Pandémia ochorenia COVOID-19 so sebou prináša mnoho výziev nielen po medicínskej, logistickej a finančnej, ale aj po právnej stránke. Čoraz častejšie sa totiž ukazuje že právna úprava riadenia štátu v krízových situáciách tak trochu pripomína náhradné pero zúfalého študenta na písomnej skúške. Síce ho so sebou poctivo dlhé roky nosí v taške ale príliš sa oň nestará. Keď však pôvodné pero dopíše a končene nadíde čas požiť dlho skrývané náhradné pero, zistí, že atrament je zaschnutý, pero je nepoužiteľné, a žiadne náhradné riešenie nemá.
Osobitnou výzvou sa v pandémii ukázal byť systematicky dlho neriešený problém marginalizovaných rómskych komunít. Už v prvej vlne pritom na nevhodnosť karantenizácie osád viac krát poukázala aj Verejná ochrankyňa práv.[1] V druhej vlne pandémie sa však spolu so závažnosťou pandémie exponenciálne začal zvyšovať aj počet takto karantenizovaných oblastí. Príkladom za všetky nech je obec Sačurov.[2]
Na úvod pripomeňme, že RÚVZ karantény rómskych osád nariaďuje podľa ustanovenia §48, ods. 4, pís. c.) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o verejnom zdraví“) v spojení s ustanovením §59b, ods. 1 zákona o verejnom zdraví.
Okrem otáznej vecnej pôsobnosti ÚVZ a RÚVZ vydávať nariadenia podľa ustanovenia §48, ods. 4 počas ohrozenia verejného zdravia II. stupňa[3], však takéto vyhlášky vyvolávajú aj ďalšie zaujímavé právne otázky. RÚVZ totiž plošné karantenizácie osád v zásade nijako neodôvodňujú, pričom je otázna aj dĺžka ich trvania. Práve týmito dvoma aspektami sa zaoberáme aj v predkladanom príspevku. Okrem všeobecných záverov si pritom pomôžem aj konkrétnymi odkazmi na situácie v spomínanej obci Sačurov.
Absencia odôvodnenia vyhlášok RÚVZ
RÚVZ so sídlom Dunajskej Strede nariadil obecnú karanténu časti Obce Sačurov vyhláškou uverejnenou vo Vestníku vlády SR čiastka 11/2021 pod číslom 21. Táto obecná karanténa sa týka obyvateľov bytových domov so súp. č. 265 a 266 na Davidovskej ulici v obci Sačurov (ďalej len „Vyhláška“). Vyhláška bola vydaná „z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19“, pričom žiadne bližšie dôvody neuvádza.
Všeobecne
Novela Zákona o verejnom zdraví zo dňa 14.10.2020[4] bližšie špecifikovala proces prijímania a pôsobnosť vyhlášok RÚVZ. Vzhľadom na chýbajúcu právnu úpravu bolo totiž pred prijatím tejto novely potrebné ustáliť charakter vyhlášok vydávaných RÚVZ pre vopred neurčený okruh adresátov, ako “hybridné správne akty”.[5]
Novela však všeobecne záväzný charakter vyhlášok RÚVZ už deklaruje explicitne. Podľa potreby sa tak môže RÚVZ rozhodnúť, či nariadi opatrenia podľa §48, ods. 4 prostredníctvom individualizovaného rozhodnutia podľa správneho poriadku. Ak je potrebné takéto opatrenia nariadiť na určitej časti územia pre skupinu inak, ako individuálne určených osôb, má vyhláška RÚVZ všeobecne záväzný charakter. Pri jej vydávaní však RÚVZ už nepostupuje podľa správneho poriadku.[6]
Prijímanie vyhlášok RÚVZ a individuálnych opatrení
Legislatívny proces prijímania vyhlášok RÚVZ je pravdepodobne rekordérom v strohosti. Právna úprava totiž iba uvádza, že všeobecne záväzný akt RÚVZ sa nazýva vyhláška, nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, ak sama nestanovuje inak, vyhlasuje sa vo Vestníku vlády a úrad má zabezpečiť jej dostupnosť aj iným vhodným spôsobom.[7]
RÚVZ môže prostredníctvom vyhlášky nariadiť len opatrenia podľa ustanovenia §12, resp. §48, ods. 4 Zákona o verejnom zdraví. Logicky preto, to isté opatrenie môže RÚVZ vydať ako vo forme individuálneho rozhodnutia záväzného len pre konkrétneho adresáta, tak aj vo forme všeobecne záväzného pravidla. Inými slovami, ten istý orgán môže to isté pravidlo adresovať len jednej, prípadne niekoľkým individuálne určeným adresátom, prípadne väčšej skupine vopred neurčených subjektov.
