Nemorálnosť a protiprávnosť totalitného režimu založeného na komunistickej ideológii – zákonné vyjadrenie

Úvod

V novembri 2020, po 31 rokoch od spoločenských zmien, ktoré znamenali prechod od komunistického totalitného režimu k pluralitnej demokracii bol Národnou radou SR schválený zákon, ktorý je symbolickým i praktickým krokom k vyrovnaniu sa s režimom spred novembra 1989, hoci tak trochu oneskoreným. Ide o prvú novelu zákona č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému (a dvoch ďalších zákonov).  Príčiny, inšpirácie a kontexty pôvodnej právnej úpravy a jej novely je potrebné rozjatriť do hĺbky.

Význam novely spočíva:

  1. v „presunutí“ faktov svedčiacich o nemorálnosti, protiprávnosti, resp. odsúdeniahodnosti komunistického režimu z preambuly, ktorá nie je právne záväzná, priamo do textu právnej normy,
  2. v doplnení týchto faktov o výpočet ďalších historicky podložených skutočností,
  3.  v zákaze umiestňovať texty, vyobrazenia a symboly, ktoré oslavujú, propagujú komunistický režim a jeho predstaviteľov, pričom porušenie zákazu sa kvalifikuje ako priestupok podľa zákona o priestupkoch[1],
  4. v zapojení Ústavu pamäti národa do posudzovania, ktorú osobu je možné považovať za predstaviteľa komunistického režimu,
  5. v zákaze pomenovávať verejné priestranstvá po predstaviteľoch komunistického režimu a tzv. vojnovej Slovenskej republiky podľa zákona o obecnom zriadení[2].

Kontext symbolických zákonov a deklarácií

V právnom poriadku je možné identifikovať viaceré pokusy zákonodarcu vyrovnať sa s historickými skutočnosťami, najmä s totalitnými režimami alebo vyzdvihnúť prínos života a diela niektorých dejinných činiteľov bez toho, že by prijatý predpis alebo deklarácia mal mať normatívnu funkciu, teda by priamo alebo nepriamo reguloval spoločenské vzťahy. Normatívna funkcia pristupuje prípadne sekundárne. Permisívne vety, vyjadrujúce dovolenia a normatívne vety vyjadrujúce zákazy a príkazy ustupujú do pozadia, keďže primárnym cieľom zákonodarcu je vyjadriť výrokové vety, výroky. „Normatívne právne vety a v nich obsiahnuté normy ustanovujú to, čo má byť, kým výroky vypovedajú o tom, čo je alebo nie je, tiež o tom, že niečo bolo alebo nebolo, prípadne o tom, že niečo bude alebo nebude. To znamená, že výrokom sa tvrdí, že niečo je pravda alebo nie je pravda.“[3] Normatívne vety v symbolických predpisoch slúžia zväčša na zdôraznenie významu výrokov. Prijímanie týchto predpisov a deklarácií vychádza z ponímania práva nielen ako prostriedku regulácie vzťahov, ale aj ako „konzervanta“ určitých hodnôt, právd, a to aj vo vzťahu k historickej pamäti.

Medzi takéto predpisy patrí federálny zákon č. 117/1990 Zb. o zásluhách M. R. Štefánika, ktorý ustanovil povinnosť (§ 1) umiestnenia pamätnej tabule v budove Federálneho zhromaždenia (normatívna veta) z dôvodu zásluh Milana Rastislava Štefánika na vzniku samostatného česko-slovenského štátu (výrok). Podobne aj T. G. Masarykovi bol venovaný prvorepublikový zákon č. 22/1930 Sb. z. a n. s výrokom (§ 1 ods. 1): „T. G. Masaryk zasloužil se o stát.“

Rozsiahlejším predpisom, ktorého cieľom je deklarovať historickú pravdu o Štefánikovi, je neskoršie prijatý zákon č. 402/2000 Z. z. o zásluhách Milana Rastislava Štefánika o Slovensko. Zákon v § 1 akcentuje zásluhu na tom, že slovenský národ bol štátotvorným národom pri vzniku Československa (výrok), v § 2 ustanovuje povinnosť umiestnenia busty (normatívna veta reflektujúca význam výroku) a v § 3 označuje mohylu na Bradle za pietne miesto a ukladá povinnosť návštevníkom správať sa s úctou a zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť pokoj pietneho miesta (normatívna veta reflektujúca význam výroku).

Súčasťou slovenského právneho poriadku je aj zákon č. 531/2007 Z. z. o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku. Tento zákon má totožnú štruktúru ako zákon č. 402/2000 Z. z.: výrok („sa mimoriadne zaslúžil o to, že slovenský národ sa stal štátotvorným národom“), normatívna veta reflektujúca význam výroku o umiestnení busty, normatívna veta reflektujúca význam výroku o pietnom mieste a povinnosti návštevníkov.

