Olexij M. Meteňkanyč, Tomáš Mészáros
Herbert (srdečne): Priatelia, som veľmi rád, že sa opätovne stretávame po dlhšom čase pri pive. Musíme si však sľúbiť, že neotvoríme žiadnu z právnofilozofických tém, ktoré sme riešili na posledných stretnutiach. Až príliš sa na nich hádame, no i tak ich neposunieme ďalej a len sa navzájom nasrdíme.
John: Súhlasím, keďže často sa vy dvaja voči mne spriahnete.
Axel: Milý John, keby si nám svojím idealizmom stále nedával „náboje“ do našej argumentácie, tak nepoviem. Ale kto sa v právnom myslení otvorene hlási k idealistickým východiskám, ten si koleduje o adekvátnu kritiku.
John: Ale nemuseli by ste sa voči mne vždy spájať.
Axel: No prrrr.. tu nejde o spájanie sa, veď vieš, že aj na Herbertovom uvažovaní je čo kritizovať.
Herbert: Ako aj na tvojom! Obaja vieme, že máme v mnohom odlišné názory.
Axel: Johny, no teba nie je ťažké vyprovokovať. Veď keď ti len stále pripomíname ten starý známy žart o prirodzenom práve, tak sa stále nafučíš…
John (podráždene): A teba by to nenahnevalo? Ten Alf Ross to prehnal. Tvrdiť, že prirodzené právo je ako prostitútka, dá každému… veď to je úplne scestné a ten človek nevie, čo tvrdí.
Axel (so smiechom): Mne sa to pozdáva a javí sa mi to dosť trefné.
Herbert (uzmierujúco): No tak! Veď sme si povedali, že sa k týmto témam nebudeme vracať. Skúsme inú tému. Čo tak politika?
John: To je ešte horšie… slovenská politika je des a ani sa nedá o nej poriadne rozprávať. Veď to vieš sám. Je to veľký humbuk, obrovský zmätok a mix egoizmu, malicherností a doťahovačiek. Žiaden verejný záujem, žiadna snaha o skutočnú zmenu, ba už aj mnohí z tých, ktorí predtým aspoň predstierali, že ich to zaujíma, už ani to nerobia. Ani sa to nesnažia imitovať. Predtým tu bola snaha, prípadne deklarácia o autentické politické iniciatívy s charakterom a štruktúrou fungovania, ako je to vo vyspelých krajinách… dnes tu nemáš ani poriadnych konzervatívcov, ani liberálov, ani sociálnych demokratov. Kam sme sa to dostali?
Axel: Ono to zase je istá realita dneška. Nielen pre slovenský kontext. Vidíš, čo sa deje naprieč celou Európu a Spojenými štátmi. Krajná pravica je na vzmachu, zase v postkomunistických krajinách silnie illiberalizmus a dokonca dnes sa niektorí štítia použiť termín „liberálna demokracia“… a pritom tí, čo argumentujú tým, že liberálna je zlá, tak je zjavné, že chcú oslabiť to, na čom je daný štátny režim vybudovaný – na ochrane individuálnych práv a slobôd. A mnohí tomu tlieskajú, pričom si neuvedomujú, že si sami pod sebou pília konár, na ktorom sedia.
Herbert (sklamane): Ach, tak ani politiku radšej neotvárajme, lebo mi hneď začne byť smutno.
(následne sa všetci traja poriadne napijú zo svojich pohárov a ostane medzi nimi ticho na niekoľko chvíľ).
Axel: A čo tak novinky zo života? Herbert, čo máš nové od posledného stretnutia?
Herbert: Nič takého veľkého. Rodinka stále je na tom fajn, akurát manželku začal bolieť zub, takže som musel chodiť po dome po špičkách.
John (podpichovačne): Ale to predsa robíš aj tak, nie? Hlavne keď prichádzaš podnapitý z našich stretnutí.
Herbert (obranne): Nepreháňaj, to len ty máš stereotypné vízie o ženách. Ešte stále ťa neprešla tá hlúposť o tom, že ženy sa musia kvôli biologickej predurčenosti istým spôsobom správať?
