Autor príspevku nadväzuje na predchádzajúci blog spred prezidentských volieb v USA z roku 2020 a zameriava sa na ďalšie špecifiká systému „The Electoral College“ a tiež porovnáva efekt volebného systému na konečné výsledky volieb aj s nedávnymi parlamentnými voľbami vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve. V tomto ohľade sa zameria aj na to, ako kombinácia volebného systému môže spolu aktuálnou politickou situáciou alebo predvolebnou taktikou ovplyvniť konečné výsledky volieb.
Pred americkými prezidentskými voľbami v roku 2020 som publikoval svoj vôbec prvý blog, ktorý bol na tému volieb prezidenta v Spojených štátoch amerických (ďalej len „US“), kde som sa zameral na isté špecifikum volieb, v ktorým môže aj ten kandidát, ktorý získa celkovú väčšinu hlasov tzv. popular vote, nebyť zvolený za prezidenta. Špecifiká volebného systému prezidenta v US tzv. systému The Electoral College alebo systému voliteľov, ktorý je do veľkej miery komplikovaný a odráža v sebe federálny charakter US som rozpísal práve v spomenutom blogu, pričom som sa zameral aj na plusy a negatíva tohto spôsobu kreácie amerického prezidenta. [1]
V načrtnutej problematike som sa rozhodol pokračovať a pozrel by som sa na ďalšie efekty príslušného volebného systému a uviedol istú paralelu aj s nedávnymi parlamentnými voľbami vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve, kde mal volebný systém zásadný efekt v konečnom prerozdelení mandátov v zastupiteľských zboroch a tým pádom aj vplyv na podobu vlád v príslušných štátoch.
V prípade volieb prezidenta US je potrebné poukázať na prezidentské voľby z rokov 2004 a 2016, kedy obaja zvolení kandidáti (G. W. Bush a D. Trump) nezískali väčšinu všetkých odovzdaných hlasov, ale napriek tomu mali najviac voliteľov. V tomto prípade sa tak stalo, že výsledok volieb, ktorý vzišiel z nastavenia volebného systému nekorešpondoval s preferenciami elektorátu ako celku.
V tomto ohľade je účelné porovnať systém amerických volieb prezidenta s voľbami do dolnej komory parlamentu (House of Commons) v Spojenom kráľovstve (ďalej len „UK“) a volieb do Národného zhromaždenia vo Francúzsku.
V UK sa voľby konajú na základe tzv. Westminsterského modelu alebo inak označovaného „FPTP“, čo je skratka odvodená od výrazu „first past the post“. Ide o generický príklad relatívne väčšinového volebného systému, kedy územie štátu je rozdelené na jednomandátové volebné obvody, pričom počet volebných obvodov sa rovná počtu poslancov v dolnej komore parlamentu. Na zisk mandátu postačuje jednoduchá väčšina, teda nie nadpolovičná väčšina.[2]
Systém „FPTP“ je v konečnom dôsledku charakteristický tým, že voľby vygenerujú jednoznačné zloženie parlamentu, vďaka čomu má najúspešnejšia politická strana spravidla pomerne stabilnú väčšinu. Pri pohľade na nedávne parlamentné voľby v UK (2024) je však zaujímavý pohľad na kontrast medzi rozdelením mandátov v parlamente a celkovými odovzdanými hlasmi pre jednotlivé politické strany. Čím sa nám môže spájať aj otázka legitimity výsledkov takýchto volieb.
V parlamentných voľbách obsadila aktuálne vládnuca strana Labouristov 412 kresiel v 650-člennom parlamente, čo predstavuje približne 65 % všetkých mandátov. Prakticky to znamená, že labouristickí kandidáti mali jednoduchú väčšinu, „boli prví v cieli“, v 412 volebných obvodoch. Labouristi však na celkový počet hlasov získali „len“ 33%, čiže približne jednu tretinu. Druhí Konzervatívci obsadili 121 kresiel, čo predstavuje približne 19 % mandátov, pričom ich volebný zisk na celkový počet hlasov predstavoval približne 23 %. Tretí Liberáli obsadili 72 mandátov, čo je 11% z celkového počtu kresiel a dá sa povedať, že pomer obsadených mandátov v parlamente sa zhoduje aj s ich celkovými preferenciami, ktoré získali vo voľbách.
