Privatizácia ozbrojených konfliktov vo forme žoldnierstva má v medzinárodných vzťahoch pomerne dlhú tradíciu a rozhodne nepatrí medzi novodobé úkazy na „bojových poliach slávy“ Ako príklad z obdobia staroveku môžu poslúžiť grécki žoldnieri (lat. mercenarius, soldier of fortune – vojak šťasteny) v službách perzských kráľov alebo germánska jazda pôsobiaca v rímskych légiách pod velením G. I. Caesara.[1] K masovému rozšírenia žoldnierstva došlo v období neskorého stredoveku a novoveku keď sa ukázalo, že inštitúty zemských šľachtických hotovostí a šľachtických bandérií nemôžu konkurovať profesionálnym zoskupeniam osôb, ktoré sa živia výkonom „vojenského remesla“. V tomto období neexistencie štátneho monopolu na výkon vojenskej služby sa v notoricky známom diele Nicolla Machiavelliho Vladár objavuje odporúčanie pre panovníka, aby sa pri zabezpečení vlastnej obrany a dobyvačných plánoch spoliehal na vlastné vojsko (zárodok národných armád?), keďže žoldnierske vojsko považuje za „nestále a motivované len výhradne ziskom“,[2] čo môže vyústiť k prechodu takého vojska na stranu protivníka, ktorý ponúkne vyššiu odmenu alebo k jeho „ústupu“ z bojiska v prípade, že sa situácia nevyvíja pre najímateľa priaznivo. Predmetné závery Machiavelli sformuloval pod vplyvom empirických skúsenosti z konfliktov medzi talianskymi mestskými štátmi v 15.-16. storočí kde našli značné uplatnenie aj „podnikatelia vo vojenskom remesle“, známi ako Condotierri, predchodcovia podnikateľov a majiteľov plukov, ktorí boli rozšírení v období tridsaťročnej vojny a aj v nasledujúcich dekádach (napr. Albrecht z Valdštejna). V období dokonštituovania národných štátov dochádza aj k inštitucionalizácii vojenskej služby (brannej povinnosti), vzniku národných armád a mechanizmov penalizovania služby v cudzom vojsku, čo ale neznamená definitívny zánik klasického žoldnierstva, ktoré dosiahlo opäť značný rozmach v druhej polovici 20. storočia v súvislosti s dekolonizáciou a bojom o právo národov na sebaurčenie, najmä na pôde afrického kontinentu, kde dochádzalo nielen k priamej účasti žoldnierov na bojových akciách, ale aj k ich použitiu na zvrhnutie miestnych vlád a režimov. K právnemu vymedzeniu postavenia žoldnierov došlo až Dodatkovým protokolom k Ženevským dohovorom z 12. augusta 1949 o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov (Protokol I), prijatom 8. júna 1977 v Ženeve (oznámenie č. 168/1991 Zb.). Podľa článku 47 ods. 1 Protokolu I žoldnieri nemajú právo na postavenie príslušníkov ozbrojených síl (kombatantov) alebo vojnových zajatcov. Konštitutívne prvky definície žoldniera podľa článku 47 ods. 2 Protokolu I musia byť naplnené kumulatívne, čoho dôsledkom je, že vymedzenie tohto pojmu je veľmi reštriktívne a je možné jeho obchádzanie (najmä pri kategórii „motivácia osobným ziskom“) Rozšírenú definíciu pojmu žoldnier obsahuje článok 1 ods. 1 a 2 Medzinárodného dohovoru proti verbovaniu, využívaniu, financovaniu a výcviku žoldnierov, ktorý pamätá aj na osoby, ktoré sú špeciálne najaté na vykonávanie násilných činov zameraných na zvrhnutie vlády alebo iné ohrozenie ústavného poriadku štátu alebo jeho územnej celistvosti. Dohovor obsahuje záväzky kriminalizovať konania súvisiace s organizáciou a využívaním žoldnierov. V článku 12 je obsiahnutá zásada aut dedere aut iudicare. Keďže predmetný dohovor dosiaľ ratifikovalo len 33 štátov je pomerne odvážne