Falošná dilema medzi manželstvom a registrovaným partnerstvom (z pohľadu európskeho práva)

Nedávno sa pápež František vyjadril za prijatie legislatívy, ktorá by párom rovnakého pohlavia umožnila formálne uznanie v podobe registrovaného partnerstva. V roku 2019 sa aj na Slovensku realizovali hneď dva prieskumy verejnej mienky, kde sa zúčastnení respondenti vyjadrovali k otázke možného zavedenia inštitútu registrovaného partnerstva pre páry rovnakého pohlavia. Kým podľa prieskumu agentúry AKO skoro 60% opýtaných súhlasilo s týmito registrovanými partnerstvami, tak z druhého prieskumu agentúry FOCUS s registrovanými partnerstvami vyjadrilo súhlas cca 30% respondentov. Okrem toho registrované partnerstvá pre osoby rovnakého pohlavia sa do roku 2025 majú stať realitou aj na Slovensku, k čomu sa zaviazala vláda. Tým príde aj k naplneniu odkazu pápeža Františka.

Pravdepodobne väčšina ľudí súhlasí s tým, aby osoby rovnakého pohlavia mali určitú právnu ochranu nad rámec súkromného práva. Zavedením tohto inštitútu sa však laikovi môže zdať, že pre tieto osoby zostane inštitút manželstva nedostupný kvôli zneniu čl. 41 ods. 1 Ústavy, ktorý definuje manželstvo ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Mohlo by sa teda zdať, že osoby v registrovanom partnerstve nebudú mať všetky práva patriace manželom (osobitne v otázke adopcie detí). Ako sa však budem snažiť ukázať nižšie, takéto uvažovanie nie je celkom správne, pretože vznikom registrovaného partnerstva pre osoby rovnakého pohlavia sa týmto osobám de facto otvoria dvere ku všetkým právam, aké majú manželia (vrátane adopcie detí). Teda dilema, či zaviesť registrované partnerstvá do slovenskej legislatívy, pričom odmietnuť priznať tomuto zväzku práva a povinnosti manželov, je v skutočnosti falošná: buď štát zavedením registrovaného partnerstva prizná týmto osobám všetky práva ako manželom, resp. ak im štát tieto práva nechce dať, nemal by zavádzať ani registrované partnerstvá. Je to v podstate otázka všetko alebo nič.

K takémuto záveru ma vedie poznanie rozhodovacej činnosti dvoch európskych súdov, ktorých rozhodnutia sú pre Slovensko záväzné – Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) a Súdny dvor EÚ. Rozhodnutia toho prvého majú prednosť pred zákonmi za predpokladu, že poskytujú viac práv ako národná legislatíva (čl. 154c ods. 1 Ústavy), pričom rozhodnutia Súdneho dvora majú prednosť pred zákonmi vždy (čl. 7 ods. 2 Ústavy). Z uvedeného by sa dalo vyvodzovať, že Ústava má vyššiu právnu silu ako rozhodnutia týchto súdov a teda, čo je napísané v Ústave je dôležitejšie ako to, čo povedia súdy v Štrasburgu a Luxemburgu. V praxi je to však inak.

V oboch prípadoch rozhodnutiam nadštátnych súdov Ústavný súd pripisuje vyššiu mieru záväznosti – pri ESĽP Ústavný súd hovorí, že sú vlastne na úrovni Ústavy, pri Súdnom dvore sa dokonca priklonil k tomu, že rozhodnutia majú prednosť aj pred samotnou Ústavou. Z hľadiska medzinárodného práva je situácia ešte jednoznačnejšia. Viedenský dohovor o zmluvnom práve v čl. 27 hovorí, že zmluvná strana (teda Slovensko) sa nemôže dovolávať svojho práva (bez ohľadu na to, či je to Ústava alebo iný právny predpis) ako dôvod neplnenia svojich záväzkov, ktoré vyplývajú pre štát z medzinárodných zmlúv. A teraz prejdem k jednotlivým rozhodnutiam oboch európskych súdov, ktoré súvisia s témou.

Prvým prípadom, ktorý viedol k prielomu v nazeraní na páry rovnakého pohlavia na celoeurópskej úrovni, bol rozsudok ESĽP vo veci Schalk a Kopf proti Rakúsku (2010), ktorý sa dá zhrnúť tak, že ak dve osoby rovnakého pohlavia žijú v stabilnom zväzku vytvárajú de facto rodinu, ktorá je pod ochranou práva na rodinný život.

Ak štát zaviedol inštitút registrovaného partnerstva pre heterosexuálne osoby a neurobil tak pre osoby rovnakého pohlavia, dopustil sa diskriminácie a porušenia práva na rodinný život. Takýto záver vyplýva z rozsudku vo veci Vallianatos a ostatní proti Grécku (2013). Teda štát nemôže vynechať páry rovnakého pohlavia z právnej ochrany, ak sa rozhodne zaviesť inštitút registrovaného partnerstva.

Vo veci Frédéric Hay (2013), kde bol spravodajcom slovenský sudca D. Šváby, Súdny dvor EÚ skonštatoval, že ak osoba uzavrie registrované partnerstvo s inou osobou toho istého pohlavia, partnerom patria všetky práva a výhody vyplývajúce z kolektívnej zmluvy, ktoré patria pracovníkom, ktorí uzavreli manželstvo. Tento predpoklad je platný len vtedy, ak v danej krajine neexistuje inštitút manželstva pre osoby rovnakého pohlavia.

