Tomáš Mészáros, Olexij M. Meteňkanyč
O týždeň, znova na rovnakom mieste
Herbert: … po tom našom minulotýždňovom náročnom večeri som mal sen… taký zvláštny.
Axel (cynicky): Snáď z teba nebude druhý Martin Luther King…
John: Ale veď ho nechaj rozprávať – ešte ani prvú rundu nepriniesli a už si uštipačný.
Herbert: Takže, mal som sen, v ktorom sa náš spoločný známy Ronald vznášal na obláčiku ako anjel. Vedľa neho poletoval Merkúr a kúsok od nich zádumčivo postával Herkules, ktorý listoval vo veľkej knihe – nekrátená verzia Sumy teologickej. Okolo neho cupitali ježkovia v talároch. Pitoreskná scéna! Zo zvedavosti som sa k nim priblížil. Ronald si ma všimol a letel mi naproti. Keď už sme boli blízko seba, tak mi s úsmevom povedal: „Žiadne právo už nie je potrebné.“ Po tejto vete som sa zhrozený a celý spotený prebudil…
John: Nečudo, že ťa to vydesilo…
Axel: Nečítal si pred spaním náhodou Listy Federalistov?
Herbert: Tiež mi prišla hneď na um tá známa Madisonova myšlienka o tom, že ak by sme boli anjelmi, tak vláda by nebola vôbec potrebná. Ale nie, nečítal som to. Na nočnom stolíku mám teraz niečo úplne iné…
John: Čo si myslíte, čo ten sen znamenal?
Axel: Pche, to je jednoduché – neznamenal nič. Minulý týždeň metafyzika, dnes spiritualita a veštenie zo snov. Nechcete najbližšie zavolať na pivo namiesto mňa radšej Sibylu?
Herbert: Nikoho namiesto teba volať nebudeme – takto ľahko sa nás nezbavíš. Navyše, nebol si to náhodou práve ty, kto prirovnával právo k mágii a teraz tu teatrálne ohŕdaš nosom nad výkladom mojich snov (Axel sa už nadýchol k odpovedi, ale Herbert pokračuje). No a k Johnyho otázke: nech už bol význam toho sna akýkoľvek, začal som sa zamýšľať na tým, či si viem predstaviť svet bez práva…(napije sa z piva).
Axel (chopí sa príležitosti): Svet bez práva? Samozrejme, že si ho viem predstaviť — napokon, v istom zmysle v ňom už žijeme. To, čo ľudia volajú „právo“, je len jazyková ilúzia, metafyzická škrupina bez skutočného obsahu. V realite existujú len fakty – určité spoločenské zvyklosti, príkazy, sankcie, vzťahy moci. Ľudia si tieto fakty zvyknú obliekať do slov ako „povinnosť“, „právo“ či „spravodlivosť“, ale to sú len symboly, ktoré nič reálne neoznačujú. Ak by sme ich prestali používať, naša spoločnosť by fungovala ďalej – len by sme ju opisovali čistejším jazykom, bez tej metafyzickej hmly, ktorú si sami vytvárame.
John (hneď oponuje, s dôrazom): Jednoznačne nesúhlasím. Veď ľudia potrebujú právo, aby mohli žiť rozumne a v spoločenstve. Bez práva by sa to všetko rozpadlo všetko – spravodlivosť, rodina, poriadok….platí teda to, čo napísal svätý Tomáš Akvinský, zákon je príkaz rozumu vedúci ku všeobecnému dobru. (zamumle si potichu pre seba):…ordinatio rationis ad bonum commune…
Axel (uštipačne): Ach, Johny, ty so svojimi morálnymi ilúziami… aj „spravodlivosť, poriadok, dobro“ – to sú tiež len prázdne slová, ktoré si ľudia vymysleli, aby sa cítili bezpečne. Ešte raz, svet funguje na faktoch: moc, zvyky, sankcie. „Právo“ je len pekná nálepka, nič viac.
