Autor sa v predmetnom odbornom príspevku zaoberá mechanizmom ako rozlíšiť a identifikovať kogentné a dispozitívne ustanovenia v Obchodnom zákonníku (ďalej aj ako ,,OBZ“). Elementárny rozdiel medzi kogentnou a dispozitívnou právnou normou pritom spočíva v skutočnosti, že v prípade kogentnej normy nie je možné sa od nej odchýliť, zatiaľ čo od normy dispozitívnej je možné sa odchýliť.
Na úvod
Identifikácia kogentných a dispozitívnych právnych noriem je jednou z najzásadnejších otázok súkromného práva. Súkromnoprávne vzťahy sa vyznačujú rešpektovaním základného princípu, a to autonómie vôle strán. Hlavným dôvodom preferujúcim zásadu autonómie vôle strán je skutočnosť, že heteronómne právo pôsobiace erga omnes vo sfére súkromného práva explicitne nerieši všetky prípady, ktoré sa medzi účastníkmi súkromnoprávnych vzťahov môžu vyskytnúť.
Princípy kogentnosti a dispozitívnosti v Obchodnom zákonníku
Ustanovenia Obchodného zákonníka vo všeobecnosti uprednostňujú úpravu právnych vzťahov účastníkov dispozitívnou úpravou (ius dispositivum) a v určitých prípadoch potreby dosiahnutia a udržania rovnováhy v spoločenských vzťahoch, najmä v prípade predpokladu kontradiktórnych záujmov subjektov nariaďujú kogentnú úpravu (ius cogens). Preto sa v rámci vecnej pôsobnosti Obchodného zákonníka dáva v súlade so zásadou zmluvnej autonómie významný priestor pre úpravu autonómnu, ktorá nemôže odporovať kogentnej právnej úprave.[1] Pri rozhodovaní o dôvode pre kogentnú úpravu sa odôvodňuje kogentnosť konkrétneho ustanovenia predovšetkým nasledujúcimi dôvodmi: ochranyhodný verejný záujem, ochranyhodné záujmy jednej zmluvnej stranyalebo tretích osôb, právna istota, atď.
V tomto kontexte je nevyhnutné konštatovať, že v OBZ nenájdete všeobecné pravidlo do akej miery môžu účastníci súkromnoprávnych vzťahov modifikovať ustanovenia OBZ, t.j. riadiť sa právom autonómnym. Z hľadiska historického výkladu však možno konštatovať, že Obchodný zákonník pri voľbe spôsobu úpravy záväznosti noriem v ňom obsiahnutých aplikoval zásadu použitú v zákonníku medzinárodného obchodu, a to konkrétne § 5 Právna povaha jednotlivých ustanovení: „Strany sa môžu dohodnúť na úprave odchyľujúcej sa od ustanovení tohto zákona, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že sa od nich nemožno odchýliť.“[2]
Podľa systematického výkladu ustanovenia v prvej, druhej a štvrtej časti Obchodného zákonníka majú väčšinou kogentnú povahu, a to s ohľadom na podstatu upravovaných vzťahov, pričom sa postupuje prostredníctvom ustanovenia § 1 ods. 2 OBZ podľa normy vyjadrenej v Občianskom zákonníku (§ 2 ods. 3 OZ) – ,,Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.“
Tretia časť Obchodného zákonníka upravujúca záväzkové vzťahy má predovšetkým dispozitívny charakter. Pre obchodné záväzkové vzťahy upravené v tretej časti Obchodného zákonníka platí, že okrem ustanovení špecifikovaných v § 263 OBZ, sa môžu účastníci obchodných záväzkových vzťahov od ustanovení Obchodného zákonníka odchýliť, alebo tieto môžu úplne vylúčiť. Plne sa stotožňujeme s názorom M. Patakyovej, že ,,napriek takto explicitne vymedzenej právnej úprave je zrejmé, že sa v tejto časti nachádzajú aj ďalšie ustanovenia, ktoré majú kogentný charakter. Ich identifikácia v právnej praxi vyžaduje okrem gramatického výkladu konkrétneho ustanovenia i systematický výklad ostatných dotknutých ustanovení a rešpektovanie princípu jednotnosti právneho poriadku a deľby moci.“[3]
Ako rozpoznať, či je konkrétna norma dispozitívna alebo kogentná?
