V ére prehlbujúcej sa európskej integrácie sme čoraz častejšie svedkami toho, ako sa Súdny dvor EÚ stavia do pozície arbitra medzi autonómiou členských štátov a imperatívmi právnej úpravy EÚ. Do rámca uvedeného celkom isto zapadá aj čerstvý rozsudok Súdneho dvora vo veci Wojewoda Mazowiecki.[1] Tento rozsudok je ďalším z „mozaiky“, ktorú nám v posledných rokoch vytvára Súdny dvor a ktorou sa snaží „prepísať“ vzťah medzi autonómiou členských štátov v oblasti rodinného práva a záväzkami, ktoré pre ne vyplývajú zo zásady voľného pohybu a ochrany základných práv občanov Únie. Keďže nejde o prvý rozsudok tohto druhu, niet pochýb o tom, že je potrebné interpretovať ho v spojitosti so skoršou judikatúrou Súdneho dvora.[2] Avšak, jedno prvenstvo mu predsa nemožno uprieť. Na rozdiel od skoršej judikatúry, až prípad Wojewoda Mazowiecki predstavuje kontroverzný pokus o presadenie novej doktríny, podľa ktorej, ak občania EÚ legálne nadobudnú civilný status v jednom členskom štáte, ostatné členské štáty nemôžu vytvoriť právnu diskontinuitu, ktorá by im bránila uplatňovať práva spojené s pohybom, pobytom a rodinným životom. Podstatou dotknutého rozsudku je teda téza, že rozdielnosť vnútroštátnych právnych režimov nemôže prevážiť nad jednotným obsahom práv občanov Únie, pokiaľ im tieto vyplývajú z práva EÚ.
Skúsme sa najprv pozrieť na to, o čo v prípade Wojewoda Mazowiecki išlo. Dvaja poľskí občania – Mateusz Trojan a Jakub Cupriak-Trojan (ktorý mal okrem poľského aj nemecké občianstvo) uzavreli manželstvo v Nemecku a následne sa vrátili do Poľska, kde žiadali transkripciu nemeckého sobášneho listu do príslušného poľského registra. Poľské orgány túto ich požiadavku odmietli s poukázaním na ústavné zakotvenie tradičného modelu manželstva (podľa čl. 18 poľskej Ústavy a čl.1 zákona o rodine a poručníctve je manželstvo výlučne zväzok muža a ženy), nedeliteľnú suverenitu v oblasti rodinného práva a tiež aj to, že uznanie manželstva presahuje rámec práv vyplývajúcich z voľného pohybu, pretože obaja manželia sú občanmi Únie, a teda nepotrebujú pobytové práva odvodené od manželského zväzku. V následnom prejudiciálnom konaní, ktoré inicioval poľský Najvyšší správny súd (Naczelny Sąd Administracyjny), Súdny dvor tieto argumenty odmietol ako právne irelevantné alebo nedostatočné. Svoje argumentáciu v odôvodnení pritom postavil na tvrdeniach, ktoré môžeme zahrnúť do troch pilierov.
Prvý pilier má svoj základ v posilnenom (žiadalo by sa povedať skôr vo voľnejšom) výklade pojmu občianstvo Únie (čl. 20 a 21 ZFEÚ). Súdny dvor sa pri tom opieral o ustálenú judikatúru, kde by sme mohli spomenúť najmä prípady Grzelczyk,[3] Baumbast[4] či Ruiz Zambrano[5]. V týchto, ako aj ďalších rozsudkoch Súdny dvor opakovane previazal občianstvo Únie so základným statusom, ktorý osobám – občanom EÚ prináleží v oblastiach patriacich do pôsobnosti práva EÚ. Práve na tento mimoriadne dôležitý aspekt nadviazal Súdny dvor aj v prípade Wojewoda Mazowiecki, kde v bode 43 a nasl. skonštatoval, že výkon práva voľného pohybu nespočíva iba v možnosti opustiť svoj štát a voľne vstúpiť na územie iného členského štátu. Súdny dvor dopĺňa, že súčasťou výkonu takéhoto práva je aj stabilita právnych vzťahov, ktoré občan EÚ legálne nadobudol v čase pobytu na území jedného členského štátu. Preto Súdny dvor zdôraznil, že ak občan Únie, v súlade s právom jedného členského štátu, legálne nadobudne civilný status, tento status sa stáva súčasťou jeho právneho postavenia pri návrate alebo presune do iného členského štátu. Preto, podľa Súdneho dvora, ak by takýto status bol odmietnutý, znamenalo by to, že občan Únie „stráca“ rodinné väzby pri prechode hraníc, čo je podľa názoru Súdneho dvora v rozpore so zmyslom voľného pohybu.