Herbert (pokojne, ale s náznakom podráždenia): Axel, no tak. To, čo ty voláš ilúzia, je pre ľudí skutočnosť. Ak parlament prijme zákon, ak sudca vydá rozsudok, ľudia to rešpektujú. A to je právo.
Axel (prudko): Nie! To je len fakt, že sa boja represie alebo sú navyknutí poslúchať.
Herbert (zamyslene): Axel, nie celkom. Predstav si malú dedinu, kde ľudia dodržujú len zvyky. Tam ešte o práve nehovoríme – len o pravidlách správania. Ale akonáhle spoločnosť narastie, potrebuje inštitúcie: súdy, parlament, procedúry. V tomto bode vznikajú sekundárne pravidlá, ktoré dávajú celému normatívnemu systému jeho podobu, systém a koherentnosť. Je to praktická nevyhnutnosť. Primitívny svet bez práva možný je, ale moderný už nie.
Axel (ironicky, s úškrnom): Takže podľa teba právo automaticky vzniká, keď pribudnú úrady a pečiatky? To je len ďalšia forma moci, nie dôkaz, že „právo“ existuje. Ľudia len vymysleli rituály, aby sa ich moc zdala posvätná. Práve na toto narážam, keď prirovnávam právo k mágii.
Herbert (trpezlivo, ale dôrazne): Nie, ide o viac než moc a rituály. Ľudia tieto pravidlá uznávajú zvnútra – nie len preto, že sa boja trestu. To je podstata práva: že sa naň dívame s istou vnútornou perspektívou. Považujeme ho za záväzné, nie len účelné. Právne pravidlá nepovažujeme len za „predpoveď“ trestu, ale za niečo, čo nás zaväzuje, lebo to patrí k poriadku, ktorému veríme. Z tohto vnútorného postoja vyrastá celé právo – je to spoločný rámec, v ktorom aj sudcovia, úradníci, ale aj bežní občania uznávajú, čo je platné a záväzné, nie len to, čo sa dá vynútiť. Bez tejto vnútornej akceptácie by neexistoval právny systém, len nahromadenie moci.
Axel: „Vnútorná perspektíva“? Znie to ako pekné meno pre kolektívnu ilúziu. Viera, že treba poslúchať, nie je dôkaz, že existuje nejaká „nutnosť“. Znova opakujem – to je len psychologický fakt.
John (pokojne): No ale podľa mňa právo nie je len zvyk, ani len spoločenský fakt. Ako som už naznačil, právo je rozumné usporiadanie pre spoločné dobro. Ľudia nevytvárajú zákony len preto, že sa boja, ale preto, že túžia žiť spolu rozumne a spravodlivo. A nemyslím tým vieru v neviditeľné sily, ale rozpoznanie, že niektoré ciele sú pre ľudský život objektívne dobré a racionálne poznateľné. No a ak sa právo od nich odvráti, stáva sa nepravým – ako poriadok medzi zlodejmi, ktorý má síce svoje pravidlá, ale nie smerovanie k dobru.
Axel: Ach, znova tvoj Doctor Angelicus, ktorý podľa mňa mal radšej ostať tým nemým volom, taký vplyv a také žvásty. Des.
John: Axel, takéto poznámky si nechaj pre seba… Myslím, že obaja prehliadate niečo podstatné. Ak chceme pochopiť, prečo ľudia vôbec tvorili normy a inštitúcie, musíme sa pozrieť hlbšie – na to, čo robí ľudský život dobrým a rozumným. Právo má svoj pôvod v prirodzenosti človeka, nie v strachu ani v metafyzickej hmlovine. Pozri, každý z nás už teraz smeruje k určitým základným dobrám – k takým cieľom, ktoré nie sú odvodené z ničoho iného a ktoré si ľudia cenia, nech sú kdekoľvek. Veď aj ten najväčší cynik nechce, aby mu niekto bezdôvodne ubližoval. A teda je zrejmé, že život – a to nielen ako biologická existencia, ale aj zdravie, telesná integrita – sú takýmto dobrom.
