V kybernetickom priestore sa v poslednom čase čoraz častejšie objavujú „zaručené a overené“ správy o celosvetovom sprisahaní, vytvorení „projektu COVID“ za účelom „čipovania“ osôb a ich následného ovládania pomocou 5G sietí. Voči týmto informáciám si väčšina používateľov sociálnych sietí vybuduje pomyslenú imunitu a častokrát nad nimi len mávnu rukou. Uvedený fenomén však, aj zásluhou niektorých právnikov, prerástol až do podoby nabádania ľudí k občianskej neposlušnosti a masovému neplneniu uložených povinností v zmysle hesla „neposlušnosť je základom slobody – poslušní zostanú otroci.“
Možno konanie osôb spočívajúce v šírení konšpirácií či dokonca v priamom nabádaní na neplnenie uložených povinností považovať za trestné?
Sloboda prejavu
Mnoho autorov sa pri písaní príspevkov s vyššie naznačeným charakterom opiera o slobodu prejavu. Ústava Slovenskej republiky (zákon SNR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej len „Ústava“) v článku 26 totiž zakotvuje slobodu prejavu ako jednu zo základných slobôd, obsahom ktorej je právo každého vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Nespochybniteľne ide o jednu z najdôležitejších slobôd jedinca žijúceho v demokratickom a právnom štáte. A toto je presne ono. Demokratický a právny štát totiž neznamená chaos ani anarchiu. Znamená poriadok, súbor pravidiel platných pre každého. Bez výnimiek.
Samotný článok 26 Ústavy vo svojom štvrtom odseku ponúka limit pre využívanie spomínanej slobody. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Uvedeným obmedzujúcim zákonom je v drvivej väčšine prípadov zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Rozširovanie myšlienok a názorov nemôže byť v rozpore so záujmami, ktoré Trestný zákon chráni a ktoré predstavujú objekt skutkových podstát trestných činov. Jedným z takýchto chránených objektov je aj záujem štátu na ochrane pokojného občianskeho spolužitia pred vyvolávaním vážneho znepokojenia v dôsledku rozširovania a oznamovania nepravdivých poplašných správ a pred inými obdobnými konaniami spôsobilými vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta či záujem na dodržiavaní verejného poriadku.[1]
Je možné spáchať trestný čin ťukaním do klávesnice?
Je. Trestný čin je možné spáchať rôznymi formami. Konaním či nekonaním, silou alebo „slovom“, otvorene alebo skryto. Za jednu z foriem páchania trestných činov je možné považovať aj ich páchanie prostredníctvom internetu. Uvedené tvrdenie opieram o výkladové ustanovenie § 122 ods. 2 Trestného zákona, podľa ktorého je trestný čin spáchaný verejne ak je spáchaný obsahom tlačoviny alebo rozširovaním spisu, filmom, rozhlasom, televíziou, použitím počítačovej siete alebo iným obdobne účinným spôsobom, alebo pred viac ako dvoma súčasne prítomnými osobami. Medzi trestné činy, ktoré je možné týmto spôsobom spáchať zaraďujeme aj prečin šírenia poplašnej správy a prečin podnecovania, ktorým v ďalšom texte venujem osobitnú pozornosť.[2]
Šírenie poplašnej správy
Podľa § 361 sa prečinu šírenia poplašnej správy dopustí ten, kto úmyselne spôsobí nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta tým, že rozširuje poplašnú správu, ktorá je nepravdivá, alebo sa dopustí iného obdobného konania spôsobilého vyvolať také nebezpečenstvo. Páchateľ sa v prípade preukázania jeho viny potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.
Podľa § 362 sa šírenia poplašnej správy dopustí aj ten, kto za krízovej situácie štátu spôsobí, čo aj z nedbanlivosti, nebezpečenstvo vážneho znepokojenia, malomyseľnosti alebo porazeneckej nálady aspoň u časti obyvateľstva nejakého miesta tým, že rozširuje poplašnú správu. V tomto prípade páchateľovi hrozí odňatie slobody na šesť mesiacov až tri roky.
