Tento článok[1] stručne prezentuje obsah a závery právneho stanoviska spracovaného pre Hlavné mesto SR Bratislava (ďalej aj len „mesto“) vo veci právnej povahy územného plánu, jeho doplnku či aktualizácie, ich právnej nárokovateľnosti a možnosti obstarávateľa podmieniť aktualizáciu územného plánu plnením v prospech obstarávateľa vo verejnom záujme.
Obsahovo sme vychádzali z požiadaviek a informácií, ktoré nám mesto poskytlo. Podľa východiskových informácií mesto v záujme riešenia bytovej politiky a zvýšenia počtu nájomných bytov zamýšľa nadviazať takúto spoluprácu s developermi: Developer plánuje výstavbu bytového domu na území, na ktorom je v zmysle územného plánu napríklad povinný 30% výmery vyhradiť pre občiansku vybavenosť a 70% výmery na byty (tento pomer sa môže líšiť v závislosti od konkrétnej lokality), pričom v zásade platí, že cena za m2 občianskej vybavenosti je podstatne nižšia v porovnaní s cenou za m2 bytu. Mesto developerovi umožní zmenou územného plánu vyhradiť väčší pomer výmery na byty, za čo developer prevedie na mesto vlastníctvo k niekoľkým takto vzniknutým bytom.
V súvislosti s týmto zámerom nám mesto položilo viacero otázok, ktoré možno zosumarizovať takto:
- je schválenie územného plánu, jeho doplnku či aktualizácie politickým alebo právne nárokovateľným aktom?
- má vlastník pozemku právny nárok na to, aby obec obstarala územný plán, alebo zmenu a doplnok územného plánu, ktorým umožní realizovať jeho zámer využitia pozemku?
- napĺňa predmetné konanie mesta niektorú skutkovú podstatu trestného činu?
- hrozí vznik trestnej zodpovednosti zamestnancov / vedenia mesta v prípade uskutočnenia politiky nájomného bývania na základe predloženého návrhu zmluvy o spolupráci?
Posúdenie právnej povahy obstarávania územno-plánovacej dokumentácie
S vlastníctvom a užívaním pozemkov sú spojené spoločenské konflikty, keďže práve zemský povrch a jeho súčasti predstavujú základné zdroje a zároveň limity pre uspokojovanie ľudských potrieb. Jednotlivé časti zemského povrchu, resp., pozemky, nemôžu byť užívané bez vplyvu na okolitý priestor a na spoločnosť. Užívanie (i neužívanie) nehnuteľností spôsobuje podstatne viac externalít, ako užívanie hnuteľných vecí, preto ho nemožno vnímať izolovane od širších spoločenských záujmov. V záujme zachovania kohézie spoločnosti existuje výrazne vyššia miera záujmu na právnej regulácii toho, kto a ako ovláda a užíva nehnuteľnosti.
Hlavným súkromnoprávnym inštitútom zameraným na riešenie konfliktov o pozemky, pôdu a s nimi spojené zdroje, je vlastnícke právo.[2] Pre fungovanie spoločnosti je však potrebné konflikty ohľadom užívania priestoru riešiť nielen súkromnoprávnymi inštitútmi. Tie neumožňujú riešiť v dostatočnej miere ani negatívne dopady „neregulovaného“ spôsobu užívania zemského povrchu, ani neumožňujú pozitívne programovanie smerom k verejnému záujmu, ani neumožňujú potrebnú koordináciu potrebnú na prekonanie dopadov rozptýleného vlastníctva v záujme dosiahnutia nielen širších spoločenských cieľov, ale aj cieľov jednotlivcov. Verejné právo vo verejnom záujme ukladá osobám povinnosti nad rámec ich súkromnoprávnych povinností. Ide o povinnosti konať alebo zdržať sa konania spôsobom, ktorý často nezodpovedá prirodzeným ľudským pohnútkam[3], no normotvorca ho vníma ako potrebný na to, aby neutrpel ujmu širší spoločenský záujem, či v konečnom dôsledku ani záujmy jednotlivcov.
