Úvod
V tomto príspevku si všimnem argumentáciu významného britského právneho teoretika H. L. A. Harta o limitoch právnej vynútiteľnosti spoločensky akceptovanej morálky, ktorú kedysi použil v slávnej polemike so sudcom lordom Patrickom Devlinom. Diskusia medzi oboma intelektuálmi bola vyvolaná otvorením otázky zrušenia trestného postihu niektorých sexuálnych činov, ktoré sa odohrávali v súkromí a nikomu neubližovali, no odporovali konvenčným predstavám o mravnosti v Anglicku päťdesiatych rokov 20. storočia. O tejto debate, ktorá prebehla už pred mnohými rokmi, no stále priťahuje pozornosť mnohých právnych teoretikov a etikov,[1] sa toho za posledné desaťročia napísalo dosť.[2] Cieľom môjho príspevku je priblížiť ju neznalému čitateľovi a vysloviť k nej niekoľko vlastných poznámok.
K argumentom
Polemika medzi Hartom a Devlinom bola na konci 50. rokov podnietená uverejnením tzv. Wolfendenovej správy, ktorá odporúčala, aby mužská homosexualita medzi súhlasiacimi dospelými a prostitúcia neboli trestnými činmi (ženská homosexualita v Spojenom kráľovstve v tej dobe nepodliehala trestnoprávnemu postihu). Voči argumentom, ktoré výbor zostavujúci danú správu použil, vzniesol lord Devlin námietku v rámci svojich prednášok konaných v r. 1958. Výbor vychádzal z Millovho utilitaristického „princípu škody“,[3] zatiaľ čo Devlin zastával tézu, že spoločnosť sa zakladá na morálke, ktorá tvorí jej „neviditeľné tkanivo“ a ktorú možno brániť presne tak, ako možno spoločnosť obraňovať proti podvratnej činnosti. Na Devlinove námietky, ako aj na námietky iných zástancov myšlienky právneho vynucovania konvenčnej morálky, odpovedal z pozície obhajcu liberalistických hodnôt Herbert Hart. Svoje odpovede zhrnul do série prednášok na Stanfordskej univerzite a knižne ich vydal v r. 1963. Podporil stanovisko Wolfendenovej správy a obhajoval správnosť Millovho princípu škody. Tvrdil, že spoločnosť má trestne postihovať len také konania, ktoré spôsobujú ujmu.[4]
Devlin samozrejme nebol prvým významným proponentom sankcionovania konvenčnej morálky, ako takej, trestným právom v Anglicku. Hart si v svojich prednáškach všíma aj tvrdenia anglického sudcu Jamesa F. Stephena, ktorý ešte v 19. storočí prišiel s podobnými, hoci čiastočne odlišnými, argumentmi ako lord Devlin, ako aj tvrdenia Devlinovho súčasníka Eugena Rostowa, ktorý sa v danej polemike postavil na Devlinovu stranu. Pozrime sa na ich tvrdenia a predovšetým na Hartovu reakciu.