Axel: A čo ďalej?
John (mentorsky): Je toho viac. Napríklad poznanie. Všetci túžime po tom, aby sme pochopili svet okolo nás – vedecké bádanie nie je len rozmar, ale prirodzené dobro. Ale patria sem aj priateľstvo, krása – v zmysle estetického zážitku, ale aj náboženstvo či hra. No a v neposlednom rade aj niečo, čo nazývam ako praktická rozumnosť. Tieto dobrá sú základné – nie preto, že ich niekto „vyhlásil“, ale preto, že ak sa ich vzdáme, náš život sa rozpadne na slepú sériu reakcií. Žijeme nimi, nie sú to abstrakcie.
Axel: V poriadku, budem teda s tebou na chvíľu hrať túto hru, keďže som tvoj priateľ. Predpokladajme teda, že takéto dobrá naozaj existujú. Akú koreláciu ale majú s právom?
John: Daj mi chvíľku, už sa k tomu dostávam. Vráťme sa na začiatok dnešnej debaty a skús si predstaviť, Axel, svet bez práva. Bez akéhokoľvek normatívneho rámca, v ktorom môžu ľudia tieto dobrá pokojne a rozumne sledovať. Ako bude vyzerať takýto život? Podľa mňa to bude život neistý, lebo nikto nebude chrániť tvoju integritu. Poznanie bude ohrozené, lebo aj univerzity potrebujú pravidlá. Priateľstvo a spoločenstvo sa zmenia na spojenectvá zo strachu. Praktická rozumnosť sa stane prakticky nemožnou, ak dnes platí jedno a zajtra všetko zanikne. Preto tvrdím: právo má svoju esenciu v prirodzených dobrotách ľudského života. Je to rozumné usporiadanie, ktoré umožňuje, aby sme tieto dobrá uskutočňovali spolu – nie chaoticky, nie násilím, nie na úkor iných.
Herbert (pokýve hlavou, zmierlivo): John, musím priznať, že hoci nesúhlasím s tvojím poňatím objektívnych „dobier“, je tu niečo, čo prehliada aj Axel. Právny systém síce stojí na spoločenskej praxi a na sekundárnych pravidlách, ale to ešte neznamená, že môže byť úplne ľubovoľný. Realita nám vnucuje určité nutné podmienky prežitia – a tie spôsobujú, že každý právny systém, nech je akokoľvek cynický či autoritatívny, musí rešpektovať aspoň akési minimálne prirodzené jadro. Nie prirodzené v metafyzickom zmysle, ale prirodzené v zmysle toho, čo vyplýva z ľudskej prirodzenej krehkosti. Ak sú ľudia zraniteľní, potrebujú pravidlá proti násiliu. Ak žijú medzi sebou a nie izolovane, potrebujú aspoň minimálnu platformu na spoluprácu. Ak chcú niečo plánovať do budúcnosti, potrebujú určitú istotu.
Ak majú obmedzené zdroje, potrebujú pravidlá vlastníctva, výmeny, rozdelenia. Toto všetko nie je „dobro“ v tom zmysle, ako ho používaš ty. Je to jednoduchý, triezvy fakt: bez týchto prvkov by žiadny právny, no i iný normatívny systém nemohol fungovať. A spoločnosť by sa rozpadla.
Axel (zasmeje sa krátkym, suchým smiechom): No výborne. Takže už aj ty, Herbert, začínaš hovoriť o „prirodzenosti“ človeka. Ale veď to, čo nazývaš minimálnym jadrom prirodzeného práva, je len obyčajná evolúcia v praxi! Prežiť – to chce každý organizmus. A pravidlá? To sú len praktické nástroje, ktoré si skupiny vytvorili, aby sa navzájom nevyhubili. Nič z toho neukazuje, že existuje právo v „silnom“ zmysle slova. Ukazuje to len to, že ak nechceme umrieť, musíme sa navzájom nechať žiť. Gratulujem – to dokážu aj opice v džungli. Nevolajú to však „právo“. Fakt, že ľudia potrebujú trochu poriadku, ešte neznamená, že ten poriadok má nejakú normatívnu hodnotu. Je to len stratégia prežitia, nič viac.