Podobne aj zákon č. 432/2008 Z. z. o zásluhách Alexandra Dubčeka: výrok („sa mimoriadne zaslúžil o demokraciu, o slobodu slovenského národa a o ľudské práva“), normatívna veta reflektujúca význam výroku o umiestnení busty.

Súčasťou právneho poriadku Českej republiky sú zákon č. 292/2004 Sb. o zásluhách Edvarda Beneše, resp. zákon č. 94/2012 Sb. o zásluhách Václava Havla.

Vyrovnanie sa s totalitným režimom v právnom poriadku

            O symbolické vyrovnanie s totalitným režimom založeným na komunistickej ideológii sa pokúsil už federálny zákonodarca zákonom č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody. Obsahom zákona bol výrok majúci za cieľ konzervovať historickú pravdu (§ 1): „V rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony.“ Výrok bol doplnený akousi recepčnou normou sui generis: „Právne akty prijaté v dobe uvedenej v § 1 sa zrušujú len vtedy, ak tak ustanovujú osobitné zákony.“ Význam tejto normy spočíval pravdepodobne v „poistke“ pred tým, aby sa na základe znenia ust. § 1 nemohol nikto domáhať neplatnosti právneho predpisu alebo jeho časti bez toho, že by tento predpis bol iným predpisom výslovne zrušený.

            V prípade zákona o dobe neslobody išlo zjavne o prijatý kompromis na pôde Federálneho zhromaždenia, keďže prijatiu tohto zákona predchádzal návrh skupiny poslancov Federálneho zhromaždenia na vydanie zákona o dobe neslobody[4], ktorý obsahoval ostrejšie vyjadrenie (§ 1 ods. 1): „1948 – 1989 Komunistická diktatura bezprávím i zločiny zhanobila lidskost a stát.“ Výrok mal byť doplnený príkazom zaznamenať ho vo vstupnej sieni Federálneho zhromaždenia na pamiatku všetkých obetí totality. Dôvodová správa[5] k návrhu zákona uviedla, že jasné toto symbolické stanovisko si vyžaduje:

  1. vyšší mravný princíp,
  2. skutočnosť, že tak obeti totality, ako aj predstavitelia režimu a ich prisluhovači doplácajú na zničenie hodnôt morálnych a hmotných,
  3. skutočnosť, že režim dopustil devastáciu životného prostredia[6],
  4. stručné vyjadrenie toho, čo je a bude skúmané a hodnotené v množstve odborných prác.

Prijatiu zákona o dobe neslobody predchádzalo niekoľko návrhov na vydanie deklaratórneho uznesenia s cieľom odsúdiť totalitný režim založený na komunistickej ideológii. Poslanci Federálneho zhromaždenia prijali uznesenie (tlač 525), v ktorom vyhlásili, že „způsob, jakým se v období od 25. února 1948 do 17. listopadu 1989 rozhodovalo o řízení našeho státu a jakým se zacházelo s jeho občany byl nelegitimní a hodný zavržení.“[7]

Vyhlásenie poslancov prijaté formou uznesenia však nemalo právnu záväznosť, preto bol následne v kompromisnej verzii prijatý zákon o dobe neslobody. Potreba právnej záväznosti vyhlásenia, že komunistický režim porušoval ľudské práva a vlastné zákony vyvstala z požiadaviek niektorých disidentov – napr. známeho hladovkára Miroslava Marečka[8], ktorý bol potrestaný za rozširovanie petície Několik vět (prvá hladovka) a po páde režimu žiadal potrestanie tých, ktorí rozširovateľov petície prenasledovali (druhá hladovka). Poslanec Federálneho zhromaždenia Hubálek v rozprave poukázal, na dve roviny zákona: etickú a právnu: „Mimo etickou nutnost, tak jako jí bylo vyhlášení Zákona č. 117/1990 Sb. o zásluhách M. R. Štefánika, je tu i hledisko právní. Zde budu citovat zprávu ČSTK z 22. října o prohlášení generálního prokurátora České republiky, JUDr. Ludvíka Brunnera, v souvislosti s více jak 40denní hladovkou pana Marečka. Cituji: ‚…aby bylo možné vyhovět požadavkům Miloslava Marečka, muselo by Federální shromáždění přijmout zákon, který by celé období od února 1948 do listopadu 1989 kvalifikoval jako období nesvobody…‘. Konec citátu. S tím souvisejí i tzv. zbytkové tresty pro politické vězně, jakož i jednání pod tlakem tísně u ostatních občanů.“[9]