Ako už som uviedol, lord Devlin argumentoval, že spoločnosť má právne vynucovať konvenčnú morálku aj vtedy, keď konanie, ktoré sa tejto morálke radikálne prieči, nikomu priamo neškodí (ako sú napríklad súhlasné homosexuálne praktiky v súkromí). Ako argument použil poukaz na absenciu významu súhlasu poškodeného pri mnohých trestných činoch a pripomenul, že až na výnimky trestné právo v Anglicku nikdy nepripustilo na obranu páchateľa skutočnosť, že obeť s jeho konaním súhlasila. Napríklad eutanázia je trestným činom a súhlas obete tu nič nezaváži; obdobné platí o fyzickom napadnutí. Pokiaľ chce nejaký zástanca princípu škody dekriminalizovať homosexuálne praktiky, no zachovať zákaz eutanázie či prísne stíhanie fyzického napadnutia, dopúšťa sa nedôslednosti. „Lord Devlin si myslí, že tieto postoje sú nedôsledné, preto o diskutovanej norme tvrdí, že ‘jediným vysvetlením je, že existujú určité vzory správania alebo morálne princípy, ktorých zachovávanie spoločnosť vyžaduje’. Medzi ne patrí posvätnosť ľudského života a predpokladane (pokiaľ sa normy vzťahujú na prepadnutia) fyzická integrita osoby. V prípade aj tejto, aj ďalších noriem lord Devlin tvrdí, že ‘funkciou’ trestného práva ‘nie je nič iné ako vynucovať morálny princíp’,“ uvádza Hart.[5]Hart argumentoval, že Devlin prehliada iné možné vysvetlenie zmysluplnosti zákazu eutanázie či iných činov vykonaných so súhlasom poškodeného. Dovolával sa akceptovateľného paternalizmu, ktorý spočíva v ochrane jednotlivca pred ním samým. Mill by síce, podľa Harta, so žiadnym paternalizmomnesúhlasil, no Hart tvrdil, že Millovu teóriu možno vylepšiť a určitý paternalizmus pripustiť ako žiaduci. „Sprístupňovanie drog alebo narkotík, dokonca i pre dospelých, s výnimkou prípadov, že je to na lekársky predpis, je trestné z hľadiska trestného práva a zdalo by sa veľmi dogmatické povedať o zákone, ktorý vytvoril takú skutkovú podstatu, že ‘je len jedno vysvetlenie’, a to že zákon sa netýkal ochrany možných kupcov proti nim samým, ale len potrestania predávajúceho za jeho nemorálnosť,“ píše.[6]Hart tvrdil, že tak, ako je zrejmé, že paternalizmus je možným vysvetlením takýchto zákonov, je možným vysvetlením aj normy, ktorá vylučuje súhlas obete ako obhajobu v prípade obvinenia z napadnutia. „V nijakom prípade nie sme nútení súhlasiť s lordom Devlinom v tom, že ‘funkciou’ zákona ‘nie je nič iné ako vynucovanie morálneho princípu’,“ uzatvára.[7]
Devlin kontroval, že ak sa raz paternalizmus pripustí, musí sa rozšíriť aj na paternalizmus vo veciach morálky, teda na kontrolu morálneho blahobytu osoby s úmyslom ochrániť ju pred „morálnou škodou“ spôsobenou jej samej.[8] Hart považoval takéto tvrdenie za výrazne problematické. Jednak je nejasné, v čom spočíva morálna ochrana osoby v prípade takého porušenia morálnych noriem, ktoré nikomu fyzicky neškodí, a jednak, je dané tvrdenie problematické predovšetkým v súvislosti s pojmom konvenčnej morálky: „Bolo by nezvyčajné považovať to, že čierny Juhoafričan, ktorý odmietol prispôsobiť sa morálnemu kódexu apartheidu, alebo indická žena odmietajúca prispôsobiť sa satí (hinduistická obyčaj upálenia vdovy na manželovom pohrebe) – čo sa považovalo za jej morálnu povinnosť – za ‘morálne’ škodlivé pre nich, pričom to isté, samozrejme, platí aj pokiaľ ide o homosexuálov, ak prevažujúca spoločenská morálka túto formu sexuálnej aktivity zakazuje. Isteže, ak ‘morálny blahobyt’ a ‘morálna škoda’ majú mať vôbec nejaký význam a ak sa nepoužívajú svojvoľne len ako synonymá pre konformnosť so spoločenskou morálkou a pre odchýlku od nej, musia existovať nejaké kritériá pre ‘škodu’ nezávislé od tvrdenej nemorálnosti správania. Ak ich niet, niet ani argumentu, že, dôsledne vzaté, tí, čo prijímajú ‘fyzický paternalizmus’ musia prijať vynucovanie spoločenskej morálky ako zabezpečujúce morálny blahobyt alebo predchádzajúce morálnej škode konateľa.“[9] Hart teda tvrdí, že hovoriť o „morálnom paternalizme“ nemá opodstatnenie.