Územné plánovanie rieši spoločenské konflikty v situácii obmedzených zdrojov (viazaných na územie) a potenciálne neobmedzených ľudských potrieb. Malo by ich riešiť v prospech verejného záujmu. Aj verejný záujem však môže mať rôzne, navzájom kolidujúce aspekty.[4] Otázka, aké využívanie pozemkov je v konkrétnom prípade vo verejnom záujme, a ktorý z kolidujúcich záujmov sa má uprednostniť, je neraz problematická. Preto územnoplánovacia činnosť má vždy aj rozmer politického rozhodovania. Územnoplánovacia činnosť však nemôže byť vnímaná len ako síce právom upravený, no pritom čisto politický rozhodovací proces. Stavebný zákon[5] totiž výslovne vyžaduje, aby sa územnoplánovacia činnosť vykonávala podľa najnovších poznatkov spoločenských, prírodných a technických vied a poznatkov o stave životného prostredia[6].
Obstarávanie územnoplánovacej dokumentácie má preto tieto rozmery:
– je právom upraveným rozhodovacím procesom s právne relevantným výstupom normatívneho charakteru,
– zahŕňa odborné rozhodovanie založené na najnovších vedeckých poznatkoch,
– má charakter politického rozhodovania o využití územia na uspokojovanie rôznych individuálnych, skupinových či celospoločenských potrieb a záujmov.
V rámci územnoplánovacej činnosti sa na rozdiel od aplikačných procesov podľa Stavebného zákona (územné konanie, stavebné konanie) vytvárajú normy správania sa. Orgán územného plánovania pritom nielen musí postupovať v súlade s verejným záujmom (to platí aj v aplikačných procesoch), ale aj – a najmä – verejný záujem musí priamo nachádzať, formulovať, čo je rozhodovanie s politickým rozmerom.
Schvaľovanie jednotlivých stupňov územnoplánovacej dokumentácie zákon zveruje orgánom verejnej politickej moci – vláde SR a zastupiteľstvám samosprávnych krajov a obcí, a to aj preto, že ide o politické rozhodovanie, ktoré je vyjadrením demokratickej vôle určitého spoločenstva osôb, ako sa má určité územie využívať na prospech tohto spoločenstva (alebo prinajmenšom tak, aby toto spoločenstvo neutrpelo ujmu), a to prípadne dokonca aj proti záujmom či predstavám vlastníkov dotknutých nehnuteľností.
V prípade samosprávnych krajov i obcí ide pri obstarávaní územno-plánovacej dokumentácie o samosprávnu pôsobnosť. Ako uvádza M. Píry, tvorba územného plánu predstavuje najvýznamnejšiu kompetenciu obecnej samosprávy pri regulácii územia. Ide zároveň o jediný mocenský nástroj, ktorým je umožnené poslancom samosprávy zasiahnuť do vzhľadu obce a jej priestorového usporiadania.[7]
Územnoplánovacia činnosť nemá charakter rozhodovania v konkrétnych veciach, nejde o aplikačný proces zavŕšený vydaním individuálneho správneho aktu[8]. V prípade obstarávania a schvaľovania územnoplánovacej dokumentácie možno hovoriť o normotvornom rozhodovacom procese. Záväzné časti územnoplánovacej dokumentácie všetkých stupňov sa schvaľujú a publikujú ako normatívne správne akty.[9] Vplyv územných plánov na právne postavenie vlastníkov nehnuteľností je preto obdobný, ako v prípade normatívnych aktov: Obsah práv a povinností vlastníka k pozemku sa samotnou platnosťou územného plánu nemení reálne, len v rovine potenciálnej. Reálny priamy vplyv na právne postavenie vlastníka pozemku sa materializuje až v rovine individuálnych správnych aktov vydávaných podľa Stavebného zákona. Vplyv územných plánov na právne postavenie vlastníkov nehnuteľností je však adresnejší a konkrétnejší, než v prípade bežných normatívnych právnych aktov. Osobitne to platí v prípade územných plánov zón.
Ak sa možnosť určitej výstavby na určitých plochách podmieni splnením určitých právnych povinností, ide o stanovenie abstraktných, normatívnych podmienok, o povinnosti, ktoré sa realizujú až v prípade, ak dôjde k podaniu žiadosti o územné rozhodnutie.