Zaujímavosťou je však volebný výsledok Reformistov s lídrom Nigelom Faragom, ktorí obsadili len 5 kresiel, čo je zanedbateľných 0,7% z celkového počtu, avšak celkový pomer odovzdaných hlasov pre túto politickú stranu predstavoval až 14 %.[3]
Z uvedeného tak vyplýva, že v parlamentných voľbách v UK nie je ani tak dôležité mať stabilnú podporu naprieč obyvateľstvom, ale je dôležité sa v čo najväčšom počte volebných obvodov umiestniť na prvom mieste. Takýto volebný systém spravidla nahráva veľkým politickým stranám alebo skôr regionálnym politickým stranám, ako napríklad Škótskej národnej strane, ktorej elektorát je obmedzený len na relatívne malé územie UK, ale dokáže v rámci toho územia obsadiť relatívne veľký počet mandátov, hoci jej „popular vote“ je na úrovni UK málo významný.
Na druhej strane volebný systém „FPTP“ je nevýhodný pre strany, ktoré majú naprieč celým UK solídnu podporu, ale nedokážu byť „prví v cieli“ v dostatočnom počte volebných obvodov.
V tomto kontexte je zaujímavé porovnať volebný výsledok Labouristov s ich volebným ziskom v predchádzajúcich parlamentných voľbách v roku 2019, kedy pri približne rovnakom zisku celkového poštu hlasov 32 % a dokonca s vyšším absolútnym počtom odovzdaných hlasov obsadili „len“ 203 mandátov. Rozdiel bol však v tom, že zatiaľ čo v roku 2024 im takýto celkový zisk na úrovni „popular vote“ postačoval na dominantné víťazstvo vo voľbách, lebo mali jednoduchú väčšinu v 412 volebných obvodoch, tak v roku 2019 mali relatívnu väčšinu len v 203 volebných obvodoch.
V tomto prípade dôležitú rolu zohrávala politická situácia, kedy aj silná politická strana, ktorá má cieľ získať celkovú väčšinu mandátov môže byť „eliminovaná“ menšími politickými stranami, ktoré majú potenciál jej ubrať kritické množstvo voličov vo veľkom množstve volebných obvodov, a tak nastal efekt, že nebude prvá v cieli.
Práve toto sa tento rok stalo v parlamentných voľbách v UK, kde Konzervatívci, ktorí boli od roku 2010 pri moci stratili väčšinu, lebo kritický elektorát im ubral práve Nigel Farrage a jeho strana Reformistov. Vďaka tomu získali Labouristi pri približne rovnakom výsledku ako v roku 2019 viac ako dvojnásobný počet kresiel v parlamente, čo im už postačovalo na stabilnú vládu.
Špecifickým prípadom s obdobnými závermi sú aj parlamentné voľby do Národného zhromaždenia vo Francúzsku, ktoré sú rovnako ako voľby do dolnej komory parlamentu UK uskutočňované na princípoch väčšinového volebného systému, avšak od systému „FPTP“ sa líšia v tom, že sú spravidla dvojkolové. V jednomandátových volebných obvodoch je však možné už v prvom kole zvoliť toho kandidáta, ktorý získa absolútnu väčšinu odovzdaných hlasov a zároveň aspoň 25 % hlasov všetkých registrovaných, resp. oprávnených voličov v príslušnom volebnom obvode. Táto kumulatívna podmienka v prvom kole naznačuje, že ide o tzv. absolútne väčšinový volebný systém. Do prípadného druhého kola postupujú dvaja kandidáti, ktorí získali najvyšší počet hlasov, a taktiež každý ďalší kandidát pokiaľ získa aspoň 12,5 % hlasov všetkých oprávnených voličov. Nie je teda pravidlom, že do druhého kola postupujú len dvaja kandidáti. V druhom kole je už zvolený ten kandidát, ktorý získa najviac hlasov (v tomto prípade už nemusí mať absolútnu väčšinu).[4]
Tento volebný systém je možné označiť, že lepšie vyjadruje legitimitu zastúpenia než v prípade volebného systému „FPTP“, lebo je stavaný na potrebe zisku absolútnej väčšiny (v prvom kole) a väčšiny v kole druhom z obmedzeného počtu kandidátov, čo v praxi väčšinou znamená, že zvolený kandidát získa buď nadpolovičnú väčšinu hlasov alebo sa k nej aspoň priblíži. Konečné výsledky tak sú vo vyššej miere vyjadrením politických preferencií spoločnosti.