Herbert : Axel, nie – opice v džungli nie sú dobrým príkladom, hoci sa ti to zdá možno trefné. Áno, aj iné tvory majú isté formy spolupráce či zdržanlivosti. Ale práve to ukazuje, že základné podmienky života vytvárajú tlak smerom k určitým vzorom správania. To však ešte nie je právo. Ale dovoľ mi pripomenúť, že ja som nikdy netvrdil, že minimálny obsah prirodzeného práva je samotné právo alebo že je podmienkou platnosti práva. Hovorím v podstate len toto: akýkoľvek systém pravidiel, ktorý má ašpirovať na to, aby bol právnym systémom, musí zohľadniť určité základné fakty o ľuďoch – ich zraniteľnosť, potrebu spolupráce, obmedzené zdroje, plánovanie do budúcnosti. Avšak nie preto, že sú to „dobrá“, ako tvrdí John, ale preto, že bez ich rešpektovania by sa pravidlá jednoducho rozpadli. Neboli by účinné, neboli by stabilné, neboli by vôbec pravidlami.
Axel (s úsmevom, akoby uzavrel spor): Takže sme tam, kde vždy: Herbert hovorí o pravidlách, John o dobrách a ja o ilúziách. Johny, zrazu si nejako podozrivo mĺkvy. Už ťa nebavíme?
John: Ale kdeže…málo som spal.
Herbert (výsmešne): Zasa si do neskorej noci revidoval svoj prirodzeno-právny opus magnum?
Jonh: Bodaj by si mal pravdu! Nie, nič také vznešené som nerobil. Priznám sa vám – dal som si filmový maratón Pána prsteňov…
Herbert: Rozšírenú verziu?!
John: Rozšírenú verziu!!
Herbert: Tak potom chápem tie kruhy pod očami.
Axel: Ja to naopak nechápem. Márniť svoj drahocenný čas nad takýmito sprostosťami…(napije sa piva).
John a Herbert (jednohlasne): Čooo?!? Aké sprostosti?
Axel (pokojne, ale rázne): Dobre ste počuli! Okrem rozvláčnosti ma štve, že ten príbeh má množstvo logických dier v deji…
Herbert (skočí mu do reči):…nemyslíš snáď orlov…
Axel (rozhorčene): Ale myslím – skur@#$é orly!!!
John: Čo? Čo? Aké orly? Čo s nimi?
Herbert (s úsmevom): To nepoznáš tú klasickú výhradu? Tak teda v skratke: orly by mohli Froda rovno vziať do Mordoru, vysadiť ho pri Hore osudu a celý príbeh by sa skrátil na pár hodín.
Axel (rozhorčene, znova pije): Presne o tom hovorím! Prečo ich teda nevzali rovno? Celý čas sa plazia cez lesy, hory, rieky… a pritom stačilo zavolať pár veľkých operených taxíkov!
John (smiechom): No, no, Axel… to by bolo priveľmi jednoduché, však? Tolkien predsa nechcel, aby Frodo dostal všetko na podnose. Veď povedz Herbert – ty to máš dobre načítané.
Herbert (povzbudene): Vďaka, tak poďme k otázke Axla, že prečo orly neleteli rovno do Mordoru. Samozrejme, malo to svoj dejotvorný význam, ale podľa mňa to má aj omnoho hlbší zmysel. Prečo by to tie orly spravili? Zaväzuje ich k tomu niečo? Právo? Morálka? Zdravý rozum? Pragmatizmus?…
Axel (zvedavo): Tak toto sa mi už začína viac páčiť. Dobre – prijímam hodenú rukavicu. Poďme teda na to.