Ústavný súd SR v uznesení III. ÚS 176/03-6[10] odmietol možnosť vyslovenia záveru, že územný plán obce, zahŕňajúci aj využitie pozemku vo vlastníctve navrhovateľa, by mal byť považovaný za nútené obmedzenie alebo dokonca za vyvlastnenie vlastníckeho práva. Doslova pritom uviedol: „…uznesenie orgánu územnej samosprávy (obecného zastupiteľstva), ktorým bol schválený územný plán obce, nemožno považovať za rozhodnutie takého druhu a takých účinkov, ktoré by mohli mať za následok porušenie označených základných práv alebo slobôd navrhovateľa. Právo navrhovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy opísaným konaním nemožno porušiť. Schválený územný plán nie je rozhodnutím spôsobujúcim zmenu vlastníctva alebo akýmkoľvek spôsobom dotýkajúcim sa vlastníctva navrhovateľa. Až prípadným budúcim územným rozhodnutím (niektorým z nich) stavebného úradu a jemu predchádzajúcim rozhodnutím o vyvlastnení pozemku navrhovateľa by bolo možné porušiť aj ustanovenie čl. 20 ods. 4 ústavy“.
Aj Najvyšší správny súd ČR konštatoval, že zásah územnoplánovacej činnosti do vlastníckeho práva tých, ktorých nehnuteľnosti tomuto nástroju právnej regulácie podliehajú, je významný, ale nepriamy.[11]
Regulatívy územného plánovania sú zákonom upravené a normatívnymi prostriedkami ustanovované obmedzenia vlastníckeho práva. Vlastníci pozemkov, na ktoré sa navrhujú regulatívy, nemajú v zmysle Stavebného zákona právo na určité konkrétne podmienky či regulatívy. V procese obstarávania územného plánu môžu vznášať námietky a pripomienky, orgánu územného plánovania však nie je povinný tieto pripomienky či námietky v merite premietnuť do obsahu územnoplánovacej dokumentácie.
Podmienenie aktualizácie územnoplánovacej dokumentácie investičnými aktivitami vo verejnom záujme
Podstatou územnoplánovacej činnosti je programovanie a limitovanie možného využitia územia. Synalagmatické previazanie práv a povinností a ich podmienenosť je pre územné plánovanie, ale aj pre stavebný poriadok[12], typické. Podľa nášho názoru orgán územného plánovania je oprávnený podmieniť zapracovanie určitých regulatívov výstavby do územnoplánovacej dokumentácie aj tým, že sa uskutočnia investičné aktivity vo verejnom záujme. Nie je protiústavné či protizákonné, ani neobvyklé, ak sa investorovi uložia povinnosti realizovať vo verejnom záujme vyvolané investície. Je to postup zlučiteľný aj s čl. 13 i s čl. 68 Ústavy SR. Podmienkou pre konštatovanie tohto záveru však je, aby išlo o obmedzenia spĺňajúce požiadavky proporcionality a nediskriminácie.
Ak verejné subjektívne práva vlastníkov pozemkov a stavieb v územnom pláne sú podmienené, nejde o bezprávne vynucovanie plnenia od potenciálneho investora, keďže orgán územného plánovania nemá právnu povinnosť obstarať aktualizáciu územného plánu podľa želaní a predstáv vlastníka pozemku, bez ohľadu na verejné či iné spoločenské záujmy. Naopak, je povinnosťou tohto orgánu v územnoplánovacej činnosti chrániť verejný záujem.
Komplexné riešenie priestorového usporiadania a funkčného využívania území obcí[13] musí zahŕňať aj otázky bytovej politiky, inak by nebolo komplexné a nevytváralo predpoklad na stabilitu usporiadania. Takisto referencia zákona na princípy trvalo udržateľného rozvoja implikuje aj sociálne aspekty územnoplánovacej činnosti. Požiadavky na stabilitu usporiadania vyplývajúceho z územnoplánovacej regulácie vyplývajú aj z ustanovenia § 1 ods. 2 SZ. Bez sociálne a ekonomicky únosného riešenia otázky bývania nemôžeme hovoriť o trvalom súlade všetkých činností v území, ani o trvalo udržateľnom rozvoji.