John (urazene): No dovoľ, to si vyprosím. Ja rešpektujem integritu akejkoľvek ženy. Zároveň však platí otázka, ktorej sme sa už venovali. Môže iba biologická žena porodiť dieťa?
Axel otvoril ústa, no John so zvýšeným hlasom pokračoval: Axli, a ty sa ani nesnaž niečo hovoriť o tehotných mužoch, toto je ešte výbušnejšia téma, než všetky, čo sme doteraz rozoberali. Príroda je jedna vec, tu nemôžeš obalamutiť.
Herbert: Tam skutočne nechoďme – len k tomu esencializmu žien. Ale predsa ani len ty v to neveríš, však? Ako z jednej danosti človeka môžeme vyvodzovať také konzekvencie, že by mala byť matkou, že by sa mala starať o domácnosť, ona má byť primárne zodpovedná za starostlivosť detí a podobne.
John: Tradícia a evolúcia nám to ukazuje, tam sú čisté fakty, ktoré nemôžeš ani ty poprieť.
Herbert: Tradície sú jedná vec. Tradičné bolo i to, že sme nútili ženy si kľakať na Nový rok, aby sa už vopred vyprosovali svojim mužom za vlastné budúce prehrešky. Ale toto je hlúposť, rovnako ako tvoje trvanie na tom, že neexistujú rodové identity a len pohlavia.
John: Och, zase ideme rozoberať alžírsku boxerku/boxera?
Axel (vehementne): Nie, to určite nie! Tam som skutočne už odišiel, lebo som sa na vás dobre nasrdil.
Herbert (súhlasne): Tam ani nechcem ísť, skôr som chcel poukázať, ako je problematické stereotypné zmýšľanie a ide len o zakonzervovanie statusu qua a bráni to progresu.
John: Nie každá zmena v spoločnosti je automaticky dobrá! A často je lepšie ostať pri overenom a nemeniť to, čo sa osvedčí v minulosti. Progres môže byť nebezpečný, ak sa prieči nosným hodnotám spoločnosti!
Axel: Čiže podľa teba je lepšie, ak žena bude slúžkou v domácnosti?
John (srdnato): Nie slúžkou, ale matkou a ženou v domácnosti. Prečo je taký problém vnímať, aké máme danosti a podľa toho sa správať? Žena, stále ako jediná, vie porodiť dieťa a pre dieťa je najlepšie, ak sa oň stará matka. Bodka! Je to overené, prirodzené pre ľudstvo, tak prečo si vymýšľame hlúposti?
Axel: A ako často vysávaš?
John (zneistene): Čo? Nerozumiem.
Axel: No, ak ide o biologické danosti, tak muž je silnejší ako žena, z toho mi vyplýva, že musí odrobiť viac aj v domácnosti. Preto sa pýtam, ako často vysávaš?
John (neisto): Ale veď to… predsa ja…
Herbert (podpichovačne): Takže nevysávaš!
John (podráždene): Z času na čas áno.
Herbert: Úprimne, Johny, kedy si naposledy vysával?
John: Asi pred rokom? Ale to nie je moja chyba, to moja manželka trvá na tom, že to bude robiť!
Axel (uštipačne): Skutočne? A nie je to len opäť jedna dobrá tradície, ktorá ti padá vhod?
John (podráždene): Nevymýšľaj, ja nie som lenivý, len to máme takto rozdelené. Ja zarábam, ona sa stará o domácnosť. To je taký problém?
Axel: Až taký nie, ale ak by sa chcela s tebou rozviesť, to už by bol, nie?
John: Nie, to by nemohla. Vieš, že sme veriaci – raz zosobášení, naveky spojení.
Axel (zhrozene): To je strašidelná predstava, naveky byť s niekým prepojený!
John: To len ty to nevieš oceniť. Ak nájdeš pravú lásku, tak je to ľahké rozhodnutie.
Herbert: Ale aj ty musíš chápať, že niekedy môže dôjsť k omylu, nie? To by potom mohlo byť skutočne strašidelné.
