1. Humoreska namiesto úvodu
Lekári v antickom Ríme boli obľúbenými obeťami nemiestnych žartov. Na úvod preto začnime pôvodnou anekdotou: Lekár prišiel k istému grobianovi, chytil ho za ruku a povedal: „Máš škaredú horúčku.“ Grobian mu na to odvetil: „Ak môžeš mať krajšiu, vedľa je posteľ, ľahni si a maj horúčku, akú chceš“.[1] Byť lekárom alebo zdravotníkom v antickom svete však napriek tomu nebol žiaden vtip. Už v rímskom práve niesol lekár zodpovednosť za prípadné nedostatky poskytnutej liečby. Niekedy ručil aj svojím životom. Prácu lekárov navyše nezriedka zatieňovali povery a pokútni liečitelia, ktorí napríklad na podporu ženskej plodnosti odporúčali konzumovať vyňatý plod zajačice v surovom stave, naopak, surové pľúca kanca – čerstvo vyrezané – pokladali za jedinečný liek na stav nadchádzajúci po nadmernej intoxikácii alkoholom (ďalšie cenné rady uvádzame nižšie v texte).
Veľký encyklopedista raného stredoveku Isidor Sevillský rozčlenil tri spôsoby liečenia chorôb v starom Ríme, ktoré vtedajší lekári ordinovali:
- správna životospráva (gr. diaeta), teda zachovávanie pravidiel zdravého života;
- podávanie liekov (gr. pharmacia), ktoré boli získavané predovšetkým z rôznych bylín;
- zásahy do tela (gr. chirurgia) prostredníctvom chirurgických nástrojov.[2]
Postupne spomenieme – aspoň úchytkom – každý z týchto druhov liečby, vrátane jeho právnych konzekvencií, ktoré sa zachovali v Justiniánskych Digestach.
1. Kompendium právneho postavenia lekára v antickom Ríme
Prácu lekárov možno v časoch antického Ríma charakterizovať ako výkon slobodného povolania (studia liberalia). Zdôraznil to právnik Ulpianus, pričom poukázal na zdanlivú podobnosť ich práce s rétormi, gramatikmi a matematikmi, „pretože lekár sa stará o zdravie ľudí podobne, ako sa oni starajú o ich vzdelanie“.[3] Ulpianus ďalej pripúšťa, že „medzi lekárov niekto zaradzuje aj tých, ktorí sa zaoberajú liečbou konkrétnej časti tela (napríklad bolesťami uší, hrdla či zubov).“ Na druhej strane však z tohto okruhu pomerne rázne vylučuje rôznych mágov a vedmy: „medzi nich určite nemožno zaradiť šarlatánov, ktorí prostredníctvom spevu a kúzelných zaklínadiel zariekavajú chorého, keďže nevykonávajú žiaden druh lekárskeho umenia, hoci mnoho ľudí sa o ich pomoci pochvalne vyjadruje“.[4]
Takto definovaní lekári a pôrodné babice mali v cisárskej dobe nárok na to, aby o ich odmene (merces) rozhodol správca provincie v rámci mimoriadneho preskúmania (cognitio extra ordinem).[5] Odmenu nebolo možné požadovať, ak lekár bol prepustencom a svoje služby poskytoval pôvodnému vlastníkovi na znak vďaky a úcty. Právnik Julián dokonca toto pravidlo ešte rozšíril, keď napísal: „prepustenec, ktorý je lekárom, by sa mal starať zadarmo aj o jeho priateľov, ak ho o to patrón požiada“.[6]
Zodpovednosť lekára bola pomerne široká a v niektorých prípadoch dokonca lekárovi hrozil trest smrti. Ulpianus v tejto súvislosti hovorí, že „lekárovi sa nemá klásť za vinu, ak pacient zomrie, avšak môže mu byť prisúdené všetko, čoho sa dopustil kvôli svojej neskúsenosti“.[7] Osobitnú kapitolu predstavovala príprava liečiv, ktoré sa vtedy získavali predovšetkým z rastlinných výťažkov. Život a smrť pritom oddeľovala len tenká deliaca čiara. To, čo mohlo pomôcť v malých dávkach, vo väčšom množstve mohlo aj zabíjať. Aby sme pochopili túto dvojtvárnosť rímskej flóry, priblížme si pojem venenum podľa interpetácie rímskych právnikov. Právnik Gaius v Digestach vysvetľuje, prečo má liek i jed v latinčine rovnaké pomenovanie:
