Ozbrojené konflikty v 21. storočí už majú a môžeme konštatovať, že ešte len budú mať veľmi odlišný charakter ako tie, ktorými boli poznačené ostatné storočia. V reakcii na 11. september 2001 sa začali dve vojny – jedna viac menej legálne v Afganistane a ďalšia bez právneho titulu v Iraku. Tieto ozbrojené konflikty budú pravdepodobne posledné príklady vojen v štýle 20. storočia, ktoré možno charakterizovať ako rozsiahle a dlhoročné konflikty zahŕňajúce pozemnú inváziu jedného štátu na územie druhého štátu. Medzi veľmocami je pravdepodobnejšie, že vojna v 21. storočí sa bude bojovať na digitálnej hranici alebo špeciálnymi silami, ktoré vedú len obmedzené a presne cielené operácie.[1]
Medzi väčšinou štátnych útvarov, ktoré tvoria medzinárodné spoločenstvo sú oveľa pravdepodobnejšie vnútroštátne konflikty, než konflikty medzinárodného charakteru.[2] Ako konštatoval bývalý oficiálny predstaviteľ OSN Andrew Mack po rozsiahlej štúdii konfliktov medzi rokmi 1945 a 2008, ozbrojené konflikty v období po studenej vojne sa väčšinou odohrávali skôr medzi štátmi a ozbrojenými neštátnymi aktérmi.[3] V týchto konfliktoch vo všeobecnosti zomiera menej ľudí v porovnaní s konfliktami, ktoré môžeme v období studenej vojny označiť ako zástupné konflikty, ale „často sa vyznačujú extrémnou brutalitou voči civilistom“. Ako príklad môže poslúžiť Rwanda, Somálsko, Východný Timor, Bosna, Kosovo, Darfúr, Konžská demokratická republika, Líbya a recentne stále viac aj Sýria. Súčasný medzinárodnoprávny režim upravujúci ozbrojený konflikt je určený predovšetkým pre vojny medzi štátmi realizovanými na zemi alebo vo vzduchu organizovanou a identifikovateľnou armádou alebo ozbrojenými silami.
Medzinárodné právo ozbrojeného konfliktu alebo medzinárodné humanitárne právo (MHP) upravuje použitie sily v ozbrojených konfliktoch. Inherentne poskytuje ochranu obetiam ozbrojeného konfliktu, pričom aspoň do určitej miery humanizuje niektoré neľudské činy páchané človekom. Princíp rozlišovania MHP, ľudskosť, zbytočné utrpenie a proporcionalita slúžia na zmiernenie uplatňovania vojenskej nevyhnutnosti. Vo veku novovznikajúcich technológií je medzinárodné spoločenstvo hlboko ponorené do diskusie o tom, ako sa tieto princípy budú uplatňovať, najmä pri zbraňových systémoch, ktoré budú prijímať samostatné rozhodnutia týkajúce sa života a smrti prostredníctvom aplikácie strojového učenia a rozvoja umelej inteligencie. Takéto diskusie by mali viesť k tomu, aby sme sa zamysleli nad základnou otázkou v súvislosti s uplatňovaním MHP – Je právo upravujúce ozbrojený konflikt určené na poskytovanie „najlepšej možnej ochrany“ pre obete ozbrojeného konfliktu alebo „najlepšej možnej ochrany ľudských bytostí“? Súčasné normy pre všeobecné dodržiavanie MHP sú často popisované z hľadiska rozhodovania ľudí, t. j. ľudský veliteľ musí urobiť konkrétne právne rozhodnutie. Znamená to, že skutočná právna norma je viazaná na rozhodovanie ľudí? Ak je norma „najlepšia možná z ľudského hľadiska“, potom by každá nová technológia musela zostať predmetom ľudských rozhodnutí o uplatňovaní MHP, vrátane uznania, že tieto rozhodnutia budú naďalej podliehať ľudskému dohľadu a možným ľudským chybám. Je možné si všimnúť, že Medzinárodný výbor červeného kríža (ICRC) uskutoćnil dve relevantné vyhlásenia vzťahujúce sa na túto otázku.[4]
Ak je však požiadavka „najlepším možným“ uplatnením MHP a sme presvedčení, že autonómne zbrane – alebo umelá inteligencia alebo zbrane využívajúce strojové učenie – môžu fakticky aplikovať silu takým spôsobom, že prinajmenšom za určitých okolností to povedie k lepšej ochrane ľudí, potom dosiahneme iný výsledok. V tomto prípade by medzinárodné spoločenstvo malo podporovať rozvoj autonómnych zbraní, ktoré aplikujú strojové učenie alebo umelú inteligenciu na bojisku, pretože by mohli (pravdepodobne) byť schopné uplatňovať právne požiadavky MHP spôsobom, ktorý vedie k väčšej ochrane obetí ozbrojených konfliktov.
