Autor sa v tomto o príspevku zamýšľa nad nadchádzajúcimi prezidentskými voľbami v USA vo vzťahu k ich volebnému systému. Po krátkom priblížení spôsobu voľby prezidenta sa pozrie na argumenty proti a za spôsob voľby prostredníctvom systému „The Electoral College“.
V týchto dňoch presne 3. novembra 2020 sa bude konať svetová politická udalosť každého prestupného roku, voľby prezidenta Spojených štátov amerických. V americkom ústavnom systéme „bŕzd a protiváh“, prezident ako najvyšší predstaviteľ výkonnej moci stelesňuje najvýznamnejšiu politickú silu v štáte. Z tohto dôvodu je nepochybne rozhodujúca miera legitimity procesu, na základe ktorého sa z občana USA môže stať prezident tejto viac ako tristo miliónovej veľmoci.
Proces ako sa dopracovať k zvoleniu za prezidenta je pomerne komplikovaný. Teraz sa však nezameriame na otázku finálneho výberu nominovaných kandidátov a procesu primárok jednotlivých politických strán, ale upriamime pozornosť na samotný systém volieb prezidenta, ktorý sa uskutočňuje na princípe zboru voliteľov alebo „The Electoral College“.
Tieto voľby sa napríklad od tých našich líšia tým, že prebiehajú nepriamym spôsobom a voliči si v každom štáte USA volia skupinu voliteľov a následne až títo volitelia „rozhodujú“ o budúcom prezidentovi. Orgán zboru voliteľov, skladajúci sa zo zvolených zástupcov za každý štát, sa formuje každé štyri roky za jediným účelom, a to za zvolením nového prezidenta a spolu s ním aj jeho viceprezidenta. Jednotliví volitelia reprezentujú všetky štáty USA a v zmysle druhého článku Ústavy Spojených štátov je počet voliteľov rovnajúci sa počtu členov Kongresu za daný štát, pričom spôsob voľby týchto voliteľov si môže každý štát upraviť podľa seba. Celkový počet voliteľov je v súčasnosti 538 a na zvolenie prezidenta je potrebná nadpolovičná väčšina, teda 270 voliteľov.
Okrem štátov Maine a Nebraska[1] si obyvatelia ostatných štátov vyberajú svojich voliteľov prostredníctvom všeobecnej kandidátnej listiny (general-ticket system).[2] Pokiaľ v konkrétnom štáte získa jeden kandidát čo i len o hlas viac ako ostatní kandidáti, tak sú za voliteľov vybraní tí, ktorí sa vopred zaviazali odovzdať svoj hlas danému úspešnému kandidátovi.[3] Prakticky to teda znamená, že úspešný kandidát sa v zbore voliteľov môže spoliehať na podporu všetkých tých, ktorí prislúchajú danému štátu. V tomto prípade víťaz berie všetko a prakticky sa jedná o skladačku, kde sa konečnú farbu jedného z dielov (alebo viacerých dielov podľa počtu voliteľov) dozvieme až keď sú sčítané hlasy v konkrétnom štáte.
Ako sa môže stať, že väčšina voličov odovzdá hlas porazenému kandidátovi?
Hoci počet voliteľov jednotlivých štátov je prakticky určený podľa ich veľkosti, resp. počtu obyvateľov, tak predsa len systém určenia počtu veliteľov mierne zvýhodňuje menšie štáty, resp. tie, ktoré sú menej zaľudnené. Dôvodom je práve to, že kľúč podľa ktorého sa určuje počet voliteľov je nastavený na počet miest v Kongrese, ktorého horná komora, teda Senát, narozdiel od Snemovne reprezentantov nezohľadňuje počet obyvateľov jednotlivých štátov. A z tohto dôvodu aj konečný výsledok prezidentských volieb už z princípu nemôže byť striktne proporcionálny.
Ani v každom štáte nie je po sčítaní všetkých hlasov rovnaký rozdiel medzi kandidátmi. Zatiaľ čo v jednom štáte môže jeden kandidát vyhrať s rozdielom pár tisíc hlasov, tak v inom ten rozdiel môže byť až niekoľko desiatok tisíc. V konečnom dôsledku teda nie je vylúčené, že väčšina voliteľov nemusí znamenať absolútnu väčšinu hlasov odovzdaných všetkými voličmi naprieč Spojenými štátmi, tzv. „The National Popular Vote“.