Ak z regulatívov územného plánovania vyplýva podmienenosť umiestnenia určitej výstavby splnením nejakej právnej povinnosti, neznamená to, že túto povinnosť musí vlastník pozemku splniť bez ďalšieho. Vlastník môže pozemok naďalej užívať spôsobom, akým ho užíval v čase aktualizácie územnoplánovacej dokumentácie, keďže aktualizácia nemá retroaktívne účinky. Iba v prípade, že by chcel využívať pozemok v súlade s aktualizovaným územným plánom (teda „po novom“), musí splniť tam určené podmieňujúce povinnosti.
Ak teda v mestom zamýšľanom prípade z územného plánu má vyplývať pre developera záväzok nejaké byty previesť na mesto, ide o povinnosť, ktorú developer bude mať v rovine „niečo za niečo“ („quid pro quo“) – teda za nadobudnutie určitého práva, ktoré by inak nenadobudol a ktorého priznanie je vecou diskrecionálneho rozhodnutia mesta. Pokiaľ sa vlastník pozemku uspokojí s tým, že právo nenadobudne, nebude ho ani zaťažovať podmieňujúca povinnosť. To, či za daných podmienok požiada o územné rozhodnutie, o stavebné povolenie, a či bude uskutočňovať výstavbu, bude jeho slobodným rozhodnutím. Z poskytnutých informácií navyše vyplýva, že v konkrétnom prípade mechanizmu zvažovaného mestom táto synalagmatická previazanosť nie je len vecou vytvorenia možnosti stavať na určitých plochách byty, ale ide o zvýhodnenú možnosť výstavby bytov. Developer teda získa vďaka tomuto „quid pro quo“ riešeniu zvýhodnenie, ktoré by malo kompenzovať povinnosť, ktorú bude mať voči mestu.
Zmienená kompenzácia musí byť obojstranne primeraná. Vychádzajúc z ústavných princípov vzťahujúcich sa na obmedzovanie základných práv a slobôd máme za to, že ak orgán územného plánovania možnosť umiestnenia určitých stavieb na určitých pozemkoch podmieňuje splnením určitých povinností, je potrebné, aby dodržiaval princípy proporcionality, transparentnosti a nediskriminácie a aby išlo o povinnosti, ktoré sú ukladané vo verejnom záujme, ktorý musí byť preukázateľne daný.
Možno sa stotožniť s názorom L. Staroňovej, podľa ktorého „oprávnenie obce obstarať zmenu územného plánu obce ako originálnej pôsobnosti obce […] nie je bezbrehé, nakoľko existujú zákonom stanovené podmienky a obmedzenia a vo všeobecnej rovine tiež obmedzenia plynúce zo samotného ústavného poriadku (požiadavka rovnakého zaobchádzania, predvídateľnosti právnej regulácie, minimalizácie zásahu do individuálnych práv fyzických a právnických osôb atď.). Výsledné funkčné a priestorové usporiadanie územia musí vždy predstavovať rozumný kompromis a vyváženosť medzi jednotlivými verejnými záujmami navzájom, ale i medzi verejnými záujmami na strane jednej a súkromnými záujmami na strane druhej. Riešenie zvolené územným plánom môže legitímne obmedziť výkon vlastníckeho práva vlastníkov dotknutých nehnuteľností (poprípade tiež výkon ďalších práv s týmito nehnuteľnosťami spojených, napr. práva na slobodné podnikanie).“[14]
Trestnoprávne posúdenie
Rozdiel medzi obstarávaním územnoplánovacej dokumentácie a aplikačnými procesmi podľa Stavebného zákona (napríklad územné konanie o umiestnenie stavby) je veľmi zásadný aj pre posúdenie otázok trestnoprávneho charakteru, ktoré sme načrtli v Úvode. Ak by totiž obec ako stavebný úrad konajúci v územnom konaní či v stavebnom konaní požadovala pre to, aby nejakým spôsobom postupovala alebo rozhodla v aplikačnom procese, majetkové plnenie v prospech obce, bez toho, aby pre takýto postup existoval zákonný základ, išlo by o protiprávny postup. V prípade územnoplánovacej činnosti však orgán územného plánovania vytvára normatívnu úpravu v rozhodovacom procese, ktorý má aj politický rozmer. V tomto rozhodovacom procese normy nie sú aplikované, ale vytvárané. Považujeme za legitímne, ak nastavenie normatívneho rámca vyjadruje rovnováhu, či dokonca akýsi „barter“, medzi súkromnými ekonomickými záujmami, a verejným záujmom, ktorý obec ako subjekt územnej samosprávy spoluzodpovedný za sociálny rozvoj svojho územia, reprezentuje.
