Manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Dve matky. Dvaja otcovia.
Na Slovensku ide aj v 21. storočí o témy, ktoré vyvolávajú silné spoločenské aj právne napätie. Kým vo väčšine európskych štátov dochádza k postupnej normalizácii a právnemu uznávaniu týchto foriem partnerského a rodinného života, slovenský právny poriadok k nim naďalej pristupuje striktne odmietavo. Slovensko sa nenecháva ovplyvniť vývojom v Európe a rovnakopohlavné partnerstvá, ako aj rodinné väzby z nich vyplývajúce, zostávajú ústavne zakázané a vylúčené z právnej ochrany. [1]
Táto uzavretosť však naráža na realitu voľného pohybu osôb v rámci Európskej únie. Čo sa stane, ak slovenskí občania uzavrú manželstvo osôb rovnakého pohlavia v inom členskom štáte? Alebo ak v zahraničí vznikne rodina s dvoma matkami či dvoma otcami – a táto rodina sa rozhodne presťahovať na Slovensko?
Čo ak je ale Slovenská republika napriek tomuto postoju povinná tieto partnerstvá a rodiny uznávať? A je to tak vo všetkých prípadoch?
Čo hovorí národné právo?
Hodnotový postoj Slovenska voči týmto témam sa výrazne premieta nielen do hmotnoprávnej úpravy rodinného práva,[2] ale aj do oblasti medzinárodného práva súkromného Slovenskej republiky, ktoré reguluje, okrem iného, aj rodinnoprávne vzťahy s cezhraničným prvkom.[3] Práve tu sa totiž „zahraničné príbehy“ slovenských rodín stretávajú s domácim právnym poriadkom.
Ak napríklad slovenskí občania uzavrú manželstvo osôb rovnakého pohlavia v inom členskom štáte EÚ, alebo ak vznikne rodina s dvoma matkami či dvoma otcami mimo Slovenska, ale táto rodina by chcela žiť na Slovensku, slovenské orgány postupujú podľa slovenského medzinárodného práva súkromného.
V praxi to znamená, že pre uzavretie manželstva sú rozhodujúce ustanovenia § 19 a § 20a ZMPS,[4]pre otázky rodičovstva § 23 ZMPS, pričom pre obe situácie platí oddiel 3 ZMPS o uznávaní a výkone cudzích rozhodnutí.
Na prvý pohľad sa tak môže zdať, že uznanie takýchto právnych vzťahov je teoreticky možné. Slovenské právo totiž mechanizmy uznávania cudzích rozhodnutí pozná. Problém však nastáva v momente, keď si uvedomíme, že samotná existencia rovnakopohlavných manželstiev a rodičovstva dvoch matiek či dvoch otcov je v slovenskom právnom poriadku neprípustná.
Ako teda majú slovenské orgány postupovať, keď stoja pred konkrétnym prípadom -dvoma manželmi alebo manželkami žiadajúcimi o uznanie manželstva uzavretého v inom členskom štáte EÚ? Alebo dvoma rodičmi, ktorí chcú, aby Slovensko uznalo rodný list ich dieťaťa vydaný v zahraničí?
Verejný poriadok ako „brzda“
Aj na takéto situácie slovenský zákonodarca pamätal. Za účelom, okrem iného, aj ochrany tradičného chápania manželstva a rodiny, do systému medzinárodného práva súkromného zakotvil výhradu verejného poriadku, ktorá umožní odmietnuť uznanie takýchto partnerstiev a rodín.[5]
Čo sa ale v takom prípade stane s „manželmi“? A s rodičmi? Zostanú právnymi rodičmi dieťaťa aj na Slovensku – alebo nie? A čo samotné dieťa: kto sú jeho rodičia v očiach slovenského práva?
Výsledok je právne paradoxný.
