Úvod
Aktuálna epidemiologická situácia v súvislosti s vírusom Covid-19 prináša aplikačné výzvy naprieč celým spektrom zdravotníckych, hospodárskych, sociálnych ale i právnych odvetví. Inak tomu nie je ani v rovine trestného práva, v rámci ktorého bolo potrebné vysporiadať sa s aplikáciou kvalifikačného znaku spáchania trestného činu za krízovej situácie, resp. reagovať na ďalšie novovzniknuté problematické aspekty. Nedávno, začiatkom marca 2021 v slovenských, ale najmä českých médiách, zarezonoval prípad partie mladých ľudí z mesta Turnov v Libereckom kraji, ktorí sa rozhodli „vziať spravodlivosť do vlastných rúk“ a vyhľadávali obyvateľov mesta pohybujúcich sa po verejnom priestranstve bez rúška, prípadne iného prekrytia horných dýchacích ciest, ktorým následne z bezprostrednej blízkosti striekali do tváre dráždivý slzotvorný sprej.[1] Ambíciou tohto článku samozrejme nie je skúmať konkrétne okolnosti prípadu, ale vziať tento konštrukt „boja za ochranu spoločnosti,“ zasadiť ho do režimu noriem Trestného práva Slovenskej republiky a následne ho podrobiť testu použiteľnosti inštitútov krajnej núdze a nutnej obrany, ako okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, resp. iným relevantným ustanoveniam Trestného zákona, spôsobilým zohľadniť načrtnutý motív páchateľov skutku.
Spoločným menovateľom oboch inštitútov, krajnej núdze i nutnej obrany, je konštatovanie ohrozenia záujmu chráneného zákonom č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“). Preto je potrebné na úvod zodpovedať si kľúčovú otázku, či neprekrytie horných dýchacích ciest osoby pohybujúcej sa na verejnosti za krízovej situácie, kedy na Slovensku (a na celom svete) zúri smrteľné infekčné ochorenie, prenášajúce sa kvapôčkami sekrétu pri kašli, kýchaní a rozprávaní je spôsobilé ohroziť záujem chránený Trestným zákonom. Pre úplnosť je tiež potrebné dodať, že povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest na verejnosti vyplýva z platných podzákonných predpisov. Vzhľadom na uvedené sa dôvodne domnievame, že také správanie sa osoby je spôsobilé ohroziť záujem chránený Trestným zákonom, čo okrem iného vyplýva zo znenia skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti za krízovej situácie podľa § 290a ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorej kto za krízovej situácie odoprie vykonať alebo úmyselne nevykoná povinnosť uloženú orgánmi verejnej moci na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti, na ochranu života a zdravia osôb, na ochranu majetku, na dodržiavanie základných práv a slobôd, na odvrátenie ohrozenia alebo na obnovu narušeného hospodárstva, najmä riadneho fungovania zásobovania, dopravy a verejných služieb v obciach a na riadne fungovanie ústavných orgánov, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Na dôvažok je tiež potrebné dodať, že ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom nemusí byť pretavené do naplnenia skutkovej podstaty niektorého z trestných činov upravených v jeho osobitnej časti, ale postačuje, ak takéto ohrozenie zodpovedá niektorému z objektov chránených konkrétnou skutkovou podstatou alebo aspoň všeobecnému objektu Trestného zákona. Rovnako tak je v súvislosti s nenosením rúška dôležité uviesť, že nie každý prípad neprekrytia dýchacích ciest predstavuje ohrozenie Trestným zákonom chráneného záujmu, zohľadňujúc tak rozoznávané výnimky z tejto povinnosti ako aj konkrétne okolnosti toho ktorého prípadu, ako vzdialenosť od ľudí, či dobu, po ktorú nemá osoba rúško nasadené (napr. krátkodobé zloženie rúška za účelom nadýchnutia sa čerstvého vzduchu nebude spôsobilé ohroziť Trestným zákonom chránený záujem).