Druhý príklad, s ktorým sa Hart v rámci polemiky s Devlinom vysporiadava, nepochádza od samotného Devlina, ale od spomínaného J. F. Stephena, ktorý už storočie predtým obhajoval vynucovanie konvenčnej morálky právom a ako argument použil poukaz na morálnu gradáciu trestu. Hart uvádza: „Jeho argument je jednoducho takýto: Ak otázka znie, ako prísne by mal byť páchateľ potrestaný, vždy má význam posúdenie stupňa morálnej skazenosti obsiahnutej v trestnom čine. Preto sila vzrušenia, zmenšujúca morálnu vinu, v mnohých prípadoch pôsobí na zmiernenie trestu; pretože ak by predmetom zákonného trestu bolo jednoducho predchádzať škodlivým konaniam, nebolo by to tak.“[10] Stephen tvrdil, že ak pripisujeme význam princípu, podľa ktorého by sa morálny rozdiel medzi trestnými činmi mal odrážať v odstupňovaní trestov, vyplýva z toho, že cieľom trestu nie je len predchádzanie konaniam nebezpečným pre spoločnosť, ale prenasledovanie hrubých foriem neresti ako takých. A ak objektom trestného práva je podpora cnosti a predchádzanie neresti, vyplýva z toho, že „trestné právo by malo obmedzovať neresť nielen v rozsahu potrebnom na určitú sebaochranu, ale aj všeobecne na základe toho, že neresť je zlá vec.“[11] Hart tvrdil, že takýto záver z danej premisy vôbec nevyplýva. Morálnu gradáciu trestu možno podľa neho vysvetliť aj čisto utilitárne: nerešpektovanie potreby takejto gradácie by mohlo zmiasť morálne usudzovanie ľudí a priviesť právo k strate dobrého mena (čo si ani utilitarista neželá). Stephen podľa neho prehliada rozdiel medzi otázkou, aké činy by sme mali trestať a otázkou, ako potrestať rôzne trestné činy. Podľa Harta si princípy spravodlivosti vyžadujú, aby sme „morálne odlíšiteľné trestné činy posudzovali odlišne a morálne podobné trestné činy posudzovali podobne.“[12] Nijako z toho nevyplýva, že máme trestať nemorálnosť ako takú.
Tretím príkladom, ktorý si Hart všíma je bigamia. Ako sám uvádza, ani Devlin ani Stephen síce o bigamii nehovoria, no v svojej obhajobe Devlinovej tézy o nej hovorí Eugene Rostow. Hart sa vymedzuje voči tvrdeniu, že ak trestáme bigamiu, potom trestáme nemorálnosť ako takú a poukazuje na prax stíhania len skutočnej bigamie, nie implicitnej. Pokiaľ nedôjde k oficiálnemu podvodnému vyhláseniu ďalšieho manželstva za uzavreté, spolužitie jedného muža s viacerými ženami, i samotný kvázi-svadobný obrad s tortou, závojom, kvetmi a pod. bez vyhlásenia o uzavretí manželstva, ostávajú nestíhateľné. To ukazuje, že nie je stíhaná nemorálnosť bigamie ako taká, ale len jej podvodná povaha. Hart tvrdí, že aj keď pripustíme, že dôvodom trestania bigamie je urážka náboženského cítenia väčšiny, stále pôjde o stíhanie verejne vykonaného činu. Homosexualita praktizovaná v súkromí však nemá verejnú povahu a nie je tak spôsobilá byť legitímnym predmetom verejného pohoršenia. Ak by sme tvrdili, že už len vedomie, že niekto niečo také vo svojom súkromí robí, nás rozrušuje, potom sme buď neurotickí a hypersenzitívni, alebo neuznávame slobodu ako hodnotu: „Fundamentálna námietka je predsa tá, že právo byť chránený pred touto úzkosťou, ktorú nemožno oddeliť od samotného poznania, že iní konajú spôsobom, ktorý považujete za chybný, nemôže pripustiť nikto, kto uznáva slobodu ako hodnotu. […] Trestať ľudí za spôsobovanie tejto formy úzkosti by sa rovnalo tomu trestať ich jednoducho preto, lebo ostatní majú námietky voči tomu, čo robia; a jediná sloboda, ktorá by s týmto rozlíšením utilitaristického prístupu mohla koexistovať, je sloboda robiť veci, voči ktorým nikto nič nenamieta,“ uviedol.[13]
