Autor sa v tomto odbornom príspevku zamýšľa, pri príležitosti štátneho sviatku Dňa Ústavy, nad ďalším osudom Ústavy Slovenskej republiky, a to predovšetkým v kontexte jej vnímania bežnými občanmi.
Prvý septembrový deň roku 2020 sme si pripomenuli už 28 rokov od okamihu, kedy vtedajšia Slovenská národná rada schválila Ústavu Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústava“).[1] Dovŕšením tohto veku naša Ústava (našťastie) prekročila magickú hranicu 27 rokov, ktorá sa v prostredí najmä rockovej hudby stala kultúrnym fenoménom, a to vďaka hudobníkom, ktorí nás navždy upustili vo veku nedožitých 28 rokov.[2] Prekonanie uvedenej hranice zo súčasnej Ústavy taktiež robí druhú najdlhšie platnú ústavu na území dnešného Slovenska prijatú po vzniku Československej republiky. Dlhšie, prinajmenšom z formálneho hľadiska, zatiaľ platila len ústava prijatá v roku 1960, ktorej život trval viac ako 32 rokov (júl 1960 – december 1992).[3]
Ďalšie životné jubileum Ústavy, tak ako prakticky každý rok, vytvára priestor nie len na bilancovanie doterajšieho ústavnopolitického a ústavnoprávneho vývoja, ale aj na zamyslenie sa nad prípadnými zmenami smerom do budúcnosti. Z času na čas sa objavujú úvahy, či by nebolo na čase prijať novú Ústavu. Oveľa častejšie však počuť myšlienky o tom, čo by sa v Ústave ešte malo zmeniť alebo vylepšiť. V prostredí ústavných právnikov a iných odborníkov, ktorí Ústave a ústavnému právu rozumejú predsa len o čosi lepšie, ale azda najčastejšie počuť názor, že ak niečo treba v Ústave zmeniť, tak by to malo byť to, aby sa Ústava v budúcnosti menila menej často.[4] A skutočne, za tých 28 rokov platnosti a účinnosti sa Ústava dočkala až 18 priamych zmien (noviel). K tomu je však potrebné pripočítať aj množstvo ďalších zmien, ktoré síce priamo do textu Ústavy nezasiahli, no materiálne sa za ústavné zmeny dajú označiť. Možno preto súhlasiť s neraz prezentovaným názorom, že zo slovenskej ústavy sa stáva akýsi trhací kalendár, čo celkom určite neprispieva k funkciám, ktoré by v spoločnosti mala plniť. Pozitívne to nevyplýva ani na budovanie úcty, ktorú by Ústava by mala u členov spoločnosti vyvolávať.
Nasledujúce riadky však budú venované krátkemu zamysleniu, no nie nad vzťahom Ústavy a politikov, teda tých, ktorí majú v rukách faktickú moc do Ústavy a jej obsahu zasahovať. Zamyslíme sa skôr nad vzťahom medzi Ústavou a bežnými občanmi. Sú to totiž všetci občania Slovenskej republiky, nie len tí osobitne politicky aktívni, ktorí sú v zmysle čl. 2 ods. 1 Ústavy tými, od ktorých pochádza štátna moc a ktorí ju, buď priamo alebo skrz svojich politických reprezentantov, aj vykonávajú.