V tomto bode treba poznamenať, že každý zbraňový systém, vrátane všetkých autonómnych zbraní, ktoré používajú strojové učenie alebo umelú inteligenciu, musí prejsť a spĺňať požiadavky na právne posúdenie zbrane v zmysle čl. 36 Dodatkového protokolu I z r. 1977.[5] Všetky štáty sú povinné zabezpečiť, aby kybernetické prostriedky boja, ktorými disponujú boli získané alebo použité v súlade s pravidlami práva ozbrojeného konfliktu, ktorými je štát viazaný. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dodatkového protokolu I z r. 1977 sú povinné pri vývoji, nákupe, alebo zavádzaní nových prostriedkov alebo spôsobov na vedenie kybernetickej vojny určiť určiť, či ich nasadenie by za niektorých alebo všetkých okolností bolo zakázané na základe tohto protokolu, alebo akýmkoľvek iným pravidlom medzinárodného práva vzťahujúce sa na tento štát. Toto pravidlo vyplýva zo všeobecnej povinnosti dodržiavať právo ozbrojeného konflikt ako je uvedené v článku 1 Haagskeho dohovoru IV z r. 1907 a spoločného článku 1 Ženevských konvencií. Medzinárodná skupina odborníkov sa zhodla, že v prípade prostriedkov vedenia vojny, táto obmedzená povinnosť dozrela prostredníctvom štátnej praxe do obyčajovej podoby. Neexistuje žiadna právna možnosť použiť zbrane, ktoré nespĺňajú všetky požiadavky právneho posúdenia v zmysle vyššie uvedeného článku. Význam určenia úlohy človeka v rozhodovaní o použití smrtiacej sily, je poskytnúť základný dôvod pre toto preskúmanie. Aby sa mohla autonómna zbraň použiť v poli, musí byť úplne a dôkladne otestovaná a musí byť dostatočne preukázané, že môže správne aplikovať MHP na potenciálnom bojisku.
Dôležitá otázka, ktorá tu vyvstáva je, že aký má byť štandard právneho preskúmania predmetného zbraňového systému. Ak je štandardom, že zbraňový systém má byť schopný uplatňovať MHP takým spôsobom, aby poskytoval čo najlepšiu ochranu ľudským bytostiam, potom nie je potrebné skúmať a rozvíjať určité typy autonómnych schopností. Ak je však štandardom uplatňovanie MHP takým spôsobom, ktorý vedie k najlepšej možnej ochrane potenciálnych obetí ozbrojených konfliktov, môže byť k dispozícii obrovské množstvo autonómnych zbraní, ktoré využívajú strojové učenie a umelú inteligenciu bez ľudského zapojenia v súčasnom stave rozvoja a ich zavádzania do výzbroje. Dubióznym sa javí aj chápanie postavenia kombatanta, ktorým je v súčasnosti len príslušník ozbrojených síl štátu ako fyzická osoba a právna úprava nepočíta s poskytnutím tohto postavenia aj zbraňovým systémom, ktoré budú vybavené umelou inteligenciou. Aj keď je možné normy MHP (či už Haagskeho alebo Ženevského práva) považovať za pomerne adaptabilné aj na zmenené podmienky bojiska 21. storočia, jeho tvorcovia určite nepočítali s poskytnutím statusu vojnového zajatca (POW Status) v zmysle III. Ženevskej konvencie z r. 1949 aj umelým „bojovníkom“, ktorí sa ešte aj dnes pohybujú v rovine science fiction a ich tvar nemusí ani zďaleka pripomínať humanoidov, popr. môže ísť o formu sieťovej umelej inteligencie typu Skynet z populárnej filmovej snímky Terminátor. Takéto autonómne zbraňové systémy otvárajú aj otázky spojené so zodpovednosťou, najmä za protiprávne konanie, resp. spáchanie zločinov podľa medzinárodného práva a ich pričítateľnosti štátu/výrobcovi/samotnému zbraňovému systému. Z uvedeného môžeme konštatovať, že právne otázky vedenia ozbrojeného konfliktu budú mať v 21. storočí veľmi odlišnú povahu ako konflikty 20.storočia. Súvisí to najmä s nasadením nových technológii, ktoré prinášajú do ozbrojených síl autonómne prvky v oblasti rozlišovania a celkovej aplikácie medzinárodného humanitárneho práva.