Podľa Knappa právnici v praxi vždy rozpoznajú kogentné normy, a to prostredníctvom intuície, opierajúcej sa o všeobecný základ právnického vzdelania a ním získaného právnického spôsobu myslenia a tiež o niektoré všeobecné teoretické poznatky.[4] V skutočnosti však tomu tak nemusí vždy byť.
Rozpoznať, ktoré ustanovenie má kogentný charakter je pomerne obtiažne. Posudzovanie „povahy“ ustanovení, od ktorých sa nemožno odchýliť je pomerne náročný proces a vyžaduje si perfektné právne cítenie, ktoré mnohí právnici získajú až po niekoľkých rokoch odbornej praxe. Napríklad ako kogentné ustanovenie môžeme identifikovať aj § 56 ods. 5 OBZ, ktorý znie ,,Fyzická alebo právnická osoba môže byť spoločníkom s neobmedzeným ručením iba v jednej spoločnosti.“[5] Niekedy však na formuláciu kogentných ustanovení zákon používa slovné spojenie „sa zakazuje“, kedy sú kogentné ustanovenia ľahšie rozoznateľné. Takýmto príkladom kogentného ustanovenia je § 56a ods. 1 a ods. 2 OBZ, podľa ktorého: ,,Zneužitie práv spoločníka, najmä zneužitie väčšiny alebo menšiny hlasov v spoločnosti, sa zakazuje. Akékoľvek konanie, ktoré znevýhodňuje niektorého zo spoločníkov zneužívajúcim spôsobom, sa zakazuje.“ Vo všeobecnosti teda možno vyjadriť pravidlo, že pri explicitnom vyjadrení kogentnosti právnych noriem hľadáme zákaz, nie dovolenie.
Situácia je jednoduchšia v prípade tretej časti Obchodného zákonníka upravujúceho obchodné záväzkové vzťahy, kde sú v § 263 OBZ taxatívne vymenované ustanovenia majúce kogentnú povahu. Kogentným ustanovením je napríklad aj § 261 OBZ, ktorý je základným determinantom rozlišovania toho, či sa konkrétny záväzkový vzťah musí riadiť ustanoveniami ObZ alebo sa môže riadiť aj ustanoveniami OZ. Záväzkový právny vzťah musí mať charakter obchodného záväzkového vzťahu priamo zo zákona podľa § 261 (ex lege) , t.j. obligatórne sa bude riadiť ustanoveniami OBZ, pričom v týchto prípadoch nemožno aplikáciu OBZ vylúčiť ani dohodou strán, a to:
V prípade splnenia podmienok relatívneho obchodného záväzkového vzťahu
- Pri 1. type relatívnych obchodných záväzkových vzťahov (§ 261 ods. 1 OBZ: ,,Táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.“) je rozhodujúcou podmienkou status subjektov = podnikatelia a povaha činnosti = podnikateľská činnosť.
- Pri 2. type relatívnych obchodných záväzkových vzťahov (§ 261 ods. 2 OBZ: ,,Touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.“) je rozhodujúcou podmienkou status subjektov = na jednej strane podnikateľ a na druhej strane subjekt verejného práva (§ 261 ods. 3, 4 a 5 OBZ) a povaha činnosti = podnikateľ vykonávajúci podnikateľskú činnosť a subjekt verejného práva zabezpečujúci verejné potreby alebo vlastnú prevádzku.