V zmysle dikcie uvedených skutkových podstát prečinu šírenia poplašnej správy, je za trestnoprávne relevantné konanie páchateľa možné považovať rozširovanie nepravdivých správ spôsobilých vyvolať vážne znepokojenie aspoň časti obyvateľstva aj prostredníctvom počítačovej siete (internetu). Poplašnou správou pritom treba rozumieť takú nepravdivú informáciu, ktorá je svojim obsahom spôsobilá vyvolať takéto vážne znepokojenie vo forme strachu, úzkosti alebo paniky, pričom mám za to, že za skupinu obyvateľstva už možno považovať minimálne 3 osoby (§129 ods. 1 trestného zákona). Správa sa môže týkať skutočností minulých, prítomných aj budúcich.[3]
Vzhľadom na skutočnosť, že vláda SR na základe čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov prijala uznesenie č. 268/2020 Z. z. , ktorým s účinnosťou od 1. októbra 2020 na postihnutom území SR vyhlásila na obdobie 45 dní núdzový stav[4], do úvahy v našom prípade pripadá predovšetkým aplikácia § 362 Trestného zákona, pri ktorej sa však na rozdiel od § 361 nevyžaduje len úmysel páchateľa, ale postačí aj zavinenie z nedbanlivosti.[5] To zjednodušene znamená, že ten, kto šíri nepravdivé informácie (hoaxy) ktoré je, na základe vyššie uvedeného, možné považovať za poplašnú správu, nemusí priamo chcieť či byť uzrozumený s následkami jeho protiprávneho konania, ale postačuje, ak si pravdivosť takýchto informácii dostatočne nepreverí a napriek tomu ich šíri ďalej, v čoho dôsledku bude jeho konanie spôsobilé vyvolať vážne znepokojnenie medzi spoluobčanmi.
Ukážkovým príkladom šírenia takýchto informácií sú rôzne dezinformačné weby, ktorých cieľom je častokrát vyvolávanie strachu, paniky či napätia medzi obyvateľmi – ktoré v krajnom prípade môže vyústiť až do občianskej neposlušnosti.
Podnecovanie
To, čo však osobne považujem za omnoho nebezpečnejšie, sú príspevky objavujúce sa na sociálnych sieťach, v ktorých ich autor priamo vyzýva na neplnenie povinností uložených zákonom, či na jeho základe. Strašidelné je, koľko užívateľov sociálnych sietí podobné príspevky oslovia a koľko interakcií (súhlasných reakcii či zdieľaní) vyvolajú. Je v záujme ochrany demokratického poriadku štátu, aby voči uvedeným konaniam využil účinné trestnoprávne nástroje a nedovolil, aby sa mu situácia vymkla z rúk. Každé obmedzenie, každá inštrukcia, ktorú zo strany štátnych orgánov dnes dostávame je v záujme ochrany verejného zdravia a ich zľahčovanie a hromadné neplnenie by mohlo v krajnom prípade viesť ku katastrofálnym dôsledkom.
Podľa § 337 Trestného zákona, kto verejne podnecuje na trestný čin alebo verejne vyzýva na hromadné neplnenie dôležitej povinnosti uloženej zákonom alebo na jeho základe, alebo na závažné porušovanie verejného poriadku, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Jednou z dôležitých povinností uložených na základe zákona je povinnosť nosiť rúško, uložená opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ“) pri ohrození verejného zdravia sp. zn: OLP/8323/2020 zo dňa 14. 10. 2020.[6] Je pravdou, že predmetná povinnosť nevyplýva zo zákona, avšak je ukladaná na jeho základe (to zjednodušene znamená, že zákon v niektorom z jeho ustanovení umožní určenému orgánu vydávať právne akty, ktorými daný orgán uloží napríklad takúto povinnosť). Zákonom, na základe ktorého ÚVZ uložil povinnosť na nosenie rúšok je zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako aj zákon č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov.
