Na Slovensku sa už dlhší čas diskutuje o zvyšovaní kvality vysokoškolského vzdelávania. Aktuálne sa tento cieľ snaží vlastným spôsobom dosiahnuť pripravovaná novela zákona o vysokých školách, ku ktorej sa na akademickej pôde v posledných týždňoch rozprúdila značne emotívna diskusia.[1] Rizikom, ktoré možno v danom návrhu pomerne jasne identifikovať, je totiž politizácia vysokého školstva.[2]
Domnievam sa, že náš aktuálny problém, či už odôvodnene alebo len zhodou okolností, spadá do rámca širšieho problému, ktorý sa v euro-americkom prostredí postupne tlačí na povrch. Je ním otázka budúcnosti liberálnej demokracie.
Francis Fukuyama už asi pred tridsiatimi rokmi vyslovil svoju známu tézu o vrchole ľudskej civilizácie, ktorý je politicky dosiahnutý práve v tomto koncepte – v koncepte liberálnej demokracie.[3] Možno snáď len ťažko predpokladať, že sa ľudstvu podarí vymyslieť lepší model štátnej konštitúcie.[4] Avšak fukuyamovský optimizmus o pretrvaní liberálnej demokracie je dnes, ako sa javí, predčasný.[5] Otázniky vnášajú jednak niektoré globálne problémy (ako napríklad aktuálna koronakríza a s ňou spojené opatrenia i obavy, že môže ísť len o predzvesť čohosi horšieho, čo nás ešte v budúcnosti postihne; nehovoriac o rizikách, ktoré prináša envirokríza ako aj technologizácia sveta, na ktoré upozorňuje napríklad Yuval N. Harari a i.[6], ktoré môžu zásadne zmeniť vzťah štát – občan), a v jednotlivých štátoch sú to jednak i niektoré vlastné vnútropolitické problémy, akým je napríklad v našom prípade (aj) otázka vzťahu akademického prostredia a jeho inštitúcií na jednej strane a vlády, respektíve ministerstva školstva na strane druhej.
Ako táto otázka súvisí s problematikou budúcnosti liberálnej demokracie u nás? Pomerne jednoducho:
Michael J. Perry správne poukazuje na skutočnosť, že nie každý systém, ktorý sa nazýva demokraciou, je demokraciou a nie každá demokracia je liberálnou demokraciou.[7] Liberálna demokracia nespočíva len na vôli väčšiny, respektíve na rozhodnutiach ňou zvolených reprezentantov, ale zakladá sa tiež na garancii určitých slobôd, na existencii občianskej spoločnosti, ktorá je relatívne nezávislá od štátu a na istej decentralizácii (slovo liberálna tu teda neznačí liberalizmus vo všetkých významoch, ale len v užšom význame určitej slobody jednotlivcov a ich zoskupení od štátu).[8] Slovami Evy Ottovej, (liberálno-)demokratický štát je charakteristický znakmi, ako „decentralizácia, minimálne zasahovanie štátu do života občianskej spoločnosti, oddelenosť jej inštitúcií od inštitúcií štátu, jej bohaté a rôznorodé štrukturálne členenie, reálna možnosť občanov zúčastňovať sa na veciach verejných“ (pričom, ako zdôrazňuje Ottová, platí tu potreba určitej vyváženosti, t. j. neoslabovania štátu nad rozumnú mieru).[9] Milan Čič podobne uvádza, že „štát, jeho kvalifikované nestranné orgány majú prioritnú úlohu slúžiť občanovi, jeho právam, slobodám, zákonným záujmom. Tomuto poslaniu slúžia aj samosprávne orgány.“ [10]
Hoci zatiaľ to, našťastie, nie je náš (teda slovenský) prípad, v posledných rokoch môžeme aj v európskom priestore nájsť príklady režimov, ktoré sa pomerne otvorene dištancujú od idey liberálnej demokracie.[11] Bez ohľadu na to, čo si myslíme o nie tak dávno medializovanom probléme zotrvania či nezotrvania Stredoeurópskej univerzity v Budapešti na území Maďarska a o konkrétnych protagonistoch tohto sporu, treba súhlasiť s rektorom spomínanej univerzity, Michaelom Ignatieffom, že jedným zo znakov liberálnej demokracie je aj existencia akademických slobôd a akademickej samosprávy. Univerzity totiž, ako Ignatieff správne podotýka, patria medzi dôležité determinanty slobodnej spoločnosti (t. j. spoločnosti, v ktorej sa pestuje sloboda myslenia, sloboda slova atď.) a ich politizácia takúto slobodu limituje, respektíve ohrozuje.[12]
Stručne povedané: Rušenie či relevantné ohrozovanie nezávislosti akademickej samosprávy od vládnej moci, čiže politizácia vysokého školstva, znamená zasahovanie do jedného z implicitných znakov (dôsledne uchopeného) pojmu liberálnej demokracie.