Manželstvo dvoch osôb rovnakého pohlavia, platne uzavreté v inom členskom štáte, sa na Slovensku stáva právne bezpredmetným. Partneri prestávajú byť manželmi v očiach slovenského práva. Vzniká tak krívajúce manželstvo – existujúce v jednom právnom poriadku, no neviditeľné v inom.[6]
Podobná situácia nastáva aj pri rodičovských vzťahoch. Ak dieťa vyrastá v rodine dvoch matiek alebo dvoch otcov a jeho rodný list vydaný v inom členskom štáte obsahuje oboch rodičov, slovenské orgány stoja pred praktickým aj právnym problémom. Rodný list totiž pracuje s kategóriami „matka“ a „otec“. Ako má byť takýto vzťah zapísaný? A ak zapísaný nebude, aký je právny status rodiča, ktorý „nezapadá“ do vnútroštátneho modelu? Výsledkom je krívajúce rodičovstvo – rodičovská väzba uznaná v zahraničí, no právne oslabená alebo neexistujúca na Slovensku.[7]
Práve v týchto otázkach sa stretáva hodnotová uzavretosť vnútroštátneho práva s realitou európskej právnej integrácie. A práve tu začína byť situácia právne aj ľudsky mimoriadne zložitá.
Čo hovorí „Brusel“?
Význam práva Európskej únie v tomto kontexte nemožno ignorovať. Slovenská republika je jej členským štátom a vnútroštátne právo tak neexistuje vo vákuu. Je síce pravda, že Európska únia nedisponuje všeobecnou právomocou harmonizovať rodinné právo členských štátov a rodina a manželstvo tak zostávajú predovšetkým v rukách národných zákonodarcov,[8] ale článok 81 ods. 3 ZFEÚ[9] však Únii priznáva kompetenciu prijímať opatrenia v oblasti rodinného práva, ak ide o situácie s cezhraničnými dôsledkami. A hoci Únia túto právomoc doposiaľ legislatívne nevyužila na prijatie legislatívnych riešení upravujúcich túto oblasť, neznamená to, že v tejto oblasti mlčí.[10] Práve naopak!
Právo EÚ, najmä prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora EÚ a základných slobôd vnútorného trhu, postupne a nenápadne vstupuje do priestoru, ktorý si členské štáty dlhodobo chránia ako výlučne „svoj“. A tam, kde sa pohyb osôb, rodín a detí stretáva s hranicami národných právnych poriadkov, začína Únia hovoriť čoraz hlasnejšie.
Manželstvá osôb rovnakého pohlavia
Súdny dvor EÚ už v roku 2018, v prípade Coman[11] konštatoval, že členské štáty sú povinné uznať manželstvo osôb rovnakého pohlavia uzavreté v inom členskom štáte. Toto uznanie však malo výrazne obmedzený rozsah:
- situácia sa týkala občana EÚ a štátneho príslušníka tretej krajiny,
- rozhodujúcim prvkom bolo skutočné využitie práva na voľný pohyb štátneho príslušníka členského štátu EÚ
- uznanie sa vyžadovalo výlučne na účely práva na pobyt pre štátneho príslušníka tretej krajiny.
O pár rokov neskôr, v roku 2025, Súdny dvor EÚ v prípade Wojewoda Mazowiecki[12], rozšíril povinnosť uznania manželstiev osôb rovnakého pohlavia aj na situácie, keď:
- obaja manželia sú občanmi členských štátov EÚ,
- spoločne využili právo na voľný pohyb a pobyt v inom členskom štáte,
- v tomto štáte uzatvorili manželstvo,
- uznanie manželstva nebolo viazané na konkrétny účel.
Kľúčový rozdiel spočíva v tom, že v prípade Coman sa vyžadovalo len „funkčné“ uznanie na účely priznania pobytového práva príslušníkovi tretej krajiny, ale v prípade Wojewoda Mazowiecki už nejde len o pobytové práva a uznanie manželstva nie je viazané na konkrétny účel, ale nadobúda všeobecný charakter. Členský štát už nemôže manželstvo „uznať len čiastočne“ alebo „len pre potreby migrácie“.[13]
V súčasnosti sú teda členské štáty povinné uznávať manželstvá osôb rovnakého pohlavia uzatvorené v inom členskom štáte v každom prípade, ak o to tieto osoby požiadajú. Avšak pozor – registrované partnerstvá stále zostávajú mimo rámca tejto povinnosti. Pre praktické účely slovenského práva to znamená, že ak chcete, aby bol váš zväzok v SR uznaný, „bezpečnejšou“ cestou je uzavrieť manželstvo.