V prípade splnenia podmienok absolútneho obchodného záväzkového vzťahu je rozhodujúci objekt záväzkového právneho vzťahu, nie je dôležitý status subjektu ani povaha činnosti (§ 261 ods. 6 OBZ ,,Touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy:
a) medzi zakladateľmi obchodných spoločností, medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ ide o vzťahy týkajúce sa účasti na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel spoločníka, medzi štatutárnym orgánom alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov spoločnosti a obchodnou spoločnosťou, ako aj vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a spoločnosťou pri výkone jeho poverenia,
b) medzi zakladateľmi družstva a medzi členom a družstvom, pokiaľ vyplývajú z členského vzťahu v družstve, ako aj zo zmlúv o prevode členských práv a povinností, záväzkové vzťahy medzi členom štatutárneho orgánu a kontrolným orgánom družstva a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a družstvom pri výkone jeho poverenia,
c) z burzových obchodov a ich sprostredkovania ( § 642) a ďalej z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov,
d) zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí ( § 476), zmluvy o úvere ( § 497), zmluvy o kontrolnej činnosti ( § 591), zasielateľskej zmluvy ( § 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku ( § 638), zmluvy o tichom spoločenstve ( § 673), zmluvy o otvorení akreditívu ( § 682), zmluvy o inkase ( § 692), zmluvy o bankovom uložení veci ( § 700), zmluvy o bežnom účte ( § 708) a zmluvy o vkladovom účte ( § 716),
e) z bankovej záruky ( § 313), z cestovného šeku ( § 720) a sľubu odškodnenia ( § 725).“)
Dispozitívne ustanovenia sú také ustanovenia právnych predpisov, ktoré sa uplatnia len v prípade, že sa zmluvné strany nedohodli inak. Dispozitívne ustanovenia sú pomerne ľahko rozpoznateľné, nakoľko zákon na ich formuláciu používa slovné spojenia „pokiaľ nie je dohodnuté inak“ alebo „pokiaľ sa účastníci nedohodli inak, prípadne ,,ak spoločenská zmluva neurčuje inak“. Príkladom dispozitívneho ustanovenia je § 114 ods. 1 OBZ: ,,Obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.“ Podľa zákonného ustanovenia, ktoré sa aktivizuje, pretože spoločenská zmluva neurčila iné určenie výšky obchodného podielu, ak obaja spoločníci spoločnosti so základným imaním 5.000 € vložia peňažný vklad vo výške 2.500 €, výška obchodného podielu každého spoločníka bude 50%. Spoločenská zmluva však môže určiť aj iné určenie výšky obchodného podielu, napríklad podľa miery participácie spoločníkov na riadení a chode spoločnosti, ich empírie a vedomostí v danom podnikateľskom segmente, a to tak, že hoci obaja vložili do základného imania peňažný vklad vo výške 2.500 €, výška ich obchodného podielu vzhľadom na uvedené skutočnosti môže byť aj 70%-30% alebo 80%-20%.
Dispozitívnym ustanovením v rámci kúpnej zmluvy je napríklad § 412 ods. 1 OBZ upravujúci miesto a spôsob dodania tovaru, podľa ktorého ,,Ak predávajúci nie je povinný podľa zmluvy dodať tovar v určitom mieste, uskutočňuje sa dodanie tovaru jeho odovzdaním prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho, ak zmluva určuje odoslanie tovaru predávajúcim.“ Uvedené znamená, že miestom dodania tovaru je v prvom rade miesto, ktoré bolo zmluvne dohodnuté, napríklad: Miestom dodania tovaru je prevádzka kupujúceho nachádzajúca sa na ul. Staromestská 38, 811 05 Bratislava. Ak dochádza k odovzdaniu tovaru na dohodnutom mieste priamo v prítomnosti predávajúceho a kupujúceho, hovoríme o tzv. miestnej kúpe/kúpe medzi prítomnými.
