Odborný príspevok predstavuje 3. časť a zároveň i poslednú časť série, v ktorej autorka analyzuje druhy územných rozhodnutí. Autorka v odbornom príspevku definuje a analyzuje platnú a účinnú právnu úpravu rozhodnutia o chránenej časti krajiny a rozhodnutia o stavebnej uzávere.
Rozhodnutie o chránenej časti krajiny je podľa § 32 ods. 1 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,SZ“) územným rozhodnutím, na základe ktorého je možné chrániť dôležité záujmy na danom území.
Chránenou časťou krajiny možno rozumieť chránené územia, chránené objekty, oblasti pokoja a ochranné pásma.[1] Vydaním rozhodnutia o chránenej časti krajiny sa vymedzujú hranice, určujú sa podmienky jej ochrany, najmä ktoré činnosti v území nemožno vykonávať a ktoré činnosti možno vykonávať iba pri splnení určených podmienok. Taktiež sa zakazujú alebo obmedzujú určité činnosti z dôvodov ochrany verejného záujmu.[2] Pod verejný záujem možno v súvislosti s týmto druhom rozhodnutia zaradiť napríklad záujem na ochrane ovzdušia pred znečisťujúcimi látkami, záujem na ochrane a využití nerastného bohatstva či ochrana zariadení geodetických bodov.
Ustanovenie § 39c ods. 2 SZ zakotvuje určité druhy činností, ktoré možno v danom rozhodnutí zakázať alebo obmedziť. Takýmto druhom činností môže byť realizácia stavieb, terénnych úprav, ťažobných prác či dokonca výsadba a postrek stromov.
SZ v § 39c ods. 3 vymedzuje prípady, kedy sa rozhodnutie o chránenej časti krajiny nevydáva. V praxi môže byť aj niektorá z chránených častí krajiny (chránené územie alebo ochranné pásmo) vymedzená všeobecne záväzným právnym predpisom. Takýmto všeobecne záväzným právnym predpisom môže byť všeobecne záväzné nariadenie orgánov územnej samosprávy alebo všeobecne záväzné vyhlášky a nariadenia ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy. Chránené územie je možné vyčleniť aj iným spôsobom, ako je územné rozhodnutie, napríklad rozhodnutím podľa zákona č. 543/2002 Z. z o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.
Podľa § 40 ods. 2 SZ stavebný úrad určuje čas platnosti rozhodnutia o chránenej časti krajiny. Ak sa platnosť rozhodnutia nemôže vopred časovo obmedziť, rozhodne stavebný úrad o skončení jeho platnosti, ak zanikne účel, na ktorý bolo rozhodnutie vydané.
Čo sa týka zrušenia rozhodnutia o chránenej časti krajiny, tak SZ ukladá stavebnému úradu povinnosť zrušiť toto rozhodnutie aj bez návrhu, ak zanikne účel, na ktorý bolo vydané rozhodnutie alebo to isté územie rieši schválený územný plán zóny. Rozhodnutím o chránenej časti krajiny je možné zriadiť aj vecné bremeno. Takéto vecné bremeno musí byť z dôvodu právnej istoty tretích osôb zapísané do katastra nehnuteľností.[3] V prípade, že bolo rozhodnutím zriadené vecné bremeno zapísané v katastri nehnuteľností, stavebný úrad podá návrh na jeho výmaz po zrušení rozhodnutia alebo po uplynutí času, na ktorý bola obmedzená jeho platnosť. ,,Riešenie územného plánu zóny“ formulované v § 39c ods. 4 SZ možno vykladať ako situáciu, ak je už v územnom pláne zóny zakázaná alebo obmedzená stavebná činnosť alebo iné aktivity na danom území. Územný plán zóny[4] možno zaradiť medzi normatívny správny akt, pričom pre tento druh aktov je typický ich právotvorný charakter a ich podzákonnosť.[5]