Kombináciou oboch týchto skutočností sa v roku 2016 mohlo stať, že zvolený prezident Donald Trump získal o takmer tri milióny hlasov menej ako porazená kandidátka Hillary Clintonová, pritom pomer voliteľov v prospech Trumpa bol pomerne presvedčivý 304 ku 227. Rovnako aj v roku 2000 bol prezidentom zvolený G. W. Bush, hoci získal menej hlasov ako porazený kandidát Al Gore. V 19. storočí sa obdobná situácia opakovala ešte v ďalších troch prípadoch.[4]
Proti a pre
Systém „The Electoral College“ je predmetom pomerne širokej kritiky a za celú históriu Spojených štátov bolo predložených viac ako 700 návrhov na jeho reformu ba dokonca aj zrušenie, z ktorých 25 prešlo aj istým štádiom pozmeňovacieho procesu Ústavy, avšak bez úspechu.[5]
Medzi najvýraznejšie argumenty proti aktuálnemu systému volieb prezidenta nepochybne patrí samotný fakt, že môže ignorovať skutočnú vôľu všetkých voličov. V situácii keď nerozhoduje väčšina ako taká, ale pomerne komplikovaná schéma volebného systému, je možné diskutovať o narušení základného princípu demokracie, a taktiež je aj do istej miery spochybnená legitimita zvoleného kandidáta. Rovnako s týmto súvisí aj otázka rovnosti volebného práva, z dôvodu neproporcionálneho rozdelenia voliteľov, ktoré zvýhodňuje menšie štáty a tým pádom aj voličov týchto štátov. Hlas odovzdaný v menšom štáte má preto v konečnom dôsledku vyššiu silu ako hlas odovzdaný v ľudnatejšom štáte. Napríklad v roku 2008 bol každému štátu v priemere na jedného voliteľa pridelených každých 565 166 ľudí. Wyoming mal však troch voliteľov a iba 532 668 občanov. Preto na každého z troch voliteľov Wyomingu pripadalo 177 556 ľudí. Z toho dôvodu mal hlas občana štátu Wyoming až 3,18-krát vyššiu silu, ako hlas priemerného obyvateľa USA.[6]
Pomerne častá kritika amerického volebného systému smeruje aj k tomu, že všetka pozornosť sa upriamuje na tzv. „swing states“,[7] v ktorých sú veľmi tesné výsledky volieb a pri prevážení počtu hlasov v prospech jedného z kandidátov sa nakoniec rozhodne o konečnom víťazovi volieb. Takáto situácia vedie k tomu, že napríklad voličovi republikánskeho kandidáta sa prakticky neoplatí zúčastniť volieb v silne modrom štáte ako New York alebo Kalifornia, naopak význam každého hlasu sa zvyšuje práve v tých štátoch, v ktorých sú výsledky už tradične tesné. Na tieto swing štáty sa preto orientuje aj väčšina kampaní kandidátov.
V neposlednom rade je dôležité neopomenúť opomínané teritória Spojených štátov, ako Puerto Rico, Americká Samoa, Panenské ostrovy a podobne. Tieto administratívne jednotky sú pod správou vlády USA a obyvatelia v nich žijúci sú aj americkými občanmi. Tieto teritória však nemajú priame zastúpenie v Kongrese a tým pádom ani zástupcu v zbore voliteľov, čo v konečnom dôsledku znamená, že istej časti občanov USA je upierané volebné právo.[8] Špecifickým prípadom je v tomto smere Kolumbijsky dištrikt (Washington D.C.), ktorému sa traja volitelia „pridelili“ ratifikovaním 23. dodatku ústavy v roku 1961. Podobným spôsobom by sa mohla vyriešiť aj absencia volebného práva pre obyvateľov teritórií a dá sa predpokladať, že by to malo väčšiu šancu na úspech ako zmena celého volebného systému.