John: Všetko sa dá vyriešiť a nič nie je tak náročné, aby sa nedal urobiť kompromis. O tom je manželstvo.
Axel: Ale keď si zoberieš Xantipu, tak by si ju nechcel trpieť naveky, nie?
John: Vy ste neporozumeli, v čom je úžasné byť zosobášený. Hlavne ty Axel, ty už máš predsa tretiu ženu!
Axel (so smiechom): A nevylučujem štvrtú! Prečo by som mal? Hlavne, ak mi to umožňuje právo a po čase sa od seba odcudzíme, tak prečo si komplikovať život?
John (srdnato): Ale to nie je správne! Kde je tam trvácnosť? Oddanosť jedného k druhému? Vernosť?
Herbert: A to je účel manželstva? Dvoch mladých pochabých ľudí spojiť do zväzku, z ktorého nemôžu ísť von? Ty by si chcel zakázať rozvody, však?
John: Nie zakázať; no určite, nech to nie je také jednoduché sa rozviesť. Niekde som počul, že niektoré rozvody trvajú len polhodiny v súdnej sieni – to je des! A vraj aj na Slovensku po rekodifikácii občianskeho práva to už má byť výrazne ľahšie…
Herbert: Ak to umožňuje právo a nebráni to právnemu účelu manželstva, tak prečo nie? Načo predlžovať trápenie?
John: Avšak na druhej strane by to nemalo byť o takej voľnosti. Kde je tam zodpovednosť v rodine, voči deťom a vlastnej komunite? Je to len prílišný egoizmus človeka, na seba upretého pohľadu, aby som sa mal hlavne ja lepšie, no už menej si všímať to, ako tým môžem ublížiť iným.
Axel: To nepopieram, skutočne akoby sme v spoločnosti až príliš dbali na spoločenský atomizmus. Niečo na štýl, čo hovoril už Bentham, no s tým rozdielom, že je to potrebné vnímať negatívne, teda prílišné zameranie na rozvíjanie jednotlivých šťastí a ujdenie toho kolektívneho. Ale aj tak by štát nemal nútiť niekoho ostávať vo zväzku s osobou, ktorú už nemiluje a ich vzťah už ich vzájomne nenapĺňa. Veď ono je to aj celkom pestrá vec v rámci života, keď vystriedaš tri-štyri partnerky či partnerov za život, človek sa aspoň nenudí! A právo by toto malo rešpektovať.
John (obranne): Znova s pýtam – a kde je trvácnosť? A čo s deťmi? To je tak nezodpovedné, čo hovoríš.
Axel: Nemyslím si a zase ja nehovorím o nejakej frivolnosti a nezáväzných vzťahoch. Išlo by o pomerne stále vzťahy, ale keď žiješ s jednou osobou 7-10 rokov, tak časom sa môžeš odcudziť a radšej nechceš ubližovať danej osobe, i deťom, ktoré s ňou/ním máš, a teda rozchod od seba je pre všetky strany lepšia alternatíva. Samozrejme, môže sa ti pošťastiť a nájdeš si niekoho s kým zostarneš. Ale ruku na srdce, koľko takých párov je? Hlavne aj takých, ktoré nekončia v toxickej atmosfére? Niekedy je lepšie to ukončiť, pre všetky strany a štát a právo toto majú umožňovať.
John (vehementne): Nesúhlasím. Manželstvo je unikátny inštitút, ktorý musí spĺňať isté typy znakov a jedným z nich je aj dlhodobosť, afinita medzi manželmi, pričom ide o zväzok medzi jedným mužom a jednou ženou a daný inštitút má zabezpečiť vytvorenie ideálneho prostredia pre narodenie a výchovu detí.
Herbert: Takže pre teba je nepriechodné manželstvo medzi gejmi a lesbami?
John (s dôrazom): Jednoznačne! Určite nie som žiaden fundamentalista, ktorý by im neumožňoval mať plnohodnotné právne zväzky, pokojne i registrované partnerstvá, no nie manželstvo. To má jasné účely, ktoré však páry rovnakého pohlavia nemôžu biologicky prirodzeným spôsobom naplniť.