Miestom dodania tovaru môže byť aj iné miesto, než je miesto, v ktorom by došlo k priamej výmene tovaru medzi kupujúcim a predávajúcim. Pokiaľ v zmluve nie je dohodnuté miesto dodania, podporne nastupuje zákonná úprava:
- Ak v zmluve nie je dojednanie o mieste dodania tovaru, avšak predávajúcemu je uložená povinnosť odoslať tovar, predávajúci splní svoju povinnosť odovzdať tovar okamihom jeho odovzdania na prepravu prvému dopravcovi v prospech kupujúceho (nedochádza k odovzdaniu tovaru za prítomnosti predávajúceho a kupujúceho, ale prostredníctvom tretej osoby, ide o dištančnú kúpu). Účinky odovzdania tovaru nastanú iba vtedy, ak je tovar dostatočne označený ako zásielka pre kupujúceho, inak účinky môžu nastať len, ak predávajúci bude aktívne konať, teda po tom, čo odošle tovar, musí túto skutočnosť oznámiť kupujúcemu bez zbytočného odkladu a v oznámení musí tovar špecifikovať. Ak predávajúci aktívne konanie neprejaví, účinky dodania tovaru nastanú až odovzdaním tovaru kupujúcemu zo strany dopravcu.
- Ak zmluva nemá dojedanie o mieste dodania tovaru a zároveň nemá ani dojednanie o povinnosti odoslania tovaru predávajúcim, miestom dodania tovaru je miesto, v ktorom sa tovar nachádza alebo bude nachádzať po vyrobení. Účinky dodania tovaru nastanú okamihom, keď sa kupujúcemu umožní s tovarom nakladať v tomto mieste.
- Ak zmluva nemá dojednanie o mieste dodania tovaru, nedošlo ani k dohode o odoslaní tovaru predávajúcim, pričom zmluvným stranám nie je známe ani miesto, kde sa tovar nachádza, miestom dodania tovaru je sídlo predávajúceho. Účinky nastanú keď kupujúcemu umožní s tovarom nakladať.
Existujú však aj právne normy ktorých ,,povaha“ je otázna. V takom prípade sa záver o kogentnosti resp. dispozitívnosti určitého ustanovenia vyvodzuje prostredníctvom bežných metód výkladu. Napríklad aplikáciou historického výkladu sa v niektorých prípadoch môže vyvodiť záver o kogentnosti ustanovenia, ak to vyplýva z dôvodovej správy alebo jednotlivé stanoviská výborov parlamentu hovoria v prospech kogentnosti určitého ustanovenia, a pod.
Aký bude následok odchýlenia sa od kogentnej normy?
Samotným účelom kogentných právnych noriem je vylúčenie, aby sa subjekty právneho vzťahu odchýlili od pravidla v nich uvedeného. Ani v prípade dohody všetkých účastníkov právneho vzťahu nie je prípustná žiadna odchýlka od takejto právnej normy a povinnosti správania v nej uvedenej. Kogentnú normu nemôžu účastníci právneho vzťahu ani vylúčiť, či obmedziť.
Je možné pritom vymedziť dva druhy kogentných noriem:
- Spôsobujúce neplatnosť právneho úkonu – V tomto prípade kogentná norma ruší zmluvné dojednanie bez toho, aby ho nanovo upravila. Do prvej skupiny je možné zaradiť tie, ktorých porušenie spôsobuje neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 OZ. Kogentné právne normy tejto skupiny môžu spôsobovať aj iba čiastočnú neplatnosť.
- Modifikujúce odchylné dojednanie – V tomto prípade kogentná norma nastupuje namiesto zmluvného dojednania. Do druhej skupiny kogentných noriem patria normy, ktorých porušenie má za následok, že sa právny úkon nestane neplatným, ale jeho obsah je oproti odchylnej dohode zmenený v prospech zákonného vyjadrenia kogentnej normy.[6]
Na bližšiu predstavu uvádzame príklad na jednotlivé druhy kogentných noriem z pohľadu následku odchýlenia sa od kogentnej normy v rámci práva obchodných spoločností:
- Spôsobujúce neplatnosť právneho úkonu: Spoločnosť a konateľ sa písomným dojednaním dohodli na tom, že vylúčili akúkoľvek zodpovednosť konateľa. V tomto prípade sa zužuje rámec kogentného ustanovenia § 135a ods. 4 OBZ, čo znamená, že takáto úprava by bola absolútne neplatná podľa § 39 OZ.[7]
- Modifikujúce odchylné dojednanie: Akcionári sa dohodli na tom, že pozvánka na valné zhromaždenie im musí byť zaslaná najmenej 40 dní pred konaním valného zhromaždenia. Takáto úprava sa nestane neplatným, ale jej obsah je oproti odchylnej dohode zmenený v prospech zákonného vyjadrenia kogentnej normy § 184 ods. 3 OBZ.