Na uvedenom príklade z reálneho života možno prehľadne ilustrovať limity krajnej núdze a nutnej obrany, inštitútov z teoretického hľadiska vymedzených celkom jednoducho a v praxi spôsobujúcich názorové nezhody či aplikačné nedokonalosti.
Krajná núdza
Na to, aby sme mohli v úvode popísané konanie skupiny mladých ľudí považovať za súladné s právnym poriadkom, konkrétne v podobe jednej z foriem okolností vylučujúcich protiprávnosť činu – krajnej núdze, je potrebné bližšie analyzovať splnenie Trestným zákonom vyžadovaných podmienok pre aplikáciu tohto inštitútu. V prvom rade považujeme za nutné ozrejmiť význam a účel krajnej núdze. Je ním „obetovanie“ záujmu chráneného Trestným zákonom v záujme „záchrany“ iného, významnejšieho záujmu, ktorý je taktiež chránený Trestným zákonom. Pri konaní v krajnej núdzi nastáva situácia, kedy sa javí ako nevyhnutné poškodenie menej významného chráneného objektu v záujme ochrany, respektíve záchrany, dôležitejšieho ohrozeného objektu.[2]
Trestný zákon upravuje krajnú núdzu v ustanovení § 24 ods. 1, podľa ktorého čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom. Podľa § 24 ods. 2 Trestného zákona nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať. Aby sme mohli o určitom ľudskom správaní povedať, že ide o právom aprobované (dovolené) konanie v krajnej núdzi, musia byť kumulatívne splnené vyššie uvedené podmienky – a to pozitívne ako aj negatívne. Na tieto možno poukázať práve prostredníctvom analyzovaného prípadu.
Základným rozdielom medzi nutnou obranu a krajnou núdzou je, že pri nutnej obrane sa odvracia útok, zatiaľ čo pri krajnej núdzi nebezpečenstvo. Ako už bolo uvedené, možnosť šírenia nákazy Covid-19 ľuďmi, ktorí nemajú prekryté horné dýchacie cesty je možné objektívne vyhodnotiť ako konanie, ktoré môže predstavovať takéto nebezpečenstvo. Je na mieste otázka, či toto nebezpečenstvo záujmu chránenému Trestným zákonom (záujem na ochrane verejného zdravia, ako aj individuálneho ľudského života a zdravia) hrozí priamo. Konkrétne je potrebné brať do úvahy konanie „neprekrytej“ osoby v konkrétnej situácii – napríklad či sa nachádza v bezprostrednej blízkosti inej osoby, na ktorú úmyselne rozpráva, či dokonca pľuje, ďalej to, v akom priestore (otvorenom, uzavretom) sa tieto osoby nachádzajú a podobne. V nami rozoberanom prípade môžeme konštatovať, že o takéto konania nešlo (zvyčajne boli „postriekané“ osoby, ktoré sa prechádzali po ulici, respektíve sa nachádzali pri svojich motorových vozidlách a podobne). Ďalší problém spojený s aplikovaním inštitútu krajnej núdze v danom prípade je porušenie zásad subsidiarity a proporcionality.