Hart ďalej tvrdil, že keď Devlin a Stephen hovoria o potrebe vynucovania konvenčnej morálky „ako takej“, treba rozlišovať umiernenú a extrémnu tézu, ktorá sa môže za týmto ich vyjadrením skrývať. Z hľadiska umiernenej tézy ide o ochranu morálky kvôli spoločnosti (morálka je teda len akousi inštrumentálnou hodnotou), zatiaľ, čo z hľadiska extrémnej tézy je hodnotou konvenčná morálka samotná, resp. jej ochrana. Hart sa domnieva, že Devlin je zástancom umiernenej tézy, zatiaľ čo Stephen je zástancom extrémnej tézy. Devlin totiž argumentoval, že odklon od uznávanej sexuálnej morálky, hoci aj medzi súhlasiacimi dospelými a v súkromí, má pre spoločnosť nežiaduce dôsledky a je prirovnateľný k zrade, k podvratnej činnosti, ktorá rozkladá spoločnosť. Akoby teda bola hodnotou spoločnosť a morálka len nástrojom na uchovanie jej integrity. Hart oponoval, že Devlinovo tvrdenie o rozkladnom vplyve súkromného odklonu od konvenčnej sexuálnej morálky na spoločnosť „nepodporuje nijaký renomovaný historik a je proti nej naozaj veľa dôkazov.“[14] Podľa Harta je Devlin v tomto ohľade jednoducho empiricky nedôsledný. Vzápätí uvádza, že Devlin v skutočnosti lavíruje medzi umiernenou a extrémnou tézou, pretože zároveň tvrdí, že spoločnosť je vlastne totožná so svojou morálkou, takže zmena v morálke sa rovná priam deštrukcii spoločnosti. Takéto tvrdenie je podľa Harta absurdné. Znamená, že nie je možná zmena morálky jednej a tej istej spoločnosti, ale že pri zmene morálky „jedna spoločnosť zmizla a jej miesto zaujala spoločnosť iná.“[15] Dodáva: „Nepochybne je pravda, že ak právo toleruje odchýlky od sexuálnej morálky, a tie sú známe, konvenčná morálka by sa mohla zmeniť v dovolenom smere, hoci sa nezdá, že to tak je s homosexualitou v tých európskych štátoch, kde je trestná v zmysle práva. Avšak dokonca i vtedy, ak sa konvenčná morálka takto zmenila, spoločnosť, o ktorej je reč by nebola zničená či ‘rozvrátená’. Takýto vývoj by sme nemali porovnávať s násilným zvrhnutím vlády, ale s pokojnou ústavnou zmenou jej formy, skĺbenou nielen s ochranou spoločnosti, ale s jej pokrokom.“[16]
V rámci kritiky extrémnej tézy sa Hart zaoberá teóriami trestu a poukazuje na skutočnosť, že zástanca tejto tézy vychádza z retributívnej teórie trestu spočívajúcej nie v ochrane spoločnosti či náprave páchateľa, ale v odplate. Hart uznáva, že aj utilitarista v niektorých prípadoch neodolá túžbe po odplate: „Pochybujem, či niekto pri čítaní zápiskov z Osvienčimu alebo Buchenwaldu nepocítil silný apel na tento princíp; hádam dokonca najviac uvažujúcich spomedzi tých, ktorí podporovali potrestanie príslušných zločincov, motivoval tento princíp, viac ako myšlienka, že trest by mal prospešnejšie pre budúcnosť.“[17] Podľa neho teda nemožno zavrhnúť všetky prípady retribúcie. „Avšak tam, kde niet obete a kde je len porušenie morálnej normy, názor, že trest sa stále vyžaduje ako primeraná odplata za nemorálnosť, nemá ani takú podporu. Zdá sa, že retribúcia tu spočíva na neprijateľnom tvrdení, že v morálke dvakrát čierne dáva biele: že zlo utrpenia pridané ku zlu nemorálnosti ako jeho trest vytvára morálne dobro,“ uvádza.[18]
Hart napokon kritizuje i tvrdenia o denunciačnej funkcii trestania súkromných konvenčne nemorálnych činov, teda tvrdenia, že trest má vyjadriť odsúdenie činu spoločnosťou a uchovať jej morálne cítenie. Tvrdí, že odsúdenie netreba vyjadrovať trestom, ale že ho možno vyjadriť aj slovne a považuje za chybu predpokladať, že existujú len dve alternatívy, a to buď spoločenská ľahostajnosť alebo trestanie. Podotýka, že už Mill hovoril o význame slovného apelu. Poslúchanie konvenčných morálnych noriem zo strachu podľa Harta morálnemu stavu spoločnosti neprospieva. „Skutočne rozhodujúca vo vzťahu k spoločenskej morálke, ako to vyjadril jeden z kritikov lorda Devlina, nie je schopnosť práva potvrdiť svoje obmedzenia právnym trestom, ale slobodná kritická diskusia,“ uzatvára.[19]
