrobne určuje, koho má vzdelávať a aspoň rámcovo im určuje, akú majú robiť vedu.
Štát cez proces akreditácie vysokým školám určuje aj to, ako majú učiť a tvoriť vedu. Tento stanovuje pomerne podrobné pravidlá upravujúce podobu študijných programov, kritériá na osoby garantujúce ich realizáciu a tiež aj vnútorné procesy na meranie kvality vzdelávania a vedy.
Štát dokonca vysokým školám cez platové tabuľky do veľkej miery určuje, za akú cenu majú zamestnávať svojich ľudí.
Štát sa tiež školám pozerá na narábanie s ich prostriedkami, buď priamo cez kontrolu ministerstva školstva ako poskytovateľa dotácie, alebo aj cez Najvyšší kontrolný úrad. Je to tak samozrejme správne, lebo bez ohľadu na samosprávu vysoké školy nakladajú z prostriedkami zo štátneho rozpočtu a musia teda s nimi nakladať transparentne a v súlade so stanovenými rozpočtovými pravidlami.
A napokon, štát má aj svoje zastúpenie v dozorných orgánoch vysokých škôl (tzv. správnych radách) v podobe nominantov ministerstva školstva, takže má možnosť sa si ch životom a hospodárením podrobne oboznamovať a tiež pôsobiť svojimi argumentmi na tvorbu ich strategických plánov.
No, a teraz je ambíciou ministerstva školstva ten podiel jeho nominantov v správnych radách vysokých škôl zvýšiť tak, aby bez ich súhlasu nebolo možné realizovať prakticky nič podstatné.
Pri použití metafory s autom (predsa len, Slovensko je automobilová veľmoc) uvedené znamená, že zákazník, ktorý sám určuje:
- aké auto má byť vyrábané (a tiež v akom množstve);
- kým má byť toto auto vyrábané;
- akými procesmi má byť toto auto vyrábané;
- koľko majú byť platení ľudia, ktorí to auto vyrábajú;
- a napokon má svojho zástupcu v dozornej rade podniku, ktorý auto vyrába, stále nie je spokojný s autom, ktoré dostal a je presvedčený, že správnou cestou k zlepšeniu kvality je, ak bude mať absolútne právo veta pri voľbe generálneho riaditeľa a schvaľovaní rozpočtu podniku, ktorý to auto vyrába.
Kto o tom presvedčil SaS?
Ak to môžem zhrnúť, citujúc klasika, slovenské vysoké školstvo je už teraz čistý socík.
Pochopiteľne sa na ňom potom prejavujú aj všetky jeho typické neduhy, napríklad parazitovanie tých neproduktívnych na výsledkoch niekoľkých ťahúňov, neefektívne nakladanie s prostriedkami v celom systéme, uprednostňovanie plnenia tabuľkových plánov a deformácia individuálnych motivácií, betónovanie sa vo funkciách, nepružnosť, či prebujnená byrokracia.
Súčasný spor o podobu reformy vysokého školstva na Slovensku je potom vo svojej podstate sporom predstaviteľov vysokých škôl, ktorí by zo socializmu chceli ubrať, s ministerstvom školstva, ktoré, zdá sa, presadzuje ešte viac socializmu.
Z rýdzo ideologického hľadiska sa pozícii obidvoch strán dá rozumieť, hoci nebudem skrývať, že osobne mám viac pochopenia pre pozíciu predstaviteľov vysokých škôl.
Čomu však nedokážem porozumieť vôbec, je, ako sa predstaviteľom ministerstva školstva podarilo o potrebe väčšieho socializmu vo vysokom školstve presvedčiť zástupcov strany Sloboda a solidarita , ktorá ich do funkcií nominovala.
Autor: doc. JUDr. Ing. Matej Kačaljak, PhD., Katedra finančného práva, Právnická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave. E-mail: matej.kacaljak@flaw.uniba.sk.
Text bol pôvodne publikovaný na blogu denníka SME. Zverejňujeme so súhlasom autora.