V rovine právnej i etickej sa o vyrovnanie s minulým totalitným režimom pokúsil aj Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v náleze PL. ÚS 1/92: „V období od roku 1948 do roku 1989, které je zákonem č. 480/1991 Sb. definováno jako doba nesvobody, porušovala totalitní moc nejen lidská práva, ale i vlastní zákony, které pro nastolení a udržení moci přijala (§ I citovaného zákona). Kromě formálně legitimních institucí zákonodárné a výkonné moci, jejichž složení a činnost účelové přizpůsobovala svým mocenským záměrům, se na potlačování práv a svobod podílely orgány a organizace, jejichž činnost neměla zákonnou oporu buď vůbec (Lidové milice), nebo tato činnost byla až dodatečně legalizována (akční výbory, prověrkové komise).

V souladu s teorií permanentního třídního boje a vedoucí role KSČ zbavila totalitní moc statisíce osob nejen svobody, případně života (jen zákon č. 119/1991 Sb. o soudních rehabilitacích se týká 245 tis. osob), ale i jejich pracovních míst. Stalo se tak svévoli dodatečně legalizovanou (jako např. zákonem č. 213/1948 Sb.), v níž postupy akčních výborů byly kvalifikovány jako opatření učiněná „po právu, a to i v případech, kdy by jinak nebyla v souladu s příslušnými předpisy“ (§ 4 odst. 3 cit. zákona).“[10]

Právne inštitúty smerujúce k náprave krívd minulého režimu obsahujú aj zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, resp. zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. K tomu je potrebné spomenúť aj lustračný zákon č. 451/1991 Zb. (ktorého sa týkal nález PL. ÚS 1/92), ktorý mal smerovať k diskvalifikácii predstaviteľov totalitného režimu vo verejnom živote.

Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti

            Až po rozdelení spoločného štátu boli v Českej republike a neskôr aj na Slovensku prijaté zákony, ktoré obsiahlejšie definovali a odsúdili zločiny totalitného režimu. Český zákonodarca prijal už v júli 1993 zákon č. 198/1993 Sb. o protiprávnosti komunistického režimu a o odporu proti němu. Cieľom prijatia zákona bolo komplexnejšie vymedzenie a pomenovanie bezprávia a zločinu diktatúry v porovnaní so stručným zákonom č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody. Predkladatelia zákona sa, ako inak, inšpirovali obdobnou nemeckou právnou úpravou.[11] Preambula zákona konštatuje, že KSČ a jej predstavitelia sú zodpovední za spôsob vlády v Československu v rokoch 1948 až 1989, najmä za programové ničenie hodnôt európskej civilizácie, vedomé porušovanie ľudských práv a slobôd, morálny a hospodársky úpadok sprevádzané justičnými zločinmi a terorom a ďalšie zavrhnutiahodné činy. Ust. § 1 zákona potom uvádza výrok: exemplifikatívny – nie vyčerpávajúci výpočet zločinov totalitného režimu. Na základe týchto skutočností sa podľa § 2 totalitný režim založený na komunistickej ideológii vyhlasuje za zločinný, nelegitímny a zavrhnutiahodný. Zákonodarca v dôvodovej správe vymedzil kritériá nelegitímnosti[12], ktoré totalitný režim spĺňal:

  1. rozpor predpisov a postupov orgánov verejnej moci s politickými a mravnými princípmi spoločnosti,
  2. nejde o skutočné predpisy, ale o vyhlásenie zlovôle štátu alebo určitých skupín obyvateľstva,
  3. absencia zákonnej cesty, ako dosiahnuť zmeny zákonov alebo nápravu situácie a jediná cesta je cesta násilná.

Zákon ďalej vyhlasuje (§ 3) odpor občanov voči režimu za legitímny, spravodlivý, morálne oprávnený a hodný úcty a každý človek, ktorý podliehal perzekúcii (§ 4) si zaslúži morálne zadosťučinenie.

Podľa dôvodovej správy slúži celá táto „prvá časť“ zákona, teda znenie preambuly a ustanovení § 1 až 4 na účely záväzného výkladu ďalších ustanovení zákona a iných právnych predpisov. V ďalších ustanoveniach sa vylučuje premlčanie trestného stíhania trestných činov spáchaných z politických dôvodov (§ 5), stanovuje sa zrušenie alebo zmiernenie trestov, ak skutok odsúdeného smeroval k ochrane základných práv a slobôd (§ 6), splatnosť štátnych tzv. rehabilitačných dlhopisov (§ 7) a splnomocnenie vlády na nápravu niektorých krívd, napr. príplatkom k dôchodku (§ 8).