Pár poznámok
Hoci Hart v danej polemike viditeľne ťahá za dlhší koniec a hoci z hľadiska hodnôt liberálnej demokracie sa nepochybne treba prikloniť na jeho stranu, možno k jeho argumentom uviesť niekoľko kritických poznámok:
Hartov argument paternalizmom je určite rozumný, možno sa však pýtať, prečo Hart ako zástanca millovských myšlienok predsa len neargumentuje proti paternalizmu a proti praxi stíhania eutanázie (prípadne aj iných činov vykonaných so súhlasom poškodeného). Snaha o legalizáciu eutanázie predsa predstavuje jeden z dnes už klasických utilitaristických apelov.[20] Košický právny teoretik Juraj Martaus síce predkladá výklad, podľa ktorého Mill v skutočnosti nevystupoval voči každému paternalizmu (a bol teda Hartom dezinterpretovaný), avšak v súvislosti so samotnou problematikou eutanázie sa Martaus nepochybne mýli, keď tvrdí, že Mill by myšlienke jej legalizácie oponoval. Dôvodom má byť nesplnenie Millovej požiadavky, podľa ktorej „princíp slobody nemôže vyžadovať, aby človek mal slobodu stať sa neslobodným.“[21] Martaus sa domnieva, že vzhľadom na nevratnosť činu eutanázie (ktorým človek definitívne prichádza o svoj život, a teda aj o svoju slobodu ako dispozíciu sebou samým), by Mill jej prax zavrhol.[22] Takáto interpretácia, podľa môjho názoru, prehliada esenciálnosť utilitaristickej požiadavky minimalizovať bolesť, kvôli ktorej má pre utilitaristu vôbec akákoľvek sloboda hodnotu. Strata slobody je zlá preto, lebo človek v neslobode trpí. Ak však možno nevratne stratiť slobodu bez utrpenia a kvôli úľave od utrpenia (ako je to v prípade eutanázie), z utilitaristického hľadiska ide určite o akceptovateľné konanie.
V súvislosti s Hartovým riešením problému morálnej gradácie trestu je vhodné podotknúť, že Hart v svojej utilitaristickej odpovedi otvára priestor priznaniu váhy nielen dôsledkom činu (prípadne úmyslu) páchateľa, ale aj jeho pohnútkam, čo Mill a Bentham explicitne odmietali.[23] Ba čo viac, podobne ako možno tvrdiť, že morálnu gradáciu trestu si vyžaduje utilita, aby prirodzené očakávania ľudí neboli sklamané a aby ľudia nestratili dôveru v právo, dotiahnuté do krajnosti možno argumentovať, že z dôvodu utility treba stíhať aj porušovanie konvenčnej morálky spáchané hoci aj v súkromí, lebo prirodzené očakávania ľudí s tým (v nejakej dobe a na nejakom mieste) počítajú.[24]
Pokiaľ ide o Hartovo rozlišovanie stíhania bigamie z dôvodu urážky náboženského cítenia väčšiny ako verejného aktu a súhlasnej homosexuality medzi dospelými ako súkromného aktu, treba povedať, že jeho záver, podľa ktorého stíhanie súkromných činov odporujúcich konvenčnej morálke, ktoré nikomu neškodia, by znamenalo, že jediná sloboda, ktorá je prípustná je „sloboda robiť veci, voči ktorým nikto nič nenamieta,“[25] je prepálený. Hart v svojich prednáškach neraz vytýka Devlinovi a Stephenovi, že zo svojich premís vyvodzujú príliš veľa, no tento raz sa zrejme dopúšťa rovnakej chyby. Nejde predsa o to, či by vedomie o konaní nejakých súkromných praktík rozrušovalo niekoho, ale či by rozrušovalo väčšinu. Devlin apeluje na ochranu konvenčnej morálky ako morálky väčšiny a aj z hľadiska millovského utilitaristického cenzu ide predsa o maximalizáciu potešenia a minimalizáciu negatívnych zážitkov väčšiny.