Subsidiarita je pri krajnej núdzi vyjadrená formuláciou „ak nebezpečenstvo nemožno odvrátiť inak.“ V právnom štáte sú za účelom ochrany práv a oprávnených záujmov jeho obyvateľov konštituované orgány, ktorých úlohou je, okrem iného, zabezpečiť bezpečnosť a poriadok. Zvyčajne hovoríme o represívnych zložkách (polícia, armáda) a o justičných zložkách (súdy, prokuratúra). Práve úlohou týchto zložiek je bdieť nad dodržiavaním bezpečnosti, zachovávaní verejného poriadku a zákonnosti. Práve ich inštitucionalizácia má viesť k minimalizácii „svojpomoci“ zo strany samotného obyvateľstva a k prenechaniu riešenia krízových situácií na príslušné zložky. Takýmto prípadom je aj podozrenie z páchania možného protiprávneho konania. Domnelý občan by preto, za štandardných okolností, nemal konať pudovo a „na vlastnú päsť“, ale mal by označené konania hlásiť príslušným, predovšetkým silovým, zložkám. Schválne sme v predchádzajúcej vete uviedli termín „štandardných (okolností).“ Za také možno považovať situácie, ktoré znesú primeraný odklad (napríklad do príjazdu polície), či pri ktorých riešení (odvracaní) nehrozí domnelému občanovi neprimerané riziko (napríklad v podobe vážnejšej ujmy na zdraví či dokonca na živote). Možno teda konštatovať, že za konkrétnych okolností posudzovaného prípadu nehrozilo nebezpečenstvo priamo a bolo ho možné odvrátiť aj inak – postupom od „najjemnejších“ metód po tie represívnejšie (napríklad upozorniť osobu, aby si nasadila rúško, či privolať políciu).
Otázka subsidiarity úzko súvisí aj s otázkou proporcionality (primeranosti). Tá je v Trestnom zákone vyjadrená formuláciou, že „spôsobený následok nesmie byť zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil.“ Uvedené konanie – postriekanie očí slzotvorným sprejom je v danom prípade zjavne neprimeraným prostriedkom nápravy protiprávneho stavu. Takéto konanie má totiž za následok vznik poruchy,[3] zatiaľ čo konanie osôb, ktoré nemajú prekryté horné dýchacie cesty, sa v považuje „len“ za ohrozovacie.[4] Práve pomer medzi kategóriami ohrozovacích a poruchových trestných činov nám vo veľkej väčšine prípadov vylučuje využitie inštitútu krajnej núdze. Vzhľadom na okolnosti nášho prípadu preto môžeme zaujať záver, že konaním partie mladých ľudí nebola naplnená ani zásada proporcionality.
Ak sa zamyslíme nad tým, aké konanie domnelých obrancov by bolo spôsobilé naplniť obsah inštitútu krajnej núdze, môžeme dôjsť k určitým modelovým situáciám, ktoré sa však v značnej miere prekrývajú s naznačenými situáciami potencionálnej nutnej obrany (ktorým sa venujeme v ďalšom texte). Ich rozdielnosť je možné vyhodnotiť prostredníctvom odlišného ponímania konania osoby, spočívajúceho v zložení, (resp. nenasadení si) rúška ako útoku, resp. nebezpečenstva hroziacemu záujmu chránenému Trestným zákonom. Zastávame názor, že v daných prípadoch je potrebné za nebezpečenstvo považovať pasívne konanie osoby, ktorá nemá prekryté horné dýchacie cesty a „len“ tým (teda bez akéhokoľvek aktívneho konania), zvyšuje riziko nákazy iných osôb v jej blízkosti – napríklad pokojným státím v preplnenej čakárni na onkológií, bez toho, aby na iné osoby rozprávala, kašľala či pľula. Aj v danom prípade je potrebné zo strany domnelých obrancov rešpektovať zásady subsidiarity a proporcionality (upozorniť takú osobu, vyzvať ju na nasadenie rúška, pripadne privolať políciu), avšak vzhľadom na hroziace bezprostredné nebezpečenstvo nákazy väčšieho počtu zraniteľných osôb (onkologických pacientov), je pri absolútnej pasivite osoby páchateľa (nereagujúcej na výzvy a predpokladu neskorého príchodu polície) možné v krajnom prípade proti tejto osobe zakročiť a fyzicky ju vyviesť z priestorov čakárne aj za použitia primeraného násilia v prípade kladeného odporu.