Prihliadnuc na charakter opatrení, ktoré môže RÚVZ nariaďovať pravdepodobne nemusím krvopotne argumentovať, že druhý z prípadov (väčšia skupina vopred neurčených osôb) predstavuje významne väčší zásah do základných práv a slobôd subjektov, ako je tomu v prvom prípade. Dodajme len, že v menej závažnom prípade, ak vydáva RÚVZ individualizované rozhodnutie, vzťahuje sa na takýto postup Správny poriadok.[8]
Správny poriadok náležité odôvodnenie rozhodnutia ustanovuje ako jednu z podstatných náležitotí rozhodnutia.[9] To, že individualizované rozhodnutia, ktorými RÚVZ nariaďoval opatrenia podľa §48, ods. 4, pís. c.) boli odôvodňované, potvrdzuje napríklad opatrenie RÚVZ v Trnave zo dňa 08.10.2020, sp. zn. RÚVZ/2020/03514/Kod-OE.
Povinnosť odôvodňovania vyhlášok
Strohú právnu úpravu vydávania vyhlášok, si RÚVZ vyložili tak, že nie je potrebné si lámať hlavu nad odôvodňovaním.[10] Výsledok je však absurdný. V prípade, ak je to isté opatrenie adresované len obmedzenému počtu adresátov, je povinne odôvodňované. V prípade, ak je takéto opatrenie adresované väčšej, individuálne nekonkretizovanej skupine osôb, nemusí byť odôvodnené. Právny štát je nadšený.
Vzhľadom na absurdné dôsledky gramatického výkladu je potrebné nelogické dôsledky prekonať za využitia iných argumentačných metód. Najvhodnejším sa javí argument a fortiori a minori ad maius. Ten z teoretického hľadiska charakterizuje Gahér: “Ak reguláciou chránime práva nejakého subjektu (recipienta normy) pred hrozbou ich obmedzovania zo strany iného subjektu (výslovného adresáta normy), tak účelom zákona bude aj ochrana pred potenciálnym adresátom, ktorý svojou povahou ohrozuje recipienta ešte viac. Výslovný adresát intenzitou sledovanej vlastnosti (miera ohrozovania) vo vzťahu k cieľu zákona reprezentuje referenčný bod, počiatok (minimálnu hodnotu) usporiadania všetkých adresátov podľa stúpajúcej intenzity. Čím má potenciálny adresát väčšiu intenzitu onoho atribútu, tým silnejší je dôvod na aplikáciu právnej regulácie aj na neho.”[11]
Ťažko si pritom predstaviť praktický príklad, ktorý viac zapadá do teoretickej definície. Stav, kedy je individuálne adresované opatrenie RÚVZ náležite a povinne odôvodňované, avšak Vyhláška, ktorá rovnakým spôsobom limituje širšiu skupinu osôb odôvodnená nie je, predstavuje flagrantný príklad potreby aplikovania argumentu a fortiori a minori ad maius. Som preto toho názoru, že úzky gramatický výklad procesu prijímania vyhlášok RÚVZ je síce pohodlný, zároveň však nesprávny.