Z hľadiska identifikácie rozdielov medzi symbolickými zákonmi uvedenými vyššie a zákonom o protiprávnosti komunistického režimu je zrejmé, že rozdiel spočíva – okrem iného[13] – v právnej záväznosti zákona a vplyve zákona na vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov, ktoré pristupujú k symbolickému významu, resp. etickej rovine.

V tomto zmysle je potrebné vnímať účel, ciele a význam zákona obdobného zákona v právnom poriadku SR – zákona č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, ktorý však bol v porovnaní so svojím českým „vzorom“ prijatý jednak oneskorene a z hľadiska možnej reálnej aplikácie na právne vzťahy obsahoval „sterilné“ formulácie. Okrem toho je možné zákonu vyčítať pojmovú nepresnosť, keďže komunistický systém ako komunizmus v zmysle spoločenského zriadenia sa stotožňuje s totalitným režimom založeným na komunistickej ideológii.[14]

Dôvodom pre hodnotenie „sterilnosti“ obsahu zákona je najmä skutočnosť, že výpočet zločinov totalitného režimu bol zaradený do preambuly, ktorá je právne nezáväzná, ako aj niektoré nepresné alebo nejasné formulácie zákona. Ako príklad možno uviesť § 1 ods. 1 zákona, ktorý dáva režimu založenému na komunistickej ideológii prívlastok odsúdeniahodný, nie však zločinný a nelegitímny (na rozdiel od českej právnej úpravy)[15], resp. § 2 ods. 2 zákona, podľa ktorého KSČ „nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny“, čo môže byť vykladané aj tým spôsobom, že páchanie zločinov nebolo systémovou záležitosťou, ale len zlyhaním jednotlivcov.

Prijímanie zákona, ktorý mal byť symbolickým základom budovania demokratickej spoločnosti, podliehalo kompromisom v NR SR, a predchádzala mu anabáza opakovaného neúspešného hlasovania, ako zdôraznil jeden z predkladateľov Arpád Tarnóczy: „[…] na program tejto schôdze Národnej rady sa dostáva návrh zákona, ktorého anabáza, ako viete, je už šiestym opakovaním pokusu skupiny  poslancov o to,  aby s konečnou  platnosťou, pokiaľ je to  vôbec možné, došlo k vyrovnaniu sa s nedávnou minulosťou existencie totalitného  režimu. Chcem teda úvodom povedať, že  nie snaha po pomste,  ale usporiadanie pomerov, tak aby  sme mali východiskovú  pozíciu na  stavbu  právneho demokratického štátu. […] Predkladaný  návrh  zákona  nepatrí do kategórie sankčných, ale  do kategórie  etických noriem  a podľa noriem európskej, teda kresťanskej civilizácie máme posúdiť a, verím, aj prijať predložený návrh zákona. Úvodom mi dovoľte zdôrazniť, že k predloženiu návrhu zákona nás nevedie nenávisť ani snaha po  pomste, ale výhradne  pociťujeme zodpovednosť pred sebou samými,  pred našimi spoluobčanmi,  pred dejinami, aby sme  sa nestali  spoluzodpovednými za  zamlčovanie závažných a odsúdeniahodných  zločinov  páchaných   v  mene  ideológie triedneho boja a boja proti západnému imperializmu […]“ [16]

Návrh zákona bol taktiež predmetom námietok zo strany osôb „relativizujúcich“ zločinnosť a zavrhnutiahodnosť totalitného režimu, ktorých častým argumentom je poukazovanie na sociálne istoty a údajnú vyššiu životnú úroveň, ktoré majú vyvážiť „nedostatky“ minulého režimu, resp. ospravedlňovanie predstaviteľov režimu, že nie sú zločinci. Poslanec za Stranu demokratickej ľavice Robert Fico sa v rozprave k návrhu zákona vyjadril: „Patrím do  generácie ľudí narodených,  ako som povedal, v polovici šesťdesiatych rokov, takže osobne môžem hodnotiť sociálnu  situáciu na  Slovensku až od osemdesiatych rokov. Tie boli podľa môjho názoru sociálne spravodlivejšie, ako je dnešné obdobie polovice deväťdesiatych rokov. Potvrdzujú to aj štatistické údaje a existujú k tomu mnohé príklady. Ľudia mali možnosť  lacno získať byt, veľmi výrazná bola podpora individuálnej bytovej výstavby s príspevkom štátu za osobitne  výhodných  podmienok.  Dnes – škoda hovoriť. […] Kolektívne odsudzovanie obyčajných členov komunistickej strany za  spáchané zločiny, ako vyplýva  z preambuly návrhu zákona, je absolútne neprijateľné. Prevažná väčšina z nich je dnes v produktívnom veku, mnohí jednotlivci vo významnom ekonomickom a  politickom postavení, či už  na strane opozície, alebo vládnej koalície. Je to nakoniec celkom prirodzené.  Aj bývalý  režim mal  záujem o  odborné kádre.  Bez ich prispenia nemá táto republika šancu na úspech. Nie sú žiadni zločinci. Tých  nech hľadá polícia  a nech sú  odsúdení, ale nie nejaký zákon. Vážené dámy  a páni, predkladaný návrh  zákona má veľmi veľa právnych nedostatkov. Už len to je dôvod  pre mňa, aby som takýto návrh zákona nikdy nepodporil.“[17]