Neprichádza teda do úvahy aplikácia tzv. vydieračských trestných činov, ani trestný čin vydierania podľa § 189 TZ, ani trestný čin nátlaku podľa § 192 TZ (jeho objekt sa zameriava na osoby, ktoré sú v hmotnej núdzi alebo tiesni vyvolanej nepriaznivými osobnými pomermi, pričom ide o núdzu či tieseň tej najosobnejšej povahy vlastnej fyzickým osobám – na záujmy developera teda objekt tohto trestného činu nemožno vztiahnuť), ani ďalšie trestné činy podľa I. dielu II. hlavy Osobitnej časti TZ. Pre mnohé z týchto trestných činov je charakteristický znak „hrozba inej ťažkej ujmy“, pričom touto hrozbou inej ťažkej ujmy musí páchateľ chcieť iného donútiť, aby niečo konal, opomenul alebo trpel. „Za inú ťažkú ujmu sa považuje taká ujma, ktorá sa ako ťažká javí objektívne a napadnutý ju ako ťažkú pociťuje (porovnaj R 10/1979.“[15] V tomto prípade však obec ako subjekt územného plánovania obstarávajúci územnoplánovaciu dokumentáciu od developera primárne nič nechce, naopak, developer chce niečo od obce, na čo nemá právny nárok. A keďže na konkrétne „riešenie“ regulatívov v rámci územnoplánovacej dokumentácie nemá developer právny nárok, závisí od obce, či sa rozhodne developerovi vyjsť v ústrety, pričom ak k danému rozhodnutiu obce v prospech developera nedôjde, developerovi nehrozí žiadna iná ťažká ujma v zmysle ustanovení TZ. Ak by obec vyžadovala protiplnenie napríklad za stavebné povolenie, na ktorého vydanie za splnenia zákonom ustanovených podmienok právny nárok existuje, vtedy by aplikácia trestného činu vydierania podľa § 189 TZ bola značne pravdepodobná.
Neprichádza do úvahy ani aplikácia trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 TZ, ktorý v základnej skutkovej podstate obsahuje tri varianty konania. Prvá varianta spočíva v tom, že verejný činiteľ „vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“, druhá v tom, že verejný činiteľ „prekročí svoju právomoc.“ Aplikácia ani jednej z uvedených možností neprichádza v predmetnom prípade do úvahy, pretože obec ako obstarávateľ územnoplánovacej dokumentácie koná v rámci svojej pôsobnosti a právomoci a v zákone nie je žiadne ustanovenie, ktoré by čo aj nepriamo nútilo obec zmeniť územný plán v súlade s predstavami a záujmami developera alebo by prikazovalo obci v prípade rozhodnutia v prospech developera toto rozhodnutie ničím nepodmieňovať. Tretia varianta konania spočíva v tom, že verejný činiteľ „nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu“. Keďže nie je povinnosťou obce meniť územný plán podľa želaní vlastníka pozemkov, ani táto varianta nemôže byť v danom prípade naplnená.