Problematické je aj Hartovo tvrdenie, že na rozdiel od prípustnosti retribúcie v prípade niektorých činov, ktoré škodia, apel na trestanie súkromnej homosexuality, ktorá nikomu neubližuje, „spočíva na neprijateľnom tvrdení, že v morálke dvakrát čierne dáva biele: že zlo utrpenia pridané ku zlu nemorálnosti ako jeho trest vytvára morálne dobro.“[26] Predsa bez ohľadu na to, či čin škodí alebo nie, platí pri retributívnej teórii trestu tento, podľa Harta nezmyselný, predpoklad.
Treba však povedať, že Hartova argumentácia je inak silná a presvedčivá. Za zmienku stojí, že samotný lord Devlin napokon v r. 1965 podporil apel na implementáciu wolfendenovských reforiem.
Záver
Známy český právny teoretik Tomáš Sobek v jednej zo svojich prednášok týkajúcej sa polemiky Harta a Devlina tvrdí, že keby sa on mal vžiť do pozície zástancu konzervatívnych hodnôt, argumentoval by, že bremeno dôkazu nesie druhá strana, pretože status quo predsa nejakým spôsobom funguje, a že je to zástanca zmeny, kto musí dokázať, že zmena bude lepšia.[27] Uniesol teda Hart argumentačné bremeno a dokázal, že zmena bude lepšia? Áno (hoci, ako som poukázal, niektoré jeho tvrdenia sú problematické). O úspechu jeho apelu dnes svedčí aj podoba mnohých právnych poriadkov, ktoré vychádzajú zo striktného rešpektu súkromného života, ktorý nikomu neubližuje. Čím tento príspevok uzavrieť? Snáď myšlienkou, že vyriešenú tému dekriminalizácie homosexuality v západnom svete už dávnejšie nahradila iná otázka (netreba uvádzať aká) a mohlo by byť zaujímavé sledovať, čo by dnes Hart a Devlin povedali k nej.
Autor: doc. JUDr. Mgr. Martin Turčan, PhD., Katedra teórie práva a sociálnych vied, Právnická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave, e-mail: martin.turcan@flaw.uniba.sk.
Použitá literatúra:
- Allan, J. Revisiting the Hart-Devlin Debate: At the Periphery and By the Numbers. In San Diego Law Review, 2017 (54), č. 2, s. 423 – 439.
- Bunikowski, D. Legal protection of the value of public morality: the Hart-Devlin debate. In SSRN Electronic Journal, 2015, DOI: 10.2139/ssrn.2725388.
- Hart, H. L. A. Právo, sloboda a morálka. Bratislava: Kalligram, 2003 (preložil Alexander Bröstl), 106 s. ISBN 978-80-7149-596-4.
- Martaus, J. Herbert Hart a John Stuart Mill – k princípu škody. In Malíková, E. V. (zost.) Akademické akcenty 2014. Bratislava: Paneurópska vysoká škola, 2015, s. 362 – 369, ISBN 978-80-89453-14-6.
- Mill, J. S. On Liberty (1859). Kitchener: Batoche Books, 2001, 109 s. [online]: https://socialsciences.mcmaster.ca/econ/ugcm/3ll3/mill/liberty.pdf [28-04-2020].