Poukázať možno aj na praktické príklady iných RÚVZ, ktoré nariaďovali opatrenia podľa §48, ods. 4 písm. c) Zákona o verejnom zdraví vo forme vyhlášky, aj individuálneho rozhodnutia. RÚVZ v Dunajskej Strede vydal dňa 12.01.2021 rozhodnutie č. RH/2021/00035/001-BF, ktorým nariadil karanténne opatrenia v DSS Ambrózia v Šamoríne. Z rozhodnutia je zrejmé, z akého dôvodu bolo nariadené, na aký čas sa nariaďuje, ako aj ďalšie opatrenia, ktoré je potrebné dodržiavať. Na rozdiel od toho, ten istý RÚVZ nariadil opatrenia podľa §48, ods. 4, pís. písm. c.) Zákona o verejnom zdraví v obci Topoľníky formou vyhlášky.[12] Len ťažko sa však hľadá racionálny dôvod, pre ktorý by vyhláška odôvodnenie nemala obsahovať.
Nemožnosť prieskumu vyhlášok RÚVZ
Absencia odôvodnenia vyhlášky však má ďalekosiahle následky aj vo vzťahu k možnému budúcemu prieskumu jej ústavnosti a zákonnosti. Aj samotný ÚS SR už viackrát konštatoval, že rozhodnutia, ktoré nie sú odôvodnené, sú v zásade nepreskúmateľné.[13] Vzhľadom na to, že odôvodnenie rozhodnutia umožňuje poznanie dôvodov, pre ktoré bolo prijaté, predstavuje zároveň významnú ochranu pred svojvôľou orgánov verejnej moci.[14]
ÚS SR už v predchádzajúcich rozhodnutiach naznačil, akým spôsobom bude ústavnosť a zákonnosť opatrení RÚVZ preskúmavať.[15] „Pri eventuálnom budúcom posudzovaní podobných (druhovo rovnorodých) opatrení a pri takom skúmaní materiálnych kritérií bude zrejme kľúčovou otázkou primeranosť invazívnych postupov a obmedzení, najmä vo vzťahu k slobode pohybu a pobytu, vykonaných na základe príslušného opatrenia (s reflexiou na napadnuté opatrenie, samotná dôvodnosť jeho vydania je vo svetle pandemického ohrozenia verejného zdravia menej diskutabilná).”[16]
Ak však vyhláška v čase jej vydania nie je odôvodnená, ako môže ktokoľvek preskúmať, aké dôvody viedli RÚVZ k jej vydaniu, čo sleduje a prípadne aké, menej invazívne prostriedky na dosiahnutie legitímneho cieľa boli zvažované? Absencia odôvodnenia tiež vytvára priestor pre dodatočné zdôvodňovanie a legitimizovanie už prijatého opatrenia.[17] V podmienkach demokratického a právneho štátu však musia dôvody na vydanie rozhodnutia existovať už v momente jeho vydania. Orgán verejnej moci nemôže dúfať, že neskoršie okolnosti dodatočne prijaté opatrenie legitimizujú.
Zároveň absencia odôvodnenia vyhlášky znemožňuje vykonať Ústavnému súdu vykonať akékoľvek rozumné posúdenie ústavnosti a zákonnosti prijatej vyhlášky. Z jej textu totiž nie je možné identifikovať ani len základné parametre za účelom posúdenie jej proporcionality.
Nie je preto vôbec zrejmé, aké faktory viedli RÚVZ práve ku karantenizácii Davidovskej ulici v Sačurove. Nadnesene povedané , nie je vôbec zrejmé, prečo sa karanténa nariaďuje práve takýmto spôsobom na Davidovskej ulici, a nie iným spôsobom o ulicu ďalej.