Teoreticky sa na to dá nazrieť aj ústavno-právne: Ak vyjadrenie čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát,“ znamená, že Slovensko je liberálnou demokraciou (a ja som presvedčený, že áno), potom z hľadiska širších štátovedných súvislostí (t. j. z hľadiska pojmového rozvinutia idey liberálnej demokracie) by u nás mala patriť medzi ústavné hodnoty aj nezávislosť (apolitickosť) akademickej samosprávy (a samozrejme garancia akademických slobôd).
Ak sme a chceme byť skutočnou a plnohodnotnou liberálnou demokraciou, potom nám neostáva iné, než na tomto princípe trvať a usilovať o jeho napĺňanie v praxi. Argument, ktorý ukazuje týmto smerom je teda pomerne jednoduchý a zrejmý.
doc. JUDr. Mgr. Martin Turčan, PhD., Katedra Teórie a filozofie práva, Právnická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave, e-mail: martin.turcan@flaw.uniba.sk.
[1] Najnovšie to bolo citeľné na mimoriadnom marcovom online zasadnutí Akademického senátu Právnickej fakulty UK, ktorého sa zúčastnila pomerne hojná verejnosť čítajúca viac než tri stovky zamestnancov a študentov. Jedným z príkladov živosti tejto diskusie je aj nedávny príspevok kolegu M. Lysého na portáli ComeniusBlog, ktorý poukázal najmä na určité historické, no čiastočne i súčasné konotácie, vzhľadom na ktoré skonštatoval, že „obmedzovanie akademickej samosprávy je u nás historicky spojené s tými temnejšími obdobiami našich dejín a v súčasnosti sa dá prirovnať s protiakademickými aktivitami tých politických síl v Európe […], ktorých politický odkaz je nehodný nasledovania.“ (LYSÝ, M. Likvidáciou akademickej samosprávy k svetlejším zajtrajškom? In ComenIUS – Odborný blog, dostupné na internete: https://comeniusblog.flaw.uniba.sk/2021/02/02/likvidaciou-akademickej-samospravy-k-svetlejsim-zajtrajskom/, navštívené dňa 4.3.2021).
[2] Voči ktorej sa svojím protestom dnes vymedzujú jednotlivé vysoké školy vrátane Univerzity Komenského v Bratislave (pozri: https://protest.uniba.sk/, navštívené dňa 4.3.2021).
[3] Pozri: FUKUYAMA, F. Konec dějin a poslední člověk. Praha: Ryba Publishers, 2002.
[4] Aj keď dnes viacerí diskutujú o tom, či je liberálna demokracia uplatniteľná vo všetkých častiach sveta (pozri napríklad: „Western liberal democracy would be wrong for China,“ dostupné na internete: https://www.youtube.com/watch?v=EwM9CuGcBgI, navštívené dňa 4.3.2021).
[5] Hoci Fukuyama je, zdá sa, stále optimistom (pozri: „Does Frank Fukuyama still believe in liberal democracy?“ Dostupné na internete: https://www.youtube.com/watch?v=F5UyXeXbN_U, navštívené dňa 4.3.2021).
[6] Pozri napríklad Harariho prednášku: „How to Survive the 21st Century | DAVOS 2020,“ dostupné na internete: https://www.youtube.com/watch?v=eOsKFOrW5h8, navštívené dňa 4.3.2021.
[7] PERRY, M. J. The Political Morality of Liberal Democracy. Cambridge: Cambridge University Press, 2010, s. 9 – 10.
[8] Ako uvádza Michal Mrva: „Podstata liberálnej demokracie spočíva v tom, že výkon politickej a štátnej moci je viazaný určitými pravidlami. V liberálnej demokracii je kľúčová ochrana slobody pred rozpínavou mocou štátu.“ (MRVA, M. Demokracia a právny štát. In Kolektív autorov. Aktuálne otázky teórie práva. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018, s. 93).
[9] OTTOVÁ, E. Teória práva. Šamorín: Heuréka, 2006, s. 93. K vzťahu pojmov demokracie a samosprávy pozri aj: KLÍMA, K. Státověda. Plzeň: Aleš Ceněk, 2011, s. 148 a n.
[10] ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex, 2012, s. 17.
[11] K tomu pozri napríklad: „Doc. Zdeněk Kühn – Ústavní soudnictví a nástup neliberálních politických režimů,“ dostupné na internete: https://www.youtube.com/watch?v=6MPHgGYF0s4, navštívené dňa 4.3.2021.
[12] „Michael Ignatieff: Liberal vs. Illiberal Democracies,“ dostupné na internete: https://www.youtube.com/watch?v=8b62rK4WthE, navštívené dňa 4.3.2021.