Herbert: A teda právne úpravy, ktoré dnes uvedené umožňujú, tak čo s nimi? Z tvojho pohľadu nie sú dobrým právom?
John: Nielenže nie sú dobrým právom, ale tu osobne sa zamýšľam nad známym lex iniusta non est lex. Z môjho pohľadu takéto právo ani nie je právo, v skutočnosti ide o zákonné neprávo, ktoré je potrebné čo najskôr odmietnuť, keďže je v rozpore s tým, čo je prirodzené, s tým, čo je i obsahom prirodzeného práva.
Axel (podráždene): To je taká hlúposť. Všetci dobre vieme, že každý inštitút práva je len socio-psychologicky podmienený fenomén. Za manželstvo sa bude pokladať to, čo si stanovíme v spoločnosti za manželstvo a ak to väčšina v spoločnosti prijme. A stavím sa s tebou, že o 50 rokov, keď už vo vybraných európskych štátoch bude dlhodobo umožnené manželstvo všetkým, tak sa nad takýmito tvojimi úvahami bude len krútiť hlavou, ako si uvedené mohli v tom čase myslieť. Bude to na štýl toho, čo dnes nevieme porozumieť, že ženy boli vnímané v minulosti len za pasívne nádoby, kde muž mal zasiať svoje semeno a z neho, ako aktívneho princípu, vzišiel život. A z toho vyplývali následne i rôzne role v životoch. A toto je len pokračovanie tohto esencializmu, ktorý by sme mali už dávno zahodiť.
John: Ale chceš poprieť, že existuje niečo ako prirodzené právo? Ako to ideálne, pre nás síce nedosiahnuteľné, ale predsa vzorové právo, ku ktorému by sme mali čo najviac priblížiť?
Axel: Vieš dobre, že v nič také neverím a ide len o pertraktovaný mýtus, ktorý ty len ďalej reprodukuješ po vzore svojich obľúbencov – od Akvinského až po Georgea.
John (obviňujúco): Lenže potom popieraš, že existuje aj objektívna morálka!
Axel (vehementne): Samozrejme! Som morálny nonkognitivista a som na to hrdý!
John: Len to je dosť smutné, keďže si potom relativista.
Axel (vysvetľujúc): Nie tak celkom, len tvrdím, že morálne tvrdenia nie sú pre nás vedecky poznateľné, pravdivostná hodnota morálnych tvrdení je chiméra a to, čo by sme mali skúmať, je len to, či istý typ morálky je pre nás spoločensky užitočný a prospešný.
John (provokatívne): Ako však potom dokážeš povedať, že napríklad nacistické zločiny boli morálne zlé? O čo, by si oprel svoju argumentáciu?
Axel: To, že je to v rozpore s ľudským šťastím a maximalizáciou šťastia. To je ti málo?
John: Je! Dané zdôvodnenie predsa musíš oprieť o niečo objektívnejšie, stálejšie a áno, i pravdivé vo všetkých možných scenároch.
Axel: To je však chiméra, a to ty vieš tiež. Keby sme mali možnosť aspoň len poznať to dokonalé objektívne prirodzené právo, za tých dva a pol tisíc rokov by už niekto z ľudstva na to prišiel, nie? A predsa tak neučinil nikto! Nenašli sme toho úžasného génia, ktorý by nám ho odhalil.
John: No to nie je hlavný point!
Axel (útočne): Práveže je! Ešte dokonca aj ty sám si musel revidovať svoje myšlienky a úvahy o tom, z čoho má vyvierať prirodzené právo!
John (obranne): To je akt skromnosti a priznania chyby, toto by sa malo ceniť, a nie ma za to kritizovať.
Axel: Do istej miery súhlasím, ale ak to nevieš na prvú „trafiť“ ani ty, ako to môže učiniť normálny človek? Preto je celá táto teória o prirodzenom práve len jedna veľká metafyzika, mimo tohto sveta a sú to báchorky. A je len smutné, ako veľmi je to vplyvné dodnes medzi obyčajnými ľuďmi.
Herbert predbiehajúc Johna: Tu len možno ty nechceš pripustiť, že metafyzika má svoj význam pre ľudstvo, vrátane právneho myslenia.