Aj vo svojom nedávnom náleze pritom ÚS SR konštatuje, že rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu by malo byť odôvodnené. Ústavný súd doslova uviedol, “že uznesenia vlády o núdzovom stave by, vo všeobecnosti ,základný dôvod ich prijatia mali uvádzať z dôvodu dokumentárnej preskúmateľnosti a z dôvodu identifikácie jasnej nadväznosti na rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu prípadných ďalších, následných aktov, prijatých podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu […].”[18]
Je potrebné dodať, že ÚS SR nespojil absenciu odôvodnenia priamo s následkom protiústavnosti vyhlásenia núdzového stavu. Treba si však uvedomiť, že vyhlásenie núdzového stavu samé o sebe nepredstavuje zásah do základných práv a slobôd. K takémuto zásahu dochádza až na základe osobitného rozhodnutia vlády (ktoré môže, ale nemusí byť prijaté súčasne s vyhlásením núdzového stavu). Inými slovami, na rozdiel od opatrení prijatých vyhláškou RÚVZ, vyhlásením núdzového stavu nevyhnutne nevzniká okamžitá potreba posúdenia proporcionality zásahu do základných práv a slobôd.
Absencia odôvodnenia vyhlášky však takéto posúdenie fakticky znemožňuje. Nepreskúmateľný akt orgánu verejnej moci je pritom nepozvaným hosťom v právnom poriadku.
Porovnanie stavu v Českej republike
Z komparatívneho hľadiska možno poukázať aj na rozhodnutie Mestského súdu v Prahe sp. zn. 18 A 59/2020. Ten pristúpil k zrušeniu mimoriadneho opatrenia Ministerstva zdravotníctva ČR z dôvodu nedostatočného odôvodnenia tohto opatrenia (ktoré malo rovnako všeobecne záväzný charakter). Súd uviedol, že verejná moc musí byť v demokratickom štáte realizovaná na základe sily argumentov, nie na autorite orgánu. Preto je potrebné, aby boli rozhodnutia orgánov verejnej moci náležite odôvodnené. Aby sa však súd mohol takýmto rozhodnutím zaoberať, musí vyhovieť základným požiadavkám na preskúmateľnosť.[19]
Aj napriek tomu, že mimoriadne opatrenie MZ ČR bolo odôvodnené, súd prišiel k záveru, že bolo príliš formálne, nedostatočné a navyše vnútorne rozporné. Súd tak pristúpil k zrušeniu opatrenia, aj napriek existencii odôvodnenia[20], teda situácii kvalitatívne menej závažnej, ako je tomu v prípade vyhlášky RÚVZ.
Povinnosť odôvodňovať akty verejnej moci, ktoré zasahujú do základných práv a slobôd potvrdil vo svojom najnovšom rozhodnutí aj ÚS ČR. Na jednej strane síce pripustil, že vzhľadom na krízovú situáciu nie je možné očakávať formálne perfektné odôvodnenia vydávaných predpisov. Prípustný však nie je ani druhý extrém, keď orgán verejnej moci nie je schopný tieto dôvody nijakým spôsobom ozrejmiť. Na obmedzenie základných práv totiž nepostačuje len dostatočná politická sila a vôľa. Takéto rozhodnutie o obmedzení práv musí byť vždy sprevádzané aj racionálnym uvážením.[21]
„V podmienkach právneho štátu je totiž úplne nemysliteľné, aby akýkoľvek akt orgánu verejnej moci, ktorý zasahuje do základných práv, nebol racionálne a presvedčivo odôvodnený, prípadne aby aspoň nebolo z tohto jeho odôvodnenie odhaliteľné v rámci následného súdneho prieskumu.“[22]
Časová neohraničenosť pozbavenia osobnej slobody
Okrem dôsledkov absencie odôvodnenia vyhlášok, je potrebné poukázať aj na jej nesúlad s medzinárodnými záväzkami SR.
Všeobecne
Slovenská republika sa v čase pandémie rozhodla neodstúpiť od svojich záväzkov vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (Dohovor).[23] Zostáva pritom dúfam, že k odstúpeniu nedošlo len preto, že vládny predstavitelia sa snažia bojovať s pandémiou pri zachovaní čo možno najväčšieho rozsahu práv a dôvody „neodstúpenia nie sú banálnejšie“ (napríklad absencia elementárneho povedomia o existencii záväzkov podľa Dohovoru aj počas pandémie). Bez ohľadu na dôvody, súčasný právny stav znamená, že k obmedzeniu Dohovor zaručených práv je možné pristúpiť len za splnenia Dohovorom stanovených podmienok.