Herbert (mierne ironicky, s typickou britskou suchou eleganciou): Tak sa na to pozrime, Axel. Tvoja otázka predpokladá, že orly boli nejako povinné konať v prospech Froda. Ale odkiaľ by sa tá povinnosť vzala? Neboli predsa členmi žiadneho Spoločenstva prsteňa s ľuďmi, hobitmi či elfmi. A ako som už dnes povedal – povinnosť vzniká až vo vnútri systému pravidiel, ktorý jednotlivci uznávajú zvnútra. Orly však neboli – pokiaľ viem – účastníkmi primárnych ani sekundárnych pravidiel Stredozeme. Nemali žiadny právny poriadok, v ktorom by boli viazané rozhodnutiami Valinoru či snemom v Roklinke. Z nášho právnického hľadiska teda orly nemali právnu povinnosť odviesť Froda nikam.
Axel (spokojne prikyvuje): Presne! Konečne so mnou v niečom súhlasíš. Orly nemali povinnosť, lebo žiadne povinnosti neexistujú. Len fakty. Oni proste nemali dôvod niesť nejakého hobita. Bodka!
Herbert (povytiahne obočie): Nie tak rýchlo. Fakt, že niečo nie je právna povinnosť, ešte neznamená, že neexistuje normatívny dôvod. Orly mohli mať dôvody vyplývajúce z toho, že uznávajú určité pravidlá správania – len to nie sú právne pravidlá, ale skôr niečo, čo by sa dalo nazvať ako „morálna prax“ či „zvykové záväzky“. Ja to vnímam tak, že ich nečinnosť je dôsledok neexistencie spoločného právneho rámca medzi rasami Stredozeme.
John: No a teraz ja! Veď predsa sa nemôžeme tváriť, že svet Stredozeme je svet cynickej moci, kde jedinou mierou konania sú zvyky alebo strach. Aj tam predsa existuje morálna povinnosť – a nie v slabom zmysle, ale v tom najsilnejšom: povinnosť pomáhať pri uskutočňovaní dobra. A teraz si položme otázku: Je zničenie Prsteňa objektívne dobro?! Samozrejme, že áno! Ohrozenie všetkých národov, univerzálne riziko tyranie… Ak niečo patrí do všeobecného dobra, tak je to práve odstránenie absolútneho zla.
Axel (na Johna sa uškrnie): Ach. Už je to znova tu „objektívne dobro“, „zlo“, „povinnosť“… Za chvíľu povieš, že orly spáchali hriech, že neleteli do Mordoru.
John: Technicky vzaté – áno, za predpokladu, ak rozumovo pochopili, že ich pomoc môže zabrániť zlu, ktoré ohrozuje celý svet. Ak tvor dokáže rozumieť dobru, má aj povinnosť konať podľa neho. Ale pozor – kľúčový bod je toto. Morálna povinnosť nie je to isté čo právna povinnosť. Herbert má pravdu: nebol žiaden právny rámec. Ale ja tvrdím, že existoval rámec morálny.
Axel: A ja tvrdím, že existoval rámec… pohotového scenáristu, ktorý potreboval natiahnuť trilógiu.
Herbert (so smiechom): To bolo až pri Hobitovi. Ach, mohli tak domrviť túto trilógiu? Ale naspäť k téme: prečo teda podľa teba, Johny, orly nekonali?
John: Lebo dobro sa síce dá spoznať, ale nie je vždy zjavné. Orly nie sú vševediace rozumové bytosti. Navyše existujú aj iné rozumné pravidlá – napríklad princíp primeranosti rizika. Letieť priamo nad Mordorom, nad krajinou, kde sú tisíce škretov, nazgúlovia a vševidiace Sauronovo oko, môže byť takmer istá smrť. A tu prichádzam k pointe: Morálna povinnosť nie je slepá. Vyžaduje rozumné uváženie. A orly mohli rozumne uznať, že riskovať vlastné životy pri priamom útoku je nezmyselné.
