Človek, ktorý si privlastní cudzí text, si ho privlastní len naoko. V skutočnosti iba pripojí svoj podpis k niečomu, čomu nerozumie.
Prečítal som si už ikstý článok na tému plagiátorských afér na Slovensku a spomenul som si na jeden povzdych, ktorý som občas počúval na chodbách našej právnickej fakulty. „Čo už sa dá k tejto téme nové vymyslieť?“
Potom som sa oboznámil s jedným rozhodnutím nemenovaného odvolacieho orgánu verejnej správy, ktoré bolo celé skopírované z predkladacej správy prvostupňového orgánu, a hneď sa nová perspektíva ponúkla sama.
Symptóm lenivej mysle
K vyššie uvedenému rozhodnutiu sa ešte vrátim, lebo je dôležité na ilustrovanie, že téma plagiátov nie je len produkt uhorkovej sezóny či nejaká akademická debata.
Je to, samozrejme, problém školstva a tak trochu aj politikov, ktorí sa momentálne ocitli na pretrase.
Bolo by však hlúpe túto tému zužovať na Matoviča, Gröhlinga, Kollára či Danka. Plagiátorstvo je totiž v skutočnosti len symptóm lenivej mysle a tá môže mať oveľa škodlivejšie prejavy.
Nepochybujem, že mnoho ľudí pozná ten pocit, keď v škole nejaký referát jednoducho odflákal. Skopíroval náhodne vygooglený text, trochu poupravoval v duchu „nerozumiem tomu, ale hlavne nech je toho veľa“, a keď mu to prešlo, užil si svoj malý pocit víťazstva nad systémom. Pravdepodobne aj preto sa mnohým zdá reakcia médií na plagiátorstvo politikov ako prepálená, či nebodaj ako nejaký elitársky manier.
Zručnosť zo školy
Žiaľ, máme v oblasti práva bezprostrednú skúsenosť s tým, kam zdanlivo nevinné kradnutie cudzích textov vedie.
Vnímam totiž už dlhšie, že človek, ktorý si privlastní cudzí text, si ho privlastní len naoko. V skutočnosti iba pripojí svoj podpis k niečomu, čomu nerozumie (prípadne tomu ani nechce rozumieť) a dúfa, že sa na to nepríde. Keď však premešká príležitosť pochopiť témy, ktoré majú byť jadrom jeho živobytia, ostane odkázaný na kopírovanie už navždy.
Tu sa vraciame k vyššie spomínanému problému so skopírovaným rozhodnutím. V právnej teórii sa totiž od odvolacieho konania očakáva, že orgán rozhodujúci o odvolaní sa na rozhodnutie toho nižšieho orgánu pozrie čerstvými očami a s čistou hlavou posúdi, či sú námietky odvolateľa dôvodné. Spravidla sa aj predpokladá, že odvolací orgán je ten múdrejší od orgánu prvostupňového.
Ak však úradník posudzujúci odvolanie vôbec nerozumie, o čom rozhoduje, je veľmi jednoduché naskočiť na zručnosť zo školy, preparafrázovať prvostupňové rozhodnutie (prípadne predkladaciu správu) a odvolanie zamietnuť. Celé dvojstupňové konanie sa tak míňa účelom a len zbytočne naťahuje administratívne procesy.
Plagiátorstvo na súdoch
Čo je horšie, vyššie spomenutá prax sa nevyhla ani súdom. Sú dostupné rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktorý vrátil rozhodnutia naspäť prvostupňovým súdom s pomerne priamym odkazom: „Urobte si najprv poriadne svoju domácu úlohu a iba nekopírujte podania od sporových strán.“
Od vyššie uvedeného je potom už len krôčik k tomu, aby si nejaký úradník alebo sudca nechal napísať rozhodnutie niekým iným a toto by bez hanby podpísal.
Netreba však zabúdať, že na strane porazeného je v takom prípade adresát rozhodnutia, ktorý vôbec nerozumie, kde urobil chybu. Netuší, aké argumenty úradníka alebo sudcu presvedčili (lebo žiadne v skutočnosti neexistujú), a úplne pochopiteľne prestáva veriť celému systému.
Je to o hrdosti
Boj s plagiátorstvom na Slovensku tak nie je o tom, ako naučiť budúcich vedcov správne citovať (priznávam, že to zaujíma len málokoho). Je najmä o tom, aby každý absolvent (nielen vysokej) školy na Slovensku nosil v sebe takú hrdosť, že sa nepodpíše pod text, s ktorým nie je absolútne stotožnený.
Až potom môžeme dúfať, že všetky správne orgány a súdy budú v sporoch aj naozaj rozhodovať a nebudú len odpisovať jeden od druhého.
Autor: doc. JUDr. Ing. Matej Kačaljak, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra finančného práva, E-mail: matej.kacaljak@flaw.uniba.sk
Tento príspevok bol pôvodne publikovaný na SME Komentáre: https://komentare.sme.sk/c/22462205/verejna-sprava-a-plagiatorstvo-ako-jej-charakteristicka-crta.html