Prvý pilier odôvodnenia tak Súdny dvor postavil na princípe právnej istoty, pričom za mimoriadne dôležité stanovil kontinuitu legálne nadobudnutého statusu v neoddeliteľnej spojitosti so zákazom prekážok voľného pohybu. Toto vnímam mimoriadne kriticky, a to z viacerých dôvodov. Predovšetkým, takáto interpretácia občianstva Únie ako „základného statusu“ s dôrazom na kontinuitu legálne nadobudnutého civilného statusu sa javí ako problematická, a to z pohľadu zásahu EÚ do oblastí, ktoré tradične patria výlučne členským štátom, ako je rodinné právo (podľa čl. 4 ods. 2 TEÚ, ktorý chráni národnú identitu). Domnievam sa, že Súdny dvor vo svojom rozsudku ignoruje hranice voľného pohybu, ktorý bol pôvodne koncipovaný ako ekonomický nástroj (napr. v skorších prípadoch ako Grzelczyk), a nie ako mechanizmus na harmonizáciu citlivých noriem. Okrem toho, Súdnym dvorom deklarovaná „stabilná právna kontinuita“ sa skôr javí ako povinnosť uznávať všetky, v členských štátoch EÚ legálne existujúce, civilné statusy bez ohľadu na národný verejný poriadok. V tejto súvislosti sa natíska otázka – bude Súdny dvor takýto „veľkorysý“ aj pri polygamnom manželstve, ak ho raz niektorý z členských štátov zavedie? Takýto prístup Súdneho dvora nepochybne povedie k oslabeniu suverenity štátov a k tlaku na zavádzanie zmien v národnom práve, ktoré by v niektorých prípadoch neboli priechodné, kým v iných by vyžadovali jednomyseľnosť v Rade EÚ. Napokon, prístup Súdneho dvora prezentovaný v rozsudku sa javí ako výrazne subjektívny, pretože neposkytuje jasné kritériá, kedy by odmietnutie statusu nebolo „prekážkou voľného pohybu“.
Druhý pilier, na ktorom Súdny dvor vystaval nielen odôvodnenie svojho rozsudku, ale aj vyššie zmienenú doktrínu, je založený na uplatnení Charty základných práv. Tu Súdny dvor zdôraznil predovšetkým jej čl. 7 (ochrana súkromného a rodinného života) a čl. 21 (zákaz diskriminácie na základe sexuálnej orientácie). Súdny dvor v rozsudku (bod 50 a nasl.) zdôraznil, že odmietnutie uznania a prepisu manželstva, ktoré bolo medzi dvoma občanmi Únie legálne uzavreté v inom členskom štáte, je pravdepodobne schopné vážne sťažiť uplatnenie práva na voľný pohyb a pobyt, osobitne ak to vedie k rozdielnemu civilnému stavu pred orgánmi členských štátov. Súdny dvor v tejto súvislosti ďalej skonštatoval, že uvedený postup odmietajúceho členského štátu by znamenal zásah do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života podľa čl. 7 Charty základných práv. Na druhej strane, Súdny dvor v bode 55 rozsudku pripustil, že vo výnimočných prípadoch sú členské štáty oprávnené zasiahnuť do týchto práv (napr. aj odmietnutím transkripcie sobášneho listu) ale len ak sú zásahy primerané, nevyhnutné a rešpektujú podstatu práv (naviazaných na status občana EÚ) garantovaných Chartou.
Podstatou druhého piliera je teda uplatnenie Charty. Avšak, netreba zabúdať na to, že ide o aplikáciu Charty na situáciu s výrazným vnútroštátnym rozmerom, pričom možné upieranie práv plynúcich z práva EÚ je skôr hypotetické (obaja manželia sú občanmi EÚ a vracajú sa do domovského štátu). Toto môže byť vnímané aj ako neprimerané rozšírenie pôsobnosti Charty mimo jej určený rozsah (podľa čl. 51 Charty, jej ustanovenia sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie). Okrem toho, kriticky vnímam aj to, že Súdny dvor v rámci druhého piliera prepája ochranu rodinného života (čl. 7) s voľným pohybom až príliš voľne, bez dostatočného zohľadnenia kultúrnych a ústavných rozdielov medzi štátmi, čo vytvára riziko tlaku na harmonizáciu „cez zadné dvere“ v citlivej oblasti, ako je napr. aj definícia manželstva. Okrem toho, odkaz na zákaz diskriminácie na základe sexuálnej orientácie (čl. 21) je v rozsudku len okrajový a nie nosný, čo môže vyvolať otázku, či náhodou Súdny dvor nepriamo nepresadzuje ideologickú agendu namiesto prísnej právnej analýzy. Chybou je podľa mňa aj to, že výnimky pre zásahy štátov sú formulované príliš vágne, čo umožňuje Súdnemu dvoru subjektívne posudzovať „podstatu práv“, bez jasného rámca. V konečnom dôsledku to môže byť vnímané ako zásah do plurality hodnôt v EÚ, kde niektoré štáty (napr. aj Slovensko) chránia tradičný model rodiny priamo v Ústave.