Karantenizácie stoviek obyvateľov pritom do základných práv bezo sporu zasahuje. Pre správne určenie podmienok na obmedzenie práva je pritom podstatné identifikovať, ktoré práva boli obmedzením zasiahnuté. Najočividnejším zásahom je obmedzenie životného priestoru karantenizovaných osôb. Otázkou tak zostáva, či karantenizáciou osady napríklad v Sačurove dochádza k zásahu do práva na slobodu pohybu a pobytu alebo je obmedzovaná osobná sloboda.
ESĽP už dávnejšie uviedol, že východiskom takéhoto rozlíšenia je situácia osoby, do práv ktorej bolo zasiahnuté. Na tomto podklade je potrebné posúdiť dĺžku obmedzenia, jej účinky a spôsob implementácie preskúmavaného opatrenia. Rozdiel medzi obmedzením osobnej slobody a slobody pohybu je tak v miere intenzity zásahu, ale nie v jeho charaktere.[24]
Súd rovnako zdôraznil, že je potrebné nahliadať na všetky okolnosti prípadu v ich vzájomnej súvislosti. Aj keď by jednotlivé čiastkové konania samostatne intenzitu obmedzenia osobnej slobody nenaplnili, kumulatívne túto mieru dosiahnuť môžu. Zároveň platí, že obmedzenie slobody má rôzne formy a nie je viazané len na zadržanie, väzbu alebo výkon trestu odňatia slobody.[25]
Okrem toho, za účelom posúdenia, či došlo k obmedzeniu osobnej slobody, súd skúma prítomnosť objektívnej a subjektívnej stránky obmedzenia. Objektívna stránka sa viaže na obmedzenie priestoru, v ktorom sa osoba môže pohybovať na nie zanedbateľný čas. V rámci subjektívnej stránky súd skúma vôľu osoby podstúpiť obmedzenia. Platí pritom, že o obmedzenie osobnej slobody môže jednať len v prípade, ak osoba neabsolvuje obmedzenie práv dobrovoľne.[26]
Relevantnými faktormi pri rozhodnutí, či došlo k zásahu do práva na osobnú slobodu alebo slobodu pohybu sú možnosť opustiť zónu obmedzenia, rozsah kontroly pohybu osoby, miera izolácie od okolitého sveta a dostupnosť sociálnych kontaktov.[27]
Karanténa obce Sačurov nie je časovo ničím limitovaná. Moment jej začiatku je ohraničený nadobudnutím účinnosti Vyhlášky. Jej viac ako trojtýždňové trvanie pritom nemožno v žiadnom prípade označiť za zanedbateľný časový úsek. Nie je pritom vôbec zrejmé, ako dlho má Vyhláškou nariadená obecná karanténa trvať.
Aj napriek tomu, že podľa Vyhlášky má byť pohyb obyvateľov bytoviek na Davidovskej ulici č. 265 a 266 obmedzený na územie obce Sačurov, v skutočnosti sú obyvatelia karantenizovaní len v okolí dotknutých bytoviek, pričom hranice takto vymedzeného priestoru sú kontrolované príslušníkmi PZ SR. Možnosť opustiť zónu obmedzenia je preto takmer nulová.[28]
Vzhľadom na absenciu občianskej vybavenosti a zlej sociálnej situácie sú osoby v karantenizovanej oblasti odkázané na donášku základných potravín, liekov, a aj pitnej vody. Z dôvodu neustálej prítomnosti hliadok PZ SR je možné konštatovať aj vysokú mieru kontroly pohybu osôb.
