Autor sa v tomto odbornom príspevku zamýšľa, v nadväznosti na nedávno medializované informácie o aktívnej účasti profesionálneho vojaka na volebnej kampani, nad obmedzeniami práv vojakov súvisiacich s volebnou súťažou.
Pomerne nedávno sa na verejnosť dostala informácia, že jeden z kandidátov uchádzajúcich sa o poslanecký mandát vo februárových voľbách do Národnej rady, ktorý bol napokon nie len že zvolený za poslanca, ale neskôr aj vymenovaný do funkcie štátneho tajomníka, počas volebnej kampane pôsobil ako profesionálny vojak vo Vojenskom spravodajstve.[1] Platná zákonná úprava však výkon niektorých základných práv a slobôd politickej povahy u profesionálnych vojakov obmedzuje či dokonca úplne vylučuje. Cieľom tohto príspevku však nebude hodnotenie (ne)zákonnosti konania dotknutého kandidáta – profesionálneho vojaka. Príspevok bude mať všeobecnejší charakter. Pokúsim sa v ňom stručne priblížiť to, ktorých práv súvisiacich s volebnou súťažou sa profesionálni vojaci musia vzdať a, naopak, ktoré práva z rovnakej kategórie im zákonná úprava ponecháva.
Kto je profesionálny vojak?
Ešte pred tým, ako pristúpime k analýze jednotlivých práv súvisiacich s volebnou súťažou, je potrebné si ozrejmiť to, koho treba za profesionálneho vojaka považovať. S pojmom „profesionálny vojak“ pracuje viacero právnych predpisov, no jeho vymedzenie, ako aj úprava práv a povinností profesionálnych vojakov, je predmetom zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov.[2] Citovaný zákon profesionálneho vojaka (aj profesionálnu vojačku) definuje ako fyzickú osobu vykonávajúcu štátnu službu v služobnom pomere k Slovenskej republike, pričom touto službou sa rozumie činnosť podľa zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov a osobitných zákonov, najmä zákona o obrane Slovenskej republiky.[3] Profesionálni vojaci sú kľúčovou súčasťou Ozbrojených síl Slovenskej republiky.[4]
Za profesionálnych vojakov (ďalej aj len „vojak“) sa však nepovažujú len tie osoby v služobnom pomere, ktoré si azda každý pod slovom vojak predstaví. Zákon totiž do tejto kategórie zahŕňa napríklad aj osoby vykonávajúce štátnu službu vyčlenené pre plnenie úloh Čestnej stráže prezidenta Slovenskej republiky, úloh vojenskej polície, úloh vojenskej vysokej školy či úloh Vojenského spravodajstva.[5]
Obmedzenie práv profesionálnych vojakov a Ústava
Ako už bolo naznačené, právna úprava obsahuje určité obmedzenia práv profesionálnych vojakov, ktoré svojou intenzitou dokonca predstavujú obmedzenia základných práv a slobôd. Potvrdzuje to aj znenie ustanovení § 12 a nasl. zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov, ktorým budeme venovať pozornosť o čosi ďalej. Obmedzenie základných práv profesionálnych vojakov pritom nepredstavuje vyústenie akejsi svojvôle zákonodarcu, keďže takúto možnosť predpokladá priamo Ústava.[6] Obmedzenie základných práv osôb vykonávajúcich špecifické povolanie, nie len povolanie profesionálneho vojaka, je predmetom ústavného čl. 54. Ústava však vybrané základné práva priamo neobmedzuje, len vytvára možnosť pre zákonodarcu, ktorý obmedzenie môže realizovať vo forme zákona. Bez existencie citovaného ustanovenia Ústavy by však obmedzenie základných práv len z dôvodu toho, že dotknutá osoba vykonáva určité povolanie, bolo prinajmenšom polemické.