Dúhové rodiny
Pozornosti Súdneho dvora EÚ neunikli ani rodiny tvorené dvoma matkami či dvoma otcami. V rozsudku Pancharevo[14] (2021) Súdny dvor jasne povedal, že ochrana vyplývajúca z práva EÚ sa nevzťahuje len na „tradičné“ rodinné modely.
V dôsledku tohto rozhodnutia sú všetky členské štáty povinné uznať rodný list dieťaťa vydaný v inom členskom štáte, ktorý ustanovuje za rodičov dve matky alebo dvoch otcov. Opäť však platí dôležité „ale“ – ochrana áno, ale len v pohybe.
Rovnako ako v prípade Coman, ani tu nejde o všeobecné uznanie rodičovstva vo vnútroštátnom práve. Povinnosť uznať rodný list platí len v prípadoch, ak:
- občan EÚ využil svoje právo na voľný pohyb a pobyt mimo domovského štátu,
- v hosťovskom členskom štáte mu vznikli nové rodinné väzby,
- uznanie je potrebné na výkon práva na voľný pohyb a pobyt.
Praktickým dôsledkom tohto rozhodnutia potom je, že aj štát, ktorý vo vlastnom právnom poriadku nepozná rodičovstvo dvoch matiek alebo dvoch otcov, musí:
- vydať dieťaťu cestovné alebo pobytové doklady,
- umožniť spoločný pohyb a pobyt dieťaťa a oboch rodičov,
- preklenúť vnútroštátne administratívne prekážky (napr. rodné listy s kolónkami výlučne pre „matku“ a „otca“).
Rozhodnutie však neukladá povinnosť uznať tieto rodinné väzby na iné účely, ako sú dedenie, vnútroštátne rodinné právo či status rodiča podľa národného práva.[15]
Otázka, ktorá dnes visí vo vzduchu, je preto zrejmá:
Zostanú dúhové rodiny len „chránené v pohybe“, alebo Súdny dvor EÚ v budúcnosti urobí rovnaký krok ako pri manželstvách osôb rovnakého pohlavia?
V oboch prípadoch ale Súdny dvor EÚ vyslal členským štátom jasný signál: argument ochrany verejného poriadku tu neobstojí. Povinnosť uznania vyplývajúca z práva EÚ totiž sama osebe verejný poriadok nenarúša[16] a výhrada verejného poriadku tak v týchto situáciách stráca svoju tradičnú „ochrannú“ funkciu.
Realita po judikatúre SDEÚ
Slovensko, ako členský štát EÚ, povinný dodržiavať judikatúru Súdneho dvora EÚ, nemôže už ostávať len pasívnym pozorovateľom vývoja v ostatných európskych krajinách. V určitých situáciách, aj napriek ústavnému zákazu manželstiev osôb rovnakého pohlavia a striktnej vnútroštátnej definícii rodičovstva a rodiny je Slovensko povinné uznávať dúhové partnerstvá a dúhové rodiny vzniknuté v inom členskom štáte – nie na základe vnútroštátneho práva, ale na základe práva EÚ.
Ak sa slovenské orgány ocitnú pred párom osôb rovnakého pohlavia, ktoré uzavreli manželstvo v inom členskom štáte EÚ, priestor na manévrovanie je dnes minimálny. Ani pravidlá medzinárodného práva súkromného, ani výhrada verejného poriadku už nemôžu slúžiť ako legitímny dôvod na odmietnutie uznania takéhoto manželstva. Slovenské orgány sú povinné uznať právny vzťah vzniknutý v zahraničí a postupovať rovnako, ako by postupovali pri uznávaní manželstva osôb rozdielneho pohlavia.
Odlišná je však zatiaľ situácia v prípade dúhových rodín. Ak ide o dieťa, ktorého rodný list vydaný iným členským štátom uvádza dve matky alebo dvoch otcov, Slovensko je povinné tento rodný list uznať, ale výlučne na účely zabezpečenia voľného pohybu a pobytu dieťaťa a jeho rodičov na svojom území. Právo EÚ zatiaľ neukladá členským štátom výslovnú povinnosť vydať vnútroštátny rodný list v rovnakom znení. Ako presne túto povinnosť slovenské orgány splnia, či prostredníctvom cestovných dokladov, pobytových oprávnení alebo iných administratívnych riešení zostáva do veľkej miery na nich. Jedno je však zrejmé: úplné odmietnutie uznania už nie je právne udržateľné.