Axel: Aha! Čiže orly neleteli, lebo použili „praktickú rozumnosť“? Tak to je krásne. Frodo sa plazí cez močiare, Sam umiera hladom, ale orly si povedia: „Hmm, nebudeme riskovať perie.“
John (s úsmevom): Ak chceš, povedzme to menej karikatúrne: ich morálna povinnosť nebola absolútna. Žiadna nie je, okrem povinnosti smerovať k dobru. Ale prostriedky môže každý rozumne zvoliť inak.
Herbert: Takže podľa mňa sme dospeli k zaujímavému záveru.
Axel: Myslíš k takému, že neexistujú povinnosti, orly nič nemali robiť?
John: To nie. Podľa mňa aj v tomto prípade platí, že existuje objektívna morálna povinnosť konať dobro, ale nie vždy rovnakým spôsobom, takže ich rozhodnutie môže byť rozumné.
Herbert: No a ja to vidím tak, že orly nemali žiadnu právnu povinnosť, lebo nespadali pod systém pravidiel, ktorý by takú povinnosť generoval. Vidíš, Axel? Tvoj „argument“ s orlami teda neukazuje logickú dieru v príbehu, ale rozdiel medzi našimi teóriami.
Axel (pozrie sa do piva): No dobre. Ale aj tak: keby Frodo žil v mojom svete, volal by UberOrly a mal by to vybavené do dvoch hodín.
Herbert: No a v tom mojom by najskôr skontroloval, či UberOrly majú licenciu platnú podľa sekundárnych pravidiel.
John: A v mojom by si to rozmyslel a šiel pešo, lebo cesta sama má morálny význam.
Axel: Aha, dobre – takže vlastne Tolkien bol iusnaturalista ako tuto Johny, Herbert je právny pozitivista a ja skeptik bez fantázie?
Herbert a John (jednohlasne): Presne tak.
Od baru sa ozve niekto s austrálskym prízvukom: Páni, už dobrú chvíľku so zvedavosti počúvam Vašu debatu a musím Vás poopraviť. Ak sa pýtame, prečo orly neleteli do Mordoru, správna otázka nie je právna ani metafyzická — ale etická. Ak vnímame orlov v pozícii morálnych agentov a pozrieme sa bližšie na minimalizáciu utrpenia v Stredozemi, tak…
Axel (skočí mu do reči, podgurážene): Prepáčte, Peter, ale protinožcov do diskusie neberieme. Už nám len to chýba, aby sme tu začali riešiť tému právnej subjektivity vymyslených orlov. Nič také nebude – dopil som, idem domov…(zdvihne sa od stola, mierne sa zapotáca, John a Herbert s prekvapením sledujú jeho nečakaný odchod).
John: Asi sa urazil.
Herbert: Skôr si uvedomil, že má dosť. Je treba vedieť, kedy prestať.
John: Súhlas. No čo už, idem aj ja domov a niečo si ešte pred spaním pozriem. Asi Narniu. Zaplatíš to Herbert?
Herbert: Áno, dnes to ide na môj účet…
Poznámka na záver:
Autori týmto dialógom nenabádajú čitateľov na konzumáciu alkoholu, návykových ani iných psychotropných látok. Konanie a rozhovor postáv sú vymyslené; akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami je čisto náhodná. Cieľom textu bolo odprezentovať tri nosné právno-filozofické spôsoby myslenia (Herbert prezentuje právnopozitivistický spôsob myslenia, John zase prirodzenoprávny spôsob a Axel právnorealistický).
Všetky prípadné nedostatky, nepresnosti či omyly sú len a výlučne naším autorským zlyhaním.
Zároveň dodajme, že cieľom dialógu nie je propagovať „pohárik pri debate“, ale pripomenúť hodnotu stretnutia, rozhovoru a spoločného premýšľania o práve. Radi by sme, ak by predmetný dialóg symbolizoval pozvanie k tomu, aby sme sa stretávali, nebáli sa spolu hovoriť, premýšľali, polemizovali a kládli si náročné otázky, pretože práve v interakcii vznikajú nielen právno-filozofické myšlienky, ale aj priateľstvá.