Faktom je, že azda každý dospelý občan Slovenskej republiky vie, že niečo ako „Ústava Slovenskej republiky“ existuje. Rovnako sa dá tvrdiť, že pravdepodobne veľká časť občanov má aj prinajmenšom hmlistú predstavu o tom, že Ústava je niečo ako zákon zákonov, teda niečo, čo stojí nad ostatnými zákonmi a čo by sa malo, najmä z pohľadu štátnych orgánov, rešpektovať a dodržiavať. Bez odkazu na konkrétne empirické dáta si taktiež dovolíme konštatovať, že Ústava je bežným občanom vnímaná ako niečo, čo ho má chrániť, najmä voči „vrchnosti“, teda ako niečo, kde sú uvedené práva, ktorých sa občan môže domáhať. Táto, laická predstava o podstate a obsahu Ústavy ako právneho základu štátu, pritom nie je od skutočnosti príliš vzdialená. Naopak, úlohou ústavy demokratického a právneho štátu skutočne je ochrana práv jednotlivcov, najmä práv spojených s jeho životom, slobodou či majetkom. Už od čias francúzskej Deklarácie práv človeka a občana z roku 1789 sa traduje,[5] že obsahom ústavy by mala byť, na jednej strane, práve úprava práv jednotlivca a, na strane druhej, deľba moci. Ústavná úprava deľby moci, resp. fungovania verejnej moci a orgánov verejnú moc vykonávajúcich, má v konečnom dôsledku sledovať práve zabezpečenie ochrany jednotlivca a jeho práv. Táto činnosť totiž predstavuje kľúčovú materiálnu funkciu štátu.[6]
Problémom vnímania Ústavy, najmä zo strany laickej verejnosti, no nie vždy len jej, je však takmer výlučne jednostranný pohľad. Katalóg základných práv a slobôd, ktorý je v našej Ústave obsiahnutý v jej (najrozsiahlejšej) druhej hlave, je totiž často chápaný tak, že všetko, čo je tam napísané, by sa akoby týkalo len „mňa“ a že to platí absolútne. Neraz sa taktiež „čítajú“ len úvodné ustanovenia jednotlivých článkov formulujúcich to-ktoré základné právo, no zabúda sa na nasledujúce ustanovenia, ktoré spravidla určujú podmienky obmedzenia daného práva. Príkladom takto čítaného základného práva je napríklad sloboda prejavu. Často vidieť, najmä v rôznych internetových diskusiách a na iných podobných fórach, len citáty prvého, druhého a tretieho odseku [„Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“; „Každý má právo vyjadrovať svoje názory (…)“; „Cenzúra sa zakazuje.“]. Naopak, neraz sa akosi zamlčí štvrtý odsek [„Slobodu prejavu (…) možno obmedziť zákonom, ak (…)“]. Dali by sa, isteže, uviesť aj ďalšie príklady. V drvivej väčšine základných práv a slobôd uvedených v Ústave teda platí, že majú relatívny a nie absolútny charakter. Je ich teda možné obmedziť.
Načrtnutý spôsob vnímania Ústavy je ešte citeľnejší v časoch, kedy je v záujme spoločných hodnôt, na ktorých je Slovenská republika ako demokratický a právny štát založená, potrebné niektoré základné práva a slobody naozaj zásadnejšie obmedziť. Intenzívne je to možné vnímať napríklad počas stále prebiehajúcej pandémie ochorenia COVID-19. Samozrejme, nie všetky opatrenia smerujúce k obmedzeniam základných práv a slobôd prijaté v tomto čase zo strany orgánov verejnej moci boli v poriadku, najmä pokiaľ ide o ich primeranosť. Faktom však zostáva, že verejná moc má možnosť, v prípade nevyhnutnej potreby, do základných práv osôb zasiahnuť, resp. ich obmedziť. To sa však už v laickej spoločnosti, vzhľadom na „nepopulárnosť“, až tak často nevníma. Pritom sa zabúda, že ignorovaním povinností, ktoré funkčne tvoria s obmedzeniami základných práv v podstate jeden celok, dochádza alebo môže dochádzať k obmedzeniam a zásahom do iných základných práv. Základné práva sa totiž neobmedzujú (nemali obmedzovať) len tak, samoúčelne. Mali by sa obmedzovať práve preto, že sa tým sleduje ochrana inej dôležitej hodnoty, predovšetkým iného základného práva. Ako aktuálny príklad možno uviesť osobnú slobodu (čl. 17 Ústavy) či slobodu pohybu (čl. 23 Ústavy). Za ich obmedzenie, ktoré vnímame v roku 2020 azda najciteľnejšie, prakticky dennodenne, sa dá označiť povinnosť nosiť tzv. rúško alebo inú podobnú pomôcku zakrývajúcu horné dýchacie cesty. Bez ambície skúmať konkrétne medicínske aspekty pritom treba povedať, že táto povinnosť nie je samoúčelná, ale sleduje ochranu iných v Ústave garantovaných práv, najmä práva na ochranu zdravia (čl. 40). Ak by mala byť osobná sloboda absolútna, nedalo by sa právo na zdravie v primeranej miere ochrániť. Podobný vzťah možno identifikovať aj v prípade iných základných práv.
