Podľa zákona o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (ďalej aj zákon o „bezpečnosti štátu“) môže vláda v prípade výnimočného stavu v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas v závislosti od priebehu udalostí obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti. Jedným z týchto obmedzení základných ľudských práv a slobôd je aj obmedzenie alebo zakázanie uplatňovania práva pokojne sa zhromažďovať alebo zhromažďovanie na verejnosti podmieniť povoľovaním. Tomuto zákazu zodpovedá povinnosť všetkých ľudí tento zákaz rešpektovať. Podľa aktuálneho uznesenia vlády zo dňa 11. 11. 2020 sa zakazuje uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať v počte nad 6 osôb, okrem osôb žijúcich v jednej domácnosti.
Uvedené znamená, že ak niekto za takýchto okolností zorganizuje zhromaždenie alebo sa podieľa na organizácii zhromaždenia (s aspoň 7 osobami, z ktorých aspoň 2 žijú v rôznych domácnostiach) alebo sa takéhoto zhromaždenia zúčastní, napĺňa skutkovú podstatu trestného činu porušovania povinností za krízovej situácie podľa § 290a Trestného zákona (trestná sadzba trestu odňatia slobody až na dva roky, v kvalifikovaných prípadoch dva až päť rokov). Skutkové podstaty tohto trestného činu sú prečinmi, čo znamená, že aby správanie podľa nich bolo trestným činom, musia tieto skutky zároveň naplniť znak závažnosť. Závažnosť je pomerne zložitý trestnoprávny pojem, z laického uhla pohľadu si pod ním treba predstaviť presne to, čo znamená v hovorovej reči. Teda každý jeden skutok napĺňajúci skutkovú podstatu trestného činu treba posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu, či je natoľko závažný, že by malo ísť o trestný čin alebo nie je natoľko závažný, že pôjde o trestný čin. Pritom treba brať do úvahy účel vyhláseného núdzového stavu aj obmedzenia základných ľudských práv, čo je v tomto prípade evidentne vytvorenie podmienok, v ktorých sa nebude šíriť predmetný koronavírus. Čím bude zhromaždenie masovejšie z hľadiska počtu osôb i fyzickej blízkosti jednotlivých účastníkov medzi sebou, tým je väčšia šanca, že z hľadiska závažnosti pôjde o trestný čin. Keďže takéto zhromaždenia sa spravidla masovejšiemu charakteru a tesnému zhluku účastníkov nedokážu vyhnúť, nikomu neodporúčam sa zúčastniť takéhoto zhromaždenia v čase, keď je to zakázané na základe zákona o bezpečnosti štátu. Zároveň podotýkam, že ktokoľvek by vyzýval alebo inak podnecoval k porušeniu tejto povinnosti, veľmi pravdepodobne by sa dopustil trestného činu podnecovania podľa § 337 Trestného zákona (trestná sadzba trestu odňatia slobody až na 2 roky) alebo trestného činu schvaľovania trestného činu podľa § 338 Trestného zákona (trestná sadzba trestu odňatia slobody až na 1 rok).
Hypotetická otázka je, ak by v budúcnosti akákoľvek vláda zneužívala vyhlásenie núdzového stavu a obmedzovanie zhromažďovania v situáciách, kedy je úplne evidentné, že na danú situáciu sú tieto opatrenia zjavne neprimerané, či dokonca na zvládnutie konkrétnej situácie sú bez významu. Potom samozrejme by takéto obmedzenie základných ľudských práv a slobôd nemalo právne účinky a ľud by sa mohol postaviť proti takýmto praktikám a pochopiteľne by takéto nerešpektovanie predmetného zákazu nemohlo byť trestným činom. To by však už šlo o veľmi vážnu anarchiu spojenú s mnohými bezpečnostnými rizikami. A aj keď sa niekomu môžu zdať súčasné rozhodnutia vlády protirečivé až chaotické, možno s otáznymi účinkami, dnes rozhodne v takejto situácii nie sme a som presvedčený, že ani nebudeme, pretože právo musí platiť pre všetkých. Ak sa nechceme prepadnúť do anarchie, musíme rešpektovať rozhodnutia vládnych autorít. Takže prípadné vládne rozhodnutia napĺňajúce tzv. inštitút paaktov, teda právne úplne neúčinných úkonov pre svoj zjavne nezákonný charakter, by museli byť obrazne povedané niekoľko desiatok-krát intenzívnejšie, než sú aj podľa najväčších kritikov súčasné protipandemické opatrenia vlády.
Autor: doc. JUDr. Eduard Burda, PhD., dekan Právnickej fakulty UK v Bratislave, Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky. .