Novela 2020

            Tak ako význam samotného zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému je jednak v etickej a jednak v právnej rovine, rovnako je potrebné vnímať tieto dve roviny pri novele zákona v roku 2020. Aktuálnym atribútom právnej roviny zákona je trestnoprávny postih popierania a schvaľovania holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti podľa § 422d Trestného zákona[18], ktorého jednoznačnému výkladu novelizované znenie zákona č. 125/1996 Z. z. významne napomáha. Súčasťou objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu je totiž aj popieranie, spochybňovanie, schvaľovanie a snaha o ospravedlnenie zločinov režimu založeného na komunistickej ideológii. Podobne ako úvodné ustanovenia v českom zákone, aj ustanovenia slovenského zákona so symbolickou, deklaratórnou a výpovednou hodnotou je možné použiť na výklad tohto zákona i iných predpisov.

V novom znení ust. § 1 ods. 1 zákona č. 125/1996 Z. z. sa deklaruje, že režim založený na komunistickej ideológii v období od 25. 2. 1948 do 17. 11. 1989 bol nemorálny, protiprávny, odsúdeniahodný a smeroval k potlačeniu základných práv a slobôd, čím sa slovenská právna úprava v jednoznačnosti deklarácie historickej skutočnosti vyrovnala s českou právnou úpravou. Následne v ods. 2 zákonodarca jasne vyjadril zločinnosť a odsúdeniahodnosť KSČ a jej odnože KSS a ich zodpovednosť za spôsob vlády, najmä za:

  1. cieľavedomé ničenie hodnôt európskej civilizácie,
  2. národných a náboženských práv,
  3. úmyselné porušovanie ľudských práv a slobôd,
  4. justičné zločiny vykonané v politických procesoch,
  5. teror vykonávaný proti nositeľom iných názorov, než aké zodpovedali učeniu marxizmu-leninizmu,
  6. devastáciu hospodárstva,
  7. zničenie tradičných princípov vlastníckeho práva,
  8. zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry na politické a ideologické účely, ako aj
  9. bezohľadné ničenie historických pamiatok, prírody a životného prostredia.

Tento výpočet javov, za ktoré zodpovedá totalitný režim a konkrétne pôsobenie KSČ a KSS, bol čiastočne prenesený z preambuly zákona do ustanovení s normatívnou silou, napr. ničenie hodnôt európskej civilizácie, čo z obsahového hľadiska je potrebné chápať ako hodnoty, na ktorých je založená súčasná európska integrácia podľa čl. 2 Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ), najmä ľudská dôstojnosť, sloboda, demokracia, právny štát, nediskriminácia atď.[19].

Čiastočne však bol tento výpočet doplnený o ďalšie javy, ako sú ničenie historických pamiatok, prírody a životného prostredia. Najmä devastácia životného prostredia je mimoriadne závažným a neprávom opomínaným faktom, na ktorý poukazoval už prezident Havel v novoročnom prejave v roku 1990[20] a ktorý je dobre podložiteľný historickými skutočnosťami: „ČSFR stále patří k ekologicky nejvíce zatíženým zemím Evropy i světa, měřeno množstvím emisí škodlivin na jednoho obyvatele nebo jednotku hrubého národního produktu, stejně jako průměrným i špičkovým imisním zatížením území našeho státu nebo mírou rozvratu ekologické stability krajiny. Tato kritická situace má svůj původ především v samotné podstatě předchozího režimu, který přes verbální proklamace o pozornosti věnované řešení problémů životního prostředí, celou strukturu své ekonomiky a byrokratickou mašinérií centrálně-direktivního řízení hospodářství vedl k mrhání přírodními zdroji, neúnosně vysoké spotřebě energie a surovin, rozsáhlé imisi plynných, kapalných i pevných odpadů do prostředí a ekologicky nešetrnému hospodaření v krajině.“[21] Napokon, ochrana životného prostredia prostredníctvom trestného práva sa rozvinula až po roku 1989.[22] Fakty o zničenom životnom prostredí s následkom poškodeného zdravia a nízkeho veku dožitia preukazujú zločin totalitného režimu a sú zároveň vhodným argumentom voči námietkám, že zločiny totalitného režimu sú ospravedlniteľné tým „ako sa dobre žilo“.