Keďže územné plánovanie určite je vecou všeobecného záujmu, je potrebné zvážiť naplnenie trestného činu prijímania úplatku podľa § 329 TZ: „Kto v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.“ Za predpokladu, že by prijatie regulatívu v územnom plánovaní podmieňoval verejný činiteľ alebo iná osoba úplatkom pre seba alebo pre inú osobu (napr. „bieleho koňa“ vrátane právnickej osoby), bez pochybností by išlo o trestný čin prijímania úplatku podľa § 329 TZ. Ak však verejný činiteľ alebo ďalšia osoba podmieni prijatie regulatívu transparentným plnením vo verejnom záujme v prospech obce, za súčasnej ponuky na uzavretie zmluvy o predmetnej transakcii (stačí, ak v zmluve bude uvedené, že príde k určitému plneniu v prospech obce, ak bude zmenený istým spôsobom územný plán – záväzok zmeniť územný plán v zmluve nemusí a ani nemôže byť daný), nepôjde o obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu podľa § 329 TZ, o úplatok (podľa § 131 ods. 3 TZ úplatkom sa na účely tohto zákona rozumie vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok) a teda ani o trestný čin prijímania úplatku podľa § 329 TZ, ani o iný korupčný trestný čin.
– – – – –
Osobitným problémom je otázka sprísnenia zastavovacích podmienok a náhrady ujmy takto spôsobenej vlastníkovi pozemku. Zákony v SR neupravujú náhradu takto spôsobenej majetkovej ujmy (pre porovnanie, v Českej republike je táto otázka výslovne upravená v § 102 Stavebního zákona). Absencia takejto zákonnej úpravy môže byť vnímaná ako problematická z hľadiska súladu s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, hoci ide len o nepriame obmedzenie vlastníckeho práva. Obec, ktorá obstaráva aktualizáciu územného plánu obce alebo zóny, prípadne nový územný plán, by mala postupovať so zvýšenou opatrnosťou v prípadoch, ak by nové regulatívy funkčného využívania v územnom pláne mali znamenať „zhoršenie situácie“ pre vlastníka.
Z tohto hľadiska sa javí ako esenciálne práve to, aby aj developer mohol mať zo zmenených regulatívov ekonomický prospech. Neodporúčame teda, aby obce využívali tento nástroj na sprísnenie podmienok výstavby bytov v tom zmysle, že by na miestach, kde už teraz je možné uskutočňovať hromadnú bytovú výstavbu, schválili len obmedzenie v podobe podmieňujúcej povinnosti na prevod určitého penza bytov v prospech obce. V takomto prípade by nebola vylúčená ani trestná zodpovednosť za vyššie uvedený trestný čin vydierania podľa § 189 TZ.
Záver
Aj keď je proces schválenia územného plánu regulovaný právom, nie je jeho konkrétny obsah právne nárokovateľný a ide (aj) o politický akt. Vlastník pozemku nemá právny nárok na to, aby obec obstarala územný plán, alebo zmenu a doplnok územného plánu, ktorým umožní realizovať jeho zámer využitia pozemku v súlade s jeho predstavami či ekonomickými záujmami.
Ak by obec ako subjekt územného plánovania žiadala od vlastníkov pozemkov za zmenu územného plánu plnenie v prospech obce, pričom toto plnenie bude využívané vo verejnom záujme, takéto konanie obce by nenapĺňalo žiadnu skutkovú podstatu trestného činu. Za splnenia predpokladu, že spolu s požiadavkou na protiplnenie zo strany developera súčasne navrhne obec uzavretie zmluvy o predmetnej transakcii, pričom stačí, ak v zmluve bude uvedené, že príde k určitému plneniu v prospech obce, ak bude zmenený istým spôsobom územný plán (záväzok zmeniť územný plán v zmluve nemusí a ani nemôže byť daný), potom za uvedený postup nehrozí vznik trestnej zodpovednosti zamestnancov či funkcionárov obce.
Máme za to, že by mal byť zachovaný vzťah primeranosti a vyváženosti medzi obmedzením vlastníka pozemku vyplývajúcim z povinnosti previesť časť bytov v prospech obstarávateľa územného plánu a výhodou, ktorú developer získa napríklad v podobe možnosti stavať väčší podiel bytov, a zároveň medzi prospechom obstarávateľa územného plánu a na strane verejného záujmu, pričom je potrebné zohľadniť aj analyzovať aspekty ekonomického zvýhodnenia pre developera aj z hľadiska zlučiteľnosti s pravidlami pre štátnu pomoc (hoci by zrejme išlo o pomoc de minimis). S osobitnou citlivosťou treba pristupovať k prípadom, keď v rámci aktualizácie alebo obstarania a schválenia nového územného plánu dôjde k sprísneniu zastavovacích podmienok pre developerov.