Axel (srdnato): Prdlajs! Veď vieš čo na to trefne povedal Jerome Frank, však? Vytváranie si takých predstáv, ako nám tu predkladá Johny, je v skutočnosti len snaha mnohých ľudí si nahradiť rodičovskú autoritu v práve a jeho inštitútoch, ktoré by si mali nárokovať status objektívnosti, univerzálnosti a nemeniteľnosti. No v skutočnosti sú to mýty o práve a naše infantilné túžby, ktorých sa bojíme vzdať, lebo by sme museli priznať, že mnohé v našich životoch je neisté, arbitrárne a do značnej miery i náhodné.
John (obranne): Tu sa proste nezhodneme. Ja odmietam vnímať svet, v ktorom nie je miesto pre objektívnu morálku. A ak tu je, tak by nám mala byť prístupná, a preto by sa jej obsah mal preniesť i do obsahu práva. Zároveň, ak bude existovať režim, ktorý bude popierať základné princípy morality, tak právo, ktoré bude uplatňované na potláčanie týchto princípov, budem odmietať pomenovať ako právo vo svojom pravom slova zmyslu a bolo by vhodné ho označiť ako za zákonné neprávo. Ja síce v mnohom nesúhlasím s Gustavom Radbruchom a jeho učením, ale tu trafil klinec po hlavičke.
Herbert rýchlo vstupujúci do debaty, vidiac, že Axel začína červenieť v tvári: Ak sa vrátim k našej pôvodnej téme – hádam by si nechcel právnu úpravu, ktorá by umožňovala manželstvo pre páry rovnakého pohlavia, označiť za takú, ktorá by bola zákonné neprávo. To len na základe tvojho vnímania účelu manželstva, ktorý si prezentoval?
John: Ale to nie je len môj subjektívny účel manželstva! To je niečo, čo si nárokuje objektívnosť! Možno som to ja konkrétne nevyjadril najkrajšie, ale mám za to, že o toto ide v manželstve a nech sa na mňa nikto nehnevá, ale na konci dňa biologicky nie je možné prirodzeným spôsobom splodiť dieťa medzi pármi rovnakého pohlavia, a teda nenapĺňajú jeden zo základných účelov manželstva. A mrzí ma to, no takto to je. Nemôžeme predsa umožniť erózii všetkých našich zaužívaných inštitútov a všetko podmieňovať súčasným náladám v spoločnosti, ktoré o pár rokov možno vyprchajú a potom ich nahradia ďalšie. Napríklad budeme hovoriť polyamorii, a to už bude úplný rozvrat spoločnosti.
Herbert: Ale nie je to na spoločnosti, aby sa tak rozhodla? Ak na konci dňa si 90 % spoločnosti bude myslieť, že polyamorické vzťahu sú v poriadku, prejde to cez parlament, štátom stanovený legislatívny proces, tak potom prečo by sme sa mali voči tomu brániť?
John: Herbert, ty sa len teraz opäť skrývaš za isté typy procesov, ktoré síce máme rešpektovať, no len do istej miery. Ak by našu spoločnosť tvorilo 51% nacistov, bolo by v poriadku, ak by sme vybrané menšiny následne zlikvidovali? Veď to môže prejsť cez parlament, bude sa rešpektovať legislatívny proces, ale je správne rešpektovať takýto typ zákonodarstva?
Herbert: Ak už spoločnosť dospeje do takéhoto štádia, tak ma to mrzí, ale áno. Síce ja osobne by som porušoval také právo, ktoré by mi ukladalo povinnosť posielať Židov do koncentračných táborov, ale stále by to bolo účinné právo. Vtedy je to o akte občianskej odvahy, no nesúvisí to so záväznosťou práva.
John: Ale súvisí, takéto právo predsa nie je možné vnímať ako právo. Tu je ukážkovo potrebné uplatniť princíp lex iniusta non est lex!