Nemalé problémy spôsobuje aj absencia centralizovanej právnej úpravy vo vzťahu k priebehu volieb vo vzťahu ku korešpondenčnému hlasovaniu. Už pred samotným konaním nastávajúcich volieb nadpriemerne veľká časť voličov (viac ako 75 miliónov) odovzdalo svoj hlas prostredníctvom pošty. Každý štát ma rozdielnu reguláciu sčítavania takto odovzdaných hlasov, napríklad pri vyraďovaní neplatných hlasov alebo v čase kedy sa tieto hlasy majú sčítať. Tento nerovnaký prístup môže mať do istej miery tiež vplyv na rozdielnu kvalitu volebného práva voličov, a rovnako môžeme očakávať isté komplikácie prípade chaos počas volebnej noci z dôvodu čakania na sčítanie všetkých korešpondenčných hlasov.[9]
Na druhej strane sú silné hlasy obhajujúce tento volebný systém. Okrem historických argumentov odvolávajúcich sa na ústavné korene Spojených štátov[10] sa v prvom rade argumentuje tým, že systém zboru voliteľov zabezpečuje, aby sa do procesu volieb prezidenta mohli zapojiť reálne všetky aj menšie štáty USA. Argumentom proti „The Electoral College“ bolo, že záujem volebných kampaní sa orientuje len na takzvané „swing states“. Opačným problémom by však bolo keby sa voľby rozhodovali len na celonárodnej úrovni väčšinovým hlasom, dôsledkom čoho by sa záujem kampaní obmedzil len na husto osídlené metropoly a ignoroval by sa hlas menších štátov a niektorých marginalizovaných skupín spoločnosti. Pri tomto argumente stojí aj ten fakt, že „swing states“ sa v priebehu času môžu meniť omnoho rýchlejšie, ako výrazné demografické posuny veľkosti štátov.
Rovnako pri výhradách smerujúcich k nerovnosti sily hlasov a ignorovania skutočnej vôle väčšiny, však obhajcovia aktuálneho volebného systému zdôrazňujú, že USA nie sú unitárny štát, ale federácia. V tomto prípade už má otázka rovnosti aj druhú stranu mince a okrem princípu rovnosti všetkých občanov sa musí brať do úvahy aj princíp rovnosti federácie štátov. Na legislatívnej úrovni sa to prejavuje práve dvojkomorovou štruktúrou Kongresu a práve voľby prezidenta prostredníctvom „The Electoral College“ predstavujú syntézu dvoch princípov a to princípu rovnosti všetkých občanov a všetkých štátov federácie.
Záverom…
V americkej spoločnosti celkom iste nepanuje jednotný názor na preferovaný systém volieb prezidenta. Prípadná zmena volebného systému by bola možná len zmenou ústavy, ktorá by si vyžadovala nepochybne takmer celospoločenský konsenzus s prihliadnutím na jej komplikovaný pozmeňovací proces. Schodnejšou cestou sa preto javia byť čiastkové novelizácie, ktoré by do istej miery modifikovali súčasný systém, prípadne by vyplnili jeho diery, ako napríklad absenciu volebného práva pre obyvateľov teritórií.
Téma zmeny volebného systému je však stále živá a uvidíme čo prinesú najbližšie roky a či ďalším impulzom do tejto diskusie budú aj tieto prezidentské voľby.
Autor: Mgr. Daniel Takács, Katedra ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, E-mail: daniel.takacs@flaw.uniba.sk
[1] V štátoch Maine a Nebraska sú za celý štát pridelení dvaja volitelia a zvyšní sú volení vo viacerých volebných okrskoch samostatne
[2] COOKE, E., J.: Ústava spojených štátov amerických. Polygrafia SAV, Bratislava: 1999, preklad: Peter Kresák, str. 68
[3] Tamtiež
[4] REVESZ, Rachel: Five presidental nomiees who won popular vote but lost the election, dostupné na: https://www.independent.co.uk/news/world/americas/popular-vote-electoral-college-five-presidential-nominees-hillary-clinton-al-gore-a7420971.html [16.11.2016]
[5] FAIRVOTE.ORG, dostupné na: https://www.fairvote.org/past_attempts_at_reform
[6] FAIRVOTE.ORG, dostupné na: https://www.fairvote.org/population_vs_electoral_votes
[7] V roku 2016 medzi „swing states“ boli zaradené štáty ako: Ohio, Iowa, Florida, Virginia, Pennsylvania, Michigan, New Hempshire, North Carolina a ďalšie. Pozri bližšie: NATE SILVER: The Odd An Electoral College-Popular Vote Split Are Increasing, dostupné na: https://fivethirtyeight.com/features/the-odds-of-an-electoral-college-popular-vote-split-are-increasing/ [31.10.2016]
[8] Pozri bližšie: https://votesaveamerica.com/state/us-territories/
[9] Pozri bližšie: SELIN, Jennifer: Mail-in voting’s potential problems only begin at the post office – an underfunded, underprepared decentralized system could be trouble, dostupné na: https://theconversation.com/mail-in-votings-potential-problems-only-begin-at-the-post-office-an-underfunded-underprepared-decentralized-system-could-be-trouble-143798 [26.8.2020]
[10] Napríklad: WITT, Will: The Electoral College Is Esencial!, dostupné na: https://www.prageru.com/video/the-electoral-college-is-essential/ [12.12.2019]