Autori: doc. Mgr. Ján Škrobák PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra správneho a environmentálneho práva, E-mail: jan.skrobak@flaw.uniba.sk – doc. JUDr. Eduard Burda, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta , Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky, E-mail: eduard.burda@flaw.uniba.sk
[1] Tento článok je skrátenou a zjednodušenou verziou vedeckého článku, ktorý bude publikovaný v časopise Comenius (ročník 2020, č. 3).
[2] K tomu pristupujú ďalšie inštitúty súkromného práva, ako je občianskoprávna úprava susedských vzťahov, vecných bremien či záväzkovoprávnych vzťahov.
[3] Pozri bližšie ŠKROBÁK, J.: Správne právo vo vrstvách normativity práva a determinácia činnosti verejnej správy. In Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae, roč. 34, č. 1 (2015), s. 109 – 120.
[4] ŠKROBÁK, J.: Verejný záujem ako prostriedok determinácie činnosti verejnej správy. In Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2015. Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2015, s. 293 – 299.
[5] Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov; v texte článku sa používa aj skrátené označenie „Stavebný zákon“, alebo „SZ“.
[6] Pozri § 2 ods. 4 SZ.
[7] PÍRY, M.: Územný plán ako verejný záujem. In Paneurópske právnické listy. [online] [cit. 2020-08-13]. Dostupné na internete: https://www.paneuropskepravnickelisty.sk/index.php/piry-m/
[8] Pozri § 2 ods. 6 SZ.
[9] Pozri § 27 ods. 3 SZ.
[10] V tomto konaní pred ÚS SR bolo predmetom konania sťažovateľom tvrdené porušenie jeho práva vlastniť majetok garantovaného v čl. 20 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok garantovaného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, ktorého sa mala dopustiť obec Chminianska Nová Ves (ďalej len „obec“) prostredníctvom svojho obecného zastupiteľstva tým, že uznesením č. 42/1996 z 21. augusta 1996 schválila územný plán obce obsahujúci časť, v ktorej sú navrhnuté stavby verejnoprospešného charakteru na pozemku vo vlastníctve navrhovateľa. Tento stav, keď na pozemku vo vlastníctve navrhovateľa mieni obec v neurčitej budúcnosti stavať verejnoprospešné stavby podľa územného plánu schváleného vyššie uvedeným uznesením majúcim záväznú právnu silu, bol podľa názoru navrhovateľa zasahovaním do jeho chránených vlastníckych práv tým, že protiprávne mu znemožňuje tento pozemok užívať a nakladať s ním, brať z neho úžitky.
[11] Uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 1 Ao1/2009.
[12] Napríklad záväzné podmienky pre umiestnenie či pre uskutočnenie stavby predstavujú rozsiahly balík právnych povinností, ktorý sa ukladá navrhovateľovi v územnom konaní či stavebníkovi v stavebnom konaní popri priznaní oprávnenia na umiestnenie stavby, či na uskutočnenie stavby (pozri napr. § 66 ods. 1, 3 a 4 SZ).
[13] Pozri všeobecnú charakteristiku územného plánovania v § 1 ods. 1 SZ.
[14] STAROŇOVÁ, L.: Zmena územného plánu obce bez súhlasu vlastníka pozemku a zásah do jeho práva na majetok. In Legate. Odborné články. [online], 2.7.2015 [cit. 2020-08-14]. Dostupné na internete: https://www.legate.sk/zmena-uzemneho-planu-obce-bez-suhlasu-vlastnika-pozemku-a-zasah-do-jeho-prava-na-majetok/
[15] BURDA, E. – ČENTÉŠ, J. – KOLESÁR, J. – ZÁHORA, J.: Trestný zákon. Osobitná časť. II. diel. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck, 2011, s. 370.