Z hľadiska objektívnej stránky je preto možné považovať aj facebookové statusy, nabádajúce obyvateľstvo k nerešpektovaniu opatrení ÚVZ a k prejavom „občianskej statočnosti spočívajúcej v neposlušnosti,“ za konanie zakladajúce trestnoprávnu zodpovednosť za prečin podnecovania. Zapodnecovanie sa považuje každý prejav, ktorý je spôsobilý vyvolať u iných osôb rozhodnutie spáchať trestný čin, neplniť dôležitú povinnosť uloženú zákonom alebo na jeho základe, alebo závažne porušovať verejný poriadok.[7] Tu je potrebné zdôrazniť, že k Trestný zákon nevyžaduje aby k takémuto neplneniu reálne prišlo, postačí konanie páchateľa, ktorý na také neplnenie podnecuje. Podnecovanie musí byť verejné. Ako som vyššie uviedol, podnecovanie prostredníctvom statusu na sociálnej sietí, opierajúc sa o znenie § 122 ods. 2 Trestného zákona, je jednoznačne možné považovať za verejný spôsob páchania trestného činu.
Na základe prezentovaných skutočností mám za to, že nedávne príspevky, ktoré sa objavili na najznámejšej sociálnej sieti o „nulitnosti“ opatrení ÚVZ a ktoré priamo nabádajú na neplnenie povinností ukladaných týmto orgánom, sú svojim charakterom spôsobilé naplniť obligatórne znaky skutkovej podstaty prečinu podnecovania.
Záver
Cieľom článku bolo poukázať na narastajúci počet šíriteľov nepravdivých informácií s cieľom vyvolávať vážne znepokojenie v radoch obyvateľstva ako aj „podnecovačov“ vyzývajúcich na neplnenie povinností. Trestné právo je v podmienkach Slovenskej republiky, ako aj vo väčšine vyspelých právnych štátov, považované za prostriedok ultima ratio a by malo byť poslednou možnosťou v prípadoch, ak iné, miernejšie prostriedky nápravy, zlyhávajú. Sociálne siete a vôbec celý online priestor by mal mať vytvorený súbor pravidiel umožňujúci reguláciu jeho obsahu. Ak však tieto prostriedky nepostačujú, je na mieste, aby nastúpilo trestné právo. Záujem na zodpovednom prístupe k plneniu povinností a pokojnom stave v krajine, ktorá prechádza enormne náročnou skúškou v podobe boja s novým koronavírusom spôsobujúcim ochorenie COVID-19, je mimoriadne dôležitý z hľadiska ochrany verejného zdravia a záchrane životov ľudí.
Tento článok venujem všetkým bojovníkom v nemocniciach aj mimo nich.
Autor: Mgr. Igor Slovák., Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, externý doktorand. E-mail: igor.slovak@flaw.uniba.sk
[1] Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. II. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011. s. 1201.
[2] Uvedené trestné činy, nie sú jedinými, ktoré je možné takýmto spôsobom spáchať. Ako príklad možno uviesť aj trestný čin nebezpečného vyhrážania podľa §360 Trestného zákona, trestný čin prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 421 Trestného zákona, či trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona.
[3] Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. II. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011. s. 1122
[4] Ktorého súlad s Ústavou a ústavnými zákonmi potvrdil dňa 14. októbra 2020 Ústavný súd SR.
[5] Podľa § 15 Trestného zákona: Trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, alebo b) vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.
Podľa § 16 Trestného zákona: Trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ a) vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, alebo b) nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.
[6] Dostupné online https://korona.gov.sk/wp-content/uploads/2020/10/final_opatrenia_ruska_15_10.pdf.
[7] Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Osobitná časť. Komentár. II. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011. s. 1025.