V bežnom prostredí by kritérium obmedzenia sociálnych kontaktov s okolitým svetom, prihliadnuc na možnosti, ktoré poskytuje internetové pripojenie a mobilné telefóny, nemuselo byť príliš zasiahnuté. Avšak vzhľadom na to, že v tomto prípade karanténe podliehajú príslušníci MRK zo sociálne znevýhodneného prostredia, miera sociálnych kontaktov prostredníctvom moderných elektronických komunikačných prostriedkov je výrazne obmedzená. Som preto toho názoru, že karanténou MRK v obci Sačurov dochádza aj k výraznému zásahu do možnosti udržovania sociálnych kontaktov s okolitým svetom.
Zvážiac všetky spomenuté okolnosti vo vzájomnej súvislosti, premietnuc ich na kritériá, ktoré pre rozlíšenie obmedzenia slobody pohybu a osobnej slobody používa ESĽP neprichádzam k inému záveru, len že miera obmedzenia osôb, predstavuje zásah do práva na osobnú slobodu.
Obmedzenie osobnej slobody za účelom obmedzenia šírenia nákazlivej choroby – čl. 5, ods. 1, pís. e) Dohovoru
Okrem klasických požiadaviek zákonnosti, vhodnosti, nevyhnutnosti a primeranosti ESĽP vo vzťahu k obmedzovaniu osobnej slobody za účelom obmedzenia šírenia nákazlivej choroby pridáva aj ďalšiu dôležitú podmienku.
Tou je časová obmedzenosť platnosti a účinnosti opatrení, v dôsledku ktorých dochádza k obmedzeniu osobnej slobody. Obecná karanténa vyplývajúca z Vyhlášky RÚVZ Vranov nad Topľou pre obec Sačurov má síce jasne stanovený začiatok nadobudnutia platnosti a účinnosti, nie je však nijakým spôsobom časovo ohraničená. Jej trvanie je v teoretickej rovine limitované len jedinou udalosťou – odvolaním zo strany regionálnej hygieničky.
Vyhláška nijakým rezignuje na akúkoľvek snahu definovať maximálnu dĺžku pozbavenia osobnej slobody MRK v Sačurove. Dĺžka obmedzenia je tak výlučne zverená do voľnej úvahy Regionálnej hygieničky. Zrejmé nie sú ani možnosti a podmienky predĺženia pozbavenia osobnej slobody. Takýto postup pritom ESĽP dlhodobo považuje za nezlučiteľný. Zdôrazňuje totiž, že pozbavenie osobnej slobody nemôže byť nariaďované na dobu neurčitú. Právna úprava, umožňujúca pozbavenie osobnej slobody bez bližšieho časového určenia, nezodpovedá požiadavke zákonnosti obsiahnutej v čl. 5 ods. 1 Dohovoru.[29]
Dodržanie týchto zásad je významné aj pri rozhodovaní o predĺžení pozbavenia osobnej slobody. Nezákonné je také predĺženie obmedzenia osobnej slobody, ak k nemu dôjde faktickým úkonom bez vydania rozhodnutia alebo iného formalizovaného aktu príslušného orgánu, obsahujúceho dôvody predĺženia pozbavenia osobnej slobody.[30]
Je úplne zrejmé, že Vyhláška nijakým spôsobom bližšie nešpecifikuje dobu, počas ktorej majú obyvatelia bytových domov č. 265 a 266 na Davidovskej ulici zostať v karanténe – t. j. ako dlho bude trvať stav pozbavenia ich osobnej slobody. Podmienky zákonného obmedzenia osobnej slobody stanovené ESĽP sú ale jasné.
Dôsledky absencie rozhodnutia na dĺžku pozbavenia osobnej slobody
Absencia odôvodnenia Vyhlášky má ďalekosiahle dôsledky aj čo do času jej platnosti a účinnosti. RÚVZ odôvodnilo jej vydanie len všeobecne existenciou pandémie ochorenia COVID-19. Z dôvodu neurčitosti, lakonickosti a rôznorodosti interpretačných záverov Vyhláška vyvoláva mnohé otázky.