Nutná obrana
Nutná obrana ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu je v § 25 ods. 1 Trestného zákona definovaná ako čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. Výrazným odlišujúcim kritériom od krajnej núdze je teda priamo hroziaci alebo trvajúci útok, nie nebezpečenstvo. Útok je v teórií trestného práva vykladaný ako protiprávne konanie človeka proti záujmu chránenému Trestným zákonom, nemusí teda smerovať voči osobe, ktorá v nutnej obrane koná. Útok má spravidla komisívnu formu, ale nie je vylúčené ani opomenutie konania (napr. nenasadenie si rúška). Útok hrozí priamo, pokiaľ má nastať ihneď, v najbližšom okamihu.[5] Nutná obrana je prípustná aj proti tzv. bagateľným útokom, pričom aj intenzita nutnej obrany musí byť v takých prípadoch veľmi malá, aby nemohla byť celkom zjavne neprimeraná útoku.[6] V tejto súvislosti sa dostávame k ďalšiemu odlišujúcemu kritériu od inštitútu krajnej núdze, proporcionality (primeranosti) odvrátenia ohrozenia záujmu chráneného Trestným zákonom. Za nutnú možno považovať len takú obranu, ktorá nie je celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.[7] Primeranosť je teda v prípade nutnej obrany vymedzená benevolentnejšie v prospech osoby, ktorá na odvrátenie ohrozenia záujmu chráneného Trestným zákonom vystupuje, než je tomu pri krajnej núdzi. V prípade nutnej obrany nemusí obranca zohľadňujúc subsidiaritu skúmať, či útok nebolo možné odvrátiť inak, to znamená či nebolo možné použiť menej invazívne prostriedky a pod. Dôležitým bude výlučne to, či obrana, ktorú zvolil nebola celkom zjavne neprimeraná útoku
Je viac než zrejmé, že prípad z úvodu nemožno vyhodnotiť ako nutnú obranu zo strany partie mladých ľudí a to napriek existencii ohrozenia záujmu chráneného Trestným zákonom. Jednak za daných okolností nemožno konštatovať existenciu útoku, nakoľko ten nehrozil nikomu z nich a ani tretej osobe, naopak ľudí bez prekrytia horných dýchacích ciest iniciatívne vyhľadávali a jednak je ich reakciu nevyhnutné posúdiť ako celkom zjavne neprimeranú. V demokratickej a vyspelej spoločnosti predsa nemožno považovať za akceptovateľnú také konanie domnelého obrancu, ktorý v reakcii na opomenutie povinnosti nasadiť si rúško, resp. na zloženie rúška bez ďalšieho vytiahne slzotvorný sprej a z bezprostrednej blízkosti ho nastrieka dotknutej osobe do tváre. Uvedené však neznamená, že situácie, kedy obranca použije slzotvorný sprej voči osobe, ktorá nemá prekryté horné dýchacie cesty možno en bloc posúdiť ako nespĺňajúce podmienky nutnej obrany, ale tieto je potrebné vyhodnocovať s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. Na mieste je otázka, či v ojedinelých prípadoch a vôbec neprekrytie si horných dýchacích ciest možno považovať za útok. Máme za to, že tomu tak skutočne môže byť a to napr. ostentatívnym zložením rúška v prítomnosti ďalších osôb (komisívne) alebo opomenutím splnenia povinnosti prekryť si horné dýchacie cesty, napr. vstúpením do kancelárie osoby bez rúška, prípadne pristúpením do výťahu, v ktorom sa už nachádza iná osoba, vstúpením do pojednávacej miestnosti súdu a pod. V uvedených situáciách je však za primeranú reakciu potrebné považovať výzvu na nasadenie rúška, výzvu na opustenie miestnosti, vykázanie z pojednávacej miestnosti, resp. po márnej výzve by mohlo byť akceptovateľné aj napr. nasadenie rúška obrancom útočníkovi, ktorý ho mal predtým pod nosom alebo pod bradou, prípadne nenásilné fyzické potlačenie útočníka smerom mimo priestory. Vo vyhrotených prípadoch, kedy napr. na ulici po výzve na nasedenie rúška útočník reaguje schválnosťami (približovaním sa k osobe obrancu, rozprávaním na neho z tesnej blízkosti, pľutím na neho) môže byť použitie spreja s dráždivou látkou primeranou obranou, avšak spravidla bude súvisieť s gradujúcimi protiprávnymi útokmi než neprekrytím dýchacích ciest. Výnimočne by použitie slzotvorného spreja v priamej súvislosti s nenasadeným rúškom nemuselo byť vyhodnotené ako celkom zjavne neprimeraná obrana, a to napr. v prípade, že by k žene do výťahu chcel pristúpiť dobre stavaný muž, ktorý si aj po výzve rúško odmieta nasadiť a tlačí sa k žene do výťahu, pričom táto nedokáže mužovi vo vstupe zabrániť ani výťah opustiť bez toho, aby s ním prišla do tesného kontaktu a tak použije na odvrátenie hrozby nakazenia vírusom dráždivý slzotvorný sprej.