Rozhodnutie o stavebnej uzávere sa považuje podľa § 32 ods. 1 písm. d) SZ za územné rozhodnutie, ktorým sa chránia dôležité záujmy v danom území. Na to, aby boli tieto záujmy chránené, možno týmto druhom rozhodnutia vymedziť územie, v ktorom sa dočasne zakáže alebo obmedzí stavebná činnosť, a to najmä v prípadoch, ak by mohla sťažiť alebo znemožniť budúce využívanie územia alebo jeho organizáciu podľa pripravovaného územného plánu. Územné plány a Koncepcia územného rozvoja Slovenska podľa § 8 ods. 1 SZ riešia priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia, zosúlaďujú záujmy a činnosti ovplyvňujúce územný rozvoj, životné prostredie a ekologickú stabilitu a ustanovujú regulatívy priestorového usporiadania a funkčného využívania územia, pričom ich možno zaradiť medzi územnoplánovaciu dokumentáciu. Územnoplánovacia dokumentácia sa spracúva na štyroch úrovniach, a to na úrovni celoštátnej, regionálnej, obecnej a zonálnej. Zákonodarca v § 39d ods. 1 SZ vzťahuje zákaz alebo obmedzenie stavebnej činnosti najmä na pripravovaný územný plán, pričom pripravovanú Koncepciu územného rozvoja Slovenska ako formu územnoplánovacej činnosti, nespomína. Podľa nášho názoru, je možné toto ustanovenie v danom bode vykladať extenzívne, a teda vydať rozhodnutie o stavebnej uzávere za splnenia podmienok aj v prípadoch, ak sa pripravuje nielen územný plán, ale aj Koncepcia územného rozvoja Slovenska.
Pri porovnaní rozhodnutia o stavebnej uzávere a rozhodnutia o chránenej časti krajiny[6], možno pri rozhodnutí o stavebnej uzávere obmedziť len stavebnú činnosť, zatiaľ čo pri rozhodnutí o chránenej časti krajiny možno zakázať či obmedziť aj iné aktivity, ktorými sú napríklad zákaz, obmedzenie alebo spôsob uskutočňovania stavieb, terénnych úprav, ťažobných prác, výsadby a postreku stromov, hnojenia pôdy, prevádzky vysokofrekvenčných prístrojov a pod.[7]
Na rozdiel od rozhodnutia o chránenej časti krajiny, ktoré SZ časovo nelimituje, stavebná uzávera môže byť v medziach zákona určená iba na nevyhnutne potrebný čas. SZ vymedzuje aj maximálnu lehotu, a to najviac päť rokov odo dňa, kedy rozhodnutie o stavebnej uzávere nadobudne právoplatnosť.[8] Lehota stanovená na uvedený účel je stanovená z dôvodu ochrany vlastníckych práv vlastníkov, ktorých práva boli dotknuté.[9] Udržiavacie práva nemôžu byť rozhodnutím o stavebnej uzávere ani zakázané a ani obmedzené.[10]
Čo sa týka zrušenia rozhodnutia o stavebnej uzávere, tak zákon ukladá stavebnému úradu povinnosť zrušiť toto rozhodnutie aj bez návrhu, ak pominuli dôvody, pre ktoré bolo vydané rozhodnutie, alebo to isté územie rieši schválený územný plán zóny. V prípade, že bolo rozhodnutím zriadené vecné bremeno zapísané v katastri nehnuteľností po zrušení rozhodnutia alebo po uplynutí času, na ktorý bola obmedzená jeho platnosť, musí stavebný úrad podať návrh na jeho výmaz. ,,Riešenie územného plánu zóny“ formulované v § 39d ods. 4 SZ možno vykladať ako situáciu, ak je už v územnom pláne zóny zakázaná alebo obmedzená stavebná činnosť na danom území. Územný plán zóny a aj Koncepciu územného rozvoja Slovenska a ostatné územné plány možno zaradiť medzi nástroje, ktorým je možné tiež zakázať alebo obmedziť stavebné činnosti na danom území. Rozhodnutie o stavebnej uzávere má preventívny charakter aj vo vzťahu k územnoplánovacej dokumentácií, nakoľko v čase zmeny tejto dokumentácie zabraňuje vzniku škôd a zabezpečuje, aby v prípade prijatia budúcej územnoplánovacej dokumentácie nedochádzalo k rozporom. V praxi môže ísť o situáciu, ak by osoba podala na stavebný úrad žiadosť o územné rozhodnutie o umiestnenie stavby, ktorá by sa mala umiestniť na ,,spornom“ pozemku – pozemku, na ktorom orgán územného plánovania, ktorý obstaráva budúcu územnoplánovaciu dokumentáciu zamýšľa obmedziť stavebné činnosti. Na tento účel je rozhodnutie o stavebnej uzávere na mieste.