ho nazývať „univerzálnym nástrojom“ potlačovania žoldnierstva. Reakciou na časté štátne prevraty v Afrike uskutočňované za použitia žoldnierov bol prijatý aj regionálny Dohovor na odstránenie žoldnierstva v Afrike v Libreville 3. júla 1977. Dohovor recipoval definície žoldnierstva z vyššie uvedených právnych nástrojov. Slovenská republika nie je zmluvnou stranou Dohovoru proti verbovaniu, využívaniu, financovaniu a výcviku žoldnierov a nemá ani právnu úpravu, ktorá by konania súvisiace so žoldnierstvom kriminalizovala. Trestným zákonom je postihovaná len služba v cudzom vojsku (§ 392 zákona č. 300/2005 Z. z.), ktorá sa netýka pôsobenia v žoldnierskych zoskupeniach ani v neuznaných povstaleckých skupinách, čo sa v súvislosti s recentným konfliktom na Ukrajine (v ktorom sa zúčastňujú bez povolenia aj občania Slovenskej republiky) javí ako nedostatok domácej právnej úpravy, ktorý mala odstrániť novelizácia Trestného zákona pridaním skutkovej podstaty Účasť na bojovej činnosti organizovanej ozbrojenej skupiny na území iného štátu v § 419a.[3]
S vývojom privatizácie ozbrojených konfliktov súvisí aj vznik tzv. súkromných vojenských a bezpečnostných spoločností (PMSC), ktoré sa oddelili od klasického žoldnierstva a vznikajú ako obchodné spoločnosti s predmetom podnikania, ktorý je často ťažké odlíšiť od žoldnierstva, keďže motivácia osobného zisku je u „zamestnancov“ (korporátnych bojovníkov ako ich nazýva P.W. Singer)[4] pomerne jasná. Vznik takýchto spoločnosti je možné vystopovať do 60. rokov 20. storočia, keď bývalí britskí veteráni SAS (Special Air Services) založili spoločnosť WatchGuard International. K rozmachu tohto „podnikania“ došlo začiatkom 90. rokov po konci studenej vojny, keď sa množstvo demobilizovaných bývalých príslušníkov ozbrojených síl antagonistických blokov ocitlo bez zamestnania. Účasť zamestnancov (kontraktorov) PMSC v oblastiach ozbrojených konfliktov by mala byť pomerne limitovaná, keďže z pohľadu medzinárodného práva ide o civilistov, ktorí v prípade priamej účasti na nepriateľstve strácajú ochranu a stávajú sa legitímnym vojenským cieľom, resp. keďže nedisponujú imunitami kombatanta, sú aj trestne zodpovední za svoje činy voči strane konfliktu a ich oddelenie od žoldnierov je právne nejasné. Otázne je aj ich príp. inkorporovanie do ozbrojených síl strany konfliktu zmluvou medzi konkrétnou „spoločnosťou“ a vládnou entitou, ktorou by bol zabezpečený prenos kompetencie „štátneho orgánu“ na súkromnú entitu. V prípade PMSC je možné zaznamenať poväčšine len soft law iniciatívy na ich reguláciu ako je aj iniciatíva MVČK Dokument z Montreux (The Montreux Document On pertinent legal obligations and good practices for States related to operations of private military and security companies during armed conflict),[5] ktorý tvorí súbor praxe štátov s reguláciou PMSC a odporúča výklad jednotlivých noriem medzinárodného humanitárneho práva a prijatie vnútroštátnej legislatívy v súvislosti s certifikáciou jednotlivých spoločnosti, ako aj s trestnou zodpovednosťou právnických osôb. Na Dokument ku ktorému môžu pristúpiť štáty a medzinárodné organizácie (EÚ) nadväzuje Kódex správania,[6] ktorý môžu podpísať jednotlivé PMSC, ktoré sa prihlásia k tejto iniciatíve. Slovenská republika zvažuje svoje pristúpenie k Dokumentu, ale súčasná legislatíva nereflektuje odporúčania, ktoré tvoria jeho obsah, keďže zákon