Pokiaľ ide o konkrétne obmedzenia vzťahujúce sa na vojakov, čl. 54 Ústavy priamo s pojmom „profesionálny vojak“ nepracuje a namiesto neho používa pojem „príslušník ozbrojených síl“. Profesionálnych vojakov však bez akýchkoľvek pochybností možno považovať za príslušníkov ozbrojených síl. Profesionálnym vojakom ako príslušníkom ozbrojených síl zákon môže obmedziť päť okruhov základných práv a slobôd.[7] Dva z nich spadajú do kategórie hospodárskych práv, zostávajúce tri do kategórie politických práv, ktorým budeme venovať osobitnú pozornosť, keďže práve tieto úzko súvisia s volebnou súťažou. Ide o „právo uvedené v čl. 29 ods. 2“ a o „práva uvedené v čl. 27 a 28“. Ustanovenia čl. 29 Ústavy garantujú právo slobodne sa združovať, odsek 2 konkrétne právo (1) zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich. Ustanovenia čl. 27 a 28 zas upravujú (2) petičné právo a (3) právo pokojne sa zhromažďovať.
Keďže v taxatívnom výpočte tých práv, ktoré je možné v zmysle čl. 54 Ústavy profesionálnym vojakom obmedziť, nefiguruje odkaz na článok 29 ako celok, zákon by nemal obmedzovať právo profesionálnych vojakov zakladať iné združenia než sú politické strany a politické hnutia, najmä tzv. občianske združenia (spolky, spoločnosti či kluby) predpokladané v zákone o združovaní občanov.[8]
Profesionálny vojak a členstvo v politickej strane
Prvou činnosťou úzko spojenou s účasťou na volebnej súťaži je zakladanie politických strán a politických hnutí (ďalej len spoločne „politické strany“) a združovanie sa v nich. Politické strany, nie len v podmienkach Slovenskej republiky, totiž predstavujú rozhodujúci subjekt politickej súťaže a kľúčového sprostredkovateľa medzi voličmi a kandidátmi na jednej strane a volenými orgánmi verejnej moci na strane druhej.[9] Nenahraditeľnú úlohu plnia najmä v prípade volieb do Národnej rady a volieb do Európskeho parlamentu, v prípade ktorých v zmysle volebného kódexu nikto iný ako politická strana kandidátnu listinu ani podať nemôže.[10]
Ústavnú „licenciu“ na obmedzenie práva zakladať politické strany a združovať sa v nich zákonodarca skutočne využíva, keďže ustanovenie § 12 ods. 2 zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov jednoznačne uvádza, že „profesionálny vojak nesmie byť členom politickej strany alebo politického hnutia“. Vojak teda nemôže byť členom politickej strany, a to bez ohľadu na to, či ide o radového člena alebo člena vo vedúcej straníckej funkcii. Taktiež je irelevantné to, či by išlo o politickú stranu zastúpenú v Národnej rade, mimoparlamentnú stranu či dokonca stranu, ktorá sa vôbec volebnej súťaže nezúčastnila. Samozrejme, zákon nevylučuje, aby fyzickej osobe zaniklo členstvo v politickej strane a až následne by sa stala profesionálnym vojakom, prípade to, aby osoba prestala byť vojakom a následne by sa stala členom politickej strany. Neprípustné je preto len súčasné pôsobenie na oboch „stoličkách“.
Aký je však význam zákazu členstva profesionálneho vojaka v politickej strane? Dôvody vedúce k využitiu ústavnej možnosti obmedziť angažovanie sa príslušníkov ozbrojených síl v politických stranách približuje dôvodová správa k samotnému zákonu o štátnej službe profesionálnych vojakov. Predkladateľ v nej zdôraznil požiadavku na apolitickosť ozbrojených síl, ktorá má byť zabezpečená práve absenciou členstva profesionálnych vojakov v politických stranách. Ak by totiž vojaci mohli v politických stranách neobmedzene pôsobiť, ozbrojené sily by mohli byť politickými silami zneužité.[11] Previazanie personálneho substrátu ozbrojených síl s konkrétnou politickou stranou by bolo osobitne nebezpečné najmä v prípade, pokiaľ by išlo o takú politickú stranu, ktorá aktuálne takpovediac nie je pri moci. V takomto prípade by totiž mohlo vzniknúť nebezpečenstvo spočívajúce v tom, že vojaci nebudú realizovať príkazy zo strany nadriadených orgánov verejnej moci, ale „príkazy“ zo strany materskej straníckej centrály.