Nie je totiž jasné, aké konkrétne epidemiologické ukazovatele viedli RÚVZ Vranov nad Topľou k vydaniu Vyhlášky. Z toho vyplýva aj nejasnosť podmienok, za ktorých sa karanténa zruší. Ani samotné osoby, ktoré karanténa zasiahla, tak nevedia, za splnenia akých okolností prestane byť ich osobná sloboda obmedzovaná.
Nepochybne, výklad podľa ktorého by mali byť karanténne opatrenia platné a účinné až do momentu skončenia pandémie, je absurdný. Neexistuje však žiadne iné kritérium z ktorého je možné vychádzať pri určovaní jej ukončenia. Absencia odôvodnenia Vyhlášky tak vytvára stav absolútnej právnej neistoty a prípadné rozhodnutie regionálnej hygieničky o odvolaní nariadených opatrení sa javí ako úplne arbitrárne.
Záver
Ako vyplýva z predostretej argumentácie, vyhlášky RÚVZ, ktorými nariaďujú karantenizáciu rómskych osád trpia viacerými vážnymi nedostatkami.
Absencia odôvodnenia vyhlášky RÚVZ spôsobuje jej nepreskúmateľnosť. Vo svojich dôsledkoch spôsobuje absurdné závery, pretože pri porovnaní s obsahovo rovnakým opatrením, určeným individualizovanému okruhu adresátov sú nároky kladené na jej odôvodnenie menšie než malé. V prípade, ak vyhláška RÚVZ nie je odôvodnená, je v rozpore so zákonnou požiadavkou odôvodnenia rozhodnutia a zároveň v príkrom rozpore s ústavnou požiadavkou odôvodnenosti zásahov do základných práv a slobôd. Takýto zásah je totiž pri absencii odôvodnenia zo strany súdu nepreskúmateľný.
Rovnako opäť pripomínam, že Slovenská republika sa rozhodla počas pandémie ochorenia COVID-19 nederogovať svoje záväzky vo vzťahu k Rade Európy a preto akýkoľvek zásah do práv garantovaných Dohovorom, musí spĺňať tam stanovené podmienky. Jednou z podmienok obmedzenia osobnej slobody, za účelom obmedzenia šírenia nákazlivej choroby, je aj časová určitosť trvania nariadených opatrení. Opatrenia nariadené Vyhláškou neobsahujú explicitné, ani iným spôsobom určiteľné limity trvania obmedzenia osobnej slobody karantenizovaných osôb. Rozhodnutie o predĺžení a ukončení karantény sa preto javí ako arbitrárne. Tieto nedostatky spôsobujú, že posudzovaná Vyhláška RÚVZ Vranov nad Topľou je v rozpore s čl. 5, ods. 1 Dohovoru.
RÚVZ sa rozhodol riešiť kritickú situáciu v rómskych osadách radikálne, rýchlo a pri zapojení fantázie aj zbesilo. Tak, ako rovnomenná filmová sága je však výsledok rozpačitý a divák len dúfa, že na ďalšie pokračovanie sa už autor neodhodlá.
Autor: Mgr. Roman Lysina, Katedra ústavného práva, Právnická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave.
Autor sa podieľal na príprave podkladov k podnetu verejnej ochrankyne práv adresovaného Generálnemu prokurátorovi v ktorej žiada o preskúmanie zákonnosti vyhlášok RÚVZ. Názory uvedené v tomto článku však obsahujú len názory autora a nie je možné ich spájať s oficiálnym stanoviskom Verejnej ochrankyne práv.