V uvedenej súvislosti je tiež potrebné zdôrazniť, že primeranosť konania obrancu musí byť vyhodnocovaná objektivizovane, ale na základe skutočností, ktoré reálne v čase vnímal a mohol vnímať. Teda nebude hrať rolu vedecký poznatok o rýchlosti šírenia vírusu Covid-19 s ohľadom na rozmery priestoru, interiér alebo exteriér, doba imunity po prekonaní ochorenia a pod. V tejto súvislosti sa domnievame, že neprichádza do úvahy použitie § 25 ods. 4 Trestného zákona, podľa ktorého ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti.
Vzhľadom k uvedenému považujeme aplikáciu inštitútu nutnej obrany v súvislosti s neprekrytím horných dýchacích ciest za veľmi nepravdepodobnú a v praxi skôr výnimočnú.
Zohľadnenie konkrétnych okolností prípadu
Je teda konanie partie mladých ľudí popísané v úvode v rozpore s Trestným zákonom? Možno v danom prípade zohľadniť to, že útočníci sledovali prospešný cieľ? Odpoveď môžeme zhrnúť do dvoch slov: áno a áno. Vo vyššie uvedenom texte sme analyzovali splnenie podmienok dvoch okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, ktoré v danom kontexte teoreticky prichádzali do úvahy pri posúdení (bez)trestnosti útočníkov, pričom v oboch prípadoch sme dospeli k zhodným záverom, že tieto splnené neboli. Zároveň je však potrebné jedným dychom dodať, že ich konanie mohlo (určitým spôsobom) sledovať účel predmetných ustanovení Trestného zákona o krajnej núdzi, resp. nutnej obrane. Hoci nedošlo k splneniu všetkých vyžadovaných podmienok pre ich aplikáciu, zákonodarca takúto domnelú snahu „odvracačov“ ocenil v podobe pričítania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. i) Trestného zákona. V zmysle tohto ustanovenia poľahčujúcou okolnosťou je aj to, že páchateľ spáchal trestný čin, odvracajúc útok alebo iné nebezpečenstvo alebo konajúc za okolností, ktoré by za splnenia ďalších predpokladov inak vylučovali trestnosť činu, ale konal bez toho, že by boli celkom splnené podmienky nutnej obrany, krajnej núdze, a ďalších okolností vylučujúcich protiprávnosť činu. V takomto prípade ide o vybočenie z podmienok niektorej z uvedených okolností vylučujúcich protiprávnosť (tzv. exces). Páchateľ teda je trestne zodpovedný za svoje konanie, ale možno to posúdiť ako poľahčujúcu okolnosť.[8] Úroveň splnenia podmienok vyhodnocuje súd rozhodujúci o vine a treste. Uvedené má vplyv na uloženie druhu a výmery trestu. Premietnutím načrtnutého prípadu do praxe sa môže pričítanie poľahčujúcej okolnosti zdať ako nespravodlivé a príliš benevolentné vo vzťahu k páchateľom, avšak treba mať na zreteli, že pokiaľ uvedený motív vyplýva z vykonaného dokazovania, resp. sa v zmysle zásady in dubio pro reo nepreukáže, že ide o účelovú obhajobu, je povinnosťou súdu túto okolnosť v prospech páchateľa zohľadniť. Nezohľadnenie daného motívu páchateľov by podľa nášho názoru zakladalo dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok.