[6] Zdá sa, že platnosť Martensovej klauzuly preverí budúcnosť a rozhodne stúpne dôležitosť nenápadného článku 36 Dodatkového protokolu I z r. 1977, keďže je možné konštatovať, že aj kybernetické a autonómne zbraňové systémy podliehajú právnemu posúdeniu, ktoré je zmluvná strana povinná uskutočniť ešte pred zavedením takého systému do výzbroje konvenčných ozbrojených síl. Predmetný článok sa ale nevzťahuje na neštátnych aktérov, čo predstavuje evidentný nedostatok existujúcej právnej úpravy a výzvu pre MHP v 21.storočí, kde by malo dôjsť k postupnému zbližovaniu právnej úpravy medzinárodných ozbrojených konfliktov a konfliktov, ktoré nemajú medzinárodný charakter a ktoré recentne dominujú a ich proliferácia bude pravdepodobne pokračovať aj v budúcnosti, ktorá bude poznačená nasadením zbraňových systémov novej generácie a novými výzvami pre medzinárodné humanitárne právo. Obstojí toto tradičné odvetvie medzinárodného práva verejného aj v podmienkach, ktoré si jeho tvorcovia v Haagu a v Ženeve dokázali predstaviť len ako fantastickú fabuláciu z literárnych diel Julesa Verna alebo H. G. Wellsa?
Autor: JUDr. Daniel Bednár PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra medzinárodného práva a medzinárodných vzťahov , E-mail: daniel.bednar@flaw.uniba.sk
[1] Pozri bližšie: VALUCH, J.: Aplikácia medzinárodného práva v kybernetickom priestore. In: Právny obzor. – Roč. 102, č. 2 (2019), s. 114-130
[2] Pozri bližšie: Valuch, J. – Gábriš, T. – Hamuľák, O. : Cyber Attacks, Information Attacks, And Postmodern Warfare. In: Baltic Journal Of Law & Politics [Elektronický Zdroj]. – Roč. 10, Č. 1 (2017), S. 63-89 [Online]
[3] SLAUGHTER, A-M.: War and Law in the 21st century: Adapting to the changing face of conflict. In: Security and defence (online) prístupné na: https://www.princeton.edu/~slaughtr/Articles/Slaughter%20FINAL.pdf
[4] ICRC Statement, 18 April 2018 at the Convention on Certain Conventional Weapons (CCW) Group of Governmental Experts on Lethal Autonomous Weapons Systems: Towards limits on autonomy in weapon systems; ICRC Statement 15 November 2017 at the Convention on Certain Conventional Weapons (CCW) Group of Governmental Experts on Lethal Autonomous Weapons Systems: Expert Meeting on Lethal Autonomous Weapons Systems.
[5] Pri štúdiu, vývoji, získavaní alebo zavádzaní nových druhov zbraní, prostriedkov alebo spôsobov vedenia vojny je Vysoká zmluvná strana povinná určiť, či ich použitie nie je za niektorých alebo za všetkých okolností zakázané týmto Protokolom alebo inou normou medzinárodného práva aplikovateľnou na túto Vysokú zmluvnú stranu.
[6]Pozri bližšie: VALUCH, J. – HAMUĽÁK, O.: Abuse of cyberspace within the crisis in Ukraine. In: The Lawyer quarterly. – Roč. 8, č. 2 (2018), s. 94-107.