Napokon, avizovaným tretím pilierom rozsudku a jeho odôvodnenia je proporcionalita. Súdny dvor v rámci tohto piliera posúdil, či existuje menej invazívny spôsob ochrany poľskej rodinnej úpravy, ktorý by zároveň neodopieral práva občanov Únie. V tejto súvislosti v bode 61 a nasl. rozsudku skonštatoval, že samotné uznanie manželstva uzavretého v zahraničí nevedie k zmene poľského rodinného práva ani k vytvoreniu precedensu pre uzatváranie nových manželstiev osôb rovnakého pohlavia na jeho území. Podľa Súdneho dvora má uznanie výlučne deklaratórny charakter, ktorý Súdny dvor interpretuje tak, že štát iba berie na vedomie právny akt iného členského štátu a zaručuje jeho účinky tam, kde je to nevyhnutné na výkon práv plynúcich občanom EÚ z práva EÚ. Preto neexistuje dôvod, aby štát odmietol zápis alebo iný právny mechanizmus uznania. V tejto súvislosti je dôležité aj to, že Súdny dvor dodáva, že práva plynúce občanom z práva EÚ nemusia byť dané len skrz zápis manželstva do matriky. Ak členský štát chce použiť alternatívny zápis namiesto matričnej transkripcie, môže tak urobiť, ale len ak alternatíva zabezpečí plný rozsah práv vyplývajúcich dotknutým osobám z práva EÚ. Technická forma nesmie byť prostriedkom neutralizácie účinkov manželského zväzku.
Aj tu vnímam naratív rozsudku rezervovane. Posúdenie proporcionality v rozsudku je podľa môjho názoru nedostatočne vyvážené. Súdny dvor jednoznačne priorizuje právo EÚ nad národnými záujmami bez hlbšej analýzy alternatív, ktoré by umožnili členským štátom chrániť ich verejný poriadok a v jeho rámci národnú identitu (napr. podľa čl. 4 ods. 2 TEÚ). Tvrdenie, že uznanie manželstva má „výlučne deklaratórny charakter“ a neovplyvňuje vnútroštátne právo, vnímam ako potenciálne naivné, pretože v praxi môže vytvoriť precedensy pre ďalšie nároky (napr. adopcie), čo by nepochybne malo negatívny dopad a zmenilo by aplikáciu národného rodinného práva. Taktiež som toho názoru, že Súdny dvor podceňuje vážnosť odmietnutia ako nevyhnutného prostriedku na ochranu verejného poriadku (a skrz neho národnej identity) a namiesto toho navrhuje alternatívne mechanizmy bez zohľadnenia administratívnych alebo ústavných prekážok v danom štáte. Nie som celkom presvedčený, že tento prístup je plne v súlade s princípom subsidiarity (čl. 5 ZEÚ). Navyše, absencia jasných kritérií pre „plný rozsah práv EÚ“ v alternatívnych formách uznania zvyšuje riziko ďalších sporov a neistoty.
Či už s rozsudkom súhlasím, alebo nie, jeho dopady budú ďalekosiahle. V prvom rade, rozsudok zakladá všeobecnú povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby rešpektovali civilný status nadobudnutý v inom členskom štáte, pokiaľ je potrebný na výkon práv Únie. Tu treba dodať, že ide o povinnosť štátov, ktorá presahuje rámec manželstiev osôb rovnakého pohlavia. Uplatní sa aj pri iných otázkach, kde existujú rozdiely medzi jednotlivými národnými právnymi poriadkami, ktoré možno vnímať ako prekážku pre uplatnenie práv plynúcich občanom EÚ z práva EÚ. V druhom rade, rozsudok vyvolá tlak na zásahy do národného práva. Konkrétne, bude nevyhnutné, aby členské štáty vytvorili mechanizmy, ktoré zaistia rovnaký rozsah práv pre občanov EÚ, ktoré plynú z práva EÚ, a to bez ohľadu na to, kde sa títo občania zdržiavajú. Ďalší dopad rozsudku sa prejaví v znovu-vymedzení hranice medzi európskou integráciou a národnou identitou. Kým argumentácia založená na čl. 4 ods. 2 ZEÚ bola v posledných rokoch často používaná štátmi pri „sporoch o rodinné právo“, Súdny dvor, zdá sa, zvolil jasný záver. Podľa jeho názoru, národná identita je relevantná pri tvorbe vnútroštátneho práva, ale nie pri obmedzovaní práv občanov Únie, ktoré im priznáva právo EÚ. Rozsudok tým ašpiruje na odmietnutie jedného z hlavných argumentov, ktorými členské štáty bránili uznaniu zahraničných rodinnoprávnych aktov.
doc. JUDr. Peter Lysina, PhD. – Katedra medzinárodného práva a medzinárodných vzťahov, profesor vysokoškolský, univerzitný
[1] Rozsudok z 25. novembra 2025, Wojewoda Mazowiecki (C-713/23) ECLI:EU:C:2025:917
[2] Rozsudok z 5. júna 2018, Coman a iní (C-673/16) ECLI:EU:C:2018:385
[3] Rozsudok z 20. septembra 2001, Grzelczyk (C-184/99) ECLI:EU:C:2001:458
[4] Rozsudok zo 17. septembra 2002, Baumbast a R (C-413/99) ECLI:EU:C:2002:493
[5] Rozsudok z 8. marca 2011, Ruiz Zambrano (C-34/09) ECLI:EU:C:2011:124