Záver
Inštitúty krajnej núdze a nutnej obrany, ako i ďalšie okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu nachádzajú v aplikačnej praxi svoje miesto a opodstatnenie. Do akej miery je však konanie osoby vystupujúcej na ochranu spoločnosti potrebné vnímať optikou okolností vylučujúcich protiprávnosť, a naopak aké konanie domnelých obrancov by malo radšej zostať v gescii komiksových hrdinov? Na reálnom prípade z Českej republiky sme sa pokúsili čitateľovi predostrieť základnú charakteristiku krajnej núdze a nutnej obrany, poukázať na teoretické i aplikačné limity súvisiace s uplatnením jednotlivých inštitútov a zároveň ich na porušení povinnosti nosiť rúško ilustrovať. V predmetnom prípade sme dospeli k záveru, že konanie páchateľov nemožno vyhodnotiť ako krajnú núdzu či nutnú obranu, avšak motív vystúpenia na ochranu spoločnosti je potrebné zohľadniť prostredníctvom iných ustanovení Trestného zákona. Kritériá krajnej núdze i nutnej obrany je nevyhnutné vždy vykladať objektivizovane a na základe konkrétnych okolností prípadu, pričom aj v rovine nesplnenia povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest v súvislosti s nariadeniami ohľadom šírenia vírusu Covid-19 platí, že raz také konanie osoby môže byť spôsobilé ohroziť záujem chránený Trestným zákonom a raz naopak nie. V určitých situáciách také konanie môže byť objektívne vyhodnotené ako priamo hroziace nebezpečenstvo, výnimočne aj ako priamo hroziaci útok záujmu chránenému Trestným zákonom, avšak máme za to, že v prevažnej väčšine prípadov z praxe nebude konanie domnelých obrancov spôsobilé prejsť testom splnenia podmienok krajnej núdze či nutnej obrany.
Autori:
Mgr. Matúš Kováč., Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, externý doktorand., Právny čakateľ prokuratúry, Okresná prokuratúra Bratislava ,E-mail: kovac220@uniba.sk;
Mgr. Igor Slovák., Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, externý doktorand, Právny čakateľ prokuratúry, Okresná prokuratúra Banská Bystrica, E-mail: igor.slovak@flaw.uniba.sk.
[1] Články k incidentom dostupné napríklad tu: https://www.idnes.cz/liberec/zpravy/peprovy-sprej-rouska-mladici-strikani-na-lidi-turnov.A210309_155832_liberec-zpravy_tm alebo https://noizz.aktuality.sk/zaujimavosti/mladici-striekaju-slzny-plyn-na-udi-ktori-nemaju-rusko/fps7m4n
[2] Mencerová, I., Tobiášová, L., Turayová, Y. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Šamorín: Heuréka, 2015. s. 94.
[3] Naplnenie objektívnej stránky niektorých zo skutkových podstát trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona – napríklad prečinu výtržníctva podľa § 364 či ublíženia na zdraví podľa §156, v závažnejších prípadoch aj § 155, kedy konanie páchateľa môže mať za následok vyvolanie verejného pohoršenia, či ublíženia na zdraví.
[4] Trestnoprávnu zodpovednosť je v niektorých zákonom stanovených prípadoch možné vyvodiť aj za také ľudské správanie, ktoré je spôsobilé ohroziť zákonom chránený záujem avšak v poruche – v podobe jeho „poškodenia“ nemusí dôjsť. Ako príklad uvádzame zločin všeobecného ohrozenia podľa § 284 Trestného zákona, či prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona.
[5] Čentéš J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2016, s. 51
[6] Čentéš J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2016, s. 51
[7] § 25 ods. 2 Trestného zákona.
[8] Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2010. s. 291.