Zákonodarca v novelizovanom § 1 ods. 3 zákona č. 125/1996 Z. z. ustanovil výpočet príkladov jednotlivých zločinov (nejde o taxatívny výpočet) podľa vzoru českého zákona. Zločinnými skutkami sú podľa tohto ustanovenia najmä:

  1. upieranie práva občanov slobodne vyjadriť politickú vôľu, nútenie skrývať vlastné názory na dianie v štáte, nútenie k verejnému vyhlasovaniu svoj súhlasu aj s tým, čo považovali za klamstvo a zločin, a to prenasledovaním alebo hrozbou perzekúcie voči nim samotným, ich rodinám a blízkym,
  2. systematické a trvalé porušovanie ľudských práv a slobody, najmä závažné utláčanie niektorých skupín občanov na základe ich politických názorov, náboženského presvedčenia a príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
  3. porušovanie základných princípov demokratického právneho štátu, medzinárodných zmlúv a aj svojich vlastných zákony, čím bola postavená vôľa a záujmy komunistickej strany a jej predstaviteľov nad zákony,
  4. používanie všetkých mocenských nástrojov k perzekúcii občanov, a to najmä
    1. popravy, vraždenie a väznenie občanov vo väzniciach a táboroch nútených prác, používanie brutálnych metód pri vyšetrovaní a v dobe väznenia vrátane fyzického mučenia a psychického mučenia a vystavovania neľudským útrapám,
    1. zraňovanie a usmrcovanie občanov pri pokusoch o útek do cudziny,
    1. násilne zadržovanie predstaviteľov, členov cirkví alebo náboženských spoločností v sústreďovacích táboroch alebo iné formy obmedzenia ich osobnej slobodu alebo majetkovej slobody,
    1. násilne vysťahovanie občanov v akcii B podľa osobitného predpisu (§ 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií v znení zákona č. 146/2013 Z. z.),
    1. zabraňovanie občanom v práve slobodne vycestovať do zahraničia a taktiež vrátiť sa späť do svojej vlasti,
    1. zneužívanie občanov na výkon vojenskej služby v Pomocných technických práporoch na neobmedzenú dobu,
    1. zbavovanie občanov svojvoľne majetku a porušoval ich vlastnícke práva,
    1. znemožňovanie vybraným občanom výkon ich zamestnania, povolania alebo funkcie, ako aj dosiahnutie vyššieho vzdelania alebo odborného vzdelania,
    1. páchanie zločinov (ktoré boli zločinmi aj podľa dobových zákonov) na dosiahnutie cieľov totalitného režimu, umožňovanie ich beztrestného páchania a poskytovanie neoprávnených výhod a ochrany tým, ktorí sa na zločinoch a perzekúciách podieľali,
    1. spojenie sa s cudzou mocnosťou a od roku 1968 udržiavanie uvedeného stav pomocou okupačných vojsk cudzej mocnosti,
    1. dlhodobé prenasledovanie občanov vedených na osobitných zoznamoch („čierne listiny“) spolu s ich rodinnými príslušníkmi.

Uvedené skutky sú z pohľadu dnešného práva zločinmi[23] totality, bez ohľadu na to, či sa podľa dobového práva diali v súlade alebo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tie najzávažnejšie z nich, popravy, väznenie boli nepochybne v rozpore s dobovým právom, ak sa uskutočňovali na základe vynútených priznaní mučením, psychickým nátlakom, ktoré sa dialo, hoci bolo neprípustné aj podľa dobového práva[24]. Existenciu vynútených priznaní napokon priznal aj samotný socialistický zákonodarca. Je však zrejmé, že rozsah zločinných skutkov nie je možné zužovať len na donucovanie k sebaobviňovaniu. Ide len o jeden z aspektov trestného práva procesného a jeho mimozákonnej a nezákonnej aplikácie: „Především v politický motivovaných soudních řízeních běžně docházelo k porušování platných norem trestního práva […] V přípravném řízení se běžnou praxí stala vynucená doznání omezení úplatně ní práva obhajoby zejména práva zvolit si obhájce tvrzení obviněných která mohla vyučovat jejich vinu nebyla prověřována což zásadním způsobem znemožňovalo naplnění zásady materiální pravdy.“[25] Trestnoprávne predpisy však len boli súčasťou nástrojov triedneho boja, diktatúry proletariátu, čomu mal slúžiť celý právny poriadok. Celkovo teda v uvedenom výpočte ide o zločinné skutky dostatočne podporené historickými prameňmi a vedeckými publikáciami[26], preto ich zákonodarca v zákone „konzervuje“ ako historické fakty.