Prakticky žiadne zo základných práv a slobôd uvedených v Ústave preto „nežije“ svojim osamelým životom. Naopak, jednotlivé základné práva sú navzájom previazané a spravidla nie je možné dosiahnuť ich súčasné plné „užívanie“. V závislosti od konkrétnej situácie totiž obvykle dochádza k ich vzájomnému konfliktu, ktorý sa vyrieši tým, že jedno z nich musí ustúpiť. To, ktoré zo základných práv to bude, sa rieši prostredníctvom tzv. testu proporcionality. Ten sa využíva nie len súdmi, napríklad pri posudzovaní individuálneho právneho aktu zasahujúceho do právneho postavenia jednotlivca v konkrétnom prípade, ale rovnako aj orgánmi zákonodarnej a výkonnej moci pri prijímaní opatrení, ktoré základné práva a slobody obmedzujú všeobecne, v abstraktnej rovine.
V nadpise tohto stručného príspevku bola položená otázka, čo ďalej s Ústavou Slovenskej republiky po tom, ako sa jej podarilo vyhnúť sa neslávne slávnemu Klubu 27, čiže po tom, ako dosiahla vek 28 rokov. Aj keď naša Ústava platí už viac než štvrť storočie, ako aj napriek tomu, že nie je dokonalá, určite nie je dôvod na jej nahrádzanie (úplne) novou ústavou. Nad určitými čiastkovými zmenami však, samozrejme, možno uvažovať. Dôležitejším je však prístup tých, pre ktorých tu Ústava je, vrátane tých, ktorým Ústava umožňuje dočasne rozhodovať o osude celej spoločnosti. Politici, osobitne tí, ktorí majú možnosť Ústavu meniť, by sa mali naučiť Ústavu skôr dodržiavať a ctiť si ju, než ju každú chvíľu meniť, často neuvážene a neprezieravo. Ústavu by sa však mali naučiť správne „čítať“ aj ostatní jej adresáti, ktorých sme si na predchádzajúcich riadkoch označili za bežných občanov. Ústava totiž nie len „dáva“, ale v istom zmysle aj „berie“. Ústava, to nie sú len „moje“ práva. Ústava, to sú aj práva ostatných, v prospech ktorých musí jednotlivec strpieť aj oprávnené (primerané) obmedzenia práv vlastných.
V ďalších rokoch života Ústavy, nech už jej text zostane nezmenený, alebo dôjde k nejakým jeho zmenám, by sme sa mali snažiť, najmä my profesijne s ňou spätí, o to, aby jej lepšie porozumeli aj všetci ostatní. Ústavu sme si totiž dali my sami, ako napokon uvádza aj jej preambula. Malým príspevkom do popísanej snahy je snáď aj táto stručná úvaha. Comenius Odborný blog totiž nepochybne predstavuje lepšiu platformu než rôzne diskusie pod príspevkami na sociálnych sieťach, kde sa to len tak hemží „absolventmi“ Právnickej fakulty Vysokej školy života…
Autor: doc. JUDr. Marek Domin, PhD., Katedra ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, E-mail: marek.domin@flaw.uniba.sk
[1] Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
[2] K tým najznámejším patria Kurt Cobain, Jimi Hendrix, Janis Joplin, Jim Morrison či Amy Winehouse. V prípade niektorých existujú polemiky o tom, či svoj život práve v tomto veku neukončili úmyselne. Viac ku Klubu 27 napríklad v The 27 Club: A Brief History. Rolling Stone. [online] 8. december 2019 [citované 2020-08-30] . Dostupné na: <https://www.rollingstone.com/culture/culture-lists/the-27-club-a-brief-history-17853/>.
[3] Netreba totiž zabúdať na zmeny, ktoré sa udiali v roku 1968 (federalizácia štátu) a v rokoch 1989 – 1991 (demokratizácia štátu). Z materiálneho (obsahového) hľadiska by sa tak dalo, prinajmenšom do určitej miery, v prípade oboch uvedených medzníkoch uvažovať už o nových ústavách.
[4] Porovnaj napríklad Odborníci by slovenskú ústavu zásadne nemenili, dôležité je jej dodržiavanie. Webnoviny.sk. [online] 1. september 2019 [citované 2020-08-30]. Dostupné na: <https://www.webnoviny.sk/odbornici-by-slovensku-ustavu-zasadne-nemenili-dolezite-je-jej-dodrziavanie/>.
[5] Podľa čl. 16 Deklarácie práv človeka a občana, „spoločnosť, v ktorej nie zaručená ochrana práv ani vymedzená deľba moci, nemá ústavu.“
[6] Porovnaj napríklad CIBULKA, Ľ. a kol. Štátoveda. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017, s. 38.