Herbert: Avšak je to divné a ty to vieš. Dokážeš si predstaviť povedať gestapákovi, keď ťa bude vypočúvať, že „to, čo momentálne uplatňujete je zákonné neprávo a mali by ste si to uvedomiť“. To je absurdné a len by ťa vysmial. To, čo naznačuješ, v podstate znamená, že o tom, čo je „správne“, rozhodne až víťaz po skončení krízy. Aj Radbruch mohol napísať to, čo napísal, len preto, že nacizmus prehral. Keby sa vývoj skončil opačne, všetko by vyzeralo úplne inak.
John: Pred objektivitou neujdeš, len ju vieš odmietnuť.
Herbert: Aj keby som prijal tvoj argument o nacizme, čo nerobím, len Johny, nehnevaj sa na mňa, ty vždy vyťahuješ nacizmus pri objektivite morálky, no to je extrémny prípad. Hádam nechceš povedať, že je to na tej istej úrovni, čo aj manželstva párov rovnakého pohlavia.
John: To jasné, že nie. Ale princíp ostáva ten istý.
Axel (už nevydržiac ostať ticho): A kvôli tomuto je to zvrátené! Aký princíp? Veď právo a jeho záväznosť je len o troch aspektoch: 1. my ľudia sme symbolické tvory, a preto, ak niečo prejde nejakým naším vytvoreným slávnostným procesom, tak máme tendenciu to dodržiavať. Preto legislatívny proces je taký pompézny, aký je. Ľudia veria, že keď to prejde cez parlament, tak je to významné! Po druhé, právne pravidlá sú formulované ako imperatívy, teda majú sugestívny charakter. Ak sa mi do dispozičnej sféry dostane tento imperatív, a popritom vidím, že aj ostatní sa správajú podľa tohto pravidla, tak ho budem dodržiavať i ja. A nakoniec, keďže vždy sú nejakí rebeli, tak ak niekto aj naďalej nechce dodržať právo, tak príde organizovaná sila, ktorá ho k tomu donúti. A to je tretí aspekt záväznosti práva. Nič viac, nič menej. Je to krásne naturalistické vysvetlenie, opierajúce sa o sociologicko-psychologické reálie, žiadna metafyzika nie je potrebné. Bodka!
John: Ale to je nedostatočné. Ľudské právo by predsa malo mať nejakú víziu, kam by sa malo vyvíjať. To, čo mi navrhuješ, je len deskriptívny podnik, ukazuje mi, čo sa deje v realite, ale kam to má spieť? Ako zabezpečím, aby sme sa nevydali na totalitnú cestu? Na to potrebujem niečo viac, niečo normatívne, na to práve potrebujem prirodzené právo, ktoré mi ukazuje, kam ísť, a v prípade, keď prekročím hranicu, tak mi invaliduje existujúce ľudské právo. Záväznosť práva je možná, no len dovtedy, ak nie je v neznesiteľnej miere s prirodzeným právom. Ak je, tak stráca aspekt záväznosti.
Axel: Priateľu, to, čo naznačuješ, je podľa mňa chybné. A čo keď nedávam odpoveď na to, aké by právo malo byť? A je to úloha právnikov vôbec? Nemyslím. Práve iné spoločenské vedy by nám mali poskytovať odpoveď na to, kam by sa právo, ako sociálny konštrukt ľudí, slúžiaci na reguláciu správania, malo uberať po obsahovej stránke. Herbert, veď ma podpor, ty tiež neveríš na tieto metafyzické žvásty, však?
Herbert: Neverím, ale súčasne s tebou taktiež nesúhlasím. Za mňa pre záväznosť práva je zásadná len otázka, či dané právne pravidlo prijala kompetentná štátna autorita a či boli naplnené všetky požiadavky kladené na adekvátny legislatívny proces. Nič viac, nič menej. Ale nejde len socio-psychologické vysvetlenie, ktoré sa nám snažíš pretlačiť.
Axel: Skutočne? A o čo opieraš to, že nejaký orgán bude kompetentný? Kto určí, čo sú adekvátne náležitosti na legislatívny proces?
Herbert: Všetko na konci dňa vyviera z ústavy.
Axel: Ale odkiaľ berie legitimitu ústava?