Popieranie, spochybňovanie, schvaľovanie alebo ospravedlňovanie zločinných skutkov podľa ustanovení novelizovaného zákona č. 125/1996 Z. z. je možné kvalifikovať ako trestný čin popierania a schvaľovania holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti podľa § 422d Trestného zákona a nie je potrebné o týchto historických skutočnostiach vykonávať znalecké dokazovanie.

Autor: JUDr. Andrej Beleš, PhD, odborný asistent, Ústav európskeho práva, Právnická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave; e-mail: andrej.beles@flaw.uniba.sk

Použité zdroje

BLÁHOVÁ, I.: Rekodifikace trestního práva procesního v letech 1948 – 1950. Praha: Auditorium 2017, 253 s.

LYSÝ, M.: „Komunistický režim bol odsúdeniahodný“. Pokus o vyrovnanie sa s komunizmom a komunistickým režimom po roku 1989. In KLUKNAVSKÁ, A. (ed.): Rok 1989 ako medzník vo vývoji štátu a práva. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2019. Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, s. 28-36.

MIKLOŠKO, F., SMOLÍKOVÁ, G., SMOLÍK, P. (eds.): Zločiny komunizmu na Slovensku. 1948-1989. I. diel. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001, 743 s.

PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2001, 331 s.

VACULOVÁ, H.: Zemřel proslulý hladovkář Miloslav Mareček. iDNES.cz [online]. 2008-10-31. Dostupné na: https://www.idnes.cz/brno/zpravy/zemrel-prosluly-hladovkar-miloslav-marecek.A081031_132345_brno_luv cit. 17. 11. 2020.

Dôvodová správa k zákonu č. 198/1993 Sb., dostupná na: https://www.psp.cz/eknih/1993ps/tisky/t0376_00.htm cit. 17. 11. 2020

Návrh Usnesení Federálního shromáždění ČSFR ze dne …, č. tlače 525, dostupné na: https://www.psp.cz/eknih/1990fs/tisky/t0525_00.htm cit. 17. 11. 2020

Návrh poslanců Federálního shromáždění Bohuslava Hubálka, Františka Michálka, Alfonze Petroviče, Věroslava Slámy, Josefa Tomsy, Stanislava Hanáka, Jana Kobylky, Ladislava Kvasničky, Igora Němce, Ivana Polanského, Alojze Rajniče, tlač č. 517, dostupné na: https://www.psp.cz/eknih/1990fs/tisky/t0517_00.htm cit. 17. 11. 2020

Novoroční projev prezidenta ČSSR Václava Havla, Praha, Pražský hrad, 1. ledna 1990, dostupné na: http://old.hrad.cz/president/Havel/speeches/1990/0101.html cit. 17. 11. 2020.

Stenozáznam z 13. schôdze NR SR, 2. 2. 1996. In: Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica Dostupné na: http://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=65830 cit. 17. 11. 2020

Zpráva o stavu životního prostředí ČSFR, Federálne zhromaždenie ČSFR, tlač č. 776, dostupné na: https://www.psp.cz/eknih/1990fs/tisky/t0776_01.htm cit. 17. 11. 2020.

[1] Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

[2] Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

[3] PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2001, s. 219.

[4] Návrh poslanců Federálního shromáždění Bohuslava Hubálka, Františka Michálka, Alfonze Petroviče, Věroslava Slámy, Josefa Tomsy, Stanislava Hanáka, Jana Kobylky, Ladislava Kvasničky, Igora Němce, Ivana Polanského, Alojze Rajniče, tlač č. 517, dostupné na: https://www.psp.cz/eknih/1990fs/tisky/t0517_00.htm cit. 17. 11. 2020.

[5] Tamtiež.

[6] „Dospělí i děti dýchají zkažený vzduch, jsou prozářeni radioaktivitou Černobylu – a tak dále, a tak podobně – z předlouhého výčtu chyb, provinění a zločinů.“ Novoroční projev prezidenta ČSSR Václava Havla, Praha, Pražský hrad, 1. ledna 1990, dostupné na: http://old.hrad.cz/president/Havel/speeches/1990/0101.html cit. 17. 11. 2020.

[7] Návrh Usnesení Federálního shromáždění ČSFR ze dne …, č. tlače 525, dostupné na: https://www.psp.cz/eknih/1990fs/tisky/t0525_00.htm cit. 17. 11. 2020.

[8] VACULOVÁ, H.: Zemřel proslulý hladovkář Miloslav Mareček. iDNES.cz [online]. 2008-10-31. Dostupné na: https://www.idnes.cz/brno/zpravy/zemrel-prosluly-hladovkar-miloslav-marecek.A081031_132345_brno_luv cit. 17. 11. 2020.