Podľa § 53 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,SP“) je proti územnému rozhodnutiu prípustné odvolanie. Problémom v praxi môže byť situácia, ak by sa odvolací orgán mylne domnieval, že rozhodnutie o stavebnej uzávere má byť doručené do vlastných rúk podľa § 25 SP, a nie verejnou vyhláškou podľa § 26 SP, hoci sú zo strany konajúceho stavebného úradu splnené podmienky na použitie takejto formy doručenia. V dôsledku uvedeného by potom odvolací orgán zrušil rozhodnutie stavebného úradu a vrátil mu vec na opätovné prejednanie. V tejto súvislosti je dôležité uviesť, že verejná vyhláška ako forma doručenia sa môže uplatniť aj na doručovanie tohto druhu rozhodnutia, nakoľko sa na konanie subsidiárne vzťahuje SP.[11] Podľa § 2 ods. 6 SZ sa SP subsidiárne nevzťahuje len na územnoplánovaciu činnosť. V prípade takejto situácie môže ľahko nastať, že rozhodnutie o stavebnej uzávere nemôže byť právoplatne vydané, už len z dôvodov, ak by účastníkom konania bol jeden neznámy vlastník pozemku alebo by prebiehalo dedičské konanie, a to ani v opodstatnených prípadoch. Opodstatneným prípadom by mohlo byť napríklad obstarávanie, spracovávanie, prerokúvanie a schvaľovanie územného plánu zóny.
Na záver možno konštatovať, že rozhodnutím o chránenej časti krajiny sa vymedzujú hranice chránenej časti krajiny a stanovujú sa podmienky jej ochrany. Čo sa týka rozhodnutia o stavebnej uzávere, tak možno konštatovať, že má najmä preventívny charakter. Tento druh rozhodnutia slúži na zabránenie vzniku škôd a konfliktov v súvislosti s budúcou územnoplánovacou dokumentáciou. Možno uviesť, že je dôležitým nástrojom v rámci územného plánovania, ktorý zabezpečuje koordináciu medzi súčasným a budúcim využívaním územia.
Autorka: Mgr. Viera Jakušová, PhD., Katedra správneho a environmentálneho práva, e-mail: viera.jakusova@flaw.uniba.sk
[1] Pozri § 2 ods. 1 písm. c) SZ.
[2] Pozri § 39c ods. 1 SZ.
[3] PÍRY, M. Stavebný zákon. Veľký komentár. Žilina: Eurokódex, 2020, s. 79.
[4] A tiež aj Koncepciu územného rozvoja Slovenska a ostatné územné plány.
[5] Možno ich zaradiť medzi podzákonné pramene práva, resp. sekundárne pramene práva.
[6] Pozri § 39c SZ.
[7] Pozri § 39c ods. 2 SZ.
[8] Pozri § 39d ods. 2 SZ.
[9] RIŠIANSKÝ, Š. a kol., Stavebný zákon s komentárom. Územné plánovanie a stavebný poriadok. 25, roč. č. 11. Žilina: Poradca s. r. o., 2020, s. 118.
[10] Pozri § 39d ods. 3 SZ.
[11] Pozri § 140 SZ.