John (vítazne): Mala by z prirodzeného práva.
Axel (podráždene): Kušuj ty s tým prirodzenoprávnym nezmyslom.
Herbert: Veď z vôle zdroja moci – nech si to pomenuješ ako vôľa ľudu, alebo národa, občanov, to už nechám na tebe.
Axel: Ale ako to môže byť vôľa ľudu? Kedy sa napríklad zišiel celý ľud a prezentoval víziu, čo má byť obsahom ústavy? Veď ani referendum o vzniku SR nebolo v roku 1992, nie to o obsahu ústavy!
Herbert: No došlo ku konkludentnému súhlasu. Voľby validovali proces.
Axel: Ale to je len konštrukcia. To je čistá právnická fikcia!
Herbert: Nie, je to nevyhnutný hypotetický predpoklad. Následne na to, už začali bežať všetky nevyhnutné procesy, ktoré vieme skúmať aj empiricky.
Axel (podpichujúc): Ale začiatok je fiktívny, však?
Herbert (podráždene): Stále však ponúkam lepšie vysvetlenie, ako vy dvaja somári.
John: Nemyslím.
Axel: V tomto sa zhodnem s Johnym.
Herbert (zmätene): Počkať. Prečo sme sa dostali až sem? Jaj, to kvôli tým manželstvám.
John (so smiechom): Presne, a tvoja snaha, aby sme sa vyhli právnofilozofickým témam zjavne nevyšla.
Axel: Ako vždy!
Herbert: Čo už, ale priatelia, napriek tomu, že nesúhlasíme medzi sebou, nejakým zvráteným spôsobom ma tieto debaty bavia.
Axel: Hej, kým sa niekto skutočne neurazí.
John (brániac sa): To sa stáva, ak máš pevné presvedčenie o niečom.
Herbert (dumajúc): Len viete, čo je zvláštne? Všetci sme právnici s náklonnosťou k právnej filozofii a aj keď sme sa chceli vyhnúť takýmto témam, aj tak sme do toho skĺzli. Strašné s nami.
Axel: Vieš prečo, nie? Právo a filozofia so všetkým súvisia a my sme už profesne deformovaní.
Herbert: Tak si dajme ešte niečo na povzbudenie a rovno otvorme ďalšiu pálčivú tému – čo tak účel trestania a ako ospravedlníme to, že chceme niekomu udeliť nejakú sankciu?
Axel: Alebo fenomén fikcií v práve a či sú skutočne dôležité pre nás a právne myslenie?
John: Hodnota ľudskej dôstojnosti a čo sa za tým obsahovo skrýva?
Herbert: Ako vidím, dnes nás čaká ťažká noc – idem po ďalšie pitie.
Poznámka na záver:
Autori týmto dialógom nenabádajú čitateľov na konzumáciu alkoholu, návykových ani iných psychotropných látok. Konanie a rozhovor postáv sú vymyslené; akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami je čisto náhodná. Cieľom textu bolo odprezentovať tri nosné právno-filozofické spôsoby myslenia (Herbert prezentuje právnopozitivistický spôsob myslenia, John zase prirodzenoprávny spôsob a Axel právnorealistický).
Všetky prípadné nedostatky, nepresnosti či omyly sú len a výlučne naším autorským zlyhaním.
Zároveň dodajme, že cieľom dialógu nie je propagovať „pohárik pri debate“, ale pripomenúť hodnotu stretnutia, rozhovoru a spoločného premýšľania o práve. Radi by sme, ak by predmetný dialóg symbolizoval pozvanie k tomu, aby sme sa stretávali, nebáli sa spolu hovoriť, premýšľali, polemizovali a kládli si náročné otázky, pretože práve v interakcii vznikajú nielen právno-filozofické myšlienky, ale aj priateľstvá.
P.S.: A kde je zmienka o Mordore? Hádam ste si, ctený čitateľ, nemysleli, že takýto „trumf“ vytiahneme hneď na začiatku! O Mordore bude reč až v ďalšej časti nášho dialógu – a verte, máte sa na čo tešiť. Nenechajte si ujsť pokračovanie!