Zákonným zákazom členstva profesionálnych vojakov v politických stranách sa v minulosti zaoberal aj Ústavný súd, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov, ktoré bolo iniciované vtedajším Vyšším vojenským súdom. Ústavný súd v predmetom rozhodnutí [12] uviedol, že zákaz členstva profesionálneho vojaka v politickej strane má predovšetkým preventívny význam súvisiaci s bezpečnosťou štátu ako jednou z ústavných hodnôt. Dodal, že ozbrojené sily, tvorené predovšetkým profesionálnymi vojakmi, predstavujú pre bezpečnosť štátu conditio sine qua non, teda predpoklad, bez ktorého by o bezpečnosti štátu nebolo vôbec možné hovoriť. Ústavný súd v danom rozhodnutí napokon konštatoval, že zákonný zákaz členstva v politickej strane[13] spĺňa požiadavky kladené čl. 54 Ústavy. Taktiež argumentoval aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva[14] týkajúcou sa zákazu členstva v politickej strane príslušníkov polície, ktorý je aplikovateľný aj na prípad vojakov.
Zákon síce profesionálnemu vojakovi zakazuje byť členom politickej strany, no treba dodať, že prípadné porušenie tohto zákazu nemá žiadny priamy právny vplyv na výsledky volebnej súťaže. Ak by teda vojak bol členom politickej strany a ako člen politickej strany aj vo voľbách kandidoval a dokonca uspel, predchádzajúce porušenie zákazu členstva v žiadnom prípade neznamená automatickú stranu mandátu či neplatnosť volieb ako takých. Ak by takýto právny následok porušenia zákazu ustanoveného v zákone o štátnej službe profesionálnych vojakov mal existovať, musel by byť v právnom poriadku aj výslovne upravený.
V teoretickej rovine nemožno úplne vylúčiť to, že by členstvo profesionálneho vojaka v politickej strane spojené s účasťou vo voľbách mohlo spôsobiť neplatnosť volieb či iný zásah do výsledkov volieb zo strany Ústavného súdu. Navrhovateľ by však musel preukázať nie len porušenie zákona (členstvo kandidujúceho vojaka v politickej strane), ale aj vzťah tohto porušenia zákona k výsledkom volieb a dostatočnú intenzitu protizákonnosti.[15] Inými slovami, muselo by sa preukázať, že skutočnosť, že vo voľbách kandidoval profesionálny vojak ako člen politickej strany spôsobilo alebo mohlo spôsobiť to, že výsledky volieb nie sú prejavom skutočnej vôle voličov, resp. to, že ak by voliči o nezákonnom členstve vojaka v politickej strane vedeli, hlasovali by inak. Uvedené by sa dalo predstaviť, za určitých okolností, najmä v prípade volieb do orgánov obecnej samosprávy. V prípade týchto volieb totiž na zásah súdnej moci do výsledkov volieb spravidla stačí aj rozsahom menšie porušenie zákona.
Profesionálny vojak a účasť na volebnej kampani
S účasťou na volebnej súťaži je nevyhnutne spojená aj volebná kampaň, ktorá samotným voľbám vždy predchádza. K pojmu volebná kampaň je pritom možné pristupovať v užšom i širšom zmysle. Pod volebnou kampaňou v užšom zmysle budeme mať na mysli volebnú kampaň tak, ako ju vymedzuje zákon o volebnej kampani.[16] Ten totiž volebnú kampaň v § 2 definuje ako akúkoľvek činnosť politickej strany, koalície politických strán alebo kandidáta smerujúcu k propagácii ich činnosti, cieľov a programu za účelom získania volenej funkcie. Musí však ísť o činnosť, za ktorú sa obvykle platí úhrada. V tomto zmysle je preto potrebné si pod volenou kampaňou predstaviť napríklad vysielanie politickej reklamy v rozhlase či televízii alebo uverejnenie inzercie v rôznych kategóriách publikácií, vrátane inzercie na internete.
K volebnej kampani však môžeme pristupovať aj širšie a chápať ju ako akúkoľvek činnosť spočívajúcu v propagovaní politickej strany či kandidáta zameranú na získanie volenej funkcie. Pri takomto prístupe môžeme za súčasť volebnej kampane označiť napríklad aj konanie zhromaždenia, ktoré organizuje politická strana či priamo kandidát, a to aj napriek tomu, že nejde o činnosť, za ktorú sa obvykle platí úhrada, ako to vyžaduje zákon o volebnej kampani. A práve v prípade takto chápanej volebnej kampane zákon predpokladá určité obmedzenie činnosti profesionálnych vojakov. Podľa § 12 ods. 3 zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov sa profesionálny vojak „nesmie aktívne zúčastňovať na zhromaždeniach organizovaných politickými stranami“. Zákon to síce nevymedzuje, no pod aktívnou účasťou je nepochybne potrebné rozumieť najmä to, ak by vojak na takomto zhromaždení rečnil a snažil sa tak voličov presvedčiť o podporení dotknutej politickej strany. Naopak, za pasívnu účasť by sa dalo označiť to, ak by sa vojak na predmetnom zhromaždení zúčastnil len takpovediac ako divák.
Pri doslovnom výklade citovanej normy zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov však dospejem k pomerne paradoxným záverom. Profesionálny vojak sa síce nemôže aktívne zúčastňovať na zhromaždení organizovanom politickou stranou, no môže tak spraviť v prípade, ak zhromaždenie organizuje niekto iný. Ak by vojak napríklad kandidoval ako kandidát bez politickej príslušnosti (nezávislý kandidát), napríklad vo voľbách do orgánov obecnej samosprávy, zákon mu nezakazuje zorganizovať zhromaždenie a snažiť sa ňom presvedčiť obyvateľov o tom, aby mu vo voľbách odovzdali svoj hlas. Pri striktnom výklade predmetného ustanovenia by profesionálny vojak dokonca mohol aktívne vystupovať na zhromaždení podporujúcom politickú stranu (a jej kandidátov) za predpokladu, ak by dané zhromaždenie organizoval niekto iný ako dotknutá strana. Takáto interpretácia sa síce môže javiť ako idúca proti duchu skúmaného zákonného ustanovenia, no berúc do úvahu zásadu in dubio pro libertate (v pochybnostiach v prospech slobody), by účasť vojaka na zhromaždení, ktorého organizátorom nie je politická strana, nemala byť postihovaná ako disciplinárne previnenie.[17]
Platná zákonná úprava profesionálnemu vojakovi nebráni ani vo využívaní iných spôsobov vedenia volebnej kampane. Ako kandidát by preto mohol objednávať platenú inzerciu, volebné prieskumy či dokonca politickú reklamu v televízii či rozhlase. Ustanovenia zákona o volebnej kampani regulujúce vedenie a financovanie volebnej kampane totiž medzi „obyčajným“ kandidátom a kandidátom – profesionálnym vojakom nijak nerozlišujú. Vedenie volebnej kampane vo všeobecnosti dokonca predpokladá aj zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov, a to aj napriek skutočnosti, že so samotným pojmom „volebná kampaň“ nepracuje. Ustanovenie § 118 ods. 1 písm. c) totiž výslovne uvádza, že služobný úrad môže profesionálnemu vojakovi poskytnúť služobné voľno aj v prípade, pokiaľ štátnu službu nemôže vykonávať z dôvodu „činnosti registrovaného kandidáta pri voľbe do Národnej rady Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, registrovaného kandidáta pri voľbe do Európskeho parlamentu a do orgánov územnej samosprávy“. Činnosť registrovaného kandidát pritom z povahy veci nemôže znamenať nič iné ako vedenie volebnej kampane.
Profesionálny vojak a kandidatúra vo voľbách
A napokon, istotne najvýznamnejšou činnosťou súvisiacou s účasťou na volebnej súťaži je samotná kandidatúra vo voľbách. Pasívne volebné právo (právo byť volený), ktorého ústavný základ možno nájsť v čl. 30 Ústavy, v prípade profesionálnych vojakov obmedzené nie je. Ak by zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov či akýkoľvek iný zákon mal ambíciou právo kandidovať tejto skupine občanov obmedziť, narážalo by to na taxatívny výpočet obmedziteľných práv uvedený v čl. 54 Ústavy, ktorý odkaz na čl. 30 neobsahuje. Vojaci teda podľa platnej právnej úpravy môžu kandidovať vo všetkých druhov volieb. Môžu kandidovať tak za poslanca Národnej rady, ako aj za prezidenta Slovenskej republiky. Rovnako môžu svoje pasívne volebné právo uplatniť aj vo vzťahu k voľbám do Európskeho parlamentu či voľbám do orgánov územnej samosprávy.
Na uplatniteľnosť pasívneho volebného práva profesionálneho vojaka pritom nemá vplyv to, či bude kandidovať ako kandidát navrhnutý politickou stranou (koalíciou politických strán), alebo bude kandidovať ako kandidát bez politickej príslušnosti, teda ako tzv. nezávislý kandidát. Kandidátne listiny predkladané politickými stranami totiž nemusia obsahovať len takých kandidátov, ktorí sú aj členmi dotknutých politických strán. Naopak, ani volebný kódex ani žiadny iný právny predpis nebráni politickej strane na svoju kandidátnu listinu uviesť aj takých kandidátov, ktorí nie sú členmi politickej strany.
Prípustnosť kandidatúry profesionálneho vojaka vo voľbách potvrdzuje aj už spomenuté ustanovenie zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov umožňujúce poskytnutie služobného voľna z dôvodu činnosti registrovaného kandidáta. Ak teda vojak môže žiadať o voľno z dôvodu, že bol vo voľbách zaregistrovaný ako kandidát, logicky mu možnosť uplatniť svoje pasívne volebné právo patrí.
Samozrejme, treba rozlišovať medzi kandidatúrou, teda realizáciou práva byť volený, a medzi samotným zvolením a následným ujatím sa výkonu verejnej funkcie. V takomto prípade totiž už nastupuje inštitút nezlučiteľnosti (inkompatibility) funkcií, ktorého základy sú upravené priamo v Ústave. Tá totiž v prípade niektorých volených verejných funkcií výslovne uvádza ich nezlučiteľnosť s pôsobením v ozbrojených silách. Napríklad čl. 77 ods. 1 Ústavy ustanovuje, že funkcia poslanca Národnej rady je nezlučiteľná s výkonom funkcie príslušníka ozbrojených síl. V prípade funkcie prezidenta Slovenskej republiky zas Ústava v ustanovení čl. 103 ods. 4 hovorí, že ak by bol za prezidenta zvolený príslušník ozbrojených síl, odo dňa zvolenia prestane túto funkciu v ozbrojených silách vykonávať. Vzťah prípadného zvolenia profesionálneho vojaka do verejnej funkcie upravuje aj samotný zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov. Ustanovenia jeho § 84 totiž výslovne predpokladajú skončenie štátnej služby vojaka prepustením v prípade, ak bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, poslanca Národnej rady, poslanca Európskeho parlamentu, predsedu vyššieho územného celku (samosprávneho kraja), starostu obce, poslanca zastupiteľstva vyššieho územného celku alebo poslanca obecného zastupiteľstva. V prípade posledných dvoch uvedených funkcií však predpokladom prepustenia je poberanie odmeny za funkciu poslanca.
Záver
Ako bolo priblížené na predchádzajúcich riadkoch, platná právna úprava profesionálnych vojakov skutočne v určitých činnostiach spätých s volebnou súťažou obmedzuje. Zatiaľ čo v prípade členstva v politickej strane je zákonná úprava jednoznačná, v prípade činností, ktoré možno zaradiť pod volebnú kampaň v širšom zmysle slova, to už neplatí. Profesionálny vojak síce môže vo všeobecnosti volebnú kampaň viesť, avšak s výnimkou aktívneho zúčastňovania sa na zhromaždeniach organizovaných politickými stranami. Aj keď vojak nemôže byť členom politickej strany a jeho činnosť v rámci predvolebnej kampani je čiastočne obmedzená, právo uchádzať sa o volenú funkciu mu zostáva zachované.
Požiadavka na apolitickosť profesionálnych vojakov tvoriacich personál ozbrojených síl, nie len tých slovenských, je určite na mieste. Členstvo profesionálnych vojakov v politických stranách, ako pravdepodobne navonok najzjavnejší prejav ich politizácie, by totiž mohlo spôsobovať postupnú eróziu princípov, na ktorých majú ozbrojené sily fungovať. V krajom prípadne by to dokonca mohlo viesť až k popretiu základnej úlohy ozbrojených síl, ktorou je zabezpečovanie obrany Slovenskej republiky.