Povinnosť uznávať tieto partnerstvá a rodinné väzby teda pre Slovensko neexistuje v každom jednom prípade. Je však natoľko silná, že vytvára zjavný rozpor medzi normatívnym textom vnútroštátneho medzinárodného práva súkromného a aplikačnými povinnosťami vyplývajúcimi z práva EÚ.
Slovenské orgány sa tak v dôsledku judikatúry Súdneho dvora EÚ dostávajú do dilemy: majú v takýchto prípadoch aplikovať vnútroštátne ustanovenia medzinárodného práva súkromného a aplikovať výhradu verejného poriadku, alebo majú dať prednosť právu EÚ? Ak by sa rozhodli ignorovať judikatúru Súdneho dvora EÚ vystavujú sa riziku začatia konania o porušení povinnosti zo strany Európskej komisie, ktoré môže viesť k významným finančným sankciám pre Slovenskú republiku.
Nevystupuje tak právo EÚ v tejto oblasti ako nepriamy korektív národného medzinárodného práva súkromného?
[1] Článok 41 odsek 1, 2 Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.
[2] Článok 1 a 2 zákona č.36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
[3] Články 19 až 31, články 38 až 41a zákona č.97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.
[4] Zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.
[5] § 36 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.
[6] KUČERA, Z., TICHÝ, Z. (1989) Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním. Komentář. Panorama: Praha, s. 159.
[7] BURDOVÁ, K. (2022) Krívajúce rodičovstvo v slovenskom medzinárodnom práve súkromnom, Bratislava, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, s.7-8.
[8] Článok 5 odsek 2 Zmluvy o Európskej únii.
[9] Zmluva o fungovaní Európskej únie.
[10] Európska komisia v roku 2022 predložila Rade návrh na prijatie nástroja medzinárodného súkromného práva, ktorý by mal uľahčiť proces uznávania rodičovstva ustanoveného v inom členskom štáte. Návrh nariadenia rady o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní rozhodnutí a prijímaní verejných listín vo veciach rodičovstva a o zavedení európskeho osvedčenia o rodičovstve, COM/2022/695 final. Dostupné na: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=celex:52022PC0695.
[11] Rozsudok Súdneho dvora z 5. júna 2018, Coman a i., C-673/16, EU:C:2018:385.
[12] Rozsudok Súdneho dvora z 25. novembra 2025, Wojewoda Mazowiecki, C-713/23, EU:C:2025:917.
[13] Pozri aj Ristuccia, F (2025) (de) la Tour fait le cavalier: One Step Ahead and Two Sideways in AG de la Tour’s Opinion in Wojewoda Mazowiecki, VerfBlog, 2025/4/25, Dostupné na: https://verfassungsblog.de/c-713-23-wojewoda-mazowiecki/; Nowicka, Z (2025) Case C‑713/23 Wojewoda Mazowiecki: On the Rise of Fundamental Rights Strategic Litigation before the CJEU. European Law Blog, December. Dostupné na: https://doi.org/10.21428/9885764c.e85564e4.
[14] Rozsudok Súdneho dvora z 14. decembra 2021, Stolichna obshtina, rayon, C-490/20, „Pancharevo“, EU:C:2021:1008.
[15] Pozri aj De Capitani, CH (2022) Rainbow families and the right to freedom of movement – the V.М.А.v Stolichna obshtina, rayon ‘Pancharevo’ case. EU Law Analysis, 11 January 2022, Dostupné na: https://eulawanalysis.blogspot.com/2022/01/rainbow-families-and-right-to-freedom.html.
[16] Rozsudok Súdneho dvora z 14. decembra 2021, Stolichna obshtina, rayon, C-490/20, „Pancharevo“, EU:C:2021:1008, para.56; Rozsudok Súdneho dvora z 25. novembra 2025, Wojewoda Mazowiecki, C-713/23, EU:C:2025:917, para.62; Rozsudok Súdneho dvora z 5. júna 2018, Coman a i., C-673/16, EU:C:2018:385, para.46.