„Kto hovorí o bylinách musí dodať, či myslí ich škodlivé alebo liečivé účinky. Preto (nielen jedy) aj lieky nazývame (latinským) slovom venena, keďže toto slovo zahŕňa všetko, čo dokáže zmeniť prirodzené vlastnosti toho, na čo boli užité. Aj Gréci ich nazývali slovom pharmacon, pričom mysleli tak na lieky ako aj na škodlivé jedy, rozdiel medzi nimi nastáva až ďalším slovom, ktoré objasňuje ich podstatu...“[8] O škodlivosti i prospešnosti zmiešaných bylín hovoril už Homér.[9]
Aj právnik Marcianus zdôrazňuje frázu škodlivé byliny (veneni mali), „čo navádza k tomu, že existujú aj tie neškodlivé. Slovo (venenum) má teda dvojaký význam a zahŕňa to, čo slúži na liečenie, travičstvo, ale aj na nápoje lásky“.[10]
Podstata tohto delenia rastlinných účinkov spočíva v tom, že kto by pripravil, odovzdal alebo predal škodlivý liek, ktorý by usmrtil človeka, je vinný podľa piatej kapitoly Kornéliovho zákona o vrahoch a travičoch.[11] Kvôli prevencii nedbanlivostne pripravených liečiv preto znášali rovnaký trest ako samotní traviči. Podobne Ulpianus tvrdí, že ak „pôrodná babica dala žene liek, aby ho užila, a tá v dôsledku toho zomrela, rozlišuje Labeo, že pokiaľ jej liek naliala do hrdla vlastnou rukou, má sa za to, že ju zabila. Ak liek žene len ponúkla a tá ho užila sama, treba poskytnúť žalobu založenú na skutkovom stave a tento názor je správny. Sama totiž nezabila, ale len spôsobila smrť.“[12] Ulpianus pokračuje: „Ak niekto násilím alebo prehováraním dostal do iného liek ústami, klystírom alebo tým, že ho natieral jedovatou masťou, zodpovedá rovnako ako pôrodná babica“.[13] Dodávame, že podľa zakladateľa rímskej gynekológie Sorana z Efezu mali byť pôrodné babice mohutné a mocné ženy, ktoré mali byť uspôsobené aj na násilné podávanie liekov (v prípade potreby).[14]
2. Liečiteľstvo a liečebné procesy v antike
Keďže o účinkoch liečiv sme už hovorili, prejdime na ďalšie kategórie liečby podľa Isidora zo Sevilly. Zdravý životný štýl v starom Ríme mal presné pravidlá. Koncentroval sa na mestské kúpele, ktoré sa stávali centrom spoločenského života. Pred absolvovaním kúpeľa sa bolo vhodné najprv rozcvičiť. Kúpeľ nemusel priniesť požadované účinky, ak sa nespojil s fyzickou aktivitou. Mladšie ročníky sa venovali zápaseniu na nádvorí, zrelí Rimania si naopak s nadšením hádzali loptu (pika), ideálne v trojici, ktorá mohla vytvoriť trojuholníkovú formáciu. Po rozcvičke sa prešlo do tepidária, miestnosti kde suchý horúci vzduch aktivoval proces potenia. Vo vyprahnutom prostredí si bolo možné telo pokropiť vodou, na ktorého očistenie si kúpajúci používali škrabku (strigilis). Proces sa ukončil vo frigidáriu, kde sa rímsky občania schladili v studenom bazéne. Z právneho hľadiska upozorňujeme na osobitnú úpravu krádeže v šatni kúpeľov, vrátane odlišnej zodpovednosti prevádzkovateľov kúpeľov.