Na základe uvedeného, je možné konštatovať, že francúzske parlamentné voľby spravidla vykazujú vyššiu zhodu výsledkov volebného systému s politickými preferenciami voličov a tým aj vyššou mierou legitimity.[5]
Špecifické v istom ohľade však boli predčasné parlamentné voľby v roku 2024, ktoré svojím spôsobom „nabúrali“ zaužívaný špecifický systém formy vlády piatej francúzskej republiky. Práve vyššie načrtnutý volebný systém spolu s vtedy aktuálnou politickou situáciou vytvoril istú priepasť medzi väčšinovým názorom spoločnosti a konečným prerozdelením mandátov v Národnom zhromaždení.
Do druhého kola sa vo veľkej časti volebných obvodov dostali viac ako dvaja kandidáti, resp. v celonárodnom výsledku boli dominantné viac ako dve politické strany. Táto situácia vytvorila priestor na to, aby politické strany mohli taktizovať a navzájom si vyjadrovať podporu na úkor inej strany. V konečnom dôsledku sa vo veľkej časti volebných obvodov v druhom kole vzdali kandidáti za niektorú alebo niektoré z politických strán a podporili toho kandidáta, ktorí mal najväčšiu šancu poraziť iného. Takto sa do pomyselnej pasce dostali kandidáti za politickú stranu Národné združenie, ktorej najvýznamnejšia politická predstaviteľka je Marine Le Pen.
Pre ilustráciu je vhodné sa taktiež pozrieť na to ako dopadlo druhé kolo volieb do Národného zhromaždenia, ktorého výsledky boli nasledovné:
Krajne ľavicový Ľudový front získal 180 kresiel, čo predstavuje 31 % z celkového počtu,
Macronova koalícia Spolu získala 158 kresiel, čo predstavuje 27,5 % z celkového počtu,
Le Penovej Národné združenie získalo 143 kresiel, čo predstavuje 24,6 % z celkového počtu,
De Gaullova strana Republikánov obsadila 67 kresiel, čo predstavuje 6,7 z celkového počtu kresiel v Národnom zhromaždení.
V druhom kole však celkové odovzdané hlasy (popular vote) pre vyššie uvedené strany boli nasledovné – Ľudový front 25,8 %, Spolu 24,5 %, Národné združenie 37 % a Republikáni 5 %. [6]
Z uvedeného tak vyplýva, že strana, ktorá v rámci „popular vote“ získala najviac hlasov (37 %) má až tretí najvyšší počet mandátov v Národnom zhromaždení, čo predstavuje „len“ 24,6 % z celkového počtu kresiel v parlamente. Tieto výsledky tak naznačujú istý rozpor medzi konečnými výsledkami volieb a skutočnými preferenciami voličov. Do úvahy však treba brať aj ten fakt, že v rámci volebnej súťaže konečné výsledky volieb do Národného zhromaždenia ovplyvnili dohody medzi politickými stranami, čo je tiež možné označiť za legitímny nástroj politického boja.
Vo vzťahu k parlamentným voľbám v UK a Francúzsku je však údaj o celkovom počte získaných hlasov len štatistika, ktorá je pri metóde prepočtu hlasov na mandáty irelevantná.
Obdobne aj vo vzťahu k voľbám prezidenta US je irelevantné, ktorý z kandidátov získal vyšší počet hlasov, ale kľúčové je to, ktorý z kandidátov získal najviac voliteľov.
Vo vzťahu k systému The Electoral College je výrazné ešte jedno špecifikum, ktorým je fenomén tzv. swingstates alebo kľúčových štátov,ktoré sú vo verejnom diskurze označované ako tie, ktoré rozhodujú o budúcom prezidentovi.
Približne pred rokom sa na pôde Právnickej fakulty Univerzity Komenského uskutočnila veľmi zaujímavá prednáška profesora Davida Schulza z University of Minnesota, ktorý predniesol tézu spočívajúcu v tom, že o výsledku volieb rozhoduje 5 % voličov v piatich „counties“ (okresoch) v piatich štátoch.
Táto téza spočíva v tom, že v súčasnej politickej situácii v systéme The Electoral College sú voľby naozaj kompetitívne, inými slovami napínavé, len v malej časti celej únie a na základe výsledkov v týchto okresoch alebo štátoch je možné vyvodiť konečný výsledok volieb.