- Mill, J. S. Utilitarismus (1861). Praha: Vyšehrad, 2011 (preložil Karel Šprunk), 182 s. ISBN 978-80-7429-140-1.
- Singer, P. Spisy o etickom žití. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2008, 352 s. ISBN 978-80-8061-332-7.
- Turčan, M. K otázke pohnútky a úmyslu v utilitaristickej etike. In Kluknavská, A. – Gábriš, T. (zost.) Ad iustitiam per ius. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018, s. 70 – 85. ISBN 978-80-8168-969-7.
- „Doc. Tomáš Sobek – Legitimnost argumentu tradicí v hodnotových otázkách,“ [online]: https://www.youtube.com/watch?v=Gx5hQs7YvPU [24-04-2020].
- „The Hart vs. Devlin Encore Debate,“ [online]: https://www.youtube.com/watch?v=qWrhEARupCg [24-04-2020].
[1] Napríklad v r. 2012 sa významný zástanca práv homosexuálov, bývalý austrálsky najvyšší sudca, profesor Michael Kirby, zapojil do „zrekonštruovania“ tejto debaty so študentmi, členmi debatného klubu, ktorí pomerne obratne hájili devlinovskú pozíciu (pozri: „The Hart vs. Devlin Encore Debate,“ [online]: https://www.youtube.com/watch?v=qWrhEARupCg [24-04-2020]).
[2] Z novších prác venovaných danej téme pozri napríklad: Allan, J. Revisiting the Hart-Devlin Debate: At the Periphery and By the Numbers. In San Diego Law Review, 2017 (54), č. 2, s. 423 – 439; Bunikowski, D. Legal protection of the value of public morality: the Hart-Devlin debate. In SSRN Electronic Journal, 2015, DOI: 10.2139/ssrn.2725388.
[3] K tomu pozri Mill, J. S. On Liberty (1859). Kitchener: Batoche Books, 2001; Mill, J. S. Utilitarismus (1861). Praha: Vyšehrad, 2011.
[4] Bröstl, A. Herbert Lionel Adolphus Hart a jeho analytická právna teória. In Hart, H. L. A. Právo, sloboda a morálka. Bratislava: Kalligram, 2003, s. 18 – 19.
[5] Hart, H. L. A. Právo, sloboda a morálka. Bratislava: Kalligram, 2003, s. 55 – 56.
[6] Tamtiež, s. 57.
[7] Tamtiež.
[8] Tamtiež, s. 24 – 25.
[9] Tamtiež, s. 25 – 26.
[10] Tamtiež, s. 59 – 60.
[11] Tamtiež, s. 60 – 61.
[12] Tamtiež, s. 61.
[13] Tamtiež, s. 69 – 70.
[14] Tamtiež, s. 73.
[15] Tamtiež, s. 74.
[16] Tamtiež, s. 75.
[17] Tamtiež, s. 82.
[18] Tamtiež, s. 83.
[19] Tamtiež, s. 90.
[20] Pozri napríklad: Singer, P. Spisy o etickom žití. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2008, s. 190 – 195.
[21] Mill, J. S. O politickej slobode, citované podľa: Martaus, J. Herbert Hart a John Stuart Mill – k princípu škody. In Malíková, E. V. (zost.) Akademické akcenty 2014. Bratislava: Paneurópska vysoká škola, 2015, s. 366.
[22] Martaus, J. op. cit. (tamtiež).
[23] Pozri: Turčan, M. K otázke pohnútky a úmyslu v utilitaristickej etike. In Kluknavská, A. – Gábriš, T. (zost.) Ad iustitiam per ius. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018, s. 70 – 85.
[24] Pripúšťam, že toto je prehnané tvrdenie.
[25] Hart, H. L. A. Právo, sloboda a morálka. Bratislava: Kalligram, 2003, s. 70.
[26] Tamtiež, s. 83.
[27] „Doc. Tomáš Sobek – Legitimnost argumentu tradicí v hodnotových otázkách,“ [online]: https://www.youtube.com/watch?v=Gx5hQs7YvPU [24-04-2020].