[1] Napríklad https://www.vop.gov.sk/files/2020_XX_TS_Ombudsmanka_sa_obracia_na_hlavneho_hygienika_ohladom_karanten izacie_MRK.pdf, prípadne https://www.teraz.sk/regiony/obyvatelov-v-banovciach-nad-bebravou-z/503192-clanok.html
[2] https://www.aktuality.sk/clanok/864612/koronavirus-v-uzavretej-osade-v-obci-sacurov-sa-infikovalo-dalsich-85-ludi/
[3] K tomu napríklad Upozornenie prokurátora na nezákonný postup zo dňa 22.09.2020, č. VI/3 Gd 174/20/1000-16
[4] Zákon č. 286/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Zákon o verejnom zdraví
[5] Napríklad Uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 438/2020
[6] Ustanovenie §59, ods. 1, v spojení s §59b, ods. 1 Zákona o verejnom zdraví
[7] Ustanovenie §59b, ods. 3-6 Zákona o verejnom zdraví
[8] Ustanovenie §59 v spojení s § 59b Zákona o verejnom zdraví
[9] Ustanovenie § 47, ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. správny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“)
[10] Vyhláška RÚVZ Vranov nad Topľou č. 21/2021 zverejnená vo Vestníku vlády SR
[11] GAHÉR F.: Interpretácia v práve II, In. Filozofia, č. 10, 2015 s. 795-796
[12] Vyhláška RÚVZ so sídlom v Dunajskej Strede č. 40, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia pre obec Topoľníky uverejnená vo Vestníku vlády čiastka 18/2021.
[13] WILFLING P.: Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia – vybrané otázky, Pezinok, VIA IURIS, 2013, s. 21-22
[14] Na význam odôvodnenia ako ochrany pred svojvôľou poukázal ÚS SR napríklad v náleze sp. zn. III. ÚS 311/07
[15] Aj keď ústavný súd z procesných dôvodov návrh odmietol (subsidiarita), postup pri prieskume bol uvedený pre prípad, že vec bude súdom po splnení procesných podmienok meritórne preskúmaná. Nie je dôvod domnievať sa, že by sa súd od naznačeného postupu odklonil.
[16] Uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 438/2020
[17] K rizikám dodatočného odôvodňovania rozhodnutí sa vyjadrila napríklad aj Benátska komisia vo svojom stanovisku „K otázkam týkajúcim sa menovania sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.“ Stanovisko č. 877/207 zo dňa 13.03.2017, para 37-39
[18] Nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020, para. 56
[19] Rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 18 A 59/2020, para. 136
[20] Rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 18 A 59/2020, para. 147-148
[21] Nález ÚS ČR sp. zn. Pl. ÚS 106/20, najmä para. 68, 93
[22] Tamtiež, para. 73
[23] Čl. 15 Dohovoru, zoznam členských štátov, ktoré počas pandémie odstúpili od svojich záväzkov podľa Dohovoru je dostupný na: https://www.coe.int/en/web/conventions/full-list/-/conventions/webContent/62111354
[24] Rozhodnutie ESĽP vo veci De Tomasso v. Taliansko, sťažnosť č. 43395/09, para. 80
[25] Rozhodnutie ESĽP vo veci Guzzardi v. Taliansko, sťažnosť č. 7367/76, para. 95
[26] Rozhodnutie ESĽP vo veci Stanev v. Bulharsko, sťažnosť č. 36760/06, para. 117
[27] Rozhodnutia ESĽP vo veci H. M. v. Švajčiarsko, sťažnosť č. 39187/98, para. 45; prípadne H. L. v. Spojené Kráľovstvo, sťažnosť č. 45508/99, para. 91
[28] K terénnym informáciám z karantény napríklad https://dennikn.sk/2257720/kazdy-stvrty-testovany-je-pozitivny-romska-osada-v-sacurove-je-opaskovana-armadou-a-policiou-reportaz/
[29] Rozhodnutia ESĽP vo veci Tymoshenko v Ukrajina, sťažnosť č. 49872/11, para. 267; vo veci Yeloyev v Ukrajina, sťažnosť č. 17283/02, para. 53 – 55, alebo vo veci Doroninu v Ukrajina, sťažnosť č. 16505/02, para. 59.
[30] Rozhodnutie ESĽP vo veci Baranowski v Poľsko, sťažnosť č. 28358/95, para. 54 – 57; obdobne vo veci Yeloyev v Ukrajina, sťažnosť č. 17283/02, para. 53, vo veci Solovey a Zozuluya alebo Kharchenko v Ukrajina, sťažnosť č. 40107/02, para. 74.