Vo veci Oliari a ostatní proti Taliansku (2015) zašiel ESĽP doposiaľ najďalej, keď uviedol porušenie práva na rodinný život zo strany Talianska za to, že nezaviedlo do svojho právneho poriadku registrované partnerstvá pre osoby rovnakého pohlavia, ktoré žijú v trvalom a oddanom zväzku. Tento prípad však ešte neposkytuje definitívnu odpoveď, či každý členský štát Rady Európy (vrátane Slovenska) je povinný zaviesť tento inštitút do svojho vnútroštátneho poriadku, nakoľko v Taliansku už niekoľkokrát súdne orgány konštatovali právnu ochranu zväzku osôb rovnakého pohlavia a vyzývali zákonodarcu, aby prijal právnu úpravu, čo zákonodarca ignoroval. Okrem toho aj prieskumy verejnej mienky v Taliansku naznačovali drvivú podporu pre zavedenie tohto inštitútu do právneho poriadku (možno aj pre to dva prieskumy na Slovensku v roku 2019). V rozhodnutí vo veci Chapin a Charpentier proti Francúzsku (2016) ESĽP uviedol, že Dohovor síce neprikazuje členským štátom, aby zaviedli do svojho poriadku manželstvo pre osoby rovnakého pohlavia. Táto premisa platí však len vtedy, ak už štát pre tieto osoby zaviedol inštitút registrovaného partnerstva.

Čo sa týka adopcie detí, tak dôležitý je rozsudok proti Francúzsku vo veci E.B. (2008). Podľa ESĽP, ak národné právo umožňuje adopciu dieťaťa jedinou osobou, tak štát nemôže odmietnuť adopciu dieťaťa osobou, ktorá má homosexuálnu orientáciou s poukazom na tento dôvod (či otvorene alebo skryte). Okrem toho, ak štát umožňuje adopciu dieťaťa aj partnerovi rodiča dieťaťa, musí umožňovať adopciu aj homosexuálnemu partnerovi rodičovi dieťaťa. Tento záver zasa vyplýva z rozsudku X a ostatní proti Rakúsku (2013), kde Rakúsko podľa ESĽP neunieslo dôkazné bremeno, že by bolo na škodu dieťaťa, ak by bolo vychovávané dvoma matkami, resp. dvoma otcami.

Pre úplnosť treba povedať, že už v súčasnosti je Slovensko povinné uznávať manželstvá osôb rovnakého pohlavia, ktoré boli uzavreté v cudzine práve na základe rozhodovacej činnosti ESĽP a Súdneho dvora. V rozsudku Orlandi a ostatní proti Taliansku (2017) ESĽP skonštatoval porušenie Dohovoru, pretože Taliansko nezaregistrovalo manželstvá viacero osôb rovnakého pohlavia uzavreté v zahraničí ako registrované partnerstvo pre absenciu legislatívy. V podobnom duchu rozhodol aj Súdny dvor EÚ vo veci Relu Adrian Coman (2018), kde Rumunsko (a teda každý člen EÚ) musí uznať manželstvo osôb rovnakého pohlavia uzavreté v inom členskom štáte v súlade so svojim právnym poriadkom na účely využívania práv a slobôd, ktoré vyplývajú z práva EÚ (v tomto prípade išlo o slobodu pobytu). Povinnosť uznať takýto zväzok podľa súdu nie je v rozpore s národnou identitou členského štátu, ktorý definuje manželstvo ako zväzok muža a ženy.

Z uvedeného prehľadu teda vyplýva, že ak Slovensko zavedie do svojho právneho poriadku inštitút registrovaného partnerstva, musí tak urobiť aj pre osoby rovnakého pohlavia. Inak pôjde o diskrimináciu. Ak Slovensko príjme tento inštitút do svojho právneho poriadku a manželstvo naďalej nebude pre osoby rovnakého pohlavia k dispozícii, týmto osobám budú v podstate patriť všetky práva, ktorými disponujú manželia. Aj keď mi zatiaľ nie je známy rozsudok ESĽP, či Súdneho dvora, ktorý by judikoval diskrimináciu v oblasti adopcií detí, ak by národná legislatíva neumožňovala adopciu pre registrované páry ale len pre manželské páry, z vyššie uvedeného je zrejmé, ako by európske súdy s najväčšou pravdepodobnosťou rozhodli. Ak by štát neumožňoval uzavrieť manželstvo pre osoby rovnakého pohlavia, tak aj osoby v registrovanom partnerstve by mali mať právo na adopciu dieťaťa za rovnakých podmienok ako manželia. V opačnom prípade by tieto osoby boli diskriminované.

Bez toho, aby som sa prikláňal k akémukoľvek meritórnemu záveru ohľadom registrovaného partnerstva chcem týmto článkom poukázať na skutočnosť, že otázka nestojí tak, aké práva (a povinnosti) dať párom v registrovanom partnerstve. Pokiaľ štát neumožňuje uzavretie manželstva pre osoby rovnakého pohlavia, dopúšťa sa diskriminácie, ak im neposkytuje rovnakú právnu ochranu a tie práva, ktoré patria manželom. Teda neexistuje žiadna dilema, je to všetko alebo nič. Mám za to, že zákonodarca, politici ale aj bežní občania by o tom mali vedieť.

Autor: Doc. JUDr. Tomáš Ľalík, PhD. Katedra ústavného práva, PraF UK v Bratislave. E-mail: tomas.lalik@flaw.uniba.sk