V prípade obchodných záväzkových vzťahov § 263 ods. 2 OBZ explicitne vymedzuje, že ,,Strany sa nemôžu odchýliť od základných ustanovení uvedených pre jednotlivé zmluvné typy v tejto časti a od ustanovení, ktoré ustanovujú povinnú písomnú formu právneho úkonu.“ Základným ustanovením mandátnej zmluvy je kogentný § 566 ods. 1 OBZ, podľa ktorého: ,,Mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu.“ Z tejto legálnej definície možno vymedziť že podstatnými časťami mandátnej zmluvy na jej platnosť sú:
- Určenie zmluvných strán (mandatár, mandant).
- Určenie predmetu zmluvy, teda určenie obchodnej záležitosti, ktorá má byť zariadená (obchodnou záležitosťou treba chápať zariadenie záležitosti súvisiacej s podnikateľskou činnosťou mandanta), pričom splnenie záväzku mandatára sa neviaže na výsledok, ale na vykonanie dohodnutej činnosti resp. obstaranie obchodnej záležitosti.
- Záväzok mandatára zariadiť určitú obchodnú záležitosť v mene mandanta a na jeho účet.
- Záväzok mandanta zaplatiť mandatárovi odplatu, podľa § 566 ods. 2 OBZ ,,Ak je zariadenie záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá.“ (t.j. ak je činnosť mandatára, ktorú má vykonať predmetom jeho podnikania výška odplaty nemusí byť dojednaná v zmluve).
V súvislosti s uvedeným sa v aplikačnej praxi rozvinula otázka, či je možné platne uzavrieť mandátnu zmluvu s tým, že sa mandant a mandatár dohodnú na jej bezodplatnosti? Podľa nášho názoru to možné je, ale vzhľadom na skutočnosť, že § 566 ObZ je kogentným ustanovením v takom prípade už nepôjde o mandátnu zmluvu, ale o plnohodnotnú inominátnu zmluvu podľa § 269 ods. 2 OBZ, na ktorú sa budú primerane vzťahovať ustanovenia o mandátnej zmluve. V tomto kontexte považujeme za kľúčový Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 242/07, ktorý konštatoval nasledovné: „Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“[8] To znamená, že v prípade odchýlenia sa od základného ustanovenia pre jednotlivé zmluvné typy nepôjde podľa nášho názoru o neplatnú zmluvu, ale o platnú inominátnu zmluvu podľa § 269 ods. 2 OBZ.
Autor: JUDr. Mgr. Dominika Pintérová, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra obchodného práva a hospodárskeho práva. E-mail: dominika.pinterova@flaw.uniba.sk.
[1] PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2016, s. 1085 – 1087.
[2] Bližšie pozri § 5 Zákona 101/1963 Zb. o právnych vzťahoch v medzinárodnom obchodnom styku (Zákonník medzinárodného obchodu)
[3] PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2016, s. 1 – 8.
[4] KNAPP, V.: O právu kogentním a dispozitivním. In: Právník, 1/1995 s. 2.
[5] Bližšie pozri MAMOJKA, M. a kol. Obchodný zákonník. Veľký komentár. 1 zväzok. Eurokódex s.r.o. 2016. s. 186, kde je explicitne uvedené, že § 56 ods. 5 je kogentným ustanovením.
[6] Bližšie pozri SALAČ, J.: K problematice rozporu právniho úkonu se zákonem ve světle § 39 Občanského zákonníku. In: Právne rozhledy, 10/1997, s. 511.
[7] PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2016, s. 592 – 598 ,,V prípade uzatvorenia akejkoľvek dohody, ktorou sa vylučuje alebo obmedzuje zodpovednosť konateľa by sa jednalo o absolútne neplatný právny úkon pre jeho rozpor so zákonom.“
[8] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 242/0.