[9] Stenoprotokol zo schôdze č. 18, volebné obdobie 1990-1992, 12. 11. 1991, dostupný na: https://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=84039 cit. 17. 11. 2020.

[10] Nález Ústavného súdu ČSFR, sp. zn. Pl. ÚS 1/92 z 26. novembra 1992.

[11] Dôvodová správa k zákonu č. 198/1993 Sb., dostupná na: https://www.psp.cz/eknih/1993ps/tisky/t0376_00.htm cit. 17. 11. 2020.

[12] Tamtiež.

[13] Vyššie uvedené symbolické zákony sa typicky týkajú jednej osoby a sú formulované pozitívne – na ocenenie spoločenského prínosu.

[14] Bližšie LYSÝ, M.: „Komunistický režim bol odsúdeniahodný“. Pokus o vyrovnanie sa s komunizmom a komunistickým režimom po roku 1989. In KLUKNAVSKÁ, A. (ed.): Rok 1989 ako medzník vo vývoji štátu a práva. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2019. Bratislava: Wolters Kluwer, 2019, s. 34.

[15] Porovnaj § 2 ods. 1 českého zákona č. 198/1993 Sb. o protiprávnosti komunistického režimu a o odporu proti němu.

[16] Stenozáznam z 13. schôdze NR SR, 2. 2. 1996. In: Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica Dostupné na: http://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=65830 cit. 17. 11. 2020.

[17] Tamtiež.

[18] Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

[19] Čl. 2 ZEÚ: „Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.“

[20] „Naše země nevzkvétá. […] Zkazili jsme si půdu, řeky i lesy, jež nám naši předkové odkázali, a máme dnes nejhorší životní prostředí v celé Evropě. Dospělí lidé u nás umírají dřív, než ve většině evropských zemí.“ Novoroční projev, dostupné na https://archive.vaclavhavel-library.org/Archive/HavelWork?eventType=Projev&&&page=3# cit. 17. 11. 2020.

[21] Napr. Zpráva o stavu životního prostředí ČSFR, Federálne zhromaždenie ČSFR, tlač č. 776, dostupné na: https://www.psp.cz/eknih/1990fs/tisky/t0776_01.htm cit. 17. 11. 2020.

[22] Prvým pokusom bola novela staršieho Trestného zákona zákonom č. 159/1989 Zb.

[23] Zločin sa tu používa v kriminologickom, historickom a politologickom zmysle, bez ohľadu na skutočnú prípadnú kvalifikáciu skutku podľa Trestného zákona.

[24] Trestný poriadok z roku 1950 (č. 87/1950 Zb.) obsahoval explicitné vyjadrenie tejto zásady v stručnom znení (§ 94 ods. 1): „Na výpoveď alebo na doznanie nesmie byť obvinený žiadnym spôsobom donucovaný.“ Po rekodifikácii trestného práva procesného v roku 1956 bola táto zásada vyjadrená širšie (zákon č. 64/1956 Zb.), § 182 ods. 3: „Doznanie obvineného neoslobodzuje vyšetrovacie orgány od povinnosti preskúmať a všetkými dosiahnuteľnými dôkazmi overiť všetky okolnosti prípadu. Obvineného nesmú žiadnym spôsobom na výpoveď alebo na doznanie donucovať.“ Po opätovnej rekodifikácii trestného práva procesného v roku 1961 (zákon č. 141/1961 Zb.) našla predmetná zásada svoje vyjadrenie v ustanoveniach o výsluchu svedka (§ 91 ods. 1), ako aj v ustanovení o postupe vo vyšetrovaní podľa § 164 ods. 3: „Dôkazy obstaráva vyšetrovateľ alebo policajný orgán bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech obvineného. Obhajoba obvineného a ním navrhované dôkazy, ak nie sú celkom bezvýznamné, musia sa preskúmať a overiť. Obvinený nesmie byť nijakým spôsobom k výpovedi alebo k priznaniu donucovaný.“

[25] BLÁHOVÁ, I.: Rekodifikace trestního práva procesního v letech 1948 – 1950. Praha: Auditorium 2017, s. 236.

[26] Napr. BLÁHOVÁ, I., BLAŽEK, L., KUKLÍK, J., ŠOUŠA, J. a kol.: Oběti komunistické spravedlnosti. Praha: Auditorium, 2013, 372 s. alebo MIKLOŠKO, F., SMOLÍKOVÁ, G., SMOLÍK, P. (eds.): Zločiny komunizmu na Slovensku. 1948-1989. I. diel. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001, 743 s.