č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov nepozná súkromné vojenské spoločnosti, ktoré operujú mimo územia SR v oblastiach ozbrojených konfliktov. Vymedzenie „súkromnej vojenskej a bezpečnostnej spoločnosti“ (PMSC) v Dokumente je pomerne vágne (je založené na dvoch príkladmých výpočtoch) a zahŕňa v zmysle legislatívy SR nielen SBS a neexistujúce súkromné vojenské spoločnosti, ale aj spoločnosti vykonávajúce obchodné, servisné a školiace aktivity. Dokumentu z Montreux je vytýkané, že do značnej miery legitimizuje stúpajúci trend používania súkromných spoločností v kontexte ozbrojených konfliktov. Na druhej strane je ho možné považovať za aspoň nejakú iniciatívu, ktorá má za cieľ inštitucionalizovať využívanie služieb PMSC. Ich rozmach je nepopierateľný a predstavuje v konečnom dôsledku vzdanie sa prerogatívu štátu na ozbrojené násilie a jeho transfer na súkromné korporácie, keďže outsourcing predstavuje efektívnejšiu a lacnejšiu alternatívu ako vydržiavať početné a moderne vybavené ozbrojené sily. Nie je žiadnym tajomstvom, že aj ozbrojené sily USA a Ruskej federácie používajú tieto spoločnosti v priestore svojho nasadenia v pomere, ktorý favorizuje PMSC oproti ozbrojeným silám.[7] Tento trend rozhodne nepovažujeme za pozitívny, keďže motivácia pôsobenia v PMSC je rovnako ako v prípade žoldnierov podmienená finančným ziskom. Nie všetci kontraktori stoja totiž na tej „správnej“ strane, ako napr. vo filmovej snímke 13 Hours: The Secret Soldiers of Benghazi a ich motiváciou určite nebude napr. ochrana ľudských práv alebo demokratických hodnôt. Otvára sa aj otázka vzťahu práva ozbrojeného konfliktu a týchto subjektov súkromného práva. S tým súvisia aj otázky zodpovednosti a pričítateľnosti konania, najmä za protiprávne činy. Na druhej strane v prípade veľkých etablovaných spoločností sa nedá pochybovať, že ich efektivita oproti slabo vycvičeným a zle vybaveným ozbrojeným štátnym silám, ktoré navyše pozostávajú z povinne odvedených príslušníkov je na úplne inej úrovni. Budúcnosť ukáže, že či aj vonkajšia bezpečnosť štátov bude v rukách súkromných korporácií alebo sa zachová tradičný model národných armád, ako jeden z prejavov suverenity štátu a jeho prerogatívu na vlastnú bezpečnosť. Právo by ale rozhodne nemalo ostať v závese budúceho spoločenského vývoja.
Autor: JUDr. Daniel Bednár PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra medzinárodného práva a medzinárodných vzťahov , E-mail: daniel.bednar@flaw.uniba.sk
[1] KADLEČÍK, Branislav. Zastavenie návratu žoldnierstva dôsledným uplatňovaním medzinárodného zákazu. verbovania, využívania, financovania a výcviku žoldnierov. Justičná revue. 2010, roč. 62, č. 2, s. 234.
[2] MACHIAVELLI, Nicollo. Úvahy o vládnutí a vojenství. Praha: Argo, 2001, s. 45.
[3] Pozri bližšie: KOZÁK, P.: Nové možnosti trestného postihu cudzích bojovníkov? Niekoľko poznámok k právnej úprave § 419a trestného zákona. In: Právník, č. 9/2016, s.754-773.
[4] Pozri bližšie: SINGER, P.W.: Corporate Warriors:The Rise of the Privatized Military Industry. Cornell University Press, 2004.
[5] Dostupné z: https://www.icrc.org/eng/assets/files/other/icrc_002_0996.pdf
[6] Dostupné z: http://icoca.ch/sites/all/themes/icoca/assets/icoc_english3.pdf
[7] Rebríček 30 najvplyvnejších PMSC vo svete. Dostupné na: https://www.securitydegreehub.com/most-powerful-private-security-companies-in-the-world/