Rímski lekári používali dve obľúbené techniky terapie, konkrétne liečbu protikladom (contraria contrariis), „keďže niekedy bolo užitočné teplo mierniť chladom alebo vlhko suchom, napokon ani pýcha nemôže byť vyliečená iným prostriedkom ako pokorou. Liečba podobným sa uplatňuje napríklad vtedy, keď sa na okrúhlu ranu prikladá okrúhly obväz alebo na podlhovastú ranu podlhovastý obväz“.[15]
Ani Rimania neunikli rôznym poverám a mýtom v rámci liečebného procesu, ktoré dnes s obľubou označujeme ako hoaxy, pričom môžu pôsobiť rovnako tragikomicky, ako tie dnešné. Skrátka ľudské pokolenie voči nim nikdy nebolo tak celkom imúnne. Vzhľadom na staroveké reálie však vykazujú aj určitý stupeň brutality. Bolesť ďasien sa podľa slávneho Apollónia najlepšie liečila, ak si pacient bolestivé miesto rozškriabal pomocou extrahovaného zubu človeka, ktorý umrel násilnou smrťou. Pri zranení od besného psa bolo najlepšie užívať pilulky z rozdrvenej lebky obesenca.[16] Na potlačenie príznakov epilepsie šarlatáni odporučili pacientovi, aby počas splnu mesiaca pil vodu z prameňa prostredníctvom lebky násilne zavraždeného človeka. Široké spektrum nechutných praktík možno doplniť o využitie produktov zvierat: melanchóliu a zlú náladu údajne liečil teľací hnoj varený vo víne, na slabosť očí zasa pomáhali exkrementy kozy zapustené v tenkej vrstve vosku.[17] O povery v Ríme nebola nikdy núdza, historik Tacitus dokonca cisárovi Vespasiánovi pripisuje moc vyliečiť slepého muža prostredníctvom pľuvanca.[18]
Záver
Liečenie často malo rôzne podoby a záviselo od disciplinovanosti pacienta. Na záver sa preto rozlúčme s ďalšou rímskou anekdotou: Lekár Scholastikovi odrezal zapálený čapík v hrdle a prikázal mu nehovoriť. Preto Scholastikos pokynul svojmu otrokovi, aby na ulici každému odpovedal na pozdrav miesto neho. Keď sa tak stalo, sám k tomu zakaždým dodal: „Nemaj mi to za zlé a nemysli si, že som tak pyšný, lebo Ťa v mojom zastúpení pozdravuje iba otrok, lekár mi totiž odporúčal nič nevravieť“.[19]
Autor: JUDr. Martin Gregor, PhD., Katedra rímskeho práva, kanonického a cirkevného práva, Právnická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave, e-mail: martin.gregor@flaw.uniba.sk.
[1] Na veselé struně: výbor z antického humoru. Přeložil Radislav Hošek a kolektiv. Praha: Svoboda, 1971, s. 47.
[2] Etymologiae 4, 9, 1.
[3] Ulp. D. 50, 13, 1, 1 (lib. VIII de omnibus Tribun.): „Z toho istého dôvodu nie je o nič menej správne zahrnúť (medzi slobodné práce) aj lekárov, pretože lekár sa stará o zdravie ľudí a tí vyššieuvedení sa starajú o štúdium (vzdelanie); a preto ohľadne nich správca provincie takisto má rozhodovať mimoriadnym postupom“.
[4] Ulp. D. 50, 13, 1, 3 (lib. VIII de omnibus Tribun.): „Medicos fortassis quis accipiet etiam eos, qui alicuius partis corporis vel certi doloris sanitatem pollicentur: ut puta si auricularius, si fistulae vel dentium. Non tamen si incantavit, si inprecatus est, si, ut vulgari verbo impostorum utar, si exorcizavit: non sunt ista medicinae genera, tametsi sint, qui hos sibi profuisse cum praedicatione adfirment“.
[5] Ulp. D. 50, 13, 1 (lib. VIII de omnibus Tribun.).
[6] Iul. D. 38, 1, 27 (lib. I. ex Minicio).
[7] Ulp. D. 1. 18, 6, 7 (l. I. opin.)
[8] Gai. D. 50, 16, 236 (lib. IV. ad leg. XII. Tab.)
[9] Odyss. 4, 230.
[10] Mar. D. 48, 8, 3, 2 (lib. XIV. Inst).
[11] GREGOR, Martin. Aplikácia Kornéliovho zákona o vrahoch a travičoch. In Právněhistorické studie, 2020, roč. 50, č. 1, s. 33-34.
[12] Ulp. D. 9, 2, 9 (lib. VIII. ad Ed.).
[13] Ulp. D. 9, 2, 9, 1.
[14] CALDWELL, Lauren. Gynecology. In IRBY, Georgia (ed.). A Companion to Science, Technology, and Medicine in Ancient Greece and Rome. London: Wiley Backwell, 2016, s. 365.
[15] Etym. 4, 9, 5-6.
[16] Naturalis historia 28, 11.
[17] PLINIUS STARŠÍ. Kapitoly o přírodě. Praha: Svoboda, 1974, s. 241-243.
[18] Tac. Hist. 4, 81. Nemožno si však pod tým predstavovať nič vulgárne. Chudobný muž ho v Alexandrii požiadal o pomoc, Vespasián mu naslinil líca a oči a pri vzývaní boha Serapa docielil, že sa mu zrak navrátil.
[19] Na veselé struně: výbor z antického humoru. Přeložil Radislav Hošek a kolektiv. Praha: Svoboda, 1971, s. 23.