Podľa profesora Schulza by malo o tieto okresy:
Maricopa County v štáte Arizona,
Fulton County v štáte Georgia,
Wayne County v štáte Michigan,
Allegheny v štáte Pennsylvania a
Brown alebo Door County v štáte Wisconsin.
Ak sa pozrieme na výsledky volieb v roku 2020, tak okrem Door County vo Wisconsine vo všetkých ostatných okresoch vyhral Joe Biden, hoci prevažne ide o väčšie okresy, kde spravidla vyhráva kandidát demokratov. No napriek tomu práve pomer hlasov v príslušných okresoch v konečnom dôsledku ovplyvní to, či sa celý (swing)štát zafarbí do červena alebo do modra.[7]
Každopádne bude zaujímavé sledovať, či sa táto téza profesora Schulza potvrdí aj v týchto voľbách.
V tomto kontexte je tiež podstatné spomenúť aj tú skutočnosť, že takmer istý výsledok v štátoch, ktoré nie je možné označiť za „swingstates“, ako napríklad Kalifornia alebo Wyoming, môže mať vplyv na konkrétnu účasť tých voličov, ktorí dopredu vedia, že ich hlas takmer isto prepadne, resp. bude menšinový, čo v systéme The Electoral College znamená de facto prepad ich hlasu. Práve tento jav môže do istej miery aj deformovať konečný výsledok volieb.
Obdobne aj The New York Times sa v nedávno publikovanom príspevku zamerali na konkrétne komunity a okresy, ktoré pravdepodobne rozhodnú voľby.[8]
Záverom…
Na príkladoch z UK, FR a US je možné demonštrovať skutočnosť, že pri preferenciách elektorátu, v štáte ako celku, je práve volebný systém výrazný determinant, ako sú obsadené najdôležitejšie štátne orgány, pričom väčšinový názor suveréna nie vždy je rozhodujúci, ale to, akým spôsobom sa tento názor vie napasovať do mantinelov nastavenia konkrétneho volebného systému. Ako sme si priblížili na príkladoch konkrétnych volieb, nielen v US, ale aj v UK a Francúzsku, nie vždy sa konečné obsadenie voleného mandátu, resp. volených mandátov stretne aj s väčšinovými preferenciami voličov v príslušnom štáte.
Obzvlášť v systéme The Electoral College je taktiež výnimočná pozícia voličov v konkrétnych (swing)štátoch, lebo tí v konečnom dôsledku „rozhodujú“ voľby, čo si veľmi dobre uvedomujú aj kandidáti, ktorí priamo na nich zameriavajú najväčší dôraz v kampani.
Autor:
Mgr. Daniel Takács, PhD., Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, katedra ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, e-mail: daniel.takacs@flaw.uniba.sk.
[1] https://comeniusblog.flaw.uniba.sk/2020/11/02/volby-prezidenta-v-spojenych-statoch-americkych-kde-vacsina-moze-volit-porazeneho-kandidata/
[2] DOMIN. M. Volebné právo a volebné systémy. Bratislava: Wolters Kluwer, 2017, s. 56 a 57.
[3] Pre podrobné volebné výsledky pozri: https://www.bbc.com/news/election/2024/uk/results [28.10.2024].
[4] Pozri bližšie An Institut Montaigne Explainer: Understanding Legislative Elections in France. Dostupné na: https://www.institutmontaigne.org/en/expressions/institut-montaigne-explainer-understanding-legislative-elections-france. [23.10.2024].
[5] Porovnaj NICOLI, F. Electoral Systems and Democratic Legitimacy: lessons from the British and French Elections. Dostupné na: https://iep.unibocconi.eu/electoral-systems-and-democratic-legitimacy-lessons-british-and-french-elections [23.10.2024].
[6] Pre výsledky volieb pozri bližšie https://www.politico.eu/article/france-election-results-2024-map-constituencies-emmanuel-macron-marine-le-pen-live-new-popular-front-national-rally/. [23.10.2024].
[7] Podrobné výsledky volieb na https://www.nytimes.com/interactive/2020/11/03/us/elections/results-president.html. [23.10.2024].
[8] RUFFINI, P. Forget Swing States. It’s These 21 Microcommunities That Could Decide the Election.Dostupné na: https://www.nytimes.com/interactive/2024/10/18/opinion/swing-state-regional-election-maps.html. [23.10.2024].