Faktom však je, že súčasná zákonná úprava apolitickosť ozbrojených síl nezabezpečuje dôsledne. Zákonné obmedzenia pre profesionálnych vojakov týkajúce činností s politickým charakterom sú totiž neraz len formálne. Vojak síce nemôže byť členom žiadnej politickej strany, no právne formalizované členstvo nepredstavuje jediný spôsob, akým môže byť osoba, či už profesionálny vojak alebo ktokoľvek iný, s politickou stranou prepojená. Ďalším príkladom pokrykávajúcej úpravy je aj zákaz aktívnej účasti na zhromaždeniach organizovaných (len) politickými stranami. Je otázne, či by pre dosiahnutie účelu sledovaného predmetnou zákonnou normou nebolo žiadúce aj to, aby sa profesionálny vojak nemohol aktívne nezúčastňovať na žiadnom verejnom zhromaždení majúcom politickú povahu v najširšom zmysle slova. Pre porovnanie, zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru uvádza, že policajt nie len že nesmie byť členom politickej strany alebo politického hnutia, ale dokonca nesmie „ani vyvíjať činnosť v ich prospech“.[18]
Ak teda právna úprava má apolitickosť ozbrojených síl a ich vojakov zabezpečovať skutočne efektívne, na zváženie je zamyslieť sa nad jej precizáciou. Aj napriek tomu, že výkon základných práv a slobôd občanov pôsobiacich v ozbrojených silách má osobitný ústavný režim, ani v ich prípade by sme však nemali zabúdať na univerzálny ústavný princíp – princíp proporcionality. Prostriedky spočívajúce v obmedzení základných práv a slobôd profesionálnych by teda nemali byť zjavne neprimerané sledovanému cieľu, čiže zaisteniu bezpečnosti Slovenskej republiky skrze apolitického pôsobenia jej ozbrojených síl.
Autor: doc. JUDr. Marek Domin, PhD., Katedra ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, E-mail: marek.domin@flaw.uniba.sk
[1] Pozri napríklad Smer-SD vyzýva L. Kyselicu, aby sa vzdal funkcie. [online] 28. júl 2020 [citované 2020-08-01]. Dostupné na: <https://www.teraz.sk/slovensko/smer-sd-vyzyva-lkyselicu-aby-sa-vzdal/483328-clanok.html>.
[2] Zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
[3] Paragraf 2 zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov.
[4] Porovnaj čl. 1 ods. 6 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov.
[5] Porovnaj § 6 ods. 1 zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov.
[6] Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
[7] Zhodne napríklad aj DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 999.
[8] Zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov.
[9] Porovnaj GIBA, M. a kol.: Ústavné právo. Bratislava : Wolters Kluwer, 2019, s. 381.
[10] Porovnaj § 50 a § 80 zákona č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
[11] Porovnaj osobitnú časť dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov; parlamentná tlač č. 1049; VI. volebné obdobie Národnej rady (2012 – 2016).
[12] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. júla 2009, sp. zn. PL. ÚS 10/2009.
[13] V prípade konania pred Ústavným súdom síce formálne išlo ešte o starší zákon (zákon č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky), no obsahovo bolo skúmané obmedzenie totožné s tým, ktoré je obsiahnuté v súčasnosti platnom zákone.
[14] Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Rekvényi proti Maďarsku (rozsudok z 20. mája 1999, sťažnosť č. 25390/94).
[15] K trom základným predpokladom odôvodňujúcim zásah Ústavného súdu do výsledkov volieb pozri napríklad ĽALÍK, M. – ĽALÍK, T.: Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2019, s. 473 a tam citovaná judikatúra.
[16] Zákon č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.
[17] Podľa § 138 ods. 2 zákona o štátnej službe profesionálnych vojakom disciplinárnym previnením je aj zavinené porušenie zákazov alebo obmedzení profesionálneho vojaka, ak nie je trestným činom alebo priestupkom.
[18] Porovnaj § 48 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov.