Autorka sa v tomto odbornom príspevku venuje najmä súčasnej právnej úprave Zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, ktorý ako jediný právny predpis vymedzuje určité predpoklady, ktoré musí spĺňať vodiaci pes a podrobuje ich prieskumu z hľadiska inšpiratívnych zahraničných právnych úprav.
Je nepochybne celospoločenským záväzkom zabezpečiť, aby sa ťažko zdravotne postihnuté osoby (ďalej tiež „osoby s ŤZP“) dokázali čo v najväčšej možnej miere začleniť do spoločnosti. Za týmto účelom sa štát snaží kompenzovať sociálny dôsledok ich zdravotného postihnutia poskytovaním peňažných príspevkov na tzv. kompenzačné pomôcky. Napriek tomu, že pes je živým, cítiacim tvorom a už aj podľa súkromnoprávnej úpravy je ako živé zviera samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov[1], v zmysle Zákona o peňažných príspevkoch a Opatrenia MPSVaR SR č. 7/2009 Z. z. je zaradený do zoznamu kompenzačných pomôcok, rovnako ako napríklad načúvací aparát alebo automatická práčka. Uvedená klasifikácia vodiaceho psa v zásade nepredstavuje zásadný problém, s poukazom na to, že špecifický charakter vodiaceho psa je v zásade reflektovaný v systéme príspevkov, ktoré možno na jeho získanie a následné využívanie získať. Okrem príspevku na samotnú kúpu vodiaceho psa ako kompenzačnej pomôcky, je to príspevok na výcvik používania pomôcky, ktorý kúpu predchádza, príspevok na úpravu pomôcky a príspevok na zvýšené výdavky súvisiace so starostlivosťou o psa so špeciálnym výcvikom, medzi ktoré patria výdavky na krmivo a na veterinárnu starostlivosť. Problematickým je z hľadiska slovenskej právnej úpravy vymedzenie predpokladov na zručnosti, ktoré musí vodiaci pes ovládať a ich overovanie zo strany kompetentných orgánov.
Vodiaci pes je zaradený do kategórie psov so špeciálnym výcvikom, medzi ktoré patrí aj asistenčný a signálny pes. Všetky tri druhy psov slúžia na zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia, pričom vodiaci pes je určený na zabezpečenie pomoci osobe z ťažkým zdravotným postihnutím pri každodenných činnostiach. Jeho úlohou je uľahčiť tejto osobe samostatný pohyb, bezpečné zvládanie prekážok v priestore, či podávanie predmetov.[2] Častokrát vodiaci pes neplní len úlohy spojené s pohyblivosťou a orientáciou, ale aj psychologické úlohy ako verný spoločník osoby s ŤZP. Napriek tomu proces, na základe ktorého je pes považovaný za psa so špeciálnym výcvikom je z hľadiska právnej úpravy pomerne jednoduchý a pri nezodpovednom prístupe kompetentných subjektov môže dospieť k nedostatočnému výcviku a ohrozeniu zúčastnených osôb. V zákonnej úprave v zásade absentuje akákoľvek konkrétna požiadavka na zručnosti vodiaceho psa. Na to, aby sa pes považoval za psa zo špeciálnym výcvikom je potrebné, aby mal potvrdenie o odbornej spôsobilosti, ktoré vydáva odborne spôsobilá osoba na výcvik psa so špeciálnym výcvikom, preukaz psa so špeciálnym výcvikom, ktorý obsahuje identifikačné údaje o osobe, ktorá psa vycvičila, činnosti, na ktoré bol vycvičený, dátum o vykonaní skúšky psa, identifikačné údaje osoby s ŤZP, ktorá psa využíva, meno, identifikačné číslo, plemeno, farbu a vek psa. Zároveň má pes známku, ktorú nosí na viditeľnom mieste a je na nej označenie, o aký druh psa so špeciálnym výcvikom ide v slovenskom a anglickom jazyku, ako aj jeho identifikačné číslo. Uvedeným je výpočet predpokladov na to, ktorého psa možno považovať za psa so špeciálnym výcvikom uzavretý. Je z neho zrejmé, že zodpovedným subjektom vo vzťahu k riadnej kvalifikácii psa je najmä odborne spôsobilá osoba, ktorá vykoná jeho výcvik. Najvyšší súd SR judikoval podmienku pre priznanie peňažného príspevku na kúpu pomôcky, ktorou je absolvovanie výcviku používania pomôcky osobou s ťažkým zdravotným postihnutím u odborne spôsobilej osoby.[3] Napriek tomu možno predpoklady na spôsobilosť odborne spôsobilej osoby sú zákonom vymedzené stručne a ich splnenie v zásade nepredstavuje odborne a administratívne náročný proces. Odborne spôsobilou je podľa § 25 ods. 5 Zákona o peňažných príspevkoch osoba, ktorá má ako predmet činnosť zapísaný výcvik psov so špeciálnym výcvikom. „Výcvik psov so špeciálnym výcvikom“ nie je v právnych predpisoch klasifikovaný ako osobitný predmet činnosti, na ktorý by sa vyžadovali určité odborné zručnosti a v prípade zápisu do Živnostenského alebo Obchodného registra SR postačuje mať zapísané ako predmety činnosti dve voľné živnosti, ktorými sú kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živností (veľkoobchod) a poskytovanie služieb súvisiacich so starostlivosťou o zvieratá. Rovnako v prípade výcvikových škôl fungujúcich ako občianske združenia je nevyhnutné splniť len tie predpoklady, ktoré zákon kladie na akékoľvek iné občianskeho združenia a ako cieľ uviesť kynologické činnosti.[4] Odbornosť osôb participujúcich na výcviku vodiaceho psa sa tak v skutočnosti vôbec neskúma. Kumulatívne musí odborne spôsobilá osoba splniť predpoklad členstva v medzinárodnej organizácii združujúcej výcvikové školy alebo získanie akreditácie od takejto medzinárodnej organizácie. Naplnenie uvedeného predpokladu je však značne zjednodušené úpravou, na základe ktorej postačuje, aby osoba podala prihlášku za člena medzinárodnej organizácie a najdlhšie päť rokov od podania prihlášky sa bude považovať za odborne spôsobilú osobu aj napriek tomu, že o jej členstve nebolo rozhodnuté. Zákon pritom bližšie nešpecifikuje, či napríklad v situácii zamietnutia prihlášky zo strany medzinárodnej organizácie, možno aj naďalej, do uplynutia piatich rokov od jej podania, považovať osobu za odborne spôsobilú na realizáciu výcviku psov so špeciálnym výcvikom. Čo je z nášho pohľadu, ďalším nedostatkom právnej úpravy.
Pokiaľ by sme chceli identifikovať príklady inšpiratívnych zahraničných právnych úprav vo vzťahu k zabezpečeniu riadnej kvalifikácie v schopnostiach a zručnostiach vodiaceho psa, postačuje preskúmať právne úpravy nám historicky aj geograficky blízke. Inšpiratívnou vo vzťahu ku konkretizácii predpokladov vyžadovaných u vodiaceho psa je právna úprava Českej republiky, osobitne § 9 ods. 12 zákona č. 329/2011 Sb. o poskytování dávek osobám se zdravotním postižením a o změně souvisejících zákonů v znení neskorších predpisov, ktorý odkazuje na vyhlášku Ministerstva práce a sociálních věcí ČR č. 388/2011 Sb. o provedení některých ustanovení zákona o poskytování dávek osobám se zdravotním postižením (ďalej len „Vyhláška“), ustanovujúcu schopnosti vodiaceho psa, ktoré musí spĺňať na to, aby mohol byť zvláštnou pomôckou osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Špecificky sú tieto schopnosti upravené v Prílohe č. 2 Vyhlášky a sú rozdelené do piatich kategórií: (1) poslušnosť, ovládateľnosť a správanie; (2) schopnosti potrebné k vodeniu osoby so zrakovým postihnutím; (3) vyhľadávacie schopnosti; (4) schopnosti pri cestovaní v dopravných prostriedkoch a (5) schopnosti v mieste bydliska. Týmto spôsobom je podrobne stanovené napríklad, že „V prípadoch, keď osoba s ŤZP ponechá psa osamote na mieste s pohybom iných osôb, pes je spôsobilý správať sa pokojne, zostať na mieste, neštekať a ani inak neobťažovať ostatných ľudí.“ alebo „Pri schádzaní schodov smerom nadol, pes označí schody tak, že zostane stáť na kraji prvého schodu a čaká na ďalší povel. Nie je chybou, keď pred schodmi spomalí tempo chôdze. Pred chôdzou schodmi smerom nahor sa pes zastaví s prednými nohami na prvom schode a počká na ďalší povel. Po schodoch vyjde až na povel „vpred“, spomalením alebo zastavením označí posledný schod. Pes musí po schodoch ísť plynule, primeranou rýchlosťou, podľa potrieb osoby s ŤZP, ktorá ide vedľa psa alebo za ním.“ Toto sú len dva príklady skutočne podrobného zoznamu schopností vodiaceho psa, ktoré musí zvládať. Spolu ich Vyhláška upravuje 34.[5] Napriek tomu možno aj Českej právnej úprave vyčítať, že aj keď má detailne upravené jednotlivé schopnosti vyžadované pre vodiaceho psa, ich preukázanie a kontrolu ponecháva v kompetencii jednotlivých výcvikových škôl, resp. cvičiteľov. Požiadavky na osobu vykonávajúci výcvik psa sú podobné ako v Slovenskej republike. Musí ísť o právnickú alebo fyzickú osobu, ktorá je členom medzinárodnej organizácie združujúcej výcvikové školy. Podmienka členstva je splnená aj vtedy, ak právnická alebo fyzická osoba podala prihlášku za člena, najdlhšie však dva roky odo dňa podania prihlášky.[6] O vykonaní záverečnej skúšky psa sa vydáva protokol, potvrdzujúci, že všetky schopnosti psa v zmysle Vyhlášky boli preskúšané a ovláda ich. Zo strany štátnych orgánov, rovnako ako v Slovenskej republike, k preskúšaniu a kontrole ovládania požadovaných schopností vodiaceho psa nedochádza.
V tomto smere možno nájsť pozitívny príklad v právnej úprave ďalšieho susedného štátu, a to Rakúskej republiky. Spolkový zákon BGBl. I č. 283/1990 o poradenstve, starostlivosti a osobitnej pomoci zdravotne postihnutým osobám v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „Spolkový zákon o zdravotnom postihnutí“) stanovuje, že vodiaci pes sa považuje za asistenčného psa a jeho úlohou je najmä podpora osôb so zdravotným postihnutím v oblasti mobility. Nevyhnutným predpokladom na to, aby pes mohol mať označenie asistenčného, teda aj vodiaceho psa a aby osobe so zdravotným postihnutím bola poskytnutá finančná podpora z verejných prostriedkov je, aby pes absolvoval výcvik a mal kladný odborný posudok z pohľadu jeho zdravotného stavu, predpoklady sociálneho správania sa psa, podriadenosť a kontrolovateľnosť, ako aj interakcia psa s jeho vlastníkom a ďalšími osobami, s ktorými príde do kontaktu.[7] V zmysle § 39a ods. 10 Spolkového zákona o zdravotnom postihnutí, je nevyhnutné na kontrolu požiadaviek na vodiaceho psa zabezpečiť nezávislý, koordinačný orgán. Zákonným predpokladom pritom je, aby sa nachádzal na akademickej inštitúcii, ktorá dokáže garantovať odborné znalostí v relevantných vedeckých oblastiach ako sú veterinárne lekárstvo, etológia a poznávanie zvierat, ako aj etické štúdie a štúdie vzťahu medzi človekom a zvieraťom. Týmto orgánom je od roku 2014 Výskumný ústav Messerli, ktorý je súčasťou Univerzity veterinárneho lekárstva vo Viedni. Predpokladom pre registráciu, využívanie a získanie finančného príspevku na asistenčného psa je úspešne ukončené hodnotenie psa zo strany výskumného ústavu a následne vydané osvedčenie. Pes musí byť zdravotne spôsobilý, musí byť schopný správať sa pokojne aj v situáciách, ktoré by inak mohli pôsobiť na zviera rušivo, rovnako musí vykazovať vysokú úroveň poslušnosti a pracovných zručností. Kvalifikáciu vodiaceho psa posudzuje výskumný ústav v dvojfázovom postupe. Prvú fázu možno označiť ako „hodnotenie kvality“. Pes spolu so svojím cvičiteľom je hodnotený komisiou zloženou z odborníka na správanie a výcvik psov, osoby so zdravotným postihnutím, ktorá má skúsenosti s príslušným typom hodnoteného asistenčného psa a predsedu komisie. Až po úspešnom absolvovaní prvej fázy hodnotenia, môže cvičiteľ psa odovzdať novému majiteľovi, t. j. osobe so zdravotným postihnutím. Aj osoba so zdravotným postihnutím sa musí podrobiť testu svojej vlastnej mobility a schopnosti orientácie, aby bolo isté, že psa dokáže riadne využívať. Po tom ako asistenčný pes žije a pracuje s novým majiteľom primerane dlhú dobu, výskumný ústav vykoná druhú fázu oficiálneho hodnotenia, ktorou je tzv. „tímové hodnotenie“. Obsahom tejto fázy je preskúšanie vzájomnej interakcie psa a osoby so zdravotným postihnutím. Po úspešnom absolvovaní tímového hodnotenia získa pes štátom uznávaný status asistenčného psa. Majiteľ následne môže požiadať o finančnú podporu z verejných zdrojov a psa zaregistrovať ako asistenčného psa. Poskytovanie peňažných prostriedkov z verejných zdrojov v Rakúsku vyžaduje zmluvný záväzok medzi výcvikovou školou a majiteľom psa vo vzťahu k pravidelným preskúšaniam na zabezpečenie kvality psa. Každé tri roky sa musí osoba so zdravotným postihnutím so svojím psom zúčastniť aspoň jedného podujatia ďalšieho vzdelávania organizovaného výskumným ústavom, inak je potrebné psa opätovne preskúšať.[8]
Štát by mal mať záujem na tom, aby osobe s ťažkým zdravotným postihnutím bola poskytnutá adekvátna, efektívna a v zásade rýchla možnosť kompenzácie sociálnych dôsledkov zdravotného postihnutia. Napriek tomu by nemal rezignovať na dostatočnú mieru odbornosti a kontroly vo vzťahu k povahe kompenzačnej pomôcky, ktorú jej poskytuje. Najmä ak je tou pomôckou živý tvor, ktorý pri nesprávnom výcviku môže vážne ohroziť nielen osobu, ktorú vedie. V Slovenskej republike nie je dostupná štatistika prípadov neprimeraného správania vodiacich psov, napriek tomu je podľa nášho názoru nazerať na túto problematiku optikou preventívneho pôsobenia právnych predpisov. Z tohto dôvodu je namieste prísnejšia regulácia predpokladov na vodiacich psov a overenie ich zručností zo strany nezávislého a kvalifikovaného subjektu. Máme za to, že mechanizmus hodnotenia výcviku vodiaceho psa a jeho kooperácie s osobou so zdravotným postihnutím uplatňovaný v Rakúskej republike je najvhodnejším spôsobom skutočného zabezpečenia kvality a bezpečnosti práce vodiaceho psa pre všetky zainteresované subjekty. Týmto orgánom by mohla byť v podmienkach Slovenskej republiky komisia ako poradný orgán Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktoré je príslušným orgánom podľa Zákona o peňažných príspevkoch a zložená by bola z odborníkov na výcvik vodiacich psov, ako aj posudzovateľa z odboru veterinárneho lekárstva, ktorý by posúdil zdravotnú spôsobilosť psa. Uvedené by podľa nášho názoru viedlo nielen k zvýšeniu kvality práce vodiacich psov, ale aj k eliminácii možných špekulatívnych konaní zo strany subjektov, ktoré môžu za súčasnej právnej úpravy jednoducho získať status odborne spôsobilej osoby.
Autor: Mgr. Tamara Čipková, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra občianskeho práva, Slovenská asociácia európskych štúdií (ECSA Slovakia), E-mail: tamara.cipkova@flaw.uniba.sk
Tento príspevok vznikol v rámci realizácie projektu „Tvorba a optimalizácia lepšej verejnej politiky v záujme odstraňovania bariér spoločenského začlenenia zrakovo postihnutých (kód ITMS 314011L721)“, ktorý je financovaný operačným programom Efektívna verejná správa z Európskeho sociálneho fondu.
[1] § 118 Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
[2] § 25 ods. 2 Zákona o peňažných príspevkoch.
[3] R 50/2015, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z26. mája 2013, sp. zn. 7 Sžso 50/2012 zverejnený v Zbierka stanovísk NS a súdov SR č. 4/2015.
[4] Bližšie pozri: ČIČKÁNOVÁ, D. Vodiaci pes v slovenskej legislatíve: živé zviera ako kompenzačná pomôcka bez primeranej regulácie. In: Justičná revue. 2020, č. 1.
[5] Rovnako sa možno pri úprave štandardov správania sa a pracovných zručností vodiaceho psa inšpirovať Štandardami Medzinárodnej federácie škôl pre výcvik vodiacich psov. Dostupné na vyžiadanie prostredníctvom: https://www.igdf.org.uk/about-us/igdf-standards/
[6] § 9 ods. 1, 3, 5, 12 zákona č. 329/2011 Sb. o poskytování dávek osobám se zdravotním postižením a o změně souvisejících zákonů v znení neskorších predpisov
[7] § 39a Bundesgesetz vom 17. Mai 1990 über die Beratung, Betreuung und besondere Hilfe für behinderte Menschen (Bundesbehindertengesetz – BBG) Nr. 283/1990).
[8] BREMHORST, A., MONGILLO, P., HOWELL, T., MARINELLI, L. Spotlight on Assistance Dogs—Legislation, Welfare and Research. Animals. In: Animals [online] Basel, 2018 Aug; 8(8): 129.2018. [